ANTON VYDRA
AKADEMICKÉ PÍSANIE
AKO VZNIKÁ FILOZOFICKÝ TEXT
Filozoická fakulta
Trnavskej univerzity v Trnave 2010
vydra_text.indd 1
6. 11. 2010 14:51:55
Táto vysokoškolská učebnica vznikla ako súčasť inštitucionálneho projektu Filozoickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.
Copyright © Anton Vydra, 2010
Cover photo © Ladislav Tkáčik, 2010
Cover design © Ladislav Tkáčik, 2010
Slovak edition © Filozoická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave,
2010
ISBN 978-80-8082-414-3
vydra_text.indd 2
6. 11. 2010 14:53:59
OBSAH
Úvod . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5
1. Čítať . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13
2. Rozumieť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 25
3. Analyzovať . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 37
4. Interpretovať . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 51
5. Byť kritický . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 67
6. Byť formálny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 81
7. Načrtnúť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 93
8. Dopĺňať . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 105
9. Korigovať . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 119
10. Nekradnúť . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 131
11. Dopísať . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 143
12. Odovzdať . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 155
Záver . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 165
Prílohy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 169
Príloha č. 1: Proces písania akademického textu . . . . . . 169
Príloha č. 2: Všeobecná schéma osnovy akademického
textu – trojúrovňová . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 171
Príloha č. 3: Príklad rozšírenej osnovy akademického
textu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 172
vydra_text.indd 3
6. 11. 2010 14:54:00
Príloha č. 4: Klasiikácia Platónových dialógov podľa
Stephanových čísel (s latinskými skratkami jednotlivých
dialógov) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 174
Príloha č. 5: Zoznam skratiek vybraných antických
autorov a ich diel (Matúš Porubjak, Anton Vydra). . . . 176
Literatúra . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 185
Menný register . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 193
Vecný register . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 197
vydra_text.indd 4
6. 11. 2010 14:54:00
ÚVOD
A aká samota sa vrhá na samotára, keď je samotou človeka zaujatého prácou,
ktorý sa chce nielen vzdelávať, ktorý chce nielen myslieť, ale ktorý chce aj písať.
Biela stránka je teda ničotou, sladkou ničotou, ničotou písania.
Gaston Bachelard: Plameň sviece
V tejto knihe sa budem zaoberať tým, ako možno čo najefektívnejšie napísať štandardný akademický text z ilozoie. Nie je to
ľahké, no nie je to ani nemožné.
Vedieť písať neznamená osvojiť si nejaké poznatky o písaní.
Písanie nie je čosi, čo sa človek dokáže raz a navždy naučiť – je
to skôr permanentný proces, životné poslanie.
Po pozitívnych i negatívnych skúsenostiach z pedagogickej
praxe som sa rozhodol spísať v tejto útlej knižke zopár návrhov
a riešení problémových situácií, pred ktoré sú postavení študenti
humanitných vied, najmä ilozoických disciplín. Mojím zámerom nie je napísať knihu o technikách citovania a práce s bibliograickými údajmi, hoci aj to sčasti patrí do jej záberu (osobitne
ak ide o štandardizácie, ktoré sú vlastné humanitným vedám).
Takisto sa nebudem venovať slovenčinárskemu úvodu do písania slohových prác, ktoré sa pohybuje na rovine umeleckých
žánrov, úvah a esejí. Od vysokoškolského študenta sa neočakávajú jednoduché zamyslenia, ale práce, vypracovania, elaboráty.
To je zásadný rozdiel. Mnoho študentov prichádza na vysoké
školy s predstavou, že seminárna práca je typom hlbšieho zamyslenia sa nad nejakou knihou či myšlienkou. Po niekoľkých
5
vydra_text.indd 5
6. 11. 2010 14:54:00
rokoch štúdia zistia, že to bol omyl. Najskôr sa treba naučiť spracovať tému bez vznešených „hĺbok“, čo neznamená byť plytký
alebo povrchný. Skôr by to malo byť úprimné a poctivé. Naučiť
sa písať o hlbokých myšlienkach chce čas aj pre majstrov. Ak
použijem vetu A. P. Martinicha, cieľom nie je vyučiť géniov
v elegancii písania, ale naučiť študentov napísať jasný, koncízny
a precízne vypracovaný text (Martinich, 2005, s. 1).
Prečo je toto úsilie potrebné? Nie preto, lebo v iných krajinách je už predmet Academic Writing celkom bežným kurzom,
ani preto, lebo ma už znepokojovala úroveň vysokoškolských
prác, ktoré sú napríklad plné plagiátov. Plagiátori tu budú vždy
a nijaký systém percentuálneho sledovania kopírovaného textu
túto pliagu zo sveta nevymetie – ani existencia polície nevymietla
zo sveta zlodejov a zločincov. Kontrolné systémy dokážu ako-tak
eliminovať nepoctivé nadobúdanie majetku (v akejkoľvek forme), no nie sú to pedagogické inštitúcie. Odhaľujú prípady, keď
sa porušuje zákon, ale nevedú študentov k spôsobu písania textov. A to je aj dôvod pre napísanie tejto knihy.
Považujem sa viac za pedagóga než odborníka na písanie
textov. Kto je to však pedagóg? Tomuto pojmu aj dnes prináležia
platónske určenia zo slávneho podobenstva o jaskyni. Pedagóg
je ten, kto z jaskyne vyvádza – násilím. Bez tohto násilia niet
pedagogiky. Nechcem tu propagovať násilie v jeho perverzných
formách, len poukázať na fakt, že bez driny a námahy niet úspechov a dobrých výsledkov. Športovec bez námahy nie je športovcom, ktorý niečo dosiahne. Niekto môže oponovať: Ale športovec sa pre svoje aktivity rozhodol sám, zatiaľ čo vy študentov
nútite robiť to, čo sami nechcú. Možno by to bola pravda, ak by
sme študentov prihlasovali na štúdium ilozoie násilím alebo by
sme mladých ľudí násilne ťahali do hokejových či futbalových
klubov. Tak to však nie je. So slobodným rozhodnutím ísť študovať ilozoiu alebo niektorú inú z disciplín humanitných vied
sa viaže predpoklad (na ktorý sa rýchlo zvykne zabúdať), že to
bude stáť aj nejakú námahu. Tu treba urobiť malú odbočku.
Na Slovensku panuje viac-menej zamlčiavané presvedčenie,
že odbory ako ilozoia dokáže vyštudovať kdekto. Neraz si za
6
vydra_text.indd 6
6. 11. 2010 14:54:01
to môžu samotné univerzity, ich fakulty, katedry a v konečnom
dôsledku pedagógovia, no v mnohom je to aj vecou verejnej diskusie, ktorá diskvaliikuje odbory, ktoré nie sú schopné prinášať
na prvý pohľad viditeľné výsledky pre spoločnosť, odbory, ktoré
z princípu nedokážu súperiť s vedami, ktoré sa venujú aplikovanému výskumu či praktickému začleneniu svojich výsledkov
do spoločenského diania. Filozoia zaiste k takým disciplínam
nepatrí, a to aj napriek tomu, že jestvujú pokusy, ako z nej urobiť praktickú vedu (praktickú v utilitárnom zmysle slova). Podobný problém majú aj ilológia, respektíve klasické jazyky,
mnohé historické vedy, ktoré sa venujú základnému výskumu
a podobne. Ak chcú prežiť, sú často nútené prijímať študentov
bez prijímacích pohovorov, znižovať nároky na študentov, alebo
v progresívnejších prípadoch dopĺňať štúdium ilozoie o aplikovateľnejšie edukačné moduly, ktoré sa – ako to vidieť v dejinách
– postupne oslobodzujú od ilozoie a stávajú sa samostatnými
špeciálnymi odbormi. Príkladmi takéhoto odčlenenia od ilozoie boli v 19. storočí psychológia, logika a estetika, dnes podobnú rolu zohrávajú etika a jej špecializovanejšia odnož bioetika
a zrejme to čaká aj viac alebo menej interdisciplinárny vzťah
ilozoie ku kognitívnym vedám. Filozoia tu však nie je na to,
aby bola aplikovaná, začleňovaná do praxe, aby riešila aktuálne
problémy spoločnosti (niežeby sa k nim nemohla vyjadrovať, ale
nie je to jej hlavná úloha). Mnoho študentov a absolventov ilozoických odborov si rok čo rok kladie tú istú otázku (prípadne
im ju položia iní): Čo z ilozoie budem mať? Na čo je to dobré? Stať sa ilozofom neznamená vyštudovať profesiu, na ktorej
možno neskôr dobre zarobiť. Filozoia dnes neprináša takýto
druh pragmatického proitu pre spoločnosť, štát. Vulgárnejšie
a nízko by sa to dalo povedať aj inak: vyciciava zo štátu inančné
prostriedky na to, aby prežila. Takéto ponímanie ilozoie nemá
ďaleko od toho, aby bola považovaná za schnúcu vetvičku, ktorá
zbytočne odoberá živiny bujnejším častiam rastliny. Toto uvažovanie o ilozoii má jediné východisko – vivisekciu.
V takejto situácii nepomôžu ani argumenty, že štát potrebuje ilozofov na to, aby korigovali myslenie národa, aby vystrí7
vydra_text.indd 7
6. 11. 2010 14:54:02
hali pred blížiacim sa zlom, aby boli zlým svedomím národa.
Nedávne dejiny ukazujú, že to bolo presne naopak: Čo zmohli
ilozoi v nacistickom Nemecku? Koľkí sa postavili proti obludnej mašinérii, ktorej výsledkom boli milióny mŕtvych? Koľko ilozofov zaujalo radikálne postoje v našich novodobých dejinách
(povedzme po novembrovej revolúcii)? Filozoi často mlčia
a venujú sa svojim problémom, vyhýbajú sa tomu, aby sa stali
rečníkmi a agitátormi – možno práve preto, lebo ich zasiahla
traumatická skúsenosť agitácie.
Načo potom platiť z daní občanov tých, ktorí sa venujú
svojim záujmom a nijako neprispievajú k chodu spoločnosti či
k zlepšeniu medziľudských vzťahov a kultivovaniu sveta? Táto
otázka už zaznieva dosť ostro a je plodom predošlých spochybnení. Napriek všetkému, čo sa voči ilozoii namieta, jej predsa
len nemožno uprieť, že sa usiluje o kultivovanie sveta a ľudského
myslenia. To neznamená, že by ilozoia zvyšovala kapacitu mozgu alebo robila z ľudí lepších členov spoločnosti. Filozoia skôr
problematizuje, kladie nároky na myslenie, nenechá ho kráčať
ľahšími cestami, núti ho zaujímať aj iné pozície než tie, na ktoré
si zvyklo. Filozof je ten, kto odhaľuje viacero rovín uvažovania
o tej istej veci, kto sa neuspokojí s jediným riešením (a už vôbec
nie s tým najľahším či najlacnejším). Nestačí mu, ak sa vysloví
nejaké tvrdenie. Pýta sa na to, odkiaľ a z čoho pramení presvedčenie, ktoré sa neodvažujeme spochybniť. A ilozof pokračuje
ďalej: Prečo nemáme odvahu spochybniť ho? Prečo sa bojíme
otvárať diskusiu? V určitom zmysle pôsobí ilozof v spoločnosti
ako oponent (možno len metodický oponent) verejnej mienky,
bežných či dokonca vulgárnych presvedčení. No jeho návrhy sú
len zriedka prijaté aktuálnou komunitou, a preto majú často aj
charakter snenia, nostalgie, nemožnej (nesplniteľnej) požiadavky alebo vyšinutého konceptu (utópie). Filozof kladie tieto limity nielen politike a spoločenským procesom, ale aj vede, umeniu,
etike, náboženstvu, dokonca sebe samému, ilozoii samej. Tu sa
môžeme z našej odbočky vrátiť späť k písaniu.
Písať ako ilozof totiž znamená naučiť sa kriticky myslieť
a vedieť toto myslenie pretaviť do podoby textu. Nie je to hocija8
vydra_text.indd 8
6. 11. 2010 14:54:03
ký text, ale taký, ktorý má svoje pravidlá, štruktúru, zvláštne obmedzenia. Pre koho potom píšu ilozoi akademické texty? Môžeme kontrovať: pre koho ich píšu iní vedci? Odpoveďou bude:
pre iných vedcov. Akademické texty patria akademickej obci
– nie sú to popularizačné výstupy, žurnalistické články či agitačné pamlety. Aj ilozof píše akademické texty pre iných ilozofov
– to, či bude písať aj pre širšiu verejnosť, je jeho vlastné rozhodnutie a v mnohom závisí od talentu, či dokáže okrem akademického písania vytvárať aj popularizácie. Nie každý rozumie
vedeckej štúdii nejakého fyzika či matematika, a takisto nie každý musí rozumieť štúdiám ilozofov. Vedné odbory majú akoby
svoje vnútorné gramatiky, ktorým rozumejú ich členovia. Nik
ich nespochybňuje pri iných vedách, prečo by to malo byť inak
pri ilozoii? Avšak ako ešte uvidíme, komplikovanosť a používanie cudzích výrazov, ešte nie je známkou erudície. Samozrejme,
aj v rámci ilozoie jestvujú ďalšie, hlbšie rozdiely medzi jednotlivými prístupmi. Často sa vraví, že fenomenológ a analytický
ilozof si navzájom nedokážu porozumieť. A vzápätí sa dodá, že
ani fenomenológovia si navzájom nie vždy rozumejú. No pravda je taká, že to platí aj pre analyticky orientovaných ilozofov
(nebolo by inak medzi nimi toľko treníc a nezhôd). Podobné
skúsenosti majú aj iné vedné odbory.
Toto všetko nás vedie k nepríjemným otázkam: Ako potom
učiť mladých ľudí písať? Dokáže fenomenológ naučiť niekoho
písať analytickým spôsobom? A bude schopný analytický ilozof
formovať fenomenologické metódy a postupy pri argumentácii
v mysli svojich poslucháčov? Nie je potom každá kniha o akademickom písaní nevyhnutne spätá s tým, do akej skupiny patrí jej autor? Nepochybne. Táto kniha má študenta naučiť písať
ako ilozof. No ako aký ilozof? Nie je mojím zámerom formovať
myslenie študentov tak, aby z nich boli skôr fenomenológovia
než analytickí ilozoi, ani aby uvažovali skôr ako Heidegger než
ako Husserl, či aby písali skôr ako Wittgenstein než ako Searle.
Omnoho viac mi záleží na tom, aby boli schopní – každý vzhľadom na tú oblasť ilozoie, ktorá je mu blízka – napísať dobrý
ilozoický text, ktorý nebude povrchnou zlepeninou slov a viet,
9
vydra_text.indd 9
6. 11. 2010 14:54:03
ale bude obsahovať argumenty, bude mať určité usporiadanie
(hlavu a pätu), bude sa držať témy, nebude si protirečiť, povedie
k nejakému záveru a bude spĺňať nároky na to, aby sme ho mohli
označiť za vedeckú štúdiu, odborný príspevok (hoci aj na začiatočníckej úrovni).
Preto som sa rozhodol jednotlivé kapitoly usporiadať ako
kroky, ktoré sledujú celkový proces písania textu (čo sa podľa
môjho názoru začína vždy čítaním). Každá kapitola má rovnaké
členenie: najskôr sú (na spôsob kľúčových slov) uvedené základné tézy, o ktorých bude reč, nasleduje vyjadrenie problému a jeho
ďalšie objasnenie. Potom predkladám možné riešenia ťažkých situácií, ktoré dopĺňam príkladom z konzultácií (postava, ktorá
v príklade vystupuje pod vlastným menom, zastupuje v skutočnosti celú skupinu študentov, s ktorými som doteraz prichádzal
do kontaktu). Na konci kapitoly je vždy niekoľko úloh a cvičení,
ktoré môžu pomôcť lepšie si osvojiť jednotlivé etapy procesu písania. Text je doplnený rôznymi ukážkami textov (niektoré sú
reálne, anonymne prevzaté zo seminárnych prác, ktoré som mal
možnosť čítať, iné sú úplne iktívne a dokresľujú možné problémy pri písaní).
Veľakrát som si od absolventov po obhajobách diplomových prác vypočul sťažnosti na to, že oponenti im vyčítali to a to,
ale ich predsa nikto počas štúdia neučil písať práce. Verím, že
táto kniha túto medzeru aspoň čiastočne vyplní.
***
Rád by som sa na tomto mieste poďakoval ľuďom, ktorí napomáhali vzniku tejto knihy. Moje poďakovanie patrí predovšetkým
Matúšovi Porubjakovi, že mi ako vedúci Katedry ilozoie na
Filozoickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave
umožnil viesť kurz Umenie ilozofovať, venovaný akademickému písaniu pre ilozofov. Skúsenosti, ktoré som počas niekoľkých rokov vedenia kurzu nadobudol, sú neoceniteľné. Ďakujem
preto aj mojím študentom za trpezlivosť pri písaní seminárnych
a záverečných prác. Neraz to bolo pre nich náročné a viem, koľko
10
vydra_text.indd 10
6. 11. 2010 14:54:03
sa s tým trápili. Mnohí z nich sú dnes schopní písať dobre koncipované práce z ilozoie. Ďalej som vďačný Deziderovi Kamhalovi
a Michalovi Chabadovi za to, že boli ochotní vziať na seba úlohu
recenzentov tejto knihy. Ich podporu, ale aj pripomienky, námety a spresnenia si nesmierne vážim. Vďaka patrí aj môjmu bratovi Martinovi Vydrovi, ktorý text knihy zalomil a graicky upravil,
a takisto Eve Kunschovej, ktorá sa postarala o záverečnú jazykovú redakciu textu. Nezabúdam ani na to, že táto kniha by sotva
vyšla bez podpory inštitucionálneho projektu Filozoickej fakulty
Trnavskej univerzity v Trnave. Napokon ďakujem aj svojej manželke Jaroslave za pozorné prečítanie rukopisu a za to, že mi spolu
s Damiánom umožnili v pokoji pracovať na tejto knihe.
11
vydra_text.indd 11
6. 11. 2010 14:54:03
vydra_text.indd 12
6. 11. 2010 14:54:03
ČÍTAŤ
T E M AT IC K É OK RU H Y
Najprv treba čítať – akademický a neakademický text
– význam beletrie – aktívny a pasívny čitateľ – vrstvy
textu – čo všetko je text? – zmysel štúdia a čo znamená
byť študentom? – knihy a časopisy – vedecké a odborné
články – slovníky, komentáre, encyklopédie – knižnice
a (medzinárodné) medziknižničné výpožičné služby
V ČO M J E P R O B L É M ?
Som na univerzite a mám napísať seminárnu prácu z filozofie! Čo to je?
Chcú odo mňa odbornú štúdiu – ako na to?
Ako sa píše akademický text?
Kde mám začať?
Doteraz som sa s knihami veľmi nestretával. To mám začať
chodiť do knižnice?
Azda prvý závažný problém, pred ktorým stojí začínajúci študent
na vysokej škole, je napísať seminárnu prácu. Dosiaľ to od neho
nikto nepožadoval a zrazu sa očakáva jeho prvý vedecký výkon,
napísať štúdiu, odbornú prácu na určitú tému. Má písať. Bude
to nepochybne zvláštne písanie. Nevybral si ho, je doň nútený
13
vydra_text.indd 13
6. 11. 2010 14:54:04
inými. Tu nejde o talent či záľubu v spisovateľskom remesle, je to
povinnosť a ako každá povinnosť je to tak trochu nepríjemnosť.
To, čo sa tu vyžaduje, je druh aktivity. Prednášky majú
omnoho pasívnejší ráz: študent na nich počúva, zapisuje si, prijíma informácie, poznatky, riešenia, argumenty. Zrazu je to však
on, kto musí argumentovať, kto vysiela signál, kto je činný. Nenapísal by však ani riadok, keby predtým nič neprečítal. Presnejšie, nenapísal by nič rozumné, keby predtým nič rozumné
nečítal. Keď odporúčam študentom veľa čítať, nemám ani tak
na mysli to, aby hneď na začiatku štúdia rozumeli všetkým tým
krkolomným formuláciám ilozofov, a takisto nechcem, aby hltali všetko rad radom bez rozváženia a selekcie. Mojím cieľom
je čosi iné: ak majú písať odbornú štúdiu, musia ešte predtým
vidieť, ako odborná štúdia vyzerá. Nik sa nenarodil ako fachman na akademické písanie. Najprv si treba všímať to, ako píšu
iní, ako to robia ilozoi v blízkom okolí, a postupne priberať do
zoznamu aj zahraničné príklady písania.
Študent, ktorý práve nastúpil na vysokú školu, môže byť
právom zmätený, keď sa od neho požaduje odborný text, no nik
mu nepovie, ako taký text vyzerá, prípadne ho odbije poznámkou, že to má vedieť, alebo sa to má naučiť (veď nato študuje).
Samozrejme, v takom prípade sa netreba čudovať, ak študent
znechutene ofrle zadanie práce aj celý kurz a namrzene odovzdá vyučujúcemu zopár zosmolených strán všakovakého písomného materiálu.
Najprv teda treba vidieť, ako odborný text vyzerá. No kde
ho má študent hľadať? Najjednoduchšia odpoveď znie: v knižnici. A dnes už aj na internete. Treba si vziať do rúk zopár ilozoických časopisov (z tlačených sú u nás takými napríklad časopisy
Filozoia alebo Organon F, na internete je ich niekoľko a sám
som členom redakčnej rady jedného z nich, časopisu Ostium).
Viacero začínajúcich študentov mi po tomto jednoduchom úkone povedalo, že polovici článkov vôbec nerozumie, že ich autori
používajú terminológiu, s ktorou sa nikdy nestretli, a prečítať
jeden článok znamená neustále loviť heslá v slovníkoch (nie ilozoických, ale v slovníkoch cudzích slov). Čo na to povedať?
14
vydra_text.indd 14
6. 11. 2010 14:54:04
Netreba sa vzdávať. Dôležité je, že videli, ako taký text vyzerá.
Videli v ňom, že autor používa cudzie, odborné výrazy (dá sa na
ne rýchlo navyknúť), že text je rozčlenený na jednotlivé kapitoly,
prípadne podkapitoly, že niektoré vety sú v úvodzovkách (citácie), že sú tam odkazy pod čiarou (bibliograické údaje o citovaných zdrojoch), že je tam veľa skratiek, neznámych latinských
alebo inojazyčných výrazov, že na konci je uvedený zoznam literatúry, že text by len sotva zaradili do beletrie kvôli jeho formálnemu charakteru, a videli tam toho azda ešte omnoho viac.
Toto je podstatné. Teraz vedia, ako asi takýto text vyzerá a čo sa
od nich očakáva.
Samozrejme, nie každý odborný text vo vedeckom časopise musí byť naozaj kvalitný (buďme predsa len voči sebe úprimní), no ak sa dívame na väčší počet textov, určité spôsoby práce
sa zvyknú opakovať všade. Čím viac toho prečítame, tým lepšie
dokážeme posúdiť kvalitu a odbornosť daného príspevku, a tým
sa učíme selektovať práce, ktoré považujeme za vhodné a nevhodné pre svoje ďalšie štúdium (nehovoriac už o tom, že nie
každý text musí nevyhnutne patriť do oblasti, ktorej sa budeme
v práci venovať).
Ak takto pred seba postavíme dva rozličné texty, mali by
sme po nejakom čase vedieť rozlíšiť akademický text od neakademického. Avšak pozor! Veľa ilozofov písalo svoje diela neakademickým spôsobom – buď to nepovažovali za potrebné, alebo
chceli svoje myšlienky predniesť cez iné formy písania (Platónove dialógy, Augustínove či Rousseauove vyznania, epištolové
žánre – listy, básne, poetizácie či dramatické hry – napríklad aj
u takých antagonistov, akými boli Gabriel Marcel či Jean-Paul
Sartre). Prečo na to upozorňujem? Lebo diela klasikov či presnejšie „veľké“ ilozoické diela by sme často nezaradili medzi akademické texty, a to aj napriek tomu, že práve o nich budú mnohé
seminárne, bakalárske či diplomové práce. Niekomu by sa totiž
mohlo zdať, že ak takto písali veľkí ilozoi, potom mu nik nemôže brániť, aby tak písal aj on. Zaiste, nik mu v tom brániť nebude,
aspoň nie v jeho publikačnej činnosti mimo akademickej pôdy.
No len čo bude chcieť za nejakú prácu získať vedecko-akademic15
vydra_text.indd 15
6. 11. 2010 14:54:04
kú hodnosť alebo vysokoškolský titul, ťažko dokáže presvedčiť
oponenta či komisiu, ktorá bude jeho text posudzovať, že žáner,
ktorý si vybral, napríklad báseň, je hodná toho, aby sme ju uznali za akademický text len preto, lebo týmto spôsobom vyjadroval
svoje myšlienky aj nejaký iný slávny ilozof, napríklad Friedrich
Nietzsche. Akademické texty majú svoje pravidlá a tie treba dodržiavať. Kým sa však k ním dopracujeme (a bude nám to chvíľu
trvať), obráťme ešte raz svoju pozornosť k beletrii. Literárna
tvorba nás totiž o písaní môže veľa naučiť.
Mám celkom rád nasledujúcu pasáž z Marcela Prousta. Je
trochu zdĺhavá, no zato krásna a v mnohom poučná, takže ju
odcitujem celú (na niektorých miestach pôvodný preklad Antona Vantucha z roku 1969 trochu upravím, aby zodpovedal nárokom súčasnej slovenčiny). Ide o druhú časť Proustovej novely
Smrť Baldassara Silvanda, vikomta de Sylvanie:
Telo, žiaľ, je smutné
Stéphane Mallarmé
Na druhý deň po Alexisovej návšteve vikomt de Sylvanie odcestoval do susedného kaštieľa, kde mal stráviť tri až štyri týždne a kde
sa mal v kruhu početných stolovníkov rozptýliť smútok, ktorému
často po záchvatoch prepadával.
Čoskoro sa celé jeho potešenie sústredilo na spoločnosť istej
mladej ženy a tým, že ho počúvala aj ona, sa ešte zdvojnásobilo.
Cit mu vravel, že ona ho ľúbi, ale jednako si pri nej uchovával istú
zdržanlivosť; vedel, že je úplne neskazená a že netrpezlivo čaká na
manželov príchod; okrem toho sám si nebol istý, či ju skutočne
ľúbi, a neurčito cítil, ako veľmi by sa prehrešil, keby ju strhol k zlému. Kedy ich vzťah prestal byť prirodzený, na to si nikdy nevedel
spomenúť. Teraz, na základe dohody, ktorú mlčky uzavreli, sám
už ani nevedel kedy, bozkával ju na zápästia a rukou ju objímal
okolo krku. Zdala sa mu taká šťastná, že istý večer urobil viac: začal bozkom; potom ju dlho hladkal a zase ju bozkal na oči, na líca,
na pery, na krk, na nos. Ústa mladej ženy išli s úsmevom v ústrety
jeho lichôtkam a jej pohľady žiarili v hĺbke ako vlažná voda na
výslní. Potom boli Baldassarove lichôtky čoraz smelšie; v istom
okamihu na ňu pozrel; užasol, aká je bledá, aké nekonečné zúfalstvo vyjadruje jej mŕtve čelo, jej utrápené, ustaté oči, ktoré plačú
16
vydra_text.indd 16
6. 11. 2010 14:54:04
pohľadmi smutnejšími než slzy, akoby nad mukami pri ukrižovaní alebo nad stratou zbožňovanej bytosti. Chvíľku sa na ňu uprene
díval; tu k nemu s vypätím všetkých síl zdvihla žalostný zrak, ktorý prosil o milosť, zatiaľ čo jej dychtivé ústa si pýtali mimovoľným
kŕčovitým pohybom nové bozky.
Potom sa opäť oboch zmocnila rozkoš, poletujúca okolo nich
vo vôni bozkov i v spomienke na vzájomné láskanie, padli si do
náručia zatvárajúc oči, tie kruté oči, čo im ukázali strašnú biedu
ich duší; nechceli ju vidieť a najmä on ich zatváral zo všetkých síl
ako kat, ktorý má výčitky svedomia a cíti, že rameno by sa mu
chvelo pri smrteľnom údere obete, keby jej mohol pozrieť do tváre
a na okamih znášať jej bolesť namiesto toho, aby ju v duchu videl,
ako ešte podnecuje jeho zúrivosť a núti ho vybiť ju na nej.
Prišla noc a ona ešte vždy bola v jeho izbe s očami vyhasnutými a bez sĺz. Odišla bez slova rozlúčky, bozkajúc mu s vášnivým
smútkom ruku.
On však nevedel zaspať, chvíľu driemal a triasol sa predstavou,
že jeho tichá obeť upiera naňho zrak s úpenlivou, zúfalou prosbou.
Zrazu si ju predstavil takú, aká teraz je, že ani ona nespí a cíti sa
sama. Obliekol sa, kráčal tíško až k jej izbe, neopovážil sa robiť
hluk, aby ju nezobudil, ak spí, no neodvážil sa ani vrátiť do svojej
izby, kde ho nebo, zem a jeho duša dusili svojou váhou. Ostal na
prahu izby mladej ženy a podchvíľou sa mu zdalo, že sa neovládne
a vojde dnu; potom, keď k nemu doľahol jej sladký rovnomerný
dych, zhrozil sa myšlienky, že by mal prerušiť to sladké zabudnutie spánku a vydať ju kruto výčitkám a napospas beznádeji práve
vo chvíli pokoja, mimo ich dosah, a chvíľu kľačiac, chvíľu ležiac
zostal tam na prahu. Nad ránom sa vrátil do izby uzimený a upokojený, dlho spal a prebudil sa s pocitom blaženosti.
Opreteky sa snažili navzájom si učičíkať svedomie, zvykli si na
výčitky, tie časom slabli, na rozkoš, aj tá časom otupela, a keď sa
vrátil do Sylvanie, ostala mu, podobne ako jej, len príjemná a trochu chladná spomienka na tie plamenné a kruté chvíle (Proust,
1969, s. 22 – 24).
Toľko Proust. Prečo táto ukážka? Ukazuje veľa zo spisovateľského umenia Marcela Prousta, ale je tu aj čosi viac, čo mi
pomôže naznačiť spojitosť krásnej literatúry a ilozoických
textov (pri ktorých o kráse niekedy veľmi hovoriť nemožno).
Čitateľov tohto úryvku môže byť veľa. Nie v tom zmysle, že je
tu obrovské množstvo tých, ktorí si môžu prečítať tento text,
ale že jestvuje veľa typov čitateľov. Jedni sú pomerne pasívni
17
vydra_text.indd 17
6. 11. 2010 14:54:05
(priam naivní). Povedia, že tento text je o dvoch zaľúbených
ľuďoch a že je to romantický príbeh, aký poznáme z istých
románov, len je možno trochu umeleckejší. Ukážka by sa
im zrejme páčila, tí citlivejší by azda vyronili aj nejakú slzu.
Avšak našťastie sú aj čitatelia, ktorí k textu pristupujú o čosi
aktívnejšie. Hneď si spomenú, že Baldassar Silvando je umierajúci človek a v Proustovom texte o niekoľko strán ďalej aj
naozaj zomrie. Jeho avantúra s mladou ženou (toľko vieme
o jej veku) je preto mierne zarážajúca. No ani to by ešte nebolo to najzaujímavejšie na celej ukážke. Tým úchvatným v texte
je totiž čas – to, ako plynie a čo sa počas neho deje. Pozorný
čitateľ si všimne, že Baldassar prišiel do susedného kaštieľa
zhruba na mesiac a s mladou ženou začal koketovať až po istom čase. Kým sa medzi nimi rozpútal vášnivý vzťah, mohlo
to takisto nejakú dobu potrvať, a celý príbeh by sme mohli
s väčšími alebo menšími odchýlkami ohraničiť tak do dvoch
týždňov. A to aj napriek tomu, že v nás Proust ku koncu príbehu vyvoláva dojem, že tento vzťah musel trvať dlho. Všimnime si vety, ktoré túto ilúziu vytvárajú: „Opreteky sa snažili
navzájom si učičíkať svedomie, zvykli si na výčitky, tie časom
slabli, na rozkoš, aj tá časom otupela…“ Koľko dní a týždňov
treba na to, aby sme si zvykli na výčitky, a koľko ďalších, aby
v nás otupela rozkoš? Proustovský scvrknutý čas je nesmierne
sympatickou hrou. A keď na konci novely Baldassar zomiera,
počuje biť zvony a pred jeho tvárou sa rozohráva paleta životných spomienok na dôležité obdobia jeho života (na románik
s mladou ženou si vôbec nespomenie). Rozprávač túto časť
ukončí slovami: „Videl to všetko pred sebou, hoci neuplynuli
dve sekundy, čo lekár, počúvajúc srdce, povedal: ‚Je koniec!‘“
(Proust, 1969, s. 36).
To, čo pri takomto čítaní robíme, je odhaľovanie vrstiev
textu, ako to nazýval Roman Ingarden (pozri napríklad Ingarden, 1967, s. 56 a n.). Samozrejme, mohli by sme pokračovať aj
iným čítaním, napríklad z hľadiska etiky (či už normatívnej alebo situačnej), a posúdiť tak Baldassarovo konanie. Mohli by sme
si všímať spojitosti v chápaní času u Prousta a jemu tak blízke18
vydra_text.indd 18
6. 11. 2010 14:54:05
ho Henriho Bergsona. Mohli by sme analyzovať jednotlivé metaforické výpovede rozprávača („… oči, ktoré plačú pohľadmi
smutnejšími než slzy“). Mohli by sme vysvetľovať, čo napríklad
znamená veta „Kedy ich vzťah prestal byť prirodzený, na to si
nikdy nevedel spomenúť“. Prečo sa Proustovi, respektíve rozprávačskému subjektu ich vzťah nezdá byť prirodzený? Mohli by
sme rozoberať samostatné pojmy: unavené, ustaté oči, kruté oči,
oči vyhasnuté a bez sĺz… A mohli by sme hľadať súvislosť medzi
mottom a samotným príbehom. To všetko by boli nové a nové
perspektívy, cez ktoré je možné dívať sa na ten text, a je ich ešte
viac. To všetko sú cibuľovité vrstvenia, odlupovaním ktorých sa
akoby „dostávame pod kožu“ textu.
Podobne ako s Proustom sa ilozoi často usilujú odhaľovať
vrstvy bežného života, ukazujú nám to, čo nám v povrchnom
prístupe k svetu môže unikať. Textom je pre ilozofov veľa vecí
a niektorí z nich takto hovorili o textúre sveta, o tom, že svet
je ako písmená pospájané do slov a tie do viet. Takéto narážky
nachádzame aj u starých Grékov, ktorí používali výraz stoicheia
nielen na vyjadrenie nejakých ontologických princípov, ale predovšetkým ako meno pre hlásky. Svet je ako text a my v ňom
môžeme čítať. Tak o tom hovoril aj Galileo Galilei: „Filozoia
je napísaná v tejto veľkej knihe, v univerze, ktorá je stále otvorená nášmu pohľadu. Ale tejto knihe nemožno porozumieť, ak
sa nenaučíme chápať jazyk a čítať písmená, ktorými je napísaná.
Napísaná je v jazyku matematiky a jej písmenami sú trojuholníky, kružnice a ostatné geometrické útvary, bez ktorých nemožno
porozumieť ani jedinému slovu“ (cit. podľa Kvasz, 2010, s. 225).
Podobné vyjadrenia nájdeme aj pri čítaní Platónovho Timaia
alebo Aristotelovej Metafyziky.
Treba však poznamenať ešte čosi: nie každý text je možné
čítať ako Prousta a príliš snaživý študent by sa dostal do úzkych,
keby chcel odhaľovať vrstvenia textu v nejakom ilozoickom,
výsostne nemetaforickom texte. Na to upozorňuje aj Roman
Ingarden, keď rozlišuje krásnu literatúru od odborného textu
(Ingarden, 1967, s. 115 – 126). Skúsme sa pozrieť na tento odsek
Kantovej Kritiky čistého rozumu:
19
vydra_text.indd 19
6. 11. 2010 14:54:05
Čistá syntéza, chápaná všeobecne, poskytuje čistý umový pojem.
Rozumiem ňou syntézu, ktorej základom je apriórna syntetická
jednota. Napríklad naše počítanie (badať to najmä pri väčších číslach) je pojmová syntéza, lebo spočíva na spoločnom základe istej
jednoty (napríklad dekadického). Teda na základe tohto pojmu
sa stáva jednota v syntéze rozmanitosti nevyhnutnou (Kant, 1979,
s. 111; A 78 / B 104).
Je zrejmé, že prílišné hĺbenie nám tu nepomôže. To však neznamená, že v texte nejestvujú nijaké „vrstvy“, respektíve že
by sme pri interpretácii mali len jednoducho zreprodukovať
to, čo sme prečítali tak, ako sme to robili na základnej škole
pri recitovaní básní. Na to, aby sme tomuto textu mohli dobre
porozumieť, musíme začať študovať, v tomto prípade musíme
začať študovať Kanta. Čo to znamená? Na jednej strane si treba
prečítať celú knihu (aspoň v preklade, tí, ktorí ovládajú nemecký jazyk, by mohli siahnuť aj po origináli). Prečítanie jednej
knihy však nikoho znalcom nespravilo. Ten, kto chce byť odborníkom na Kanta, sa musí pripraviť na to, že sa s tým textom
stretne ešte veľakrát. Ostatným azda postačí aspoň kurzorické
jednorazové prečítanie textu. Na druhej strane kto chce študovať Kanta, musí si prečítať základný text a musí si vziať do rúk
aj knihy o Kantovej Kritike čistého rozumu, časopisy, v ktorých
sa nachádzajú odborné články o tejto téme, ilozoické slovníky,
komentáre a encyklopédie. Aby pochopil tento krátky odsek
a vedel ho kriticky vysvetliť, musí prečítať viac textov. Až ich
postupným čítaním pochopí, ktoré zdroje sú dobré a ktoré sú
menej kvalitné. Až potom bude vedieť rozlíšiť medzi dobrými
a zlými slovníkmi a encyklopédiami. To, čomu sa náš študent
upísal, nie je nijaký diabol či Meistofeles, ale knižnice. Postupne si musí navyknúť na príjemný chládok medzi knižničnými
regálmi, na ticho, ktoré oblieha tieto zvláštne miestnosti, na
dotyk chrbtov kníh a na listovanie v už stokrát prelistovaných
knihách. Naše knižnice samozrejme neobsahujú všetko, čo
bolo k zvolenej téme (napríklad Pojem syntézy u Kanta) dosiaľ napísané. Mnohé knihy vznikli za hranicami našej krajiny
a často je ich viac a jestvujú v hrubých zväzkoch, ktoré napísa20
vydra_text.indd 20
6. 11. 2010 14:54:05
li celé tímy odborníkov. Treba si len zvyknúť využívať v knižniciach takzvané medzinárodné medziknižničné výpožičné
služby (MMVS), prostredníctvom ktorých sa dá dostať aj ku
knihám, ktoré sa možno vôbec nenachádzajú v Európe. Toto
všetko znamená študovať. Možno si pritom niekto vzdychne
a povie, že je to priveľa námahy a úsilia kvôli jednej seminárnej práci. Zaiste, priveľa, ale presne to znamená latinský výraz
studium – úsilie, snaha, záujem, vedecké zamestnanie (porov.
Špaňár, Hrabovský, 1962, s. 573 – 574). Ak by táto kniha bola
prednostne o čítaní, mohli by sme ju nazvať aj takto: Čítať ako
študent.
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Keď dostanete zadanie napísať seminárnu prácu, v nijakom
prípade neprepadnite panike a nepodceňujte ani nepreceňujte svoje schopnosti.
Kúpte, objednajte alebo zaobstarajte si kópie niekoľkých vedeckých časopisov, aby ste videli, ako sa zhruba píšu odborné štúdie (nezabúdajte, že každý si aj tak nájde svoj vlastný
štýl odborného písania a vy nie ste výnimkou).
Ak máte písať o diele autora, ktorého ste doteraz nikdy nečítali, začnite najskôr samotným autorovým dielom, až potom siahnite po sekundárnych zdrojoch (neskôr vysvetlím,
čo je to sekundárny zdroj). Pri výbere vám môže na začiatku
pomôcť konzultant, no nezabúdajte na to, že to nie je jeho
povinnosť.
Pozháňajte si čo najviac zdrojov k vašej téme (použite rešerše
v knižniciach alebo jednoducho hľadajte na internete odkazy na články a knihy). Niekedy sa študenti bránia, že použili
iba dostupné zdroje. Dnes je však práve cez také možnosti,
akými sú MVS či MMVS, dostupné takmer všetko (takmer,
lebo sú aj knihy, o ktorých vieme, že boli napísané, ale ktoré
už fyzicky nejestvujú).
Staňte sa študentom „na plný úväzok“! Túto dobrodružnú výpravu do sveta kníh určite neoľutujete.
21
vydra_text.indd 21
6. 11. 2010 14:54:05
C V IČ E N I E
Koľko možností (perspektív) čítania by ste našli v nasledujúcom texte z Platónovho Symposionu a akú literatúru
by ste dokázali nájsť k tomuto odseku? (Pre úplnosť iba
pripomeniem, že všetky citácie z Platónových či Aristotelových diel, ktoré budem používať v tejto knihe, pochádzajú z vydaní a prekladov, ktoré uvádzam v zozname použitej literatúry).
Kto sa teda na ceste k láske dá priviesť až sem a postupne a správne
pozoruje javy krásna, ten, približujúc sa až k vrcholu erotického
zasvätenia, odrazu uvidí čosi svojou prirodzenosťou obdivuhodne krásne, to krásno, Sokrates, pre ktoré sa podstupovali všetky
predchádzajúce útrapy, ktoré je, po prvé, večné a ani nevzniká, ani
nezaniká, ani sa nezväčšuje, ani ho neubúda, ďalej krásno, ktoré
nie je z jednej strany krásne, z druhej však škaredé, ani raz krásne,
raz zase nie, ani v jednom vzťahu krásne, v druhom však škaredé,
ani tu krásne, tam zasa škaredé, jedným ľuďom krásne, druhým
však škaredé. A krásno sa mu neukáže ako nejaká tvár, ruky alebo
čosi iné, čo je telesné, ani ako nejaká reč alebo veda, ani ako niečo,
čo by bolo niekde na niečom inom, napríklad na živočíchovi alebo
na zemi, alebo na nebi, alebo na niečom inom, ale ako niečo, čo
je večné, jednotné samo osebe a so sebou, a všetky ostatné krásne
veci majú na ňom účasť takým spôsobom, že keď ostatné vznikajú
a zanikajú, jeho ani nepribúda, ani neubúda a ani sa s ním nič
nedeje (Plat. Symp. 210e – 211b).
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Filip je môj študent. Samozrejme, treba povedať, že za jeho menom sa skrýva veľa mojich študentov a študentiek, s ktorými
som prichádzal do styku počas konzultačných hodín ako školiteľ
ich prác alebo vyučujúci predmetov o písaní. Vybral som si ho aj
preto, lebo má ilipa a celkom mu to páli, čo je dobrý predpoklad
pre štúdium ilozoie. Aj on dostal úlohu vypracovať vyššie uvedené cvičenie a toto je materiál, ktorý mi poslal e-mailom (zopár
gramatických chýb a preklepov som radšej opravil).
22
vydra_text.indd 22
6. 11. 2010 14:54:06
V texte z Platóna možno na prvý pohľad vidieť opis večnej krásy. Prečítal som si celý dialóg Symposion a pochopil som, že tieto
slová patria mantinejskej kňažke Diotime, ktorá ich vraj kedysi
predostrela Sokratovi, a ten ich vyrozprával účastníkom hostiny,
o ktorej je reč v dialógu. O Platónovi toho ešte veľa neviem, ale
z toho, čo som si prečítal, mám pocit, že tým chce povedať, že krása nie je niečo relatívne, ale skôr čosi také, čo je večné a nemenné
(bez ohľadu na situácie, dejinné obdobia, pohľady rôznych ľudí).
Každý z nás môže mať rôzne pohľady na to, čo je krásne, dokonca o jednej veci povedia jedni, že je krásna, iným sa môže zdať
škaredá. A Platón tu naznačuje, že toto nie je to krásno, o ktorom
chce hovoriť, lebo to jeho krásno je mimo našich súdov o kráse
a škaredosti.
Potom som si pozrel jeden text o Platónovi a tam som čítal
o ideách (vlastne si to trochu pamätám aj zo strednej školy, ale
len tak hmlisto). To, čo hovorí Diotima v Symposione o kráse, by
mohlo celkom dobre zodpovedať charakteristike ideí. Aj tie sú
večné a nemenné. Najvyššou ideou u Platóna je síce Dobro, ale
mohlo by nejako súvisieť aj s Krásou. Takže idea Krásy (ak to tak
možno nazvať) nie je niečo telesné, ale zrejme duchovné (alebo
nejaké takéto). Stále nerozumiem, prečo je v takomto texte reč
o erotickom zasvätení, ale má to zrejme niečo do činenia s bohom
Erótom, o ktorom v dialógu hovoria všetci stolovníci. Možno by
sa cez to dalo lepšie priblížiť k tomu, čo mala Diotima na mysli.
Našiel som si cez internet niekoľko článkov a kníh o Platónovom
Symposione, ale neviem, o čom presne sú, lebo zatiaľ som videl
len názvy a krátke anotácie (prístupy k textu boli zablokované).
Články som si objednal v knižnici, aj jednu knihu. Prečítať to však
bude asi drina, lebo všetky sú v angličtine. V slovenčine a češtine
som našiel takisto nejaké knihy. Celý zoznam vám posielam v prílohe tohto mailu.
Nuž, takýto bol Filipov e-mail. Celkom dobre zachytil zmysel
tejto pasáže a podarilo sa mu aspoň čiastočne zaujať niekoľko
rôznych prístupov k čítaniu tejto pasáže. Samozrejme, mohlo by
ich byť aj viac, ale na začiatok to celkom postačí. Omnoho zaujímavejšie bolo pre mňa to, keď som si prezeral zoznam titulov,
ktoré Filip objavil na internete. Niektoré som dokonca nepoznal
ani ja (takže sa na ne musím pozrieť), iné som mu vyškrtol (čítal
som ich, ale dotýkajú sa trochu inej oblasti, než je tá, o ktorej je
23
vydra_text.indd 23
6. 11. 2010 14:54:06
reč vo vybranej pasáži). V zozname mal ešte nejaký čudný text
o dejinách ilozoie (od antických čias po súčasnosť) – to som
takisto vyškrtol, aj keď v ňom bolo Platónovi venovaných asi
13 strán, ale boli to také všeobecné údaje, ktoré si samozrejme
môže pozrieť, aby mal prehľad, ale nemusí ich používať na to,
aby pochopil odsek zo Symposionu. Keď som nad tým uvažoval,
navrhol som Filipovi, aby bola táto pasáž ohniskovým bodom
jeho seminárnej práce, a on s tým súhlasil. Odteraz sa s touto
témou budeme stretávať v každej kapitole a Filip nám ukáže, aké
pokroky dosiahne pri písaní svojho textu. Držím mu palce, myslím, že má na to, aby sa raz z neho stal slušný absolvent ilozoie.
24
vydra_text.indd 24
6. 11. 2010 14:54:06
ROZUMIE Ť
T E M AT IC K É OK RU H Y
Informatívne a rozumejúce čítanie – fakty a názory
– „said and meant“ – získavať informácie či rozumieť
napísanému? – texty, ktoré provokujú k premýšľaniu
– rozdiel medzi pochopiť a rozumieť
V ČO M J E P R O B L É M ?
Čítam to už tretíkrát a stále tomu nerozumiem. Čo tým chcel
„básnik“ povedať?
Prečo si filozofi vymysleli svoj vlastný jazyk? Keby aspoň
všetci hovorili tým istým…
Povedal som profesorovi, že to v tej knihe autor napísal tak
a tak, a on mi na to, že jedna vec je to, čo je napísané, druhá
to, čo sa tým myslí. Ako mám však vedieť, čo si myslel autor
pred niekoľkými desaťročiami?
To si mám všetko vymyslieť sám?
Mám napísať, čo si myslím, alebo čo si myslí niekto iný?
Ako mám vedieť, že tento text mám čítať ako iróniu a iný ako
súbor tvrdení?
Mortimer J. Adler rozlišuje vo svojej knihe Ako čítať knihu (Adler, 1972) informatívne a rozumejúce čítanie. Podľa neho jestvujú
25
vydra_text.indd 25
6. 11. 2010 14:54:06
knihy, ktoré nám poskytujú fakty, a knihy, ktoré nám ponúkajú
názory ich autorov. Je v tom veľký rozdiel. Vezmime si napríklad
takéto dva texty o Plótinovi:
(A)
Toto vyžarovanie (emanácia) sa deje stupňovito. Existuje hierarchia rôznych sfér bytia podľa ich blízkosti k bohu. Prvá emanácia
– avšak nie časovo prvá, ale len čo do úrovne, lebo celý proces sa
odohráva mimo času – je duch. Božský duch teda – rovnako ako
u Filóna – nie je samotným bohom. Ten stojí ešte mimo neho.
Duch je súhrnom všetkých ideí v Platónovom zmysle. Ďalšia
emanácia je duša sveta, svet duševna. Medzi ním a svetom hmoty,
ktorá je prehlásená za najmenej dokonalú, od boha najvzdialenejšiu javovú formu božského, ba vôbec za temnotu a zlo, stoja ako
ďalšie medzičleny jednotlivé duše (Störig, 1996, s. 151).
(B)
Ak sme našli vo vyššom niečo, čo je matériou, alebo čo je akoby
matériou, mali by sme s týmto nálezom pochopiť, že v tomto vyššom svete, napríklad v Duši, existujú zloženiny bez toho, aby boli
hneď tel(es)ami. Zároveň k nám prichádza poznatok, že „zmyslová matéria je bez pochýb opakom inteligibilnej matérie“. Negatívne zafarbenie, ktoré sme zvyknutí pripisovať matérii ako tomu, čo
odovzdáva tel(es)ám prídych negatívneho, slabne.
S inteligibilnou matériou je to tak, že je stále totožná, zachováva stále tú istú formu, všetky formy sú v nej spolu, a preto sa
nemení, nikdy nie je zbavená formy. Sformovanie matérie formou
je dokonalé. Sformovanie znamená určitosť a použijúc metaforu
svetla, znamená dokonalé prejasnenie matérie, ktorá je vystavená
forme (Karul, 2010, s. 149).
Aj jeden, aj druhý text hovoria v podstate o tom istom. Z jedného
však môžeme získať zopár informácií, ktoré potrebujeme vedieť
na to, aby sme aspoň priemerne spravili skúšku z dejín antickej ilozoie, z druhého môžeme pochopiť, porozumieť čosi viac
z Plótinovho textu (ak by sme si ho predtým prečítali). Prvý text
(A) je zo všeobecných dejín ilozoie (áno, práve ten som Filipovi vyškrtol z jeho zoznamu v predchádzajúcej časti). Niežeby to
bol zlý text, ale treba mu len určiť správne miesto v procese štú26
vydra_text.indd 26
6. 11. 2010 14:54:07
dia. Je vhodný na to, aby sme sa ako-tak zorientovali v dejinách
ilozoie. Ponúka nám fakty o ilozofoch a ich myšlienkových
systémoch, zhŕňa na malom priestore ohromnú rozmanitosť
myslenia celých stáročí. Navyše je napísaný tak, že sa ľahko číta.
Až potiaľ s ním nie je nijaký problém. Horšie by bolo, ak by sme
sa na základe tohto textu chceli dozvedieť o Plótinovi čosi viac,
hlbšie mu porozumieť. Dozvedeli sme sa totiž len všeobecný základ, o akom sa dočítame aj v iných knihách o dejinách ilozoie,
vo ilozoických slovníkoch či encyklopédiách. Ako prehľadový
text nám to stačí, lebo na základe neho zistíme, že Plótinos vravel o nejakých emanáciách (čiže vyžarovaniach) – aj keď celkom
presne nevieme, čo si pod tým máme predstaviť. Takisto sme
sa dozvedeli o tom, že tento proces emanácií má tri časti: duch,
duša sveta a hmota, prípadne ak použijeme grécke výrazy (nús,
psyché a hylé) alebo latinské (intelligentia, anima, materia).
Úplne inak je to s druhým textom (B), ktorého autor pracuje s interpretáciami Plótina od francúzskeho ilozofa Stanislasa Bretona. Keď sa doň pozornejšie začítame, môžeme nadobudnúť zopár pochybností o tom, čo vieme zo všeobecných dejín.
O matérii sa tu hovorí, ako keby bola prítomná aj na vyšších
stupňoch procesu emanácií, ale aj o tom, že také čosi nemusíme
hneď nazývať telesným, telom či telesom. Takisto je tu reč o tom,
že táto matéria, látka je nejako sformovaná, dokonca prejasnená,
osvetlená – teda nie temná. Čo si o tom všetkom máme myslieť,
keď v texte (A) sme jasne čítali, že hmota je prehlásená za temnotu a zlo? Čo si počať s tým, ak tu autor hovorí navyše aj o inteligibilnej matérii? Text (B) totiž nie je určený na informatívne
čítanie, ale privádza nás práve k tomu, čo Adler nazval čítaním
pre porozumenie alebo rozumejúcim čítaním (Adler, 1972, s.
7 – 11). Takisto nás mnohému učí: učí nás pochopiť, že hmota
(hylé, materia) nemusí byť pre Plótina a antickú tradíciu hneď
tým, čo si pod týmto pojmom bežne predstavujeme. Jedna vec
je totiž to, čo nejaký autor hovorí, druhá, čo tým má na mysli
(ide o rozdiel medzi said a meant, povedaným a mieneným). Vo
ilozoii by sme takýchto prípadov našli veľa. Napríklad Platón v
dialógoch necháva svoje postavy kadečo hovoriť, ale nie vždy je
27
vydra_text.indd 27
6. 11. 2010 14:54:07
to, čo vravia, aj tým, čo nám textom mieni povedať. Takto niekedy dochádzalo k dezinterpretáciám Platóna, ak sa niektorá časť
výpovedí vytrhla z kontextu a interpretovala ako tvrdenie, aj keď
to v skutočnosti bola ironická výpoveď, ktorá nemala s tvrdením nič spoločné. Príkladom takéhoto ilozofovania je aj Søren
Kierkegaard. Len si predstavte, akých nehanebností by sa tento
dánsky ilozof dopúšťal, keby sme jeho text brali doslovne ako
tvrdenia o tom, ako máme konať pri zvádzaní mladého dievčaťa.
Takéto perličky nájdeme v jeho drobnej knižke Zvodcov denník,
v ktorej opisuje príbeh mladého muža – ten postupne zvedie
nešťastné nič netušiace dievča a vo chvíli, keď sa doň dievčina
úplne a bezhlavo zamiluje, ju opustí, lebo už niet koho zvádzať,
proces zvádzania sa ukončil, vášeň pominula a všetko, čo by nasledovalo, by už v sebe nemalo náboj a životnú iskru. Čo chcel
týmto príbehom Kierkegaard povedať? Pri povrchnom čítaní by
sme v tom nevideli viac než len návod na zvádzanie mladých
dievčat. No Kierkegaard mal ďaleko od toho, aby písal takéto návody (bez ohľadu na to, že by zrejme mohli byť celkom funkčné,
a ak ich niekedy použijete, budete podľa všetkého úspešní).
V dejinách myslenia nájdeme plejádu príkladov, ako rôzni autori hovoria niečo iné než to, čo majú na mysli. Často je
to vo ilozoických textoch, ktoré používajú štylistiku prebranú
z iných literárnych žánrov alebo jednoducho vtedy, keď autor
zámerne uvádza podobenstvo, ktorým chce vysvetliť to, na čo
nenachádza adekvátne výrazy v bežnej reči. Platón vo Faidrovi hovorí o Adonidových záhradkách (Plat. Phaedr. 276b – d)
a určite nás tým nechce zasvätiť do roľníckeho umenia či naučiť
nás, ako sa starať o pôdu, pestovanie fenikla alebo iných rastlín. Starí Gréci, Platónovi súčasníci, tomu dobre rozumeli, ale
my dnes výraz „Adonidove záhradky“ nepoužívame, a ak mu
chceme rozumieť, musíme si zaobstarať vhodnú literatúru, ktorá nám tento výraz bližšie objasní, a tak budeme podobenstvu
rozumieť ešte lepšie. Napríklad môžeme siahnuť po texte Jacoba Howlanda, ktorý výraz vysvetľuje ako rituálny, sezónny akt,
sviatok, pri ktorom sa vysádzali rýchlo rastúce rastlinky (asi tak,
ako sa niekedy u nás vysádza okolo Veľkej noci žito vo vate na
28
vydra_text.indd 28
6. 11. 2010 14:54:07
ozdobenie domácnosti). Celé podobenstvo podľa Howlanda
opisuje oscilovanie medzi „vážnym“ a „hravým“, medzi vzdelávaním, ktoré má prinášať skutočnú úrodu, a takým, ktoré je
určené len pre zábavu (Howland, 2003, s. 89 – 91). A keď sme
už pri tejto pasáži z Platóna, práve v nej Sokrates hovorí o tom,
že vážne veci ilozof nikdy nebude písať do vody (podobne
o tom hovorí aj v slávnej časti Siedmeho listu – Plat. Epist. VII.
344c – e). Sokrates nikdy nič nenapísal a mnohí študenti by
preto radi kráčali v jeho šľapajach. Dnes to však nemajú také
ľahké ako kedysi on. Zaujímavejšie je však pre nás to, že Platón
dáva takéto slová do úst svojej postave, v Siedmom liste (ak je
autentický) ich vyjadruje dokonca priamo, akoby tým chcel tvrdiť niečo, o čom je presvedčený on sám: totiž že ilozof píše len
o tom, čo samo osebe nie je dôležité, respektíve že tie najzávažnejšie veci nikdy nevloží do textu. Ak by to Platón myslel vážne,
potom by sme jeho slová nemohli brať vážne. Ak ich nemáme
brať vážne, potom sú to len slovné hry, zábavky, slová písané
do vody a jeho dialógy pre nás nenesú nijaké dôležité posolstvo,
nemuseli by sme im preto venovať toľko úsilia, koľko Platónovi
venovali ilozoi počas dejín západného myslenia. Sean Burke
v súvislosti s touto časťou Platónovho Faidra upozorňuje, že
v nej ide o takzvané performatívne protirečenie a autoreferenčný paradox (Burke, 2008, s. 50). Ten sa podobá známej apórii klamára o tom, že Kréťan hovorí, že všetci Kréťania klamú,
a k tomu dodáva, že on hovorí pravdu (bližšie k paradoxom pozri Slavkovský, Vydrová, Vydra, 2007).
Vráťme sa však späť k našej téme, k rozdielu medzi jednoduchým informatívnym textom a textom, ktorý núti čitateľa
premýšľať a dôjsť k hlbšiemu poznaniu študovaného predmetu.
Predstavte si dva typy prednášajúcich: prvý typ by sme mohli
nazvať jednoducho Informátor, druhý Provokatér, hoci tieto
označenia nemusia byť najlepšie. Ako prednáša informátor? Nuž,
informuje, napríklad o tom, čo povedal alebo napísal nejaký ilozof. Je to asi tak, ako keď prídete do cudzieho mesta a vstúpite
do malej miestnosti informačného centra, kde vám milá slečna
ponúkne hŕbu materiálov o meste, jeho dejinách, pamätihod29
vydra_text.indd 29
6. 11. 2010 14:54:07
nostiach, kultúrnych podujatiach či vínnych pivniciach. Razom
získavate v meste lepšiu orientáciu a môžete si naplánovať trasu,
ako sa za pamätihodnosťami či čímkoľvek iným vydáte. Informátorka v miestnosti si splnila povinnosť a prednášateľ-informátor takisto zohral svoju rolu, ktorá je nepochybne dôležitá.
Pristúpme k provokatérovi. Hoci sa s týmto výrazom spájajú určité negatívne či pejoratívne asociácie, mal by tu označovať
celkom pozitívnu rolu takého učiteľa, ktorý sa rozhodol, že vám
nebude poskytovať iba fakty o nejakom ilozofovi (tie si podľa
neho môžete nájsť aj sami – v knihách, na internete, v slovníkoch), ale že priamo pred vami povedzme spochybní, rozbije,
zruší nejaké zaužívané presvedčenia, ktoré boli podľa vás nedotknuteľné a brali ste ich ako samozrejmosť. Uveďme príklad:
zvykne sa tvrdiť, že ilozoia je láska k múdrosti a ilozof je milovník múdrosti, a väčšina z nás by za to azda dala aj ruku do
ohňa. Provokatér pred nás predstúpi a vyhlási: „Toto je najväčšia
blbosť, akú som kedy počul. Je to obludné klamstvo, ktorým ilozoi už celé stáročia masírujú mozgy svojich poslucháčov.“ Po
týchto razantných slovách ostaneme zarazení stáť alebo skôr prikovaní sedieť na stoličkách. O čo tomu človeku ide? V jedných sa
aktivuje čosi ako vzdor, v iných prekvapenie, ďalší sú sklamaní
z toho, čo ich doteraz učili, iní zapochybujú, nájdu sa aj takí, ktorí pocítia nával nadšenia. A boli by tu zrejme aj takí, s ktorými
by tieto slová nič nespravili. Prečo však náš provokatér robí to,
čo robí? Ak ilozoia podľa neho nie je láskou k múdrosti, čím
potom je? Láskou k niečomu inému? Alebo zaujíma k múdrosti
iný vzťah než lásku? Čo je to potom ilozoia? Ani nevieme ako
a už ilozofujeme, už si kladieme ilozoickú otázku o ilozoii samotnej. Niečo, čo ilozoi robia už pomerne dlho. Na poslednej
otázke je zaujímavé ešte čosi iné: nejestvuje na ňu úplne uspokojivá odpoveď, čo neznamená, že by tu odpoveď nejestvovala
vôbec. Odpovedí je až-až. Provokatér by ich však spochybňoval
jednu za druhou a ukazoval by nám, prečo sú nevyhovujúce, nedostatočné, vágne, zjednodušujúce a neviem aké.
Provokatér je typ človeka, ktorý nás nenechá na pokoji, či
lepšie nenechá na pokoji naše myslenie, núti nás znova a znova
30
vydra_text.indd 30
6. 11. 2010 14:54:07
premýšľať o mnohých veciach. Nám sa však v neistote žije len
ťažko, a preto si zakaždým rýchlo hľadáme útočisko (rýchlu deiníciu), do ktorého by sme sa uchýlili. No pred provokatérom
sa nedá ukryť, lebo jeho hlas už raz do nás zasial semienko pochybností a bodá nás ako ovad koňa, aby nezlenivel a cválal stále
rýchlejšie (ako sa vyjadril Platón).
Tak ako prednášateľ-provokatér sú aj ilozoi-provokatéri,
ktorých texty nás len sotva budú informovať o myslení iných
ilozofov (aj keď čiastočne to tak môže vyzerať). Prizrime sa na
pár viet od amerického ilozofa a teológa Johna D. Caputa:
Čo ak by sme o Bohu uvažovali ako o tom, kto sa túla ulicami
(voyou), a narúša pokoj „kresťanskosti“ (Christiandom), ako to
nazýval Kierkegaard? Čo ak by sme si predstavili Boha ako bezdomovca s nezameniteľným telesným pachom, ako Pána Šivu, ktorý
žije ako žobrák? Čo ak by naše uvažovanie o Bohu nemohli skrotiť
nedeľné kázne Jeho Velebnosti…? Čo ak by sme sa namiesto toho
nechali viesť v našich úvahách o Bohu obrazmi najbezmocnejšieho odpadu, vyvrheľov a absolútnych núl (Caputo, 2010, s. 172)?
Pre veriaceho človeka, mám tým na mysli takého, ktorý bol vychovaný k tradičnej viere, môžu tieto slová znieť ako blesk z jasného neba, môžu sa ho dotknúť, urážať jeho vieru, najhlbšie presvedčenia, môžu ho ohromiť prudkosťou expresívnych výrazov
či použitým prímerom. Boh ako páchnuci bezdomovec? Boh
bez atribútu všemohúcnosti? Ako potom vyslovovať prvé slová
kréda? A čo má tento autor proti nedeľným kázňam? Prečo by
mal práve Boh narúšať pokoj kresťanov? Nebola to vari iniciatíva (dokonca rola) inej postavy, Diabla? Tento text môže vyrušovať, ale to podstatné, o čo Caputovi ide, je, aby v nás opätovne
roznietil otázku o Bohu, aby sa práve takí veriaci, ktorí deinície
Boha považovali za samozrejmé a nemenné, opäť spýtali: Kto je
to Boh? Čo mám na mysli pod týmto pojmom či pomenovaním?
Caputo je provokatér, ktorý bude spokojný, ak jeho hlas vyvolá reakciu, ak roznieti diskusiu, ak sa o veciach začne hovoriť
– vôbec ho nebude trápiť, ak mu niekto bude protirečiť a klásť
protiargumenty. Naopak. Keď si pritom uvedomíme, že veľký
31
vydra_text.indd 31
6. 11. 2010 14:54:07
vplyv na jeho spôsob myslenia mali autori ako Søren Kierkegaard, Friedrich Nietzsche, Martin Heidegger či Jacques Derrida,
lepšie pochopíme jeho pohnútky. Videli sme to na príklade Kierkegaardovho Zvodcovho denníka.
Hoci provokatéri bývajú veľmi vplyvní rečníci a vedia rýchlo zaujať, nemusí to platiť pre všetkých. Roznietiť uvažovanie
o nejakých témach sa dá aj bez pátosu a ostrého jazyka. Všimnime si to na ukážke textu Johna Langshawa Austina z úvodnej
časti knihy jeho prednášok Ako niečo robiť slovami:
Filozoi príliš dlho predpokladali, že úlohou „tvrdenia“ [statement] môže byť len „opisovať“ nejaký stav vecí alebo „tvrdiť nejaký fakt“, pričom to má robiť buď pravdivo, alebo nepravdivo.
Pravda, gramatici pravidelne upozorňovali, že nie všetky „vety“ sú
tvrdeniami (resp. sú použité pri vyslovovaní tvrdení): popri tvrdeniach (gramatikov) existujú tradične aj otázky, zvolania, vety
vyjadrujúce príkazy, želania alebo povolenia…
V posledných rokoch však ilozoi aj gramatici nanovo pozorne preskúmali mnohé z toho, čo by sa kedysi bez pochybností prijímalo ako „tvrdenia“. Toto skúmanie sa vynorilo akosi nepriamo
– prinajmenšom vo ilozoii (Austin, 2004, s. 12 – 13).
Môže sa zdať, že nás Austin informuje o tom, čomu sa venovali
ilozoi (a čomu pritom nevenovali pozornosť) a na čo upozorňovali gramatici. No tento text nie je informatívny, ale priradil
by som ho k „provokáciám“. Austin totiž takisto roznecuje naše
uvažovanie, tentoraz o vetách, respektíve výpovediach a o tom,
že sme si ako ilozoi zvykli zredukovať všetky výpovede na tvrdenia (napríklad v sylogizme) a zabudli sme obrátiť pozornosť
aj k iným typom výpovedí, ktorých úlohou nie je niečo tvrdiť či
opisovať. Sú totiž aj také výpovede, ktorými niečo vykonávame,
a o nich je aj celá kniha Austinových prednášok. Austin provokuje bez veľkých gest a hrmotu, a predsa nás nenecháva na
pokoji, keď sa dovoláva (lat. provocare) toho, aby sme sa venovali
aj iným typom výpovedí než len tvrdeniam.
K téme, o ktorej je reč v tejto kapitole, treba ešte podotknúť, že niektorí ilozoi zbystria pozornosť, keď počujú, že sa
32
vydra_text.indd 32
6. 11. 2010 14:54:07
niekde hovorí o pochopení a porozumení. Nejde tu totiž celkom
o synonymá, hoci sa to tak môže javiť (veď aký je rozdiel medzi výrazmi „chápem vás“ a „rozumiem vám“?). Pochopiť niečo
znamená skôr poňať to súhrne, ako celok, zvonku. Aj preto je
toto slovo také blízke výrazu uchopiť niečo a držať to pevne v rukách, obklopiť to. V tom spočíva aj celý problém. Myšlienky vyjadrené v knihách ilozofov nemožno držať pevne v rukách (ani
doslovne, ani prenesene): vždy nám tak trochu unikajú, vždy
ich môžeme problematizovať, spochybňovať, vždy sú otvorené
našim novým a novým čítaniam a interpretáciám. No hoci je
to s pochopením myslenia nejakého ilozofa náročnejšie, ešte to
neznamená, že mu nemožno porozumieť. Porozumieť textu už
nemusí nevyhnutne znamenať ono „mať ho pevne v rukách“ či
„mať ho ako na dlani“ a už vôbec nie „mať ho v malíčku“. Porozumieť textu tu znamená, že text nám nielen dáva zmysel, ale
aj to, že máme určité základné porozumenie tohto textu. Alebo
inak, pochopiť by znamenalo poznať dielo akoby zvonku, zatiaľ
čo porozumenie sa dotýka vnútra textu. Porozumenie sa zvykne
spájať s jednou z etymológií latinského slova intelligentia: intus
legere, čítať vo vnútri. Porozumieť textu si preto vyžaduje akúsi
formu intímneho vstúpenia do textu, zahĺbenia sa doň, prístupu,
ktorý neskĺzne povrchne po slovách, ale ide k jadru veci. V podstate sa tým vraciame späť k dvom podobám čítania: k aktívnemu a pasívnemu čítaniu. Pochopenie v tomto kontexte označuje
taký prístup, pri ktorom text berieme ako vonkajší objekt, ktorý sa nás nijako netýka a ku ktorému nezaujímame nijaký iný
než pozorovací vzťah. Pri porozumení máme tendenciu hovoriť
o tom, že tu vedieme rozhovor s autorom, že sa usilujeme prísť
veci na kĺb, že text nechávame na seba pôsobiť a sami naň pôsobíme, že uznávame autorov postoj (čo neznamená, že s ním
musíme nevyhnutne súhlasiť).
Všetko, o čom som písal v predchádzajúcich riadkoch,
môže vyvolávať dojem, že študent, ktorý sa chystá písať seminárnu prácu, nemá byť informátorom, ale provokatérom. Áno
aj nie. Provokácia je spravidla takým vyjadrením, ktoré má oslovovať čo najväčšiu skupinu poslucháčov, je to rečnícke umenie,
33
vydra_text.indd 33
6. 11. 2010 14:54:08
ktoré zasahuje okolostojacich. No akademický text v podobe
seminárnej práce má prevažne iba jedného adresáta – učiteľa
(prípadne skupinu spolužiakov). A. P. Martinich preto neváha
hovoriť, že študent je ako autor nielen v paradoxnej, ale dokonca v perverznej situácii, do ktorej je vrhnutý (Martinich, 2005,
s. 10). Autor si totiž zvyčajne vyberá svoje publikum, píše pre
určitý typ čitateľov, ktorým sa páči také alebo onaké písanie. No
študent si nemôže vybrať svoju klientelu, učiteľ je ten, kto mu
zadal tému práce, a zároveň často aj jediný čitateľ jeho textu. Samozrejme, môžeme to považovať za cvičenie, ako by asi študent
vystupoval na verejnosti a ako by sa zhostil témy, o ktorej píše.
Dal by tým učiteľovi najavo, že vie ohýbať slová tak, aby triafali
do čierneho – a to by bolo dobré. No študent musí zvládnuť aj
informatívnu zložku a ukázať, že je o téme dobre informovaný,
rozumie tomu, čo čítal, alebo o čom píše. A to je niekedy dôležitejšie než silné slová študenta-provokatéra. S tým súvisí aj to,
o čom bude reč v najbližších troch častiach. Akademický text
má obsahovať tri zložky: analýzu, interpretáciu a kritiku. Provokácii prislúcha predovšetkým tá tretia. Treba dodať, že pod
ukážkou informovanosti a orientácie v téme nemám na mysli,
že študent začne písať prácu rozvláčnym životopisom autora
(a k tomu takým, ktorý už znie ako obohraná platňa). Informovanosť tu skôr znamená, že sa orientuje v súčasných diskusiách
o danej téme, pozná autorov, ktorí sa k nej vyjadrujú, ovláda
používané pojmy a tak ďalej. K tomu všetkému sa dostanem
v nasledujúcich častiach.
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Rozlišujte medzi informujúcimi textami a takými, ktoré
vedú k premýšľaniu. Jedny vám poskytujú fakty (s tými je
ťažké polemizovať), druhé ponúkajú názory (s tými polemizovať možno).
Zvážte, či to, čo autor hovorí, má aj naozaj na mysli. Dbajte na
to, či ide o metaforickú či ironickú reč, alebo o jednoznačne
vypovedané tvrdenia.
34
vydra_text.indd 34
6. 11. 2010 14:54:08
Naučte sa prerozprávať použité metafory a podobenstvá
vašimi vlastnými. Ak Platón hovorí o jaskyni, pokúste sa povedať to, čo tým má na mysli, prostredníctvom iného podobenstva.
Neľakajte sa provokácií, ktoré zničili vaše dobre usadené
a samozrejmé presvedčenia. Tieto presvedčenia sú len idoly,
ktoré sa filozofi vždy pokúšali rúcať a zavrhovať.
C V IČ E N I E
Prečítajte si ešte raz úryvok z Caputovho textu Bezmocný Boh a pokúste sa o vlastné vyjadrenie toho, čo alebo
kto je podľa vás Boh. Samozrejme, pokojne môžete
predmet otázky obmieňať. Tu je zopár možností: ilozoia, pravda, krása, láska, poznanie, skutočnosť, sloboda,
existencia… Porovnajte si to pritom s ustálenými deiníciami z kníh, s ktorými ste sa doteraz stretli.
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Od nášho posledného stretnutia spravil Filip veľký kus roboty.
Prečítal (ako mi povedal, s neustále otvoreným anglicko-slovenským slovníkom) štyri články o Symposione. Vravel, že niektorým výrazom už rozumie lepšie, lebo sa s nimi stretol v každom
z textov. Odvetil som mu na to, že sa niekedy stáva aj to, že dvaja autori, ktorí hovoria o tom istom pojme, mu môžu rozumieť
úplne protikladne, a to môže vytvárať rôzne zmätky. Ďalej som
sa ho spýtal, ako rozumie teraz úryvku zo Symposionu, ktorý čítal naposledy, a či sa v tom niečo odvtedy zmenilo. Jeho odpoveď
ma, úprimne povedané, milo prekvapila. Znela asi takto (pokiaľ
si dobre pamätám):
V jednom z tých textov som čítal o tom, že Platón o kráse vravel aj
v iných dialógoch, napríklad v dialógu Hippias Väčší. Tak som si
ten dialóg požičal a prečítal. A poviem vám, mal som pocit, že je
to o tom istom, o čom hovorí aj Diotima, len je to povedané inými
35
vydra_text.indd 35
6. 11. 2010 14:54:08
slovami. Ale chcem si pozrieť ešte aj iné dialógy, najmä Faidóna.
To preto, lebo v jednom z tých textov [Filip tu mal na mysli text
Ludwiga C. H. Chena Knowledge of Beauty in Plato’s Symposium]
som našiel zaujímavé porovnanie medzi riešením otázky prístupu
k čistej Kráse vo Faidónovi a v Symposione. Druhý dialóg z toho
vyšiel ako optimistickejší, lebo zatiaľ čo vo Faidónovi možno k samotnej kráse dospieť, až keď zomrieme, teda až v posmrtnom
živote, v Symposione ju môžeme nahliadať už teraz, ešte počas
života. No musím si toho Faidóna predsa len pozrieť, lebo momentálne presne neviem, ako to v ňom je.
Ako možno vidieť, Filip sa do témy zahryzol a nezdá sa mi, že by
sa jej len tak ľahko vzdal. Myslím, že jeho práca nebude márna
a už sa na ňu aj celkom teším. Šikovný chlapec, ten Filip. Niečo
z neho bude.
36
vydra_text.indd 36
6. 11. 2010 14:54:08
ANALYZOVAŤ
T E M AT IC K É OK RU H Y
Atomizovanie textu – slová, vety vs. pojmy, tvrdenia –
rozbor slov a pojmov: etymológia a analýza
– postupnosť a preskakovanie pri čítaní – textové súvislosti – analyzans a analyzandum – rozdiel medzi analýzou a deiníciou
V ČO M J E P R O B L É M ?
Profesor odo mňa žiada, aby som analyzoval nejaký pojem. Čo
to mám vlastne urobiť?
Doteraz sme v škole písali len obsahy z povinného čítania a keď
som to minule odovzdal vyučujúcemu na vysokej škole, tak mi
to vrátil s tým, že nie sme na strednej. Ja už naozaj neviem…
Vraj som iba prerozprávala to, o čom písal autor a že nerozlišujem pojmy. Tí profesori sú asi všetci na hlavu!
Mám zistiť, v čom spočíva rozdiel medzi pojmom existencie
u Sartra a Kierkegaarda. Veď aký je tam len rozdiel, existencia
ako existencia, nie?
Komu som čo urobil, že tu musím študovať riadok po riadku
a slovo po slove? Keby to bolo aspoň niečo zaujímavé, ale nie,
tu sú samé také veci ako: a priori, a posteriori, analýza, syntéza… Hlava mi z toho ide prasknúť! Prečo som len šiel na túto
školu?
37
vydra_text.indd 37
6. 11. 2010 14:54:08
Keď sa dnes medzi ilozofmi povie „analýza“, mnohí spozornejú
a budú zvedaví, čo pod tým máte na mysli. Sčasti to spôsobil
záujem o analytickú ilozoiu, aj keď pojem analýzy má viacero
ďalších vysvetlení. Analytická ilozoia pozná pojem „analytické výroky“, teda také, ktoré sú vždy a nevyhnutne pravdivé na
základe významu pojmov, ktoré ich tvoria, či ako sa hovorievalo v stredoveku, ide o také výroky, ktoré sú jasné samy osebe
(propositiones alebo scientiarum principia per se notæ) a ktoré
by sme dnes nazývali skôr axiómami (viac k tejto téme pozri
čítanku Peregrin, Sousedík, 1995). Analyzovať v tomto zmysle
znamená poukázať na elementárne (nevyhnutné a dostatočné)
podmienky, vďaka ktorým je výrok pravdivý. Ešte inak, analyzovať znamená dospieť k základným axiómam (nevyhnutne
pravdivým zo seba samých), ktoré zabezpečujú pravdivosť celého výroku.
No analýza môže mať viacero podôb. A. P. Martinich to
vyjadruje takto: „Pojmová analýza je úlohou ako rozložiť komplexný pojem na jednoduché zložky, rovnako ako chemická analýza rozbíja komplexnú chemikáliu na jednoduchšie časti (Martinich, 2005, s. 91). Už etymológia slova nám ponúka túto možnosť výkladu (grécke ana + lysis znamená doslova robiť niečo
„prostredníctvom uvoľňovania“, „rozbitia“, pozri heslo „analysis“
in: Harper, 2001 – 2010). Takýto proces môže nadobúdať rozmanité formy. Tu sú dve ukážky (vychádzajúce z dvoch rôznych
ilozoických oblastí):
(A)
Aké výrazy Homér používa, keď hovorí o telesnosti živého človeka? Jedným z kandidátov je výraz δέμας, ktorý za ekvivalent pohomérovského používania výrazu sóma považoval už Aristarchos
(86, 160). Výraz demas však nachádzame len v akuzatíve singuláru,
čiže v gramatickom tvare, ktorý špeciikuje, a zvykne sa prekladať
ako „postavou“. Keď napríklad Agamemnón chváli Chrýsovu dcéru, hovorí, že nezaostáva za jeho manželkou ani postavou tela ani
vzrastom (οὐ δέμας οὐδὲ φυήν – Il. 1, 115; cf. 5, 801; Od. 8, 116;
17, 307), alebo keď Odysseus po rokoch zbadá svojho psa Arga,
obdivne sa vyjadrí na margo krásy jeho postavy (καλὸς μέν δέμας
ἐστίν – Od. 17, 307).
38
vydra_text.indd 38
6. 11. 2010 14:54:09
Ďalším výrazom, ktorý súvisí s telom, je výraz χροός. Chroos
označuje predovšetkým kožu, nie však v anatomickom zmysle,
pre ten má homérovská gréčtina výraz δέρμα, ale kožu ako povrch, ktorý ohraničuje ľudskú postavu a oddeľuje ju od okolia. Na
tento povrch sa oblieka zbroj a jeho porušenie ohrozuje hrdinov
život. „Na telo (ἐπὶ χροΐ) Hektora priľahla výzbroj“ (Il. 17, 210),
píše Homér. Keď „pichľavá strela“ prenikne kožou Agamemnona,
vyvalí sa krv (Il. 4, 139), keď Diomédova kopia poraní Afrodíte
kožu nad rukou, vytryskne božský íchor (Il. 5, 337), a nepresne
zamierené šípy sa „do zeme vbodli, hoc preveľmi túžili ochutnať
kožu (χρόα… ἐπαυρεῖν)“ (Il. 11, 574). Oba výrazy, chroos i demas
označujú skôr vonkajšie ohraničenie telesnosti než telesnosť samotnú (Porubjak, 2010, s. 31 – 32).
(B)
Vety ako „Tu je ruka“ hrajú v jazyku osobitnú úlohu. Tvoria akýsi
referenčný rámec, vzhľadom na ktorý môžeme vôbec v danej jazykovej hre niečo vysloviť. Poprieť, či spochybniť takéto vety (za
normálnych okolností!) by bolo nezrozumiteľné. Svedčilo by to
nanajvýš o tom, že neovládam daný jazyk. Istota, že „Tu je jedna
ruka“, bola v situácii, keď Moore vyslovil túto vetu, istotou týkajúcou sa ovládania jazyka, správneho použitia príslušných slov. Inak
je v danej situácii nezrozumiteľné pochybovať o jej pravdivosti, je
nezrozumiteľné, čo znamená vedieť to s istotou. Kde neprichádza
do úvahy pochybnosť, neprichádza do úvahy ani uisťovanie sa
a dosiahnutie istoty (Kamhal, 2007, s. 105).
Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že tieto dve ukážky nemôžu
mať nič spoločné (týkajú sa inej doby, požívajú odlišnú štylistiku a rozchádzajú sa aj v spôsobe analýzy), predsa v obidvoch
prípadoch ide o pojmovú analýzu. V úryvku (A) sa Matúš Porubjak pokúša rozanalyzovať pojem tela, respektíve telesnosti
u Homéra. Vzhľadom na to, že pojem „telo“ používame v slovenčine ako súhrnný pojem pre viaceré nuansy, ktoré sa ním
označujú, považuje za potrebné poukázať na to, že gréčtina má
niekoľko odlišných výrazov pre telo a že sa tým zásadne mení
význam citovaných pasáži, pri interpretácii ktorých nie je náš
výraz „telo“ vždy adekvátnym prekladom. Len v citovanej ukážke nájdeme až štyri odlišné podoby telesnosti (demas, sóma,
derma a chroos). Podobnej dištinkcii medzi dvoma rozličnými
39
vydra_text.indd 39
6. 11. 2010 14:54:09
významami pojmu „telo“ sa venujú aj niektorí súčasní ilozoi
fenomenologickej tradície, keď rozlišujú medzi telom ako predmetom a živým telom (v angličtine medzi body a lesh, v nemčine medzi Körper a Leib, vo francúzštine medzi le corps a la
chair). Aj toto rozlišovanie je formou pojmovej analýzy. Aby
sme si ju vedeli lepšie predstaviť, doplňme analýzu (A) o jej inú
podobu (A’), v ktorej je reč o pojme živého tela (la chair) u francúzskeho ilozofa Michela Henryho. Protikladom živého tela je
objektívne telo vo všeobecnosti (le corps), ku ktorému pristupujeme vždy iba zvonku (bez toho, aby sme napríklad pociťovali
jeho bolesť):
(A’)
Jadrom subjektivity je zvláštna telesnosť, la chair. Henry jej hovorí
afektivita, ktorú je ťažké vyjadriť, čo sa prejavuje už na úrovni prekladu (sotva sa tu bude dať použiť slovenský ekvivalent „mäso“).
Je to síce tá prenikavá živosť, ktorú pociťujem, keď sa nôž zareže
do živého mäsa môjho tela, ale afektivita je oná citlivosť, vďaka
ktorej alebo kvôli ktorej ma tá bolesť tak prenikavo zasiahne a to
zrejme omnoho viac v prípadoch, ktoré majú so živým mäsom len
málo spoločného, proti ktorým je účinnou anestéziou iba smrť,
ktoré sa teda nespájajú s telesnými orgánmi a ich mäsom, ale s dušou. La chair, afektívna citlivosť je telesná, ale so živým mäsom
tela má spoločné len to, že nás vďaka nej niečo tne do živého: vďaka citlivosti afektivity nás niečo môže ťať do živého, podobne ako
narušenie živého tkaniva v prípade tela (Novotný, 2008, s. 245).
Ako vidieť v pasážach (A) a (A’), obe hovoria o tele a telesnosti,
hoci používajú úplne odlišný jazykový aparát a tematické pozadie, a obe sa pokúšajú dať „veci na pravú mieru“, ukázať, že bežný
preklad nevystihuje pôvodné použitie slova nejakým autorom
(či už Homérom alebo Michelom Henrym). Príkladov takéhoto
rozlišovania by sme našli mnoho, stačilo by sa pozrieť na antické
výrazy pre to, čo v slovenčine nazývame jediným výrazom „nesmrteľnosť“. Gréčtina ich používa päť alebo šesť, každý v inom
kontexte a nesie osobitý význam. Takisto latinčina rozlišovala
medzi immortalitas a incorruptabilitas bez ohľadu na to, že oba
výrazy prekladáme zväčša tým istým slovom.
40
vydra_text.indd 40
6. 11. 2010 14:54:09
Pri takejto analýze si treba dávať pozor na to, aby sme neprepadli rozlišovaniu medzi synonymami, ktorých rozdiel je len
čisto lexikálny a významovo sa nijako nelíši. Iba ak vieme určiť
odlišnosť významov, môžeme hovoriť aj o obsahovej dištinkcii.
Povedzme, že by chcel niekto rozlišovať medzi slovesami „dívať sa“
a „pozerať sa“. Medzi týmito slovami by sme len sotva našli významový rozdiel, ktorý by ich od seba odčleňoval. No čosi iné by bolo,
keby sme chceli rozlišovať medzi ekvivalentnými gréckymi výrazmi idein a theorein (idein totiž označovalo bežný akt pozerania sa
na čokoľvek okolo nás, zatiaľ čo theorein sa týkalo zazretia niečoho,
čo sa náhle niekomu ukázalo a čo nemusia vidieť všetci).
Z toho, čo sme si dosiaľ ukázali, môžeme vidieť, že sa analýza dotýkala predovšetkým samostatných slov, respektíve ich používania. No ukážka analýzy (B) sa zameriavala na celé vety, v tomto prípade Moorovho dokazovania existencie vecí vo vonkajšom
svete, ktoré sú od nás nezávislé, tým, že Moore zdvihol najprv
jednu ruku a potom druhú a vyslovil vety „Tu je jedna ruka… a tu
je druhá“. Keďže má ísť o dôkaz, musia byť jeho premisy pravdivé
(čiže ich negácia musí viesť k sporu), a keďže premisy sú v tomto
prípade dosť zvláštne, zvláštnou by bola aj ich negácia. Aj preto
autor textu poznamenáva, že „poprieť, či spochybniť takéto vety
(za normálnych okolností!) by bolo nezrozumiteľné“. Niežeby
sme si nevedeli ich negáciu predstaviť, ale bolo by čudné, keby
sme zdvihli ruku a povedali „Toto nie je jedna ruka“. Problém je
v inom, v situácii, v akej takéto čosi vyslovujeme. Čo by to bolo,
keby sme v sebe pociťovali silné nutkanie zdvihnúť pred našimi
priateľmi ruku a vysloviť Moorovu vetu? Ako sa asi naši poslucháči zatvária (a to najmä v situácii, keby práve o existencii vonkajšieho sveta pochybovali – čo je napokon pochybnosť, ktorá vedie
k mnohým životným problémom)? Autor textu teda takisto robí
analýzu, hoci analýzu úplne iného druhu než v ukážkach (A) a
(A’). To, na čo sa tu sústreďuje naša pozornosť, je určenie podmienok, za akých je možné použiť daný výraz či vetu.
Asi netreba prízvukovať, že robiť analýzu nie je vôbec ľahké
a že si to vyžaduje určitú vnímavosť na používanie slov a viet v našom jazyku. Takisto si to od nás žiada oboznámenie sa so slov41
vydra_text.indd 41
6. 11. 2010 14:54:09
níkom, ktorý bežne používame, a so slovníkmi autorov, ktorých
študujeme. Zaiste, pri recipujúcom spôsobe písania, keď v texte
upozorňujeme na analýzu, ktorú vykonal študovaný autor, nechávame túto ťažkú robotu na ňom a my sme len reproduktormi jeho
analýzy. Pokúsiť sa o vlastné zachytávanie rozdielov a zvláštností
slov a viet je práca, ktorá nie je jednoduchá a vyžaduje si námahu a citlivosť pri čítaní textov. Niekedy to príde akoby samo od
seba a vy si všimnete, že nejaký výraz, ktorému v bežnom jazyku
nejako rozumiete, vám celkom nesedí. Začnete ho skúmať, rozmieňať na drobné, až kým neprídete na to, že autor slovo použil
v odlišnom význame, než bol ten, s ktorým ste pôvodne pracovali
vy. Ako cvičenie na takéto analyzujúce akty zvyknem študentom
odporúčať etymologickú analýzu alebo rozbor slov. O čo ide?
Etymológie sú dnes viac záľuba než cesta k pochopeniu
skutočného významu slov. To, že prídete ku koreňom slov, ešte
neznamená, že prídete na koreň veci, respektíve porozumiete
použitiu nejakého slova u autora, ktorého študujete. Napriek
tomu sú etymologické rozbory slov zaujímavou hrou pre toho,
kto má rád prácu so slovami a chce sa dozvedieť niečo zaujímavé
o slovách. Ukážme si to opäť na príklade:
Koreň slov „vidieť“ a „vedieť“ je rovnaký ako v gréčtine, tak aj
v slovenčine. Ich pôvod sa nachádza v indoeurópskom *weid; z
ktorého pochádzajú latinské videre a grécke oida. Latinským ekvivalentom gréckeho aidós (s veľmi podobným významovým okruhom) je verecundia. Latinské vereor (porovnaj s dvojicou veritas
– videre), ktoré rovnako súvisí s gréckym horaó, znamená brať
ohľad, báť sa, ostýchať, ctiť. Príbuznými nemeckými slovami sú
be-wahren, Wart; odtiaľ české a slovenské „varovať sa“, „vyvarovať
sa“, „vartáš“… (Porubjak, 2010, s. 93 – 94).
Hoci ilozof nie je etymológ, môže si etymológiami vhodne pomáhať, hlavne ak ide o staré texty (latinské a grécke). Na to mu
slúžia etymologické slovníky. Treba však byť obozretný, nie každý koreň slova musel mať nevyhnutne zastúpenie v používaní
tohto slova určitým autorom. Mohli by sme sa dopustiť rôznych
anachronizmov (časovo neadekvátnych určení), keby sme neja42
vydra_text.indd 42
6. 11. 2010 14:54:09
kému autorovi prisúdili výraz, ktorý sa v jeho dobe nepoužíval.
Takýchto chýb sa nedopúšťajú iba študenti, ale aj takí velikáni
ako Aristoteles, keď v Metafyzike spomína v súvislosti s Tálesom
pojem hylé (látka), ktorý Táles nemohol poznať (alebo aspoň nie
vo význame, aký mu prisudzuje Aristoteles).
V poslednej ukážke však ide o čosi iné. Tentoraz sa nerozlišuje, ale práve naopak, nachádza sa spojitosť medzi dvoma významovo odlišnými slovami, ktoré v našom jazyku celkom ladia:
vidieť a vedieť. Aj keď pojmová analýza by nám obe slová rýchlo
od seba odlíšila na základe významu, etymológia nás vovedie
do hlbín času a ukáže nám, že vyrastajú z toho istého koreňa
a že hoci nesú vo výslednej podobe odlišné významy, predsa len
nejako (intímne) súvisia s prapôvodným ostychom či posvätnou
úctou. Zrejme sa z toho dá vytušiť, že ilozof je človek s nesmiernou citlivosťou na slová a ich použitia v jazyku. Nie nadarmo sa
v latinčine uchovala stará fráza, že qui bene distinguit, bene docet
(kto dobre rozlišuje, ten dobre učí).
Tým sa dostávame ešte k jednej téme, na ktorú upozorňuje
Mortimer J. Adler. Je ňou rozdiel medzi slovami a pojmami na
jednej strane a na druhej strane medzi vetami a tvrdeniami. Alebo je to o rozdiel medzi slovníkom a terminológiou autora (Adler, 1972, s. 110). Čo to znamená? Podľa Adlera spočíva problém
v tom, že jeden autor môže používať niekoľko rozličných slov, ale
môže mať nimi na mysli to isté (čiže ide o ten istý pojem), zatiaľ
čo iný autor používa dve slová ako dva rozličné pojmy. Príkladom môžu byť slová „túžba“ a „potreba“ u Lévinasa a povedzme
u Feuerbacha v nasledujúcich úryvkoch:
(1)
Neznámy onen svet je smiešny prelud: onen svet nie je nič iné
než skutočnosť určitej známej myšlienky, uspokojenie nejakej
vedomej túžby, splnenie nejakého priania: nie je to nič iné než
odstránenie zábran prekážajúcich tu realite myšlienky… Pri svadbe sa jeho [milencova] milenka nestáva inou bytosťou; ako inak
by mohol po nej tak vrúcne túžiť? Len to, že sa stáva jeho, stáva
sa teraz len z predmetu túžby predmetom skutočného vlastníctva
(Feuerbach, 1954, s. 232).
43
vydra_text.indd 43
6. 11. 2010 14:54:09
(2)
Nekonečnosť nekonečna vymeriava Túžba, pretože tá vymeriava
pomocou nemožnosti miery. Táto bezmernosť, ako ju vymeriava
Túžba, je tvár. Tým sa však opäť dostávame k rozlíšeniu Túžby
a potreby. Túžba je ašpiráciou, ktorú oživuje to, čo je hodné Túžby; rodí sa zo svojho „objektu“, je zjavením. Zatiaľ čo potreba je
prázdnota Duše, vychádza zo subjektu (Lévinas, 1997, s. 47).
Oba texty používajú výraz „túžba“, hoci u Lévinasa ľahko postrehneme jeho radikálnejšie použitie (prostredníctvom majuskuly T). Nebolo by vhodné vyčítať Feuerbachovi, že nerozlišuje
medzi túžbou a potrebou, respektíve že to, čo nazýva túžbou, je
len potreba, a že skutočná túžba znamená čosi iné. Ak by sme
to robili, hovorilo by z nás prílišné lipnutie na lévinasovskom
slovníku, presnejšie na jeho terminológii. Feuerbach tu má pod
túžbou či prianím naozaj na mysli to, čo Lévinas kladie do významového poľa pojmu „potreba“. Potreba je pre Lévinasa tým,
čo možno naplniť: animálne potreby, sexuálne potreby, hlad,
smäd a podobne. Uspokojením potreby ona sama zaniká, nepociťujeme viac nedostatok, kým sa opäť neozve. No Túžba je
preňho čosi odlišné: je principiálne nenaplniteľná a nemožno
ju ničím uspokojiť, pretože súvisí s nekonečnom, čo je len iný
výraz pre Lévinasov pojem Tváre. Bez toho, aby som tu rozoberal komplexne lévinasovskú terminológiu, chcem len ukázať,
že Feuerbachov príklad túžby po nekonečne (po „onom svete“)
ako vzťahu milenca a milenky by Lévinas nemohol prijať, pretože Feuerbachov prímer v sebe zahŕňa pre Lévinasa neprijateľný
posesívny (vlastnícky) vzťah milenca k milenke („stáva sa teraz
len z predmetu túžby predmetom skutočného vlastníctva“). Sám
Lévinas totiž používa príklad vzájomného mileneckého vzťahu
na opis Túžby po nekonečne, no práve s tým rozdielom, že Druhý (milenka) v ňom nikdy nehrá rolu uchopiteľného predmetu,
ktorý možno vlastniť, práve naopak, ostáva principiálne nedosiahnuteľným.
Na tomto príklade je vidieť, ako si môžu dvaja ilozoi nerozumieť v spoločnej diskusii, ak používajú rozličné pojmy, ale
tie isté slová.
44
vydra_text.indd 44
6. 11. 2010 14:54:10
To, čo platí pre slová a pojmy, platí aj pre vety a tvrdenia.
Nie všetky vyslovenia viet (zahŕňajúc do toho širšie aj ich napísanie) sú hneď aj tvrdeniami v prísnom zmysle. Je totiž rozdiel,
ak za konkrétnych okolností vyslovím vetu:
(3)
Tvrdím, že na mňa nemáte.
a za iných okolností vetu:
(4)
Tvrdím, že človek je slobodná bytosť.
Obe vety síce uvádza sloveso „tvrdím“, ale prvá nie je tvrdením
v logickom zmysle, kým druhá áno. Ak by sme na to použili Austinovu teóriu rečových aktov, mohli by sme prvú vetu pretaviť
napríklad do podoby:
(3’)
Varujem vás: na mňa nemáte.
Vyslovenie vety (3’) za konkrétnych okolností dáva celkom dobre zmysel, no ak sa pokúsime vysloviť za týchto okolností vetu
(4), vznikne nasledujúce hybridné, nezrozumiteľné vyhlásenie:
(4’)
Varujem vás: človek je slobodná bytosť.
Prípad týchto viet je ukážkou toho, že nie všetky vyslovenia viet
sú tvrdeniami, aj keď tak vyzerajú. V omnoho komplikovanejších situáciách ich nájdeme v dielach autorov, ktorí používajú
iróniu alebo svoje myšlienky predstavujú prostredníctvom takých literárnych žánrov, ktoré nie sú dostatočnou podmienkou
na to, aby sme o ich výpovediach mohli vravieť ako o tvrdeniach.
Ak opitý Alkibiades v Platónovom Symposione chváli a oslavuje
Sokrata, treba mať na pamäti, že nejde o Alkibiadove tvrdenia
45
vydra_text.indd 45
6. 11. 2010 14:54:10
o Sokratovi, ale o chválu opilca, ktorý azda ani celkom nevie, čo
hovorí (alebo to aspoň netvrdí pri triezvom rozume). Všimnite
si jeho reč, keď vtrhne medzi stolujúcich besedníkov:
Tvrdím totiž, že sa [Sokrates] veľmi ponáša na silénov v sochárskych dielňach, ktorých umelci stvárňujú s pastierskymi píšťalami
alebo lautami v ruke. […] Tvrdím tiež, že sa ponáša na satyra
Marsya. Ani ty, Sokrates, by si nemohol poprieť, že sa na nich
zovňajškom neponášaš, ale že sa na nich podobáš aj v ostatnom,
dozvieš sa teraz (Plat. Symp. 215a – b).
Aj keby sme vzali Alkibiadovu reč vážne a považovali by sme ju
za súbor tvrdení, sotva by sme mohli čosi také prisúdiť autorovi dialógu Platónovi. Znelo by smiešne, keby sme povedali, že
v dialógu Symposion Platón tvrdí, že sa Sokrates ponáša na siléna. To isté platí aj o iných Platónových dialógoch (ich funkcia
nespočíva v Platónových tvrdeniach, ale v predvádzaní priam
dramatického predstavenia postáv, ktoré možno niečo tvrdia).
Tohto omylu sa začínajúci študenti ilozoie dopúšťajú pomerne
často. Veta „Platón tvrdí, že…“ sa z pohľadu pedagóga začína
veľmi podozrivo.
Obráťme teraz pozornosť na písanie akademického textu. Ak sa niekto naučí aspoň čiastočne ovládať nejakú z techník
analýzy pojmov, vyhne sa rozšírenej predstave o tom, že písať
o diele nejakého autora znamená prerozprávať to, čo píše daný
autor. Mnoho študentov píše svoje texty takpovediac ako výpisky
z čítanej knihy, pričom sleduje argumentačnú niť, ktorú rozvíja
autor. Práca potom vyznieva fádne a v skutočnosti tu o práci ani
nemožno hovoriť. Inými slovami to, čo študent urobil, je záznam
o jeho prvom prečítaní textu a vypísanie poznámok a citácií. Vypracovanie seminárnej práce sa reálne začína až v okamihu, keď
je študent vystavený úlohe vystopovať výskyty určitého pojmu
v diele študovaného autora a poukázať na prípadné súvislosti
buď v rámci toho istého textu, alebo vo viacerých autorových textoch či v komparácii (porovnaní) s textami iných autorov. Práve
toto umožní študentovi preskakovať v texte z miesta na miesto
a odpútať sa od línie, ktorú načrtol čítaný autor. Študovaný text
46
vydra_text.indd 46
6. 11. 2010 14:54:10
je takto podrobený analytickému oku čitateľa, ktorý ho skúma
takmer ako preparát v mikroskope. Jednoducho, analyzuje text.
V tejto súvislosti nám ostáva poukázať už len na dve veci.
Prvá spočíva v rozdiele medzi takzvanými analyzans a analyzandum, čiže medzi tým, čím sa analyzuje, a tým, čo je analyzované. Podobne jestvuje rozdiel medzi deiniens a deiniendum.
Dôležitá zásada pri týchto procesoch spočíva v tomto: nemožno
analyzovať pomocou toho, čo je práve analyzované. Takisto nemožno deinovať tým, čo je práve deinované. Napríklad deinovať kruh ako to, čo má kruhový tvar, či deinovať slovo „deinícia“
ako to, čím sa niečo deinuje. Rovnako absurdné by bolo podmieniť používanie pojmu „analýza“ samotným pojmom analýzy. Tu sa ukazuje druhá vec, ktorou je rozdiel medzi analýzou
a deiníciou, ktoré sa niekedy môžu javiť ako totožné. A. P. Martinich tento rozdiel vysvetľuje nasledovne: „Analýza sa podobá
deinícii. Deinície sú explicitne o tom, že udávajú významy slov.
Analýzy sú explicitne o tom, že udávajú nevyhnutné a dostatočné podmienky pre pojmy. Keďže slová vyjadrujú pojmy, sú
deinície lingvistickými náprotivkami analýz“ (Martinich, 2005,
s. 100). Inak povedané, deinície nám hovoria, čo konkrétne slovo znamená, analýzy nám zas vravia, akým spôsobom sa určité
pojmy používajú.
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Ak chcete rozumieť textu, začnite tým, že sa najprv sústredíte na menšie časti (odseky, vety či dokonca iba samotné
slová).
Rozlišujte medzi slovami a pojmami a medzi vetami a tvrdeniami.
Cvičte svoju citlivosť na slová, dávajte pozor na to, aké výrazy
používate.
Nepostupujte pri písaní tak, že pri čítaní textu držíte akoby
krok s autorovým rozvíjaním témy (slovo po slove, stránka
po stránke) a iba ho prepisujete do svojho textu. Odpútajte
sa od autorovej argumentácie.
47
vydra_text.indd 47
6. 11. 2010 14:54:10
Nevysvetľujte vysvetľované vysvetľovaným, nedefinujte definované definovaným, neanalyzujte analyzované analyzovaným.
C V IČ E N I E
Určte v nasledujúcom texte zo Sumy teologickej Tomáša
Akvinského kľúčový pojem alebo tvrdenie a pokúste sa
o ich analýzu. Text uvádzam v preklade Michala Chabadu a dopĺňam ho aj o jeho latinskú verziu.
Piata cesta sa odvodzuje z riadenia vecí. Vidíme totiž, že veci, ktorým chýba poznanie, napríklad prírodné telesá, sa správajú na
základe cieľa, čo je zrejmé z toho, že sa vždy alebo často správajú tým istým spôsobom, aby dosiahli to, čo je najlepšie. Preto je
zrejmé, že nie náhodou, ale úmyselne prichádzajú do cieľa. Avšak
veci, ktoré nemajú poznanie, nevedú k cieľu inak, iba ak ich riadi
niekto poznávajúci a chápajúci, ako napríklad lukostrelec riadi šíp.
Jestvuje teda niekto chápajúci, kto riadi k cieľu všetky prírodné
telesá, a toho nazývame Boh.
Quinta via sumitur ex gubernatione rerum. Videmus enim quod
aliqua quae cognitione carent, scilicet corpora naturalia, operantur propter inem: quod apparet ex hoc quod semper aut frequentius eodem modo operantur, ut consequantur id quod est optimum; unde patet quod non a casu, sed ex intentione perveniunt
ad inem. Ea autem quae non habent cognitionem, non tendunt
in inem nisi directa ab aliquo cognoscente et intelligente, sicut
sagitta a sagittante. Ergo est aliquid intelligens, a quo omnes res
naturales ordinantur ad inem: et hoc dicimus Deum (Sh I, q. 2,
a. 3, co.).
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Filip sa opäť pochlapil. O tom, že si prečíta Faidóna, som vôbec nepochyboval. Trochu ma však mrzí, že z nedostatku času
niekoľko strán preskočil. Veď on sa k nim ešte vráti! Tentoraz
sme sa však pokúsili aj o malú analýzu slova erotický u Platóna.
48
vydra_text.indd 48
6. 11. 2010 14:54:10
Filipovi nešlo do hlavy, ako môže taký ilozof ako Platón hovoriť
o takých veciach ako erotika. Tak sme si vzali ono slovo pod lupu.
Dal som Filipovi zopár textov a internetových adries a nechal
som ho, aby sa do nich začítal. Tu je výsledok jeho snaženia:
Pochopil som, že slovo erós malo pre Grékov aj širší význam a neslúžilo len na opis sexuálneho vzťahu. Niekedy to bolo celkom
naopak. Konečne viem, ako sa v pôvodnom Platónovom texte
označovali starší milovník a miláčik (tie výrazy mi znejú trochu
divne). Avšak Gréci hovorili o erastés a erómenos, čo sú slová, ktoré majú samozrejme pôvod vo výraze erós. Gréci nimi označovali
veľmi blízky vzťah dvoch mužov, staršieho a mladšieho. Niektorí
za tým videli pederastiu, ako napríklad Pausanias v Symposione.
Myslím si, že v dialógu sa tým naznačuje aj niečo iné: ten vzťah
je skôr akoby medzi vychovávateľom a žiakom. No nie je to taký
ten neosobný vzťah, profesionálny, ale omnoho osobnejší, priateľskejší, dokonca taký, že to vychovávateľa a žiaka ťahá k sebe, že si
jeden druhého obľúbia. Nečudo, že sa to potom niekomu zdá ako
homosexuálny vzťah, aj keď viacerí autori, ktorých som si zatiaľ
pozrel, to odmietajú a tvrdia, že o homosexualitu tu principiálne
nikdy nešlo. Vlastne ak sa Sokrates označuje za toho, kto sa zo
všetkých vecí najviac vyzná v erotických záležitostiach, potom sa
tým chce zrejme povedať toľko, že sa vyzná v tom, ako funguje
táto „zaľúbenosť“ medzi vychovávateľom a žiakom. To by celkom
zodpovedalo tomu, čo sa o Sokratovi píše v mnohých knihách, že
to bol veľký pedagóg.
Ešte som chcel povedať, že Gréci poznali okrem slova erós aj
ďalšie slová pre lásku, ktoré mali trochu posunuté významy (napríklad agapé alebo fília). A pre tie sexuálne záležitosti používali
vraj výraz ta afrodísia.
49
vydra_text.indd 49
6. 11. 2010 14:54:11
vydra_text.indd 50
6. 11. 2010 14:54:11
INTERPRE TOVAŤ
T E M AT IC K É OK RU H Y
Čo znamená interpretovať? – hermeneutický kruh –
celok a časti – interpretácia interpretácie – otázka prekladu (preklady prekladov) – otvorenosť textu – úcta k textu
– topoi (problémové miesta textov) – čo znamená „povedať niečo vlastnými slovami“? (nepochopený slogan)
V ČO M J E P R O B L É M ?
Interpretovať – to mám povedať vlastnými slovami, o čom
to je?
Odkiaľ mám vedieť, čo mal tou pasážou Kant na mysli?
Dostali sme nejaký text a aj tak mu každý rozumel inak. Veď
všetko je relatívne, nie?
Čo ak je v origináli diela niečo iné? Čo ak je preklad zlý a zavádzajúci?
Ako zistím, že mám v rukách dobrý preklad?
Popri analýze je interpretácia druhou dôležitou skúškou zručnosti študenta ilozoie a príbuzných odborov. Zatiaľ čo analýza
sa venovala primárne najmenším častiam textu, interpretácia
sa bude zaoberať väčšími pasážami, dokonca aj celým dielom.
51
vydra_text.indd 51
6. 11. 2010 14:54:11
Samozrejme, analýza je prípravou na dobrú interpretáciu,
bez nej je interpretačný úkon slabý alebo neúčinný. Aj keď sa
v dnešnej ilozoii o interpretácii hovorí často (hlavne medzi ilozofmi, ktorých zaujíma hermeneutika), je interpretácia podobne
ako analýza širokým pojmom. O analýze sme povedali, že má
odlišné uplatnenie v analyticky orientovanej ilozoii než v ostatných oblastiach. O interpretácii platí zhruba to isté. V hermeneutike má o čosi dôležitejšie postavenie než v iných formách
ilozoického uvažovania. Od študenta, ktorý píše prácu z ilozoie, sa však neočakáva, že z neho má byť skúsený odborník
na hermeneutické problémy – má len vedieť interpretovať text
(čiže nemusí byť ostrieľaný v problematizovaní samotnej interpretácie). Inými slovami, očakávania pedagógov sú pragmatické:
má vedieť používať interpretačné nástroje, nie ich spochybňovať
(samozrejme, to neplatí, ak je interpretácia témou jeho práce).
Napriek tomu nebude zlé, ak sa pristavíme aj pri tradičných hermeneutických problémoch, aby sa jasnejšie ukázalo, kam má interpretácia smerovať a ako sa má vykonávať.
Zjednodušene by sa dalo povedať, že interpretovať znamená vyložiť zmysel textu. Hovorí sa to ľahko, no problém je, ako
to dosiahnuť. Keby to bolo také jednoduché, nevenovali by tomu
ilozoi toľko pozornosti (už Aristoteles o tom písal v diele O interpretácii, ktoré je súčasťou jeho Organonu a zaoberá sa najmä
významom logických úsudkov). Ako teda dospieť k tomu, na čo
sa zameriava interpretácia? Jednu z odpovedí (a naozaj krásnu
odpoveď) ponúka Günter Figal v krátkej eseji O mlčaní textov,
kde píše:
… každá interpretácia, ktorá má byť predvedením diela, sa musí
vyrovnať s dvoma nárokmi: musí sa v nej uplatniť jednota diela,
ako aj jeho rozmanitosť; zjednodušujúce, povrchné interpretácie
sú rovnako neuspokojivé ako tie, ktoré sa strácajú v nuansách.
[…] To presnejšie znamená: odtienenie musí mať svoju hranicu
v jednote, ktorá je jej náprotivkom a výzvou, práve tak, ako musí
byť rozmanitosť naopak náprotivkom a výzvou pre predvedenie
jednoty. Typizovanie a nuansovanie, zjednocovanie a členenie
predstavujú výkony interpretácie. […] Interpretovanie je postup,
52
vydra_text.indd 52
6. 11. 2010 14:54:11
ktorý podlieha komplementárnemu napätiu, v ktorom chce byť
jednota diela rozvíjaná do nuáns a bohatstvo jeho odtieňov sa
chce uplatniť jednotne (Figal, 1994, s. 10).
Typizovať a nuansovať – čo to znamená? Všímať si celok a zároveň časti a udržať tieto dva pohyby v neustálom napätí, v oscilovaní, ktoré nikdy neprepadne jednému extrému na úkor druhého. Filozoia tomu hovorí aj „hermeneutický kruh“, totiž aby
sme pochopili časť textu, musíme pochopiť celok, no aby sme
pochopili celok, potrebujeme rozumieť častiam. Hermeneutický
ilozof sa nesnaží opustiť tento circulus vitiosus, práve naopak,
celá hra sa začína až vstúpením do nekonečného kolotoča. Prečo
je tento kruh nekonečný? Lebo ak aj porozumieme jednotlivým
častiam a zdá sa nám, že sme už pochopili aj celok diela, uvedomíme si, že nám nejaké nuansy v predbežnom uvažovaní unikli,
a tak sa k nim opätovne vraciame, aby sme ich dôkladnejšie prebádali. Tým sa však mení aj naše porozumenie celku diela, takže
prvé porozumenie celku sa líši od tohto druhého, nehovoriac
už o tom, že sa spája s novou pochybnosťou o častiach. A tak
ďalej a tak ďalej… Text nám neprestajne ukazuje svoje možnosti.
Figal to prirovnáva k interpretovaniu hudobnej partitúry, ktorú môžeme predvádzať rôznymi spôsobmi, no úplný odklon od
partitúry by už bol celkom novou skladbou. Čosi tu treba podržať, čosi tu možno uvoľniť. Ešte inak: ak niekto interpretuje
Beethovena moderným spôsobom, stále musí byť jasné, že interpretuje Beethovena (nech by jeho interpretácia bola rocková
či hip-hopová).
Oscilovať medzi celkom a časťami je výkon, ktorý treba mať
neustále na pamäti (nemôžem vravieť o celej Wittgensteinovej
ilozoii len na základe prečítania si časti jeho Traktátu). Odkiaľ
mám však vedieť, ako verne interpretovať Beethovenovu symfóniu? Ako mám rozpoznať, že Platón či Aristoteles mali svojím
textom na mysli to či ono? Interpretovať znamená povedať niečo
nové a zároveň zachovať pôvodnosť textu. Dá sa k tej pôvodnosti vôbec dopátrať? Toto je dosť rozšírená námietka študentov.
Problém je v tom, že pri interpretácii ide o texty: interpretuje53
vydra_text.indd 53
6. 11. 2010 14:54:11
me texty, nie myslenie autorov, respektíve práve interpretáciou
textov (!) sa pokúšame ukázať, čo nimi mohli mať ich autori na
mysli. Živé myslenie autorov pominulo, ostalo tu prítomné iba
naše živé myslenie – nad textom. Veľký ilozof hermeneutiky,
Hans-Georg Gadamer, sa k tomu vyjadril takto:
Textu nesmieme rozumieť ako životnému výrazu, ale v tom, čo
hovorí. Písomnosť je abstraktnou idealitou reči. Zmysel písomného záznamu je preto zásadne identiikovateľný a opakovateľný.
Identické v opakovaní je len to, čo bolo do písomného zápisu skutočne uložené. Tým je zároveň jasné, že opakovanie tu nemôže byť
mienené v prísnom zmysle slova. Neznamená vzťahovať sa späť
k niečomu pôvodnému a prvému, v ktorom bolo niečo povedané
alebo napísané. Porozumenie pri čítaní nie je opakovaním niečoho minulého, ale účasťou na nejakom prítomnom zmysle (Gadamer, 2010, s. 338).
Text je záznamom zmyslu, no ako každý záznam ani text nedokáže byť kópiou všetkých nuáns, ktoré vystupujú pri živej reči
(nevidíme autorovo gesto, mimiku, farbu hlasu, dikciu). Niektoré z týchto neverbálnych výrazov je možné v texte nahradiť opisom situácie, ale čím odbornejší je text, tým menej sú v ňom
tieto prvky prítomné. Problémom sa nevyhýba ani krásna literatúra. Martin Hilský sa napríklad na začiatku svojej knihy Modernisti pohráva s anglickým výrazom Oh!, ktorý možno prekladať
rôzne v závislosti od kontextu, v akom asi bol vyrieknutý. No
ako na to prísť? Prekladateľovi neostáva iné, než sa rozhodnúť
pre taký zmysel, aký sa mu pri čítaní ponúka najviac, aký je
preňho najviac presvedčivý a neprotirečí celku. Aj keď je interpretačných kritérií viacero, spomeňme aspoň tie, ktoré Kenneth
M. Newton ukazuje (ale aj kritizuje) na takzvanej novej kritike
Steina H. Olsena: úplnosť, správnosť, komplexnosť, konzistencia
a rozlíšenie (Newton, 2008, s. 44). Pre mnohých interpretátorov
sa takým kritériom stala napríklad originalita výkladu (Newton,
2008, s. 46), čo samozrejme viedlo k nezastaviteľným pretekom
vo vykladaní starých textov: každý chcel byť čo najoriginálnejší,
každý chcel ukázať nový objav v starom texte. Toto však nie je
54
vydra_text.indd 54
6. 11. 2010 14:54:11
cieľom interpretácie. Filozof nie je objaviteľ prekvapivých výkladov a v tom sa vždy líšil od soistov. Zatiaľ čo sa soisti pokúšali
prekvapiť svojich poslucháčov dokazovaním tvrdení, ktoré vyrážali dych či provokovali, ilozoi sa vytrvalo usilovali udržať vec
v rovine pokojného výkladu zmyslu. Soisti radi predvádzali ako
pravdivé to, čo nedávalo zmysel. Tam, kde všetci opovrhovali
krásnou Helenou ako tou, ktorá nesie zodpovednosť za skazu
Tróje, sa soista Gorgias pokúsil o jej chválu. Je to ten istý Gorgias, ktorý tak precízne vypracoval svoje argumenty pre tvrdenie,
že nič nie je. Dnes sa aj diela soistov stali predmetom interpretácie ilozofov.
Vráťme sa však k interpretácii. Kedy je interpretácia neúspešná? V prvom rade vtedy, keď je interpretáciou interpretácie. Práve z toho si robil posmech Platón v dialógu Ión, keď
mladému Iónovi vyčítal, že nie je skutočným znalcom Homéra,
ale že len vykladá iným to, čo im už vykladal pôvodne Homér, že
je totiž iba interpretom interpreta (Plat. Ion 535a). Homér totiž
sprostredkoval ľuďom to, čo mu bolo dané od bohov, a Ión im
sprostredkuje to, čo povedal Homér.
Asi tak to vyzerá, keď študent na skúške vysvetľuje vyučujúcemu to, čo mal vyučujúci na mysli, keď počas semestra interpretoval nejaký text. Problém spočíva v tom, že študent, ktorý
interpretuje interpretáciu, sa nepokúša o vlastný prístup k textu,
nehľadá zmysel textu samostatne, ale iba pasívne preberá to, čo
mu bolo odovzdané. V takom prípade nie je medzi čítajúcim
a textom nijaký priamy vzťah, čítajúci si v podstate vôbec nevšíma text.
Stáva sa to napríklad pri Platónovom podobenstve o jaskyni, ktoré majú študenti vo zvláštnej obľube pre jeho iguratívnu výstavbu. Radi prerozprávajú celý príbeh o tom, ako sa ktosi
rozhodne opustiť jaskyňu (a už je tu chyba!), lebo chce poznať
pravú skutočnosť (ďalšia chyba!) a ako ostane navždy žiť tam
hore mimo tmy jaskynných klamov (a ešte jedna chyba!). Na
prvý pohľad to vyznieva tak, že študent text pozná a vie, o čom
je celý dej. Problém je v tom, že to nevie. Zapamätal si len akýsi model pohybov na spôsob: niekto je vnútri, niekto vychádza
55
vydra_text.indd 55
6. 11. 2010 14:54:12
von, niekto sa zdržiava mimo vnútorného priestoru. Avšak to
podobenstvo nie je obyčajným doplnením konkrétneho deja do
jednoduchej schémy, ktorá by sama osebe ponúkala veľmi rozpačité výklady. Prečo študent, ktorého príklad interpretácie som
práve uviedol, urobil vo svojom postupe až tri chyby? 1. väzeň
v jaskyni sa pre výstup z nej nerozhodol sám, ale je k tomu nútený niekým iným, kto ho odtiaľ vyvádza násilím, 2. väzeň nechce
poznať pravú skutočnosť, pretože ani len nevie, či niečo také
jestvuje (celý jeho život a realita sú tiene, sú preň tým pravým
životom a pravou realitou), 3. väzeň neostane žiť mimo jaskyne
(tejto chyby sa dopúšťajú tí, ktorí nečítajú texty do konca): Sokrates totiž Glaukónovi prízvukuje, že ich treba poslať späť tam, odkiaľ prišli (aby priviedli na svetlo aj iných, hoci s rizikom, že ich
tam dolu môžu aj zabiť). Kontrolná otázka vyučujúceho môže
spočívať v tom, že sa študenta opýta, na čo sa toto podobenstvo
vzťahuje. Podľa odpovede ľahko príde na to, či sa študent drží
textu, alebo len zľahka fabuluje. Simpliikácie (zjednodušenia)
pri interpretovaní sú najbujnejším príkladom dezinterpretácie.
Pedagógovia im môžu čeliť len vtedy, ak sami poctivo a pozorne
čítajú texty, ktoré dávajú čítať aj svojim študentom. Študentská
interpretácia textu nemusí byť nič originálne a výnimočné, stačí
ak ňou študent dostatočne preukáže schopnosť rozumieť čítanému textu. Nestačí povedať, že sa v texte píše o tomto alebo
o tamtom, ale treba ukázať, že tomu rozumiem. Nestačí povedať
iba to, že Descartes rozlišoval medzi res extensa a res cogitans, ale
preukázať, že viem, čo to znamená.
S interpretáciou súvisí aj otázka prekladu, lebo už sám prekladateľ je ten, kto nejako interpretuje prekladaný text. Preklad
nie je jednoduchým preklopením ekvivalentov z jedného jazyka
do druhého. Prekladateľ stojí neraz pred ťažkou úlohou, keď sa
musí rozhodnúť pre to či ono riešenie (niekedy dokonca protikladné, napríklad pri prekladaní slávnej pasáže z Platónovho
Faidra, kde je reč o farmakon, ktoré znamená tak liek, ako aj
jed). No našou úlohou tu nie je skúmať problematiku prekladania, ale interpretácie textov. Tá s prekladom súvisí aj v inom. Aká
je spoľahlivosť interpretácie textu, ak nemám po ruke originál?
56
vydra_text.indd 56
6. 11. 2010 14:54:12
Môžem veriť tomu, že sa prekladateľ usiloval byť čo možno najvernejší originálu? Pochybnosť je tu vždy a hlavne pri skúmaní
starých textov. Niekedy čitateľa zaskočí nesúlad, diskrepancia
v tvrdeniach autora alebo ho zastaví v čítaní nejaká neistota. No
najpoctivejšie bude prizrieť sa priamo na originál textu a vtedy
sa často hranice porozumenia textu značne rozšíria. Je to ako
objav novej planéty, keď zrazu rozumiete aj takým oblastiam
textu, ktoré ste v preklade nemohli vidieť. Vezmime si ako príklad Platónovo Symposion a jednu pasáž z konca Pausaniovej
reči (Plat. Symp. 185c – e).
Takto znie slovenský preklad:
„Keď Pausanias skončil,“ uviedol Aristodemos, „mal pokračovať
Aristofanes, ale práve sa mu vraj začalo čkať alebo od preplneného
žalúdka, alebo od niečoho iného, takže nemohol hovoriť, a preto
vraj povedal lekárovi Eryximachovi, ktorý ležal vedľa neho: ‚Eryximachos, musíš ma alebo zbaviť čkania, alebo hovoriť za mňa,
kým to neprestane.‘ A Eryximachos vraj odpovedal: ‚Urobím obidvoje; budem hovoriť namiesto teba, ty však, keď to prestane, namiesto mňa. Kým ja budem hovoriť, azda sa ti prestane čkať, keď
na nejaký čas zadržíš dych; ak nie, tak si vykloktaj vodou. Ak je
to však veľmi silné, niečím si podráždi nos a kýchni; a ak to raz
alebo dva razy urobíš, aj keď sa ti čká veľmi silno, prestaneš.‘ ‚Tak
len hovor,‘ povedal vraj Aristofanes. ‚Urobím to.‘“
A takto je to v gréckom origináli (zvýraznil som slová, o ktorých
chcem hovoriť):
Παυσανίου δὲ παυσαμένου, διδάσκουσι γάρμε ἴσα λέγειν οὑτωσὶ
οἱ σοφοί, ἔφη ὁ Ἀριστόδημος δεῖνμὲν Ἀριστοφάνη λέγειν, τυχεῖν
δὲ αὐτῷ τινὰ ἢ ὑπὸ πλησμονῆς ἢ ὑπό τινος ἄλλου λύγγα ἐπιπεπτωκυῖαν καὶ οὐχ οἷόν τε εἶναι λέγειν, ἀλλ᾽ εἰπεῖν αὐτόν, ἐν τῇ
κάτω γὰρ αὐτοῦ τὸν ἰατρὸν Ἐρυξίμαχον κατακεῖσθαι, Ὦ Ἐρυξίμαχε, δίκαιος εἶ ἢ παῦσαίμε τῆς λυγγὸς ἢ λέγειν ὑπὲρ ἐμοῦ, ἕως ἂν
ἐγὼ παύσωμαι. καὶ τὸν Ἐρυξίμαχον εἰπεῖν· Ἀλλὰ ποιήσω ἀμφότερα ταῦτα· ἐγὼμὲν γὰρ ἐρῶ ἐν τῷ σῷμέρει, σὺ δ᾽ ἐπειδὰν παύσῃ,
ἐν τῷ ἐμῷ. ἐν ᾧ δ᾽ ἂν ἐγὼ λέγω, ἐὰνμέν σοι ἐθέλῃ ἀπνευστὶ ἔχοντι
πολὺν χρόνον παύεσθαι ἡ λύγξ· εἰ δὲμή, ὕδατι ἀνακογχυλίασον.
εἰ δ᾽ ἄρα πάνυ ἰσχυρά ἐστιν, ἀναλαβών τι τοιοῦτον οἵῳ κινήσαις
ἂν τὴν ῥῖνα, πτάρε· καὶ ἐὰν τοῦτο ποιήσῃς ἅπαξ ἢ δίς, καὶ εἰ πάνυ
57
vydra_text.indd 57
6. 11. 2010 14:54:12
ἰσχυρά ἐστι, παύσεται. Οὐκ ἂν φθάνοις λέγων, φάναι τὸν Ἀριστοφάνη· ἐγὼ δὲ ταῦτα ποιήσω.
Človek nemusí byť zručný v gréčtine, aby pochopil, o akú slovnú
hru tu Platónovi ide. Stačí aspoň priemerne vedieť prečítať grécky text. Hra spočíva v niekoľkonásobnom opakovaní slov, ktoré
odkazujú na Pausaniovo meno (sedemkrát). Pausaniovo meno
súvisí s pauzou (zastavením niečoho, prestávkou, ustátím). Navyše je táto pasáž akoby medzihrou celej dramatickej skladby
Symposionu. No už jej prvá veta je zvláštna. Trochu voľnejšie by
sme ju mohli preložiť aj takto: „Keď prestávka prestala…“ alebo
„Keď koniec skončil…“ alebo „Keď to, čo stojí, zastalo…“ Ide tu
o štylisticky mimoriadne prepracovanú pasáž, ale je to azda aj
narážka na slovné hračky soistov, ktoré sú vzdialené skutočnej
ilozoii a pútajú našu pozornosť len vďaka estetickej a chytľavej hre. Je možné, že Platón tak „onálepkoval“ Pausaniovu reč
ako soistickú, v ktorej sa nič zásadné nepovedalo, ako reč, ktorá
bola len „prestávkou“ v rámci série oslavných príhovorov.
Táto pasáž človeku, ktorý nepozná grécky text, zrejme
unikne, alebo preň bude zaujímavá len kvôli Aristofanovmu
čkaniu, ktoré je samo osebe ďalšou z vrstiev tohto textu. John
E. Peterman si ju všíma takisto a interpretuje ju takto:
V dialógu Symposion sa Aristofanés zamestnáva Eryximachovou
lekárskou radou na odstránenie svojej štikútavky a robí tak verejne, zatiaľ čo Eryximachos drmolí svoju reč. Človek si musí predstaviť Aristofana s jeho vycibreným zmyslom pre komiku, ako
zadržiava dych, nadobúdajúc pri tom rôzne odtiene brunátnej
farby, kloktá najhlasnejšie, ako sa len dá, a napokon sa prepracuje,
pomaly ale isto, k veľkolepému inálnemu kýchnutiu. A to všetko
sa odohráva práve v čase, keď lekár opisuje, ako sa naučil vďaka
svojej vede ovládať ľudské telá (Peterman, 2005, s. 106).
Peterman interpretuje Aristofanovo čkanie a neskoršie kýchnutie ako aristofanovskú komédiu v rámci Platónovho textu. Predstavuje si Aristofana ako rušivý element Eryximachovej reči, element, ktorý sa nevyskytuje len pred ňou a po nej, ale prestupuje
58
vydra_text.indd 58
6. 11. 2010 14:54:13
ňou po celý čas. Aristofanes – „starý posmešník“ – si uťahuje
tak z Pausania, ako aj z Eryximacha (respektíve prostredníctvom
tejto postavy si z nich uťahuje Platón). Aby sme si to vedeli predstaviť, ako nám to predkladá Peterman, musíme aspoň trochu
poznať aristofanovský humor. Interpretácia sa teda aj tu dostáva
do kruhu: aby som rozumel textu, musím rozumieť aj okolnostiam, a tým budem rozumieť o to lepšie, o čo viac porozumiem
textu, ktorý čítam. Takže aby sme dokázali interpretovať krátku
pasáž vybraného textu čo najlepšie, musíme okrem originálu poznať aj množstvo ďalších textov a kontextov, ktoré nám umožnia
aspoň približný prístup k skúmanej pasáži.
Ďalším spomedzi problémov, do ktorých sa dostáva ten,
kto interpretuje text, je preklad prekladu. Ide o interpretačne
dosť závažnú chybu, pri ktorej sa pracuje a objasňuje text z „tretej ruky“. To môže viesť niekedy k úsmevným nepochopeniam.
Z hľadiska prvého prekladu môže ísť niekedy len o nešťastný
omyl, ktorý sa občas môže vyskytnúť, no nemal by sa prenášať
ďalej. Všimnime si to na tomto príklade z Kantovej Kritiky čistého rozumu:
Slovenský preklad má túto podobu:
Syntézu radu na strane podmienok, teda začínajúc najbližšou k danému javu až po vzdialenejšie podmienky, nazvem regresívnou,
kým tú, ktorá postupuje na strane podmieneného od najbližšieho
následku k vzdialenejšiemu, nazvem progresívnou. Prvá vychádza
od antecedentia, druhá vyúsťuje do consequentia. Teda kozmologické idey sa zapodievajú totalitou regresívnej syntézy a týkajú sa
antecedentia a nie consequentia. Ak sa týkajú týchto druhých, ide
o ľubovoľný a nie nevyhnutný problém čistého rozumu, lebo na
úplné pochopenie toho, čo je dané v javoch, potrebujeme dôvody
a následky (Kant, 1979, s. 278).
A tu je Kantov nemecký text:
Ich will die Synthesis einer Reihe auf der Seite der Bedingungen, also von derjenigen an, welche die nächste zur gegebenen
Erscheinung ist, und so zu den entfernteren Bedingungen, die
59
vydra_text.indd 59
6. 11. 2010 14:54:13
regressive, diejenige aber, die auf der Seite des Bedingten, von
der nächsten Folge zu den entfernteren fortgeht, die progressive
Synthesis nennen. Die erstere geht in antecedentia, die zweite in
consequentia. Die kosmologischen Ideen also beschätigen sich
mit der Totalität der regressiven Synthesis, und gehen in antecedentia, nicht in consequentia. Wenn dieses letztere geschieht, so
ist es ein willkürliches und nicht notwendiges Problem der reinen
Vernunt, weil wir zur vollständigen Begreilichkeit dessen, was
in der Erscheinung gegeben ist, wohl der Gründe, nicht aber der
Folgen bedürfen (Kant, 1956, s. 441; A 411 / B 438).
O aký problém tu ide? V strede odseku sa nachádza veta „Prvá
vychádza od antecedentia, druhá vyúsťuje do consequentia“. To
by znamenalo, že regresívny (spätný) postup má svoje východisko v antecedente, čo je zjavne chyba, pretože tento postup k antecedentu skôr smeruje, než z neho vychádza. Kant sa teda dopustil omylu – tak by znel verdikt. Pozrieme si pre istotu aj novší
český preklad (z roku 2001), aby sme si svoju hypotézu overili,
a tu sa nám núka to isté vyjadrenie. Vychádzajúc z prekladov by
sme sa mohli uistiť, že Kant sa dopustil chyby. No naša istota sa
rozpadne vo chvíli, keď nazrieme do nemeckého textu, kde sa
používa slovné spojenie „geht in antecedentia“, čo znamená „ísť
k antecedentu“, nie od neho. Originál je teda v poriadku, mylné sú preklady. Toto je príklad toho, ako ľahko možno skĺznuť
k dezinterpretácii textu na základe prekladu, prípadne ako rýchlo sa možno dostať do situácie, keď hlava-nehlava kritizujeme
autora za to, za čo nenesie nijakú zodpovednosť.
No poďme ďalej. S interpretáciou súvisí aj to, čo sa dnes
často nazýva otvorenosť textu. Postštrukturalistickí ilozoi urobili z tejto otázky do veľkej miery samostatný problém, no nás
skôr zaujíma čosi iné. Jestvuje množstvo výkladov klasických
textov a mnohé z nich dnes považujeme za zastarané alebo
nepresvedčivé. Napriek tomu sa naďalej používajú a berú ako
samozrejmé. Otvorenosť textu však znamená, že čitateľ v ňom
môže vždy nachádzať nové a nové interpretácie. To však neznamená, že môžeme pri interpretácii textov postupovať úplne svojvoľne. Mnoho reakcií študentov sa nesie v tomto duchu: „Všetko
60
vydra_text.indd 60
6. 11. 2010 14:54:13
je relatívne, takže každý z nás si môže vyložiť text, ako len chce.“
Po prvé, veta, že všetko je relatívne, protirečí sama sebe, a po
druhé, pokiaľ bude interpretácia presvedčivá a podporená argumentmi, potom by na tom nebolo nič zlé. No úplne svojvoľné interpretácie nemožno považovať za nič iné než za výmysly alebo
za nepodložené výklady. Mnohokrát sa takéto výklady dopúšťajú nepresností, ktoré ich diskvaliikujú: takými sú irelevantné
zdroje (napríklad pochybné internetové stránky, ale aj nespoľahlivé knižné zdroje), anachronizmy (ak niekto prisudzuje autorom presvedčenia, o akých nemohli vo svojej dobe uvažovať),
zjednodušujúce tvrdenia, ktoré nerozlišujú medzi používanými
pojmami. Takáto práca s textom je jeho zneuctením, stratou rešpektu voči autorovi i voči tomu, čo napísal, a napokon – ak ide
o písomnú interpretáciu (seminárnu prácu) – je aj stratou úcty
voči pedagógovi, ktorý dostane do rúk slovný balast, ktorým sa
musí predrať asi ako lovec pralesom. Rešpekt k textu znamená
okrem iného aj to, že sa ho pri interpretácii musíme držať, ako
je to len možné, a svoju interpretačnú fantáziu môžeme uvoľniť
len tam, kde takúto možnosť text a dejinné okolnosti, za akých
vznikol, ponúkajú.
Samotná interpretácia by bola nezaujímavá, keby sa týkala
jasných miest v textoch, teda takých, ktoré sa neoplatí problematizovať, lebo sú samy osebe pochopiteľné na prvé prečítanie. Interpretácia sa začína tam, kde ide o nejasné miesta (u Aristotela
topoi) textu. Interpretácia sa týka práve týchto stránok diel, kde
máme problém určiť, ako to autor myslel, čo tým chcel povedať,
pretože miesto textu je buď poškodené, narušené, úplne absentuje, alebo je napísané tak, že z toho nie je zrejmý autorov zámer.
Práve v týchto momentoch začínajú interpretácie na seba narážať a jedna druhej vzdorovať. Všimnime si to opäť na príklade
interpretácie pojmu katharsis (očistenie) v Aristotelovej Poetike.
Znalec tohto textu Stephen Halliwell uvádza niekoľko výkladov
iných autorov a vzápätí pridáva svoje námietky, prečo môžu tieto výklady visieť vo vzduchu. Pôvodne rozsiahly text uvádzam
v skrátenej podobe, keďže má ísť len o ukážku problematizovania určitého miesta klasického textu:
61
vydra_text.indd 61
6. 11. 2010 14:54:14
Prvým z množstva výpovedí je Goldenov názor, že katharsis znamená intelektuálne „objasnenie“: je to synonymum k procesu
dokazovania. Táto teória správne zdôrazňuje kognitívny status
mimetického umenia, ktorý Aristoteles potvrdzuje v 4. kapitole
Poetiky, a ohlasuje výhodnosť spojenia katharsis s predošlými
kapitolami pojednania. Nasledujúce námietky však rozhodne
poukazujú na to, že robiť z katharsis synonymum pre kognitívnu
skúsenosť mimésis nie je opodstatnené:
a) teória sa zakladá na neodôvodnenom preklade „súcitu a strachu“ v deinícii ako „[udalosť, ktorá vzbudzuje] súcit
a strach“, a preto pochybne chápe druhú časť vety (pathématón)
vo význame udalostí hry.
b) teória svojvoľne ignoruje dôkaz z 8. kapitoly Poetiky…
c) aj keby sme ignorovali vyššie uvedenú námietku a), interpretácia robí prvú časť vety o katharsis zbytočnou kvôli virtuálnej
tautológii.
d) vyhlásiť, že Poetika sa zaoberá „povahou tragédie, a nie
odozvou v publiku“, je tak petitio principii, ako aj samoprotirečivé
vyjadrenie, keďže intelektuálne objasnenie musí rovnako zakúšať
publikum, ako aj čitateľ…
e) interpretácia necháva Aristotela bez odpovede na Platónove
námietky proti emocionálnej nezodpovednosti poézie… (Halliwell, 1998, s. 354 – 355).
Na tomto príklade vidieť, ako sa interpretátori dostávajú do kolízií pri práci s jedným textom. Ak Leon Golden vidí v katharsis
intelektuálne objasnenie (clariication), Stephen Halliwell upozorňuje na problémové miesta, kde sa táto interpretácia rozrušuje a je nedostatočná. Podobne to robí Halliwell aj na ďalších
stránkach, kde ponúka námietky voči iným interpretáciám
pojmu katharsis (napríklad tým, ktoré vravia, že katharsis označuje vytrhnutie diváka z nesprávnej domnienky o tragickom hrdinovi, alebo tým, ktoré katharsis považujú za vnútornú a objektívnu súčasť samotného poetického diela – s. 355 – 356). Treba
však zároveň podotknúť, že v citovanom texte už nejde ani tak
o interpretáciu, ale skôr o kritický prístup k iným interpretáciám
a tomu sa budeme venovať v ďalšej kapitole.
Pri téme interpretácie textu sa musím dotknúť ešte jedného nepochopeného sloganu: interpretovať znamená „povedať
62
vydra_text.indd 62
6. 11. 2010 14:54:14
vec vlastnými slovami“. Zaiste, ale to neznamená, že ju prerozprávame pomocou synoným – nebolo by to potom „vlastnými slovami“. Ak si všimneme Goldenovu interpretáciu pojmu
katharsis, mohlo by sa zdať, že Golden iba nahradil slovo očistenie výrazom objasnenie. Po prvé, objasnenie nie je to isté čo
očistenie, po druhé, široký pojem očistenia u Goldena zastupuje užší pojem intelektuálneho objasnenia. To, čo povedal Aristoteles vágne, chce Golden spresniť, zúžiť. Otázne je, či sa mu
v tomto pokuse darí. V každom prípade Golden naozaj vraví vec
vlastnými slovami, hovorí sám za seba, čo si myslí, že mohol mať
Aristoteles na mysli pod pojmom katharsis. Smiešne by vyzerala
interpretácia (teda reč vlastnými slovami), ktorá by chcela tvrdiť
čosi také prázdne ako: „Katharsis znamená pre Aristotela očistenie.“ Čo sme sa dozvedeli okrem toho, že nám interpretátor
preložil grécke slovo do slovenčiny? Slovo očista sa spája s viacerými významovými okruhmi: môže znamenať napríklad zbavenie sa niečoho alebo napravenie niečoho. Ak by sme použili
obidva výrazy v súvislosti s vetou z Poetiky, dostali by sme sa na
čudnú križovatku, na ktorej by sme sa mali rozhodnúť, či katharsis súcitu a strachu znamená zbaviť sa týchto pocitov, alebo ich
napraviť. Interpretátor si musí vybrať – a to nie svojvoľne, ale na
základe argumentov.
Navyše, povedať vec vlastnými slovami znamená, že viete,
o čom čítate, či lepšie, o čom hovoríte, keď vykladáte nejaký text.
Uveďme opäť dva príklady (tentoraz z odpovedí študentov počas
štátnych skúšok). Aj tie sa týkajú Aristotela, no v tomto prípade ide o prvé odseky jeho Metafyziky, kde hovorí o zmyslovom
vnímaní. Zvykneme sa študentov opýtať, čo znamená zmyslovo
vnímať. Ak sa napríklad pozerám, čo pritom zmyslovo vnímam?
A chceme od nich, aby nám poskytli nejaký príklad. Porovnajme
nasledujúce dve odpovede:
(A)
Keď sa dívam na tento stôl, zmyslovo ho vnímam. To, čo pred sebou vidím, je stôl vyrobený z drevotriesky, ktorý má štyri zásuvky,
a sú na ňom uložené tieto veci: papier, pero a pohár s vodou.
63
vydra_text.indd 63
6. 11. 2010 14:54:14
(B)
Zmyslovo vnímať znamená zachytávať prostredníctvom zmyslov
určité kvality objektu predo mnou. Napríklad pri dívaní sa na
tento stôl vidím pred sebou určitú farebnú plochu s niekoľkými
odlišnými vecami, ktorá má na dotyk hladký povrch.
Ktorá z týchto výpovedí je bližšie k pravde? Celkom iste odpoveď
(B). Zmyslovo vnímať naozaj znamená uchopovať na veciach to,
čo bezprostredne vstupuje prostredníctvom zmyslov do nášho
vedomia. Odpoveď (A) je dezinterpretáciou a nepochopením,
lebo v skutočnosti nikdy nemôžem zmyslovo vnímať stôl ani
drevotriesku, zásuvky, papier, pero či pohár s vodou – ide už
totiž o predmety konštituované (uspôsobené) mysľou. Aristoteles sa to v úvode Metafyziky snaží vysvetliť postupnosťou, ktorá
vedie od zmyslového vnímania cez pamäť, skúsenosť a umenie
až k vedeniu o veciach (k tomu, prečo sú také, aké sú). Už pamäť, ktorá sa nachádza na druhom stupni vývinu poznávania, je
aktom, ktorým si živá bytosť dokáže spomenúť na to, že takúto
hladkú farebnú plochu už videla niekedy predtým, a skúsenosť
znamená, že sa tento vnem u nej zopakoval veľakrát. To je aj
dôvod, prečo mravec nikdy nedokáže vidieť stôl, ale vždy len
vnímať určitú plochu s jej vlastnosťami, a to podľa jeho dispozícií, akými je schopný takúto plochu vnímať. Preto ak vidíme
určitú vec v nejakej farbe, ešte to neznamená, že ju tým istým
spôsobom vníma aj kolibrík alebo včela (pozri Démuth, 2005,
s. 123). Odpovede (A) aj (B) boli odpoveďami „vlastnými slovami“, no líšili sa od seba svojou kvalitou, respektíve pochopením
čítaného textu.
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Pri interpretácii si vždy všímajte tak vybranú pasáž, ako aj celok diela (a pokiaľ je to možné, tak aj dobový kontext).
Buďte opatrní pri interpretácii iných autorov a neusilujte sa
vykladať pôvodný text prostredníctvom výkladu iného autora, skôr než sa nedotknete originálneho textu.
64
vydra_text.indd 64
6. 11. 2010 14:54:14
Buďte ostražití aj pri práci s prekladmi, nie vždy musia viesť
k správnemu pochopeniu pôvodného diela.
Nebojte sa nahliadnuť do diela v origináli – nepúšťajte sa do
interpretácie diel autorov, ktorých jazyku vôbec nerozumiete. Ak je pôvodný text vo francúzštine, ktorej nerozumiete,
potom bude vaša interpretácia založená len na prekladoch
podozrivá a nehodnoverná.
Naučte sa interpretovať text vlastnými slovami, aby z toho,
čo poviete, bolo jasné, že rozumiete tomu, čo ste čítali.
C V IČ E N I E
Predpokladám, že angličtina (aspoň v základnej forme)
by dnes nemusela robiť študentom problémy pri čítaní
odborného textu. Preto sa s ňou spája aj táto úloha. Ako
budete postupovať pri interpretácii nasledujúceho textu?
Popíšte v krátkosti jednotlivé kroky, akými sa bude uberať váš interpretačný výkon. Tu je výber z textu, ktorý
treba vyložiť:
Možno v tom vidieť akúsi paralelu s rozlišovaním medzi krásou
a skrášľovaním ako dvomi protikladnými vecami. Vysvetlenie
tohto problému možno väzí v najstaršom z ilozoických rozlíšení
– medzi realitou a vzhľadmi – že v tej, takmer nemennej tretej ríši
sa praktici snažia meniť vzhľady vecí, aby ich skrášlili či prikrášlili,
a i bez týchto zmien preniknúť k tomu, že v skutočnosti „krása je
len povrchná“ (Danto, 2008, s. 104).
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Filip sa takisto zapojil do tohto cvičenia. Toto sú jeho kroky, ktoré uviedol v tejto postupnosti:
1. prečítať si najprv celú knihu
2. vypožičať si pôvodný anglický text
3. overiť si študovanú pasáž
4. povedať vlastnými slovami, o čo ide.
65
vydra_text.indd 65
6. 11. 2010 14:54:14
Keď už chce byť Filip taký odborník, nechal som ho tieto kroky
reálne vykonať. Výsledok bol asi takýto:
Tento text pochádza z 3. kapitoly Dantovho textu, z časti, ktorú prekladateľ nazýva Tretia ríša krásy. Keď som si však pozrel
anglický originál, zistil som, že preklad nie je celkom namieste,
lebo hird Realm je skôr akási tretia oblasť. Tretia ríša evokuje
nacistickú tretiu ríšu, a preto je tento názov podľa mňa nevhodne
použitý. Druhý problém vidím v tom, že preklad vraví o rozdiele
medzi realitou a vzhľadmi, no vo ilozoii sa omnoho častejšie hovorí o rozdiele medzi skutočnosťou a zdaním (grécke epistéme kai
doxa), a preto vzhľady vecí by mali byť skôr javy vecí, to, ako sa
nám ukazujú, ako sa nám javia. Inými (vlastnými) slovami, Danto nám chce povedať, že jestvuje nejaká sféra medzi skutočnou
krásou (ako ideou) a javom veci (ktorá sa nám javí niekedy ako
krásna, inokedy ako škaredá) a že skrášľovatelia sú tí, ktorí chcú aj
zo škaredej veci spraviť niečo, čo by zodpovedalo idei krásy. Alebo
inak, že nejestvuje nič také ako vnútorná krása, ale že krása je
len niečo vonkajšie, čo možno dopracovať do takej podoby, aká je
zhodná s nejakou pomyselnou ideou krásy.
Nuž, musím sa nad tou interpretáciou ešte zamyslieť.
66
vydra_text.indd 66
6. 11. 2010 14:54:15
BY Ť KRITICKÝ
T E M AT IC K É OK RU H Y
Kritika ako „preosievanie“ textu – pozitívna rola kritiky – hodnotenie, odmietnutie, hold autorovi – problémy
s autoritou – polemika či dialóg? – intelektuálna pokora
a intelektuálna odvaha
V ČO M J E P R O B L É M ?
To si môžem dovoliť kritizovať veľkých filozofov?
Byť kritický – stačí ak poviem, čo sa mi nepáči?
Všade sa hovorí o konštruktívnej kritike alebo o pozitívnej
úlohe kritiky, ale ja som takú ešte nevidela. Ako sa to robí?
Ako mám kritizovať niečo, v čom nevidím nijaké chyby? Asi
na to nemám. Nerád sa hádam s múdrejšími.
Čo je to kritika? Jednou z odpovedí môže byť napríklad tá, ktorú
ponúka Maurice Blanchot vo svojej eseji s rovnomenným názvom. A hoci v nej píše o literárnej kritike, predsa to v mnohom
súvisí aj s kritikou pri čítaní a písaní odborných textov.
Kritika už nie je vonkajším posúdením, ktoré zhodnotí literárnu
prácu a vzápätí sa vyjadrí k jej hodnote. Stala sa neoddeliteľnou
od intimity literárnej práce, patrí k pohybu, ktorým táto práca
67
vydra_text.indd 67
6. 11. 2010 14:54:15
prichádza sama k sebe, stáva sa svojím vlastným hľadaním a skúsenosťou svojej možnosti. […] A práve v miere, v akej kritika patrí
užšie k životu diela, zakúša toto dielo ako niečo, čo sa nehodnotí, chápe ho ako hĺbku a takisto ako neprítomnosť hĺbky, ktorá
uniká každému systému hodnôt, lebo sa ocitá mimo všetkého, čo
má nejakú hodnotu, a vopred odmieta každú airmáciu, ktorá by
sa chcela zmocniť diela, aby ho zhodnotila (Blanchot1, 2008,
s. 13 – 15).
Blanchot pred nami rozbil na kusy našu doterajšiu predstavu kritiky. Povedané inak: pokúša sa tu o kritiku kritiky. Chce
ukázať, že kritika sa nemusí nevyhnutne viazať s hodnotiacimi
súdmi na spôsob tvrdení „Toto dielo je dobré“, alebo „Toto dielo
je zlé“. Podľa Blanchota sa už dnes (s tým „dnes“ možno samozrejme polemizovať) kritika nerobí takto, nie je vyjadrením za
dielo a proti nemu. V čom potom kritika spočíva? Ako sa robí?
Z citovaného textu je zrejmé, že kritika je spätá s intimitou diela.
Kritik je čitateľ, ale nie obyčajný čitateľ, ale taký, ktorý pochopil
vnútorné posolstvo diela, ktorý vidí do vnútra napísaného textu, ktorý prežíva dielo spolu s jeho autorom. Kritik neposudzuje
zvonku, ale preniká dovnútra. Čo to znamená? Grécke sloveso,
z ktorého pochádza aj výraz kritika, je krinein a znamená oddeliť niečo od iného, precediť, preosievať, rozlíšiť. Indoeurópsky koreň *krei- totiž označuje práve tento akt cedenia niečoho
(Harper, 2001 – 2010, heslá „crisis“ a „critic“). Ide o analógiu
k preosievaniu niečoho cez sito tak, aby nám v site zostalo to, čo
chceme oddeliť od zvyšku (bez ohľadu na to, či tomu prisudzujeme pozitívne alebo negatívne vlastnosti). Analógia začína hrať
svoju hru vtedy, ak sa podobným spôsobom rozhodneme „preosievať“ text. V spleti pojmov a tvrdení sa usilujeme nájsť „zrnká“,
ktoré nás zaujímajú.
Presne o tom hovorí Blanchot aj v inom texte, kde píše, že
„kritik, ako to od neho približne žiada jeho meno – kritizovať,
teda rozdeľovať, odlučovať – je ničiteľ. Kritik dielo nevyhnutne
delí“ (Blanchot2, 2008, s. 76). Citát pochádza z úvodu Blanchotovej štúdie o Lautréamontových Maldororových spevoch, ktoré
bude na nasledujúcich stránkach doslova preosievať, aby v ne68
vydra_text.indd 68
6. 11. 2010 14:54:15
jasnom a náročnom písaní Isidora Ducassa (Lautréamonta) nachádzal témy a obrazy, ktoré v ňom na prvý pohľad nezbadáme.
Čítať kriticky teda neznamená púšťať sa bezhlavo do kritizovania (v dnešnom rozšírenom význame), ale pozorne postupovať textom a nachádzať v ňom to, čo je tu prítomné iba latentne,
skryto. Je to ako práca dobrodruha, ktorý ryžuje zlato tým, že
preosieva piesok a štrk. Takto dospievame k pozitívnej úlohe kritiky, k úlohe hľadať zaujímavé miesta. Aby sme sa k nim mohli
dopracovať, potrebujeme vhodné nástroje, bez ktorých by sa
naše hľadanie podobalo úmornému pátraniu po ihle v kope sena.
Kriticky uvažujúci človek na to použije napríklad magnet. Aké sú
nástroje pri kritike študovaného textu a ako sa používajú?
Zatiaľ čo literárny kritik skúma literárny text a hľadá v ňom
„literárne zlato“, kritický ilozof prehľadáva ilozoický text a hľadá v ňom „ilozoické drahokamy“. Takými sú napríklad presvedčenia autora, ktoré nie sú evidentné z prvého čítania nejakého diela. Podobne ako s kopou sena ani tu sa neoplatí prevracať
donekonečna steblo za steblom (stránku za stránkou), ale treba
použiť niečo, čím sa k hľadanej veci dostaneme efektívnejšie. Takýmto kritériom (a všimnime si, ako toto slovo úzko súvisí s kritikou) je napríklad základné východisko, ktoré je často jedným
zo zamlčaných presvedčení autora. Filozoi často tvrdia rôzne
veci a svoje tvrdenia opierajú o určité argumenty, ktoré na nás
môžu pôsobiť presvedčivo, môžu nás fascinovať (svojou údernosťou), alebo nás môže rozčuľovať, že majú silný argument pre
tézu, s ktorou sa nedokážeme stotožniť. No každý argument závisí od východiskovej tézy, respektíve od prvotnej premisy, ktorú
buď prijímame, alebo ju odmietame. Ak je zamlčaná, skrytá alebo narýchlo zažehnaná, môže ten, kto argumentuje, ľahko presvedčiť svojho neskúseného protivníka o čomkoľvek (majstrami
v tomto športe boli antickí soisti). No ilozoi si vždy pokladali
za povinnosť (ak nie za cnosť) odhaľovať zamlčiavané východiská a ukazovať, že sú neisté, nepravdivé či ničím nepodložené.
Alebo naopak, pri obhajobe iných tvrdení zas poukazovali na
to, že pôvodné východiská sú práveže v poriadku a hoci sa argumentácia javí na prvý pohľad ako pochybná, stojí na pevných
69
vydra_text.indd 69
6. 11. 2010 14:54:15
základoch. Zatiaľ teda vidno, že ilozofom tu ponúka najviac nástrojov logika, slávne organon ilozoie.
Kritika neznamená hodnotiť autora, odmietať ho či vzdávať
mu hold. Je skôr ponorením sa do vnútra textu, do tej jeho oblasti, ktorá pre iných ostáva neviditeľná. Ak sa ukážu základy ako
pravdivé a zdôvodnené, potom kritický čitateľ nemá nijaký problém s tým, aby o texte hovoril ako o briliante ilozoického uvažovania. No ak je jeho štartovacia pozícia nejasná alebo nepresná,
potom sa netreba čudovať ďalšiemu nezáujmu o zvyšok textu.
Poďme k príkladom, na ktorých to uvidíme jasnejšie. Prvý,
ktorý si vyberám, sa týka veľmi špeciálnej oblasti vo fenomenológii. Edmund Husserl býva často obviňovaný z takzvaného
psychologizmu (aj keď sám Husserl sa proti psychologizmu vyhraňoval), lebo vraj vo svojom diele Filozoia aritmetiky pokladal pojem čísla za čisto psychologickú skutočnosť. Nemusíme
tu riešiť ťažkú tému (ani by to nebolo namieste), ale prizrime sa
na prácu komentátorov, ktorí si poctivo plnia úlohu kritických
čitateľov, a všimnime si, ako to robia:
Frege z toho vyvodil, že Husserlova teória zmiešava „psychológiu a logiku“. Vecná oprávnenosť tohto súdu nebola takmer dosiaľ
spochybnená; naopak, názor, že Frege tým Husserla vyliečil zo
zmiešavania logiky a psychológie (z „psychologizmu“) a priviedol
ho na cestu jasného rozlíšenia medzi „pojmom“ , „významom“ a
„predmetom“, sa stal priam všeobecne zastávaným názorom. V tejto veci môžeme zaujať stanovisko až vtedy, keď lepšie poznáme
Husserlove názory o psychologickom pôvode pojmu čísla (Bernet,
Kern, Marbach, 2004, s. 20).
Tento text vraví o kritike viac, než sme mu možno ochotní prisúdiť. V čom má byť pre nás zaujímavý? Nachádza sa v ňom:
1. Fregeho kritika Husserla,
2. tvrdenie, že táto kritika nebola dosiaľ takmer vôbec spochybnená (čo súvisí s nekritickým prijímaním určitej tézy),
3. kritická poznámka, že zaujať stanovisko k tejto otázke možno
až po pozornom štúdiu Husserlových textov.
70
vydra_text.indd 70
6. 11. 2010 14:54:15
Tieto tri momenty sa našej témy dotýkajú celkom priamo. Frege
zaiste poznal Husserlovu Filozoiu aritmetiky a môže si dovoliť
zaujať k nemu kritické pripomienky. Problém spočíva len v tom,
že sám Frege vychádza z pozícií, ktoré neboli vlastné Husserlovi,
a preto sa ich ďalšie tvrdenia vzájomne míňali. Celá vec spočívala opäť vo východisku. Ešte horšie je to s tými, ktorí nekriticky
a prirýchlo prijímajú Fregeho závery, často bez toho, aby sa pozornejšie prizreli kritizovanému dielu. Citovaní autori však Husserlov text poznajú, a preto môžu v závere kapitoly o psychologickom pôvode aritmetických pojmov u Husserla poznamenať:
Frege však šiel vo svojej kritike Filozoie aritmetiky ešte omnoho
ďalej a tvrdil, že u Husserla sa „zo všetkého stáva predstava“…, čo
preňho znamená, že sa všetko stáva časovo individualizovaným,
intramentálnym obsahom vedomia empirickej osoby. Bohužiaľ,
aj v neskoršej literatúre k Filozoii aritmetiky je veľmi rozšírená domnienka, že práve v tejto Fregem namietanej identiikácii
aritmetických predmetov, pojmov a relácií s reelnými obsahmi
vedomia tkvie „psychologizmus“, ktorým sa toto dielo vyznačuje. Avšak Fregeho kritika zachádza príliš ďaleko a interpretátori
Husserlovho myslenia, ktorí sa o ňu opierajú, sa väčšinou celkom
mýlia. […] Fregeho dôvtipu unikli tieto nuansy len preto, lebo mu
bolo cudzie Husserlovo vytýčenie problému… Pre Fregeho bolo
toto vytýčenie problému nepochopiteľné preto, lebo sám pojem
čísla nekoncipoval tak, že by pritom vychádzal z nejakej kategoriálnej predmetnosti, ako je súbor či mnohosť, ale koncipoval ho ako
„pojmové slovo“, ktorého objektívny referent („význam“) je treba
určiť ako pojem (Bernet, Kern, Marbach, 2004, s. 28 – 29).
V oboch citovaných ukážkach narážame ešte na jeden dôležitý
problém, ktorý sa spája s kritickým čítaním: je ním podliehanie
autoritám. Interpretátori opierajúci sa o Fregeho kritiku, ktorí
sa tu spomínajú, nekriticky (aspoň podľa citovaných autorov)
preberajú a používajú Fregeho kritiku a dochádzajú tak k omylom a chybným záverom. Ak Fregemu unikli nuansy Husserlovho textu, o čo viac uniknú tomu, kto sa s nimi ani len nestretol,
prípadne kto ich odignoroval podobne ako Frege, ktorý sa pre
nich stal autoritou.
71
vydra_text.indd 71
6. 11. 2010 14:54:15
Odvolávanie sa na autoritu je pre ilozofa ťažkým orieškom:
na jednej strane je výpoveď autority podporou jeho vlastných
argumentov, na druhej strane sa však aj autority môžu mýliť. Je
úsmevné čítať tvrdenia, ktoré sú zdôvodnené vetou „… preto,
lebo ako hovorí ten a ten…“. Nekritické by bolo aj to, keby sme
chceli kritizovať Fregeho kritiku Husserla len preto, lebo Bernet,
Kern a Marbach napísali, že Fregemu unikli také a také nuansy
v Husserlovom texte, a trvali by sme na odmietnutí Fregeho bez
toho, aby sme bližšie poznali Husserlove či Fregeho diela. Dopustili by sme sa rovnakej chyby a nepoctivého prístupu. Ukážka, ktorú som si zvolil, nemá v úmysle riešiť spor okolo psychologizmu, chce len poukázať na to, ako sa má kritický čitateľ postaviť k tvrdeniam, ktoré skúma.
V skutočnej ilozoii nikdy nevládnu autority. Sláva ilozofa,
zvučné meno či index citovanosti jeho diel hovoria o odozve, akú
spôsobilo autorovo písanie, no nikdy nezastrašujú iných. V čase,
keď Jacques Derrida písal svoju esej o Lévinasovom myslení
s názvom Násilie a metafyzika, bol ešte pomerne neznámy ilozof,
zatiaľ čo Emmanuel Lévinas bol „v kurze“. Derridova kritická esej
sa však čoskoro stala podobne ako Fregeho kritika Husserla oporným bodom pre tých, ktorí reproduktívne či papagájsky vyčítali
Lévinasovi to, na čo upozorňoval Derrida. Navyše Derrida nie je
nijaký drzý čitateľ, ktorý prevrhne naruby myslenie toho, koho
číta, len preto, aby ho ukázal ako nepravdivé. Skôr by sme mohli
povedať, že číta to, čo je hodné toho, aby sa čítalo. Zaujať kritický
postoj voči čítanému dielu je poctou pre dielo (aj keď sa kritika
oponenta nepočúva nikdy ľahko). No všimnime si aj zblízka, ako
sa začína Derridova esej a ako vyzerá jeho príprava na kritické
posúdenie myslenia nejakého autora (v tomto prípade Lévinasa).
Bez toho, aby sme opäť skúmali obsah diela, pozrime sa na pomerne marginálne miesta v texte. A vskutku začnem margináliou,
pretože pôjde o Derridovu poznámku pod čiarou hneď v úvode,
kde vymenúva všetky Lévinasove knihy, ktoré preštudoval, a pripomína, že sa bude opierať aj o niektoré články, na ktoré postupne
v texte upozorní. Poctivosť jeho prístupu je evidentná ešte z jednej
nenápadnej poznámky, že „táto esej už bola napísaná, keď vyšli
72
vydra_text.indd 72
6. 11. 2010 14:54:16
dva významné Lévinasove texty… Tu sa o nich môžeme zmieniť
bohužiaľ len letmo“ (Derrida, 2002, s. 15, pozn. 1). Derridova kritika sa teda bude zakladať na prečítaných dielach (na primárnych
textoch), nepôjde o nijakú kritiku „z druhej ruky“, ale o priame
preukázanie toho, ako Derrida rozumie Lévinasovým textom a čo
si o nich myslí. Zároveň priznáva, že knihy, ktoré práve v tom čase
vyšli, by mohli pozmeniť jeho uvažovanie o Lévinasovi, ale kniha
je už napísaná a bude sa týkať viac-menej iba predošlých diel.
V úvodnej časti ďalej Derrida píše:
Pravdupovediac, mesianistickej eschatológii sa nikdy nedostáva výrazu v priamom zmysle slova: ide len o to vyznačiť v nahej
skúsenosti určité miesto, určitý hĺbiaci sa priestor, kde by mohla
byť počutá a kde by mala rezonovať. Tento hĺbiaci sa priestor nie
je jednou z otvoreností medzi inými. […] Práve tento priestor
pýtania sa sme si zvolili pre určité – veľmi špeciické – čítanie
Lévinasovho diela. Nemáme samozrejme ambíciu tento priestor
prepátrať, hoci len formou nesmelého začiatku. Pokúsime sa ho
sťažka len zďaleka naznačiť. Chceli by sme na štýl komentára
(a to navzdory niektorým vsuvkám a poznámkam, v ktorých
ostanú uzavreté naše rozpaky) byť predovšetkým verní témam
a odvážnosti určitého myslenia. […] Potom sa pokúsime položiť
niekoľko otázok. Ak sa im podarí priblížiť to, čo je dušou tejto
konfrontácie, nebudú ničím menej než námietkami: skôr otázkami, ktoré Lévinas kladie nám (Derrida, 2002, s. 22 – 23).
Ako Derrida uvádza svoju kritiku? Nechce hneď a v prvom rade
ponúkať námietky, aby sa a priori staval proti Lévinasovi, ale pokúša sa tematizovať záhadný hĺbiaci sa priestor eschatologickej
reči, ktorá sa odlišuje od diskurzu Západu. Čo je to za priestor?
Toto je Derridova motivácia pre čítanie Lévinasa. Derrida ho nechce skúmať ako nejaký objekt (protirečilo by to Lévinasovmu
uvažovaniu), a preto sa ho usiluje aspoň čiastočne naskicovať. Až
teraz prichádza to, čo považujem za dôležité pre kritiku. Derrida
chce komentovať Lévinasovo dielo a hlavne chce ostať verný témam a odvážnosti určitého myslenia. Vernosť témam znamená
okrem iného držať sa textu, ktorý témy nastoľuje, a vernosť odvážnosti myslenia znamená vydržať a uniesť tlak takých foriem uva73
vydra_text.indd 73
6. 11. 2010 14:54:16
žovania, ktoré niekedy odsudzujú spôsob písania autorov, akými
boli napríklad Heidegger, Lévinas či samotný Derrida. Lévinas
vo svojich textoch niekedy prevracal naruby doterajšie spôsoby
myslenia Západu a pokúšal sa zdôvodniť aj iný spôsob argumentácie. Takýto pokus je odvážny v tom, keď naráža na ustálené
myšlienkové postupy, ktoré sa podľa neho opierali o nekriticky
prijaté závery, no ktoré tvoria majoritnú časť ilozoie. Derrida
toto úsilie oceňuje, aj keď hneď dodáva, že aj tomuto ocenenému,
odvážnemu mysleniu treba položiť niekoľko kritických otázok
– ani nie tak námietok, ako skôr otázok, ktoré mu prichádzajú na
myseľ pri čítaní Lévinasovho diela. O čosi ďalej dokonca Derrida označí Lévinasovo dielo Totalita a nekonečno za „veľkú knihu“
(s. 24) a potom sa pustí do komentovania – prísneho, tvrdého,
nekompromisného. Jeho text je v určitom zmysle aj obhajobou
myslenia Martina Heideggera, ku ktorému si Lévinas vybudoval
pomerne vyhranený odpor (kvôli jeho nadbiehaniu nacizmu).
Lévinasova kritika Heideggera nie je podľa Derridu celkom kritická. Napriek pripomienkam (napríklad vo forme rečníckych
otázok) sa Lévinasovi dostáva aj hold za nastoľovanie dôležitých
tém. Derridov komentár sa teda pohybuje medzi chválou a odmietaním (či skôr spochybňovaním). Ak sa vrátime k Blanchotovej deinícii kritiky, potom ani tu nejde prísne vzaté o posudzovanie toho, či je Lévinasovo myslenie dobré, alebo zlé – jednoducho,
Derrida vedie dialóg (alebo polemiku?) s čítaným textom.
Je kritika dialóg, alebo polemika? Závisí to aj od toho, ako
sa deinuje sám čitateľ a v čom vidí svoje poslanie. Ak chce byť
bojovný a jeho cieľom bude doslova „odrovnať“ určitý text ako
zlý pokus o písanie, potom môže s ostrosťou urobiť to, čo spravila Miriam Suchánková v recenzii na Plyš Michala Hvoreckého:
Prekvapivé je, že mnohé kriticko-recenzné ohlasy na Hvoreckého najnovší román opakujú vetu z obálky, ktorá tvrdí, že Plyš je
románom o mäkkých veciach v tvrdom svete. Vo mne však Plyš
a jeho kľúčové slovo plyš, v románe igurujúce ako heslo, pokyn
k zhasnutiu svetiel, evokuje skôr nepríjemný pocit, ako keď sa
vám do úst dostane chlp (z plyšu?), ktorý nemôžete ani prehltnúť,
ani vypľuť (Suchánková, 2006, s. 15).
74
vydra_text.indd 74
6. 11. 2010 14:54:16
Nemáme dôvod tejto recenzii neveriť, no jej záverečná britkosť
je taká emotívna, že nás priam odrádza čo len letmo nahliadnuť do Hvoreckého knihy. Slová dokážu nesmierne silno vplývať
na našu psychiku a sú mocným nástrojom popri argumentácii
(a ilozof na to musí byť dobre pripravený).
V literárnej kritike nie je takýto spôsob okomentovania
textu ničím výnimočným, stačí si prečítať zopár recenzií Valéra
Mikulu. Tu je záver jednej z nich o texte Tomáša Horvátha:
Horváthov dialóg s textami minulosti možno vnímať aj ako trochu
vyčítavé gesto samovravy uprostred ukomunikovaného dneška.
Neochota vstupovať svojím textom do kontaktu so skutočnosťou
je však taká silná, že tu nemôže ísť len o štítivosť, ale asi aj o strach.
A tak Horváthovým spôsobom plachosti je nateraz písanie virtuózne nezaujímavých textov (Mikula, 2000, s. 115).
No Mikulova tvrdosť nás nemusí mýliť a netreba z toho vyvodzovať, že vôbec nie je schopný pozitívnej kritiky, lebo napríklad
recenziu na knihu Vladimíra Godára Kacírske quodlibety končí
takto:
Čosi mi pritom našepkáva, že bezradnosť nie je ten najadekvátnejší pocit zoči-voči výsledkom Godárovej práce. Tým je – a vyslovujem ho veľmi rád – obdiv (Mikula, 2000, s. 119).
Údernosť vyjadrenia či tvrdosť slov (alebo naopak slová chvály)
by boli ničím, ak by neboli podporené argumentmi. Príkladov
pre argumentačnú polemiku je mnoho aj u nás (pozri napríklad
Kvasz, 2001, s. 53 – 64 vs. Novosád, 2001, s. 187 – 193). Vyberme
si však inú diskusiu – medzi Rudolfom Carnapom a Romanom
Ingardenom. Carnap napísal niekoľko článkov, v ktorých vyjadril svoj postoj k tomu, aké vety patria do vedy (tautológie, kontradikcie a protokolárne vety) a že všetky iné vety sú bez zmyslu
(sinnlos). Tautológie prisúdil matematike a logike a označil ich
za vety, ktoré nehovoria nič o skutočnosti. Kontradikcie sú čisto
ich negácie. A protokolárne vety hovoria o empirických danostiach. Z toho bolo zrejmé, že mnohé vety, s ktorými pracuje i75
vydra_text.indd 75
6. 11. 2010 14:54:16
lozoia (a hlavne jej metafyzické podoby) sú bez zmyslu (ilozoi
ich totiž nepovažujú ani za tautológie, ani za kontradikcie, ani za
vety o empirických faktoch). Carnap teda opustil tradičnú ilozoiu (preňho a pozitivistov stotožnenú s metafyzikou), aby dospel k ilozoii, ktorá je aplikáciou syntaktickej metódy. Ingarden
na to reagoval roku 1934 prednáškou Logistický pokus o novú
podobu ilozoie, v ktorej najskôr vymenoval v skratke body pozitivistického pokusu zmeniť oblasť ilozoického záujmu a jedným z bodov bol tento:
Filozoia nemá vlastnú oblasť poznania a nijaké vlastné zdroje poznania. Takisto nie je nijakou vedou. Jej úloha spočíva vo vyjasňovaní vedeckých pojmov a viet prostredníctvom „logickej analýzy“
(Ingarden, 1999, s. 52).
Ingarden nám v prvých krokoch ukazuje, že rozumie Carnapovým názorom, že ilozoia sa má premeniť na metalogiku, ktorá
skúma zmysel samotných viet (má ponúkať vety o vetách, a nie
o niečom inom, neempirickom). Argument príde až vzápätí, keď
Ingarden obráti Carnapovu argumentáciu proti jeho vlastným
tvrdeniam. Carnap má niekoľko kritérií pre zmysluplnosť viet,
okrem iných aj to, že zmysluplné vety vo vede sa vždy dotýkajú
fyzikálnej reality (prípadne, ak sa zdá, že sa týkajú niečoho nefyzického, sú aj tak preložiteľné do fyzikalistického jazyka). Bezprostredné danosti podľa neho nepoznávame, ale len prežívame
(a nemožno ich komunikovať iným, nemožno ich intersubjektívne overiť), a preto vety o týchto skúsenostiach netvoria súčasť vedeckých viet. Takže podľa Carnapa sa ilozof, ktorý chce
hovoriť o bezprostredných danostiach či vnútornej (empiricky
neveriikovateľnej) skúsenosti, ani len nemá pokúšať označovať
svoje tvrdenia za ilozoické a už vôbec nie za vedecké. A práve
tu Ingraden vracia Carnapovi úder:
Všetky „metalogické“ vety o vetách sú buď „zmysluprázdne“
[sinnlos] (v zmysle stanovenom logickým pozitivizmom), teda
„metafyzické“, alebo zmyslu odporujúce [sinnwidrig], – alebo
76
vydra_text.indd 76
6. 11. 2010 14:54:16
napokon: predstavujú podsunutie zmyslu [verdeckte Sinnunterschiebungen darstellen].
Metalogické vety sú bez zmyslu, pretože 1. intersubjektívne sú
veriikovateľné iba tie vety, ktoré sa týkajú fyzického, 2. vety nie
sú ničím fyzickým. Tieto vety však nemôžu byť ničím fyzickým
– a to aj podľa metodického pozitivizmu –, ak je ich zmysel to isté
ako ich veriikovateľnosť. Lebo veriikovateľnosť nie je predsa nič
iné než možnosť veriikovania, a nijaká možnosť nie je niečím fyzickým, alebo – povedané korelatívne – niečím zmyslovo vnímaným alebo zmyslovo vnímateľným.
[…] Inými slovami: metalogické vety nemožno „preložiť“ do
fyzikalistického jazyka, ak nechcú byť bez zmyslu alebo zmyslu
odporovať.
Musí sa však ukázať, že metodický pozitivizmus skutočne mlčky
predpokladá práve ten zmysel viet, ktorý výslovne popiera (Ingarden, 1999, s. 54 – 56).
Ingarden argumentáciu postupne rozvíja (prostredníctvom dôkazu sporom) až do bodu, z ktorého vyplýva, že ak je to s ilozoiou tak, ako o nej súdi Carnap, mali by ilozoi (vrátane pozitivistov) mlčať. Inak povedané, ak Carnap verí tomu, čo tvrdí,
potom by nemal tvrdiť vôbec nič. Vo ilozoii azda ani nejestvuje
kritickejší postoj ako práve ten, v ktorom skúmanému autorovi
ukážete, že zamlčiava svoje východisko, kvôli ktorému, keď ho
raz odhalíte, sa dostane do sporu s vlastnými tvrdeniami: obrátiť niekoho tvrdenia proti nemu samému (odostrieť závoj naoko
rozumnej úvahy a poukázať na jej nekonzistentnosť a kontradiktórnosť) je jedným z najväčších prejavov kritického intelektu
ilozofov.
Posledná vec, o ktorej chcem v súvislosti s kritikou niečo
povedať, sa týka intelektuálnej pokory a odvahy. Byť intelektuálne odvážny znamená nebáť sa ísť s kožou na trh, vystúpiť s argumentom, tvrdením aj za cenu, že mi oponent dokáže, že sa
mýlim. Odkrývať omyly je možná cesta k tomu, ako sa naučiť
mýliť sa menej. Odvaha tu neznamená tvrdosť a asertivitu (ktorá
sa, žiaľ, dnes často zamieňa s drzosťou), neznamená to „kopnúť
si“ do hocičoho, hocikoho a akokoľvek. Odvaha je skôr to, že si
stojím za svojím tvrdením, že sa usilujem nájsť silné argumenty,
ktorými môžem presviedčať iných o tom, že to, čo tvrdím, je
77
vydra_text.indd 77
6. 11. 2010 14:54:16
rozumné. Odvaha sa však stáva opovážlivosťou, ak jej chýba pokora. Nechcem na záver moralizovať, len vyjadriť svoj názor, že
protivníka alebo skúmaný text treba mať v úcte, mať pred ním
rešpekt – a to aj vtedy, keď voči nemu vznášame tvrdé námietky,
keď mu ukazujeme, že sa mýli, že zavádza alebo vychádza z nesprávnych predpokladov. Osočovanie nepatrí do jazyka ilozofov,
to je vlastnosťou niektorých politikov a ich reč má od ilozoie
našťastie ďaleko.
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Kritický postoj si vyžaduje kritický intelekt. Učte sa však kritike pomaly. Nemožno byť kritikom skôr, kým nie sme zruční
v analýze a interpretácii.
Cvičte sa v tvorení argumentov a odhaľovaní argumentačných omylov.
Pozorne sledujte postupy filozofov, ktorí kriticky čítajú konkrétne diela – sústreďte sa okrem argumentácie aj na štýl,
jazykové zručnosti, ráznosť vyjadrenia, ocenenie protivníka,
všímajte si ich vzájomné polemiky a myšlienkové zápasy
a podobne.
Nebojte sa vystaviť kritike aj vlastné argumenty. Na akademickej pôde tým nemôžete nič stratiť – naviac sa tým zbavíte
svojich omylov, čo je pre vás dobrá správa.
C V IČ E N I E
Ako by vyzeralo vaše kritické čítanie nasledujúceho textu?
Ak sa vrátime po tejto orientácii zase k náboženským učeniam,
môžeme opakovať: sú to všetko nedokázateľné ilúzie, nikto nesmie
byť nútený, aby ich pokladal za pravdivé, aby im veril. Niektoré z nich sú tak nepravdepodobné, tak v rozpore so všetkým, čo
sme sa namáhavo dozvedeli o realite sveta, že ich – s patričným
ohľadom na psychologické rozdiely – môžeme prirovnať k bludom. Reálnu hodnotu väčšiny z nich nie je možné posudzovať. Sú
78
vydra_text.indd 78
6. 11. 2010 14:54:17
rovnako nedokázateľné ako nevyvrátiteľné. Vieme ešte príliš málo
na to, aby sme k nim mohli pristupovať kriticky. Naše bádanie
odhaľuje hádanky sveta len pomaly, na mnohé otázky dnes veda
ešte nemá odpoveď. Vedecká práca je však našou jedinou cestou
k poznaniu okolitej reality. Je opäť obyčajnou ilúziou, ak očakávame niečo od intuície a kontemplácie; neposkytnú nám nič než
– neľahko zhodnotiteľné – poznatky o našom vlastnom duševnom
živote, nikdy odpovede na otázky, na ktoré náboženské učenie odpovedá s takou ľahkosťou (Freud, 1998, s. 32).
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Filip dnes neprišiel na konzultácie. Je chorý, leží s horúčkou
v posteli a na ilozoiu asi príliš nemyslí. Aj by som sa čudoval,
keby to robil. Zato však za mnou prišla Anna, hlboko veriaca
študentka z východného Slovenska, a celá pobúrená z Freudovho textu, ktorý som im dal ako cvičenie, predo mnou vychrlila
ohnivú kritiku na takých nactiutŕhačov, ktorí si nedokážu vážiť
iné len svoje políčko záujmov, ktorým sa venujú. A schytal som
čosi z jej zápalistej reči aj ja: za to, že vôbec študentom dávam
čítať takéto texty. Pre Annu zrejme patril Freudov text na takzvaný Index librorum prohibitorum (Zoznam zakázaných kníh). Celkom jej rozumiem, no už teraz viem, že bude dlho trvať, kým sa
mi podarí presvedčiť ju, že jej viera bude silnejšia, ak sa dokáže
vyrovnať aj s kritikmi jej náboženského presvedčenia s pokojom
a umiernenosťou. Odišla urazená a naštvaná a ja som ostal na
katedre sám s trochu smutným výrazom v tvári. Hnev nie je argument.
79
vydra_text.indd 79
6. 11. 2010 14:54:17
vydra_text.indd 80
6. 11. 2010 14:54:17
BY Ť FORMÁLNY
T E M AT IC K É OK RU H Y
Osobný a neosobný štýl – „ja“ a „my“ v akademickom
písaní – aké miesto má v práci subjektívna výpoveď
(vlastné myšlienky)? – ilustračné príklady – objektívny
prístup – jestvuje nestranný pozorovateľ? – odborné
výrazy
V ČO M J E P R O B L É M ?
Počula som, že akademické texty sa majú písať v pluráli. Nemohla by som však predsa len ostať pri prvej osobe jednotného čísla?
Mám do práce napísať, čo si myslím ja, alebo čo si myslia iní?
Dostali sme za úlohu napísať seminárnu prácu. No čo, hodíme tam nejakú úvahu a bude to.
Odborný text – odporný text. Sú tam samé cudzie slová, ktorým nerozumiem.
Blíži sa čas písania. No predtým, než sa do toho s plnou vervou
vrhneme, treba sa aspoň v skratke dotknúť témy, ktorá úzko súvisí s odborným štýlom písania. Je ňou formálnosť. Ak by sme
použili analógiu, podobá sa to tomu, keď človek ide na pohovor
do irmy, v ktorej sa chce zamestnať ako člen manažmentu. Zrej81
vydra_text.indd 81
6. 11. 2010 14:54:17
me tam nepríde v šortkách a vyťahanom tričku, ale dá si na seba
prinajmenšom nohavice, košeľu a nejaké sako. Jeho vzhľad a oblečenie hovoria zaňho. Takisto jeho jazykový prejav bude odlišný
od bežnej reči: vyhne sa napríklad slangovým výrazom. Tak je
to aj s odborným textom, ktorý si musí zachovať akademické
dekórum, čosi, čo ho odlišuje od iných spôsobov písania. Čo si
má myslieť pedagóg napríklad o takomto texte?
Ten Kantov text o osvietenstve je fakt dobrý! Kant bol skvelý ilozof. Aj keď tá jeho štylistika je mizerná a nudná. Ktohovie, čo by
si Immanuel pomyslel, keby žil v našej dobe a videl by, že za tých
niekoľko desaťročí sa v myslení ľudí nič nezmenilo, že sú stále
rovnako zadubení ako tí, ktorí žili v jeho časoch.
Pedagóg zrejme dostal pokus o fejtón do nejakého študentského
týždenníka, ale nie je to text seminárnej práce, ktorú mal študent odovzdať. Štylisticky to nie je skoncipované až tak zle, no
o odbornom slovníku tu samozrejme nemôže byť reč. Myslím,
že dôvody netreba príliš uvádzať, sú zrejmé každému, kto už
mal niekedy v rukách odborný text a aspoň sčasti sa doň začítal.
Upozornime na niekoľko detailov, s ktorými občas býva problém pri písaní prác.
Odborný text by sa mal vyvarovať prílišného osobného štýlu. Niežeby sme nemohli hovoriť aj o osobných zážitkoch či pocitoch, ale vyžaduje si to opatrnosť a odhad. Osobné zanietenie,
vášnivé reakcie na podnety získané čítaním študovanej literatúry majú zaiste svoj význam pri formovaní našich presvedčení,
no nemali by tvoriť súčasť akademického písania. To je omnoho
neosobnejšie a k jednotlivým témam má pri ňom autor zaujímať
odstup. Nemusím napríklad súhlasiť s niektorými tvrdeniami
autora, s ktorého dielom pracujem, dokonca ma môžu rozčuľovať, až vo mne vzkypí žlč, no pri písaní je vhodné zachovať si
chladnú hlavu a diplomatický ráz výpovede. Samozrejme, niekto
namietne, že mnohí ilozoi si nebrali servítok pred ústa. Stačí si
spomenúť na Friedricha Nietzscheho a jeho vyjadrovanie. Tu je
jeden z príkladov:
82
vydra_text.indd 82
6. 11. 2010 14:54:17
Ó, Voltaire! Ó, humanita! Ó, sprostosť! „Pravda“, hľadanie pravdy
má čosi do seba; a keď si človek pritom počína až príliš ľudsky –
„il ne cherche le vrai que pour faire le bien“ –, stavím sa, že nenájde
nič! (Nietzsche, 2003, s. 39, II/35)
Expresívne výrazy možno získali Nietzschemu popularitu, no ilozoi čítajú jeho texty kvôli niečomu inému. Expresívnosť je len
obal, je to iba vec štýlu, zaujatia pozornosti. Navyše, Nietzsche
nepísal akademické texty, ale – ako v prípade citovanej pasáže
– mal bližšie k poetickým vyjadreniam a aforizmom. Ak by ste
odovzdali pedagógovi prácu s takýmito vyjadreniami, môžete očakávať rôzne výsledky a hodnotenie: buď narazíte na neformálneho vyučujúceho, ktorému bude tento štýl imponovať,
alebo sa vám do cesty postaví oponujúci pedagóg, ktorému len
sotva vysvetlíte, že písať ako ilozof pre vás znamená písať ako
Nietzsche. Väčšinou sa však stretnete s druhou možnosťou.
Ako vyzerá neosobný štýl? Najlepšie bude, ak opäť uvedieme adekvátny príklad.
Čo je fenomén? Ako sme videli, fenomén môžeme uchopiť vďaka
tomu, čo sa v ňom konkrétne ukazuje, dáva – dáva sa v ňom niečo
iné než fenomén. Fenomén je naopak odlišný od onoho „niečo“, ktoré sa v ňom dáva. Fenomén je viac než to (Novotný, 2007, s. 442).
Text je napísaný jednoducho, autor bez veľkých gest a expresívnosti odpovedá na položenú otázku. To, čo možno niekoho
zarazí, je známy akademický plurál: „Ako sme videli, fenomén
môžeme…“ Kto? Autor aj čitateľ. O používaní plurálu a singuláru v akademickom písaní jestvujú rôzne diskusie (pozri napríklad Sansevere, 1999, s. 251 – 260). Pravdupovediac, vyžadovať
striktne plurál považujem za nešťastné a ak niekomu vyhovuje
viac prvá osoba jednotného čísla, môže ju používať. Singulár má
okrem iného pred plurálom aj tú výhodu, že viac evokuje v čitateľovi ráznosť vašej výpovede, to, že si stojíte za tým, čo tvrdíte.
Nazdávam sa však, že je to skôr vec vkusu, nie váhy argumentácie. Niekedy sa autorom vyčíta, ak v jednom texte používajú
83
vydra_text.indd 83
6. 11. 2010 14:54:17
naraz aj plurál, aj singulár (napríklad ako ja/my v tejto knihe).
V akademickom texte je vhodnejšie rozhodnúť sa pre jedno alebo druhé. Nie je však celkom vydarené, ak si niekto s cieľom vyhnúť sa týmto ťažkostiam zvolí používanie neutra v celom texte.
Je rozdiel, ak niekto do textu napíše „Tvrdím, že…“ alebo „Tvrdíme, že…“, a keď niekto uvedie tú istú vetu vo forme „Tvrdí sa,
že…“.
Hoci má neutrum najbližšie k neosobnému štýlu, predsa
len v mnohých prípadoch vyznieva ako alibi, vďaka ktorému nezaujímame k predloženej téze jasné stanovisko. Porovnajme to
na týchto dvoch vetách:
a) Som presvedčený, že Russellova kritika Tomášových dôkazov
míňa svoj cieľ, lebo…
b) Zdá sa, že Russellova kritika Tomášových dôkazov míňa svoj
cieľ, lebo…
Tvrdenie b) je o čosi slabšie práve preto, lebo neutrum („ono
sa to zdá“) doslova neutralizuje výpoveď. Čitateľ riadku b) si to
môže vyložiť tak, že sa to síce takto zdá, ale nemusí to tak byť.
No čitateľ riadku a) disponuje informáciou navyše, nielenže sa
to zdá, ale autor sa k tomu aj prikláňa. Ak by sme sa chceli týmto
peripetiám vyhnúť, najlepšie spravíme, ak celú vetu preštylizujeme nanovo a vyjadríme ju jasnejšie:
c) Russellova kritika Tomášových dôkazov míňa svoj cieľ, lebo…
Text sa skrátil, stal sa dynamickejší a tvrdenie je údernejšie.
A nemáme ani problém s plurálom, singulárom či neutrom.
S otázkou ja/my v akademickom písaní súvisí aj problém subjektívnych výpovedí. Patria do akademického písania?
A. P. Martinich trefne poznamenáva, že vo ilozoii je rozdiel, ak
niekto povie, že Boh existuje, lebo (a uvedie dôkaz), a keď povie,
že Boh existuje, lebo to takto cíti kdesi hlboko vo svojom vnútri
(porovnaj Martinich, 2005, s. 13). Pocity, hlboké presvedčenia,
ideály, ktorým veríme, sú možno dôležité pre náš osobný život,
84
vydra_text.indd 84
6. 11. 2010 14:54:18
no v akademickom texte nemajú opodstatnenie. Človek môže
byť hlboko veriaci, no jeho hlboká viera nie je argumentom vo
ilozoickej debate. Dokonca aj hlboko veriaci človek môže napísať kvalitný text, v ktorom bude (metodicky, cvične) zastávať
názory, ktoré idú proti jeho osobným presvedčeniam. Najlepšou cestou k víťazstvu nad protivníkom je naučiť sa používať (na
cvičisku) jeho zbrane. Ak dokážeme metodicky zdôvodňovať
oponentov protiargument, učíme sa tým odvahe klásť prekážky
vlastným argumentom, ktoré sú potom tým silnejšie.
Vráťme sa k subjektívnym výpovediam. Filozoicky neštandardné je aj to, ak niekto napíše, že sa mu viac páči Aristotelovo
než Platónovo myslenie, lebo sa mu zdá byť reálnejšie. Chyba sa
v tejto výpovedi objavuje hneď dvakrát: páči sa mu a zdá sa mu.
Prvá chyba sa týka emocionality a pre čitateľa prináša pomerne
nezaujímavú informáciu, druhá sa týka neistoty. „Zdá sa mu to reálnejšie, ale nie je si tým celkom istý,“ zareagoval by zrejme čitateľ.
Takisto niektoré úvodné formulácie robia seminárne práce nehodnovernými a texty by si vystačili bez nich. Sčasti sme to ukázali
na príkladoch a), b) a c). No jestvujú aj iné situácie, ktoré sú pre
čitateľa signálom, že študent si nie je istý tým, čo tvrdí, alebo je na
vážkach, či sa vec má naozaj tak, ako o nej píše. Napríklad:
Myslím si, že Sokrates tým chcel povedať toľko…
Podľa mňa má tu Kant na mysli…
Neviem, či je to presne tak, ale Russell kdesi o tom hovorí zhruba
v tom zmysle…
Dúfam, že sa nemýlim, ak poviem, že Duns Scotus rozlišoval medzi…
Augustín má podľa mňa možno aj pravdu, ak tvrdí, že ilozof je
milovníkom Boha.
Všetky tieto prípady by som pri korektúre riešil takto:
Myslím si, že (Platónov?, Xenofóntov?, Aristofanov?) Sokrates tým
chcel povedať toľko…
Podľa mňa má tu Kant (tu má) na mysli…
Neviem, či je to presne tak, ale Russell kdesi o tom hovorí zhruba
85
vydra_text.indd 85
6. 11. 2010 14:54:18
v tom zmysle… (overiť si, čo presne Russell hovorí a kde)
Dúfam, že sa nemýlim, ak poviem, že Duns Scotus rozlišoval medzi…
Súhlasím s Augustínovým má podľa mňa možno aj pravdu, ak
tvrdením, že ilozof je milovníkom Boha.
Podľa toho, o čom sme zatiaľ hovorili, subjektívne výpovede nemajú v akademickom texte svoje miesto. Subjektívne názory síce
možno do prác vložiť (najlepšie do poznámky pod čiarou), ale
nemali by byť pravidlom (skôr výnimkou).
Popri subjektívnych výpovediach sa pri písaní odborných
textov môžu objaviť aj problémy s tým, či do takéhoto druhu
písania patria ilustračné príklady. V angličtine sa nazývajú scenarios – ako scenáre, ktoré sa podobajú platónskym dialógom
a podobenstvám. V angloamerickej tradícii ilozoického písania sa takéto príklady vyskytujú často. Analogické príklady majú
čitateľovi pomôcť lepšie pochopiť to, k čomu ho chce autor doviesť, a preto (ak sú vhodne použité a výstižné) nie sú v rozpore
s akademickým písaním. Sú ilozoi, ktorí ilustračné príklady
používajú naozaj frekventovane. Príkladom prvej skupiny môže
byť Søren Kierkegaard a jeho Bázeň a chvenie, v ktorom používa hneď niekoľko biblických (Abrahám, Izák, sluhovia, Sára)
a mytologických postáv (Agamemnón, Iigénia), a prostredníctvom nich chce povedať niečo, na čo by inak márne hľadal slová.
Niektorí ilozoi si ilustračné príklady vymýšľajú sami. Napríklad
Gabriel Marcel považoval ilustračné príklady za jedno z kritérií
v práci ilozofa (ďalšími dvoma boli konkrétnosť a neodvolávanie sa na autority). V prednáške z roku 1937 Náčrt fenomenológie bytia v situácii hovorí o tom, ako rozumie niektorým priestorovým vyjadreniam, a pomáha si týmto priblížením:
Predstavme si napríklad hotel, ktorý má zlú polohu. Čo znamená tento výraz, ktorý v tak paradoxnej podobe spája priestorové
určenie a hodnotový súd? V základe nachádzame objektívne konštatovanie v najprísnejšom zmysle slova, napríklad: tento hotel je
blízko chemickej továrne alebo oceliarne. No na druhej strane
o hoteli nikdy nemožno premýšľať nezávisle od určitého účelu;
86
vydra_text.indd 86
6. 11. 2010 14:54:18
je určený k tomu, aby prijímal hostí. Keď vravím, že hotel má zlú
polohu, chcem tým povedať, že tí, ktorí v ňom bývajú, sú vystavení kvôli jeho priestorovému umiestneniu tomu, že ich bude
obťažovať zápach alebo hluk, ktoré sú všeobecne považované za
niečo nepríjemné. Ak predpokladáme, že hotel je už dlho pustý,
opustený, povieme ešte: to preto, lebo má zlú polohu. No vždy
sa budeme odvolávať na minulých alebo možných hostí. A teraz
si vezmime človeka, o ktorom sa hovorí, že je v dobrej situácii.
Tentoraz sa už nepohybujeme v priestore. Zato sa predpokladajú
určité objektívne danosti: tento človek zarába toľko a toľko ročne,
má nejaké peniaze bokom a tak ďalej. To všetko sa považuje za
niečo, čo ho uvádza do akéhosi stavu vnútorného pokoja, aj keď
ani to ešte nie je rozhodujúce. Môže sa nám takisto stať, že povieme: ktokoľvek sa nachádza v dobrej situácii, nezdá sa príliš šťastný
(Marcel1, 2004, s. 112 – 113).
Ilustračné príklady pomáhajú porozumieť argumentom, ktoré
autor predkladá, no nie je to podsúvanie subjektívnych pocitov.
Neplatí to ani vtedy, ak sú subjektívne výpovede impulzom pre
rozvíjanie ilozoických otázok. Aj tu možno ako príklad uviesť
úvod z iného Marcelovho textu:
Pred niekoľkými týždňami som sa prechádzal po Luxemburgu
a zišli mi na myseľ tie témy k zamysleniu, ktoré už dobre poznám,
a zdalo sa mi, že sa v duchu prechádzam po jednom z tých zle
udržovaných námestí, kde je všetko vychodené, zdupané a kde
neostáva ani kútik, kde by som mohol objaviť niečo nové alebo
o niečom snívať. Priznávam, že to bol hrozný dojem, ktorý je mi
mimochodom dosť povedomý. Vybavil sa mi v duchu anglický
výraz stale – toto takmer nepreložiteľné slovo, ktoré sa používa
obzvlášť, keď vravíme o stvrdnutom chlebe, ale aj o tom, čo sa
omieľa stále dookola a ďalším prechovávaním sa akoby opotrebovalo (Marcel2, 2004, s. 21).
Zdalo by sa nám, že Marcel tu príliš popustil uzdu subjektívnej
výpovedi, keďže nám opisuje vlastnú skúsenosť, dokonca dojmy,
aké pri nej zakúšal. Lenže osobná skúsenosť mu len umožňuje
otvoriť priestor pre témy, ktoré chce ďalej rozvíjať z objektívneho
hľadiska. V akademickom texte je na začiatku lepšie vyhnúť sa
tomuto spôsobu vstupovania do témy.
87
vydra_text.indd 87
6. 11. 2010 14:54:18
Kvôli objektivite by niektorí ilozoi boli radšej, ak by sme
sa o veciach vyjadrovali úplne nestranne, z pozície akéhosi božieho oka alebo z pozície kohosi, koho sa skúmaná oblasť osobne netýka a nezasahuje ho, z pozície toho, kto len pozoruje dianie a myšlienkové súboje pred sebou, ale nepridáva sa ani na
jednu, ani na druhú stranu sporu. Jestvuje množstvo takýchto
deskriptívnych článkov a kníh, ktorých problém spočíva v tom,
že ich čitatelia očakávajú, že sa autor napokon prihlási k určitej téze. Nepridať sa na nijakú stranu znamená zabezpečiť si
alibi pred oponentmi, no takisto to hovorí o devalvácii ilozoickej práce. Veľa študentov takto končí svoje záverečné práce
len preto, aby sa vyhli možným kolíziám s oponentmi alebo
s tými pedagógmi v komisiách, ktorí majú na vec iný názor.
Tak je to predovšetkým pri témach, ktoré sa dotýkajú naliehavých otázok súčasnosti, napríklad bioetických problémov s interrupciami alebo eutanáziou. Čo sa o študentovom vlastnom
ilozoickom myslení dozvie pedagóg, ktorý si v závere práce
prečíta čosi takéto?
Vo svojej práci sme predstavili argumenty za a proti potratom, ako
ich predniesli vybraní predstavitelia z radov pro-life a pro-choice.
Rozsah práce nám už nedovoľuje, aby sme k nim zaujali náš vlastný postoj. Napokon to nebolo ani našou ambíciou. Chceli sme
len zmapovať hlavné tézy a námietky, ktoré dnes formujú diskusie
o interrupciách u nás i vo svete.
„Alibistický záver, nič viac,“ povie si pedagóg. Navyše je to aj neúprimné a intelektuálne falošné. Rozsah práce nemôže niečo
dovoľovať a niečo zamietať – autor je ten, kto dovoľuje dostať
sa niečomu do rozsahu práce. Shakespeare dokázal dostať veľké
témy do takých malých priestorov, akými sú jeho Sonety: „každý
sonet ‚meria‘ na výšku štrnásť riadkov a na šírku desať až jedenásť slabík“ (Hilský, 2004, s. 34). Akademickým klišé je aj poznámka o zmapovaní hlavných téz a námietok. Práca ilozofa
nespočíva len v rešeršovaní argumentov, v zhŕňaní toho, čo povedali iní. Hodnota ilozofa rastie s jeho odvahou zaujímať pozície, stavať sa na jednu stranu sporov, trvať na niečom napriek
88
vydra_text.indd 88
6. 11. 2010 14:54:18
tomu, že oponent bude mať opačný názor. Filozof má preukázať
schopnosť klásť argumenty a zastávať ich, nielen ich opisovať, reprodukovať či kompilovať. Samozrejme, môže si pritom pomôcť
názormi a argumentmi iných, no z textu musí pritom jasne vyplývať jeho pozícia. Vezmime si, ako odlišne bude znieť takýto
úvod k záverečnej práci:
V spore o interrupcie budem zastávať proti Obrane interrupcií od
Judith Jarvis homsonovej predovšetkým názory Johna Finnisa,
ktorý vychádza z toho, že hlavným cieľom akéhokoľvek ľudského
konania je dobro. Trvajúc na tomto východisku sa homsonovej
tézy ukážu ako absurdné a vo svojej práci to chcem preukázať na
niekoľkých príkladoch, pričom sa pokúsim aj o vlastné protiargumenty voči jej tvrdeniam.
Z tohto textu je zrejmé, že pred sebou máme rozhodného študenta, ktorý má odhodlanie preskúmať oblasť, ktorej sa venuje,
a ktorý sa v nej už dokáže pohodlne orientovať. Ak budú jeho
protiargumenty voči homsonovej tézam aj presvedčivé a konzistentné, potom máme pred sebou rodiacu sa ilozoickú osobnosť na poli bioetiky.
Nestranný pozorovateľ nie je v skutočnosti nikdy až taký nestranný, vždy zaujíma určitý postoj, vždy k niečomu inklinuje viac
a k niečomu menej. Edmund Husserl, ktorý na téze o nestrannom
pozorovateľovi vypracoval východisko pre svoju fenomenologickú metódu, urobil vo svojich neskorších spisoch „úpravy, ktoré
nahrádzajú slovo pozorovateľ výrazom Ja, nahrádzajú hľadisko
pozorovateľa mojím hľadiskom“ (Vydrová, 2010, s. 127). Ja – to je
subjekt, ktorému sa niečo javí tak a tak.
Posledná poznámka k formálnosti akademického textu
sa týka odborných výrazov (termini technici). Odborné slová
cudzieho pôvodu vyvolávajú dojem, že máme pred sebou text
študovaného človeka, vzdelanca. Nie vždy to musí byť pravda.
Aby sme boli schopní túto ilúziu odhaliť, musíme cudzie slová
svojho odboru ovládať. Často sú dopĺňané latinskými frázami,
ktoré majú vzbudiť dojem ešte väčšej erudície. Poznám práce,
ktoré obsahovali napríklad takéto vety:
89
vydra_text.indd 89
6. 11. 2010 14:54:18
Prima facie je Augustínova reinterpretácia kontingentného času
plauzibilná pre apriórny pohľad tých, ktorí redundantne odmietajú nevyhnutnosť večnosti. Tempus Augustínových Vyznaní sa
chronologizuje v lineárnej sekvencii pohybov, ktorými dospieva
k inálnej airmácii večnosti a k deštrukcii kontingentného sveta
živých, biologických bytostí.
Čo sa touto vetou chcelo povedať, ostáva čitateľovi zastreté asi
tak, ako preň ostáva zastreté a temné myslenie autora takýchto
riadkov. Jasné vyjadrovanie je znakom jasného myslenia: „Nepleťte si rétorickú pyrotechniku s ilozoickým svetlom“ (Martinich, 2005, s. 51). Kto nedokáže povedať vec jasne (a hovorí to
nezrozumiteľne), ten jej zrejme ani sám dobre nerozumie. To
neznamená, že sa má ilozof vo svojej práci vyjadrovať úplne
bežnou rečou (táto túžba je pre niektorých ilozofov skôr zbožným želaním než uskutočniteľným projektom). Odborný slovník patrí do oblasti štúdia ilozoických disciplín a čím skôr si
na ilozoickú terminológiu zvyknete, tým skôr sa budete vedieť
orientovať v študovaných textoch. Prvoradé však je, aby mal človek jasno v tom, čo chce povedať, potom bude taký aj jeho text.
Inak ho neminie Schopenhauerova výčitka:
… dobrí pisatelia sa vždy horlivo usilujú nútiť svojich čitateľov
myslieť si presne to, čo si mysleli oni: lebo kto chce povedať niečo
opravdivé, bude si dávať veľký pozor, aby to nestratil. Preto spočíva dobrý štýl hlavne v tom, že má človek skutočne čo povedať:
iba táto maličkosť je tým, čo chýba väčšine pisateľov našich dní
a to je takisto dôvodom ich zlého prednesu (Schopenhauer, 1999,
s. 122).
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Buďte pri písaní práce formálni. Nepoužívajte slangové slová,
klišé, knižné alebo expresívne výrazy.
Je na vás, či si zvolíte formu písania v singulári alebo pluráli.
Použite to, čo sa vám zdá byť prirodzenejšie, a ak je to možné,
držte sa toho v celom texte.
90
vydra_text.indd 90
6. 11. 2010 14:54:19
Vyhnite sa subjektívnym vyjadreniam emócií, životných presvedčení a vier, dojmov či pocitov. Nie sú to argumenty.
Používajte vhodne zvolené ilustračné príklady a analógie.
Dobre si premyslite, či nie je príklad zavádzajúci alebo neadekvátny tomu, čo chcete povedať.
Rozhodnite sa pre určitú tézu, ktorú budete v texte zastávať,
a držte sa jej od začiatku do konca. Ak ju máte opustiť, tak len
v prípade, že ju chcete svojím textom doviesť ad absurdum,
teda ak chcete ukázať, že ten, kto sa jej drží, je od začiatku do
konca na scestí.
Nebojte sa vyložiť svoje argumenty odhodlane na stôl. Dobrý a presvedčivý argument je silnejší než slabý, no ostrý oponent.
Naučte sa komunikovať svoje myšlienky prostredníctvom
odborných výrazov, no nelipnite na nich. Samotné odborné
výrazy ešte nerobia text akademickým.
C V IČ E N I E
Vyberte si z veľkých ilozoických tém a sporov ktorýkoľvek a pokúste sa zastávať konkrétny postoj s tým, že
svoj argument podporíte ilustračným príkladom, ktorý
si buď sami vymyslíte, alebo ho prevezmete z beletrie.
Môžete si vybrať napríklad z týchto (no samozrejme, je
ich aj oveľa viac):
Je človek slobodný, alebo podlieha nejakej determinácii?
Jestvuje jediná Pravda, ku ktorej smeruje naše myslenie, alebo je
pravda relatívny pojem?
Je ľudský život hodný ochrany od okamihu počatia? Alebo: Je to
matka, kto rozhoduje o živote a smrti plodu?
Je eutanázia prijateľná alebo nie?
Existuje, alebo neexistuje Boh?
Spoločnosť je tu pre jednotlivca, alebo je tu jednotlivec pre spoločnosť?
Má sa posudzovať samotný skutok, alebo úmysel vykonať ho?
91
vydra_text.indd 91
6. 11. 2010 14:54:19
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Filip je už v poriadku, no do formy sa dostáva len pomaly. Po
prednáške mi povedal, že niekedy nie je také ľahké zastávať nejaké tvrdenia, lebo ako študent zatiaľ nemá v mnohých veciach
jasno. Vysvetlil som mu, že v mnohých veciach nebude mať jasno ešte dosť dlho a v niektorých tú istotu nenadobudne nikdy.
Dokonca čím viac bude študovať nejaký problém, tým viac si
bude uvedomovať, koľkým veciam ešte nerozumie a ostávajú
preňho otvorené. Takisto som ho upozornil, že toto uvedomenie
si neznamená, že si otvárame zadné vrátka pre prípad, že nimi
prekĺzneme rýchlo von, ak nám niekto predostrie silnejší argument. Zbabelý útek neprináleží ilozofom. Niekedy nás akási
zvláštna intuícia núti zotrvať na pozíciách, ktoré sú inými napádané hlava-nehlava. Ak ide o principiálne otázky, pri ktorých sa
nedokážeme uspokojiť s ľahko prijateľnými, a preto aj podozrivými riešeniami, je znakom veľkej odvahy, ak sa navzdory tomu
pokúšame hľadať protiargumenty a námietky, ktoré spochybnia
populárne (všeobecne a často aj nekriticky zastávané) presvedčenia. Veľkosť ilozofa spočíva v prísnosti vykonaných krokov,
nie v sile a populárnosti reči.
92
vydra_text.indd 92
6. 11. 2010 14:54:19
NAČR TNÚŤ
T E M AT IC K É OK RU H Y
Téma a hlavná téza práce – zúženie témy a vymedzenie
skúmanej oblasti – proces písania, osnova a členenie
práce – metodológia a prístupy k uchopeniu problematiky – prvé slová (predbežný text, skica, drat) – mať na
zreteli toho, kto bude text čítať (komu je určený)
V ČO M J E P R O B L É M ?
Kde začať?
Najhoršie je, keď si mám vybrať tému sám. Nikdy som to nerobil, ako to mám vedieť?
To si mám všetko spraviť sám?
Napísal som prácu a učiteľ mi povedal, že je to nečitateľné
a že tomu vôbec nerozumie.
Mne povedal môj profesor, že v texte hovorím o tom a tom,
a pritom som nič také povedať nechcel. Absolútne to nepochopil.
A je to tu. Po prvotných vyčisteniach terénu, v ktorých sme sa
zoznámili s niektorými zvláštnosťami akademického písania,
je čas, aby sme teoretickú aktivitu nahradili praktickou. Treba
si sadnúť za počítač, otvoriť si textový editor, vložiť si hlavu do
93
vydra_text.indd 93
6. 11. 2010 14:54:19
dlaní a zamyslieť sa. (Súhrnný proces písania práce je uvedený
v prílohe č. 1 na konci tejto knihy.) Samozrejme, ak máme písať
nejakú prácu, musíme najskôr vedieť, o čom práca bude. Niekedy je to jednoduché, lebo pedagóg tému určí sám – zadanie
môže byť spoločné pre celú skupinu, alebo každému študentovi pripadne osobitná téma. Vtedy niet o čom diskutovať a treba
zvládnuť odpoveď na zadanú tému. Horšie to býva vtedy, keď si
študent musí tému zvoliť sám (hlavne u začínajúcich študentov
to môže vyvolávať zmätok a neistotu). No nie je to nemožné, je
to len o čosi náročnejšie. Napokon je tu ešte možnosť, že pedagóg určí zadanie témy tak široko, že ide skôr o akúsi tematickú
oblasť než o konkrétnu vyproilovanú tému.
Takže náš prvý krok smeruje k výberu témy – k tomu, ako
zo širokej tematickej oblasti urobiť úzko vymedzenú otázku.
Tento postoj zastávajú aj iní autori (napríklad Martinich, 2005,
s. 66 a n.; Bailey, 2003, s. 45). Prečo je to dôležité? Písať prácu na
širokú tému je takmer nemožné. O čom by asi tak boli práce na
nasledujúce témy?
Hudba
Pravda
Sloboda
Čas
Duša
Svet
Krása
Niekto by spokojne reagoval tvrdením, že práce by predsa boli
o hudbe, pravde, slobode a tak ďalej. No dobre, ale ako bude
postupovať študent, ktorý dostane za úlohu vypracovať odborný
text na takéto témy? Zmätený z množstva rôznych názorov na
hudbu alebo pravdu sa po chvíli stratí v labyrinte jednotlivých
ilozoických pohľadov. Takto koncipované práce, ktoré som
doteraz čítal, trpeli všeobecnosťou, deskriptívnym štýlom, boli
nezaujímavé a nič zásadné nepovedali o študentovom uvažovaní.
Problém je v tom, že pri každej z týchto tém jestvujú minimálne dve protirečivé tvrdenia. Napríklad: Je pravda jedna, alebo je
94
vydra_text.indd 94
6. 11. 2010 14:54:19
veľa právd? Je človek slobodnou bytosťou, alebo podlieha osudovosti? Je čas objektívny, alebo subjektívny? Existuje, alebo neexistuje duša?
Za nešťastné považujem aj to, ak si niekto za tému zvolí takúto otázku – je to takisto veľmi široké určenie, pretože názorov
za a proti jestvuje veľa. Väčšinou sa tieto práce končia tam, kde
sa začali: pri tej istej nezodpovedanej otázke.
Skúsme sa však pri nastolených tematických okruhoch pokúsiť o malý zázrak, ktorý nám situáciu vyjasní. Tu sú príklady
zúženia predošlých tém:
Estetická hodnota rapu a hip-hopu v koncepcii Richarda Shustermana
Odôvodnenosť pravdy ako adæquatio u Tomáša Akvinského
Nejasnosť deinície pojmu slobody v Sartrovom existencializme
Čo je problémom času ako nazeracej formy v Kantovej Kritike
čistého rozumu?
Nepresnosti Clauda Tresmontanta pri výklade duše v biblickom
myslení a u Platóna
V čom sa líši Avenariov pojem „prirodzeného sveta“ od Husserlovho?
Krása ako vyvrcholenie Diotiminej reči v Platónovom Symposione
(210e – 212a)
V týchto prípadoch je už práca omnoho jednoduchšia. Študent
nie je vystavený nezmyselnému hľadaniu rozličných textov
v knižniciach (a mnohé naše knižnice na tom nie sú práve najlepšie), ale od začiatku presne vie, na čo sa má zamerať. Zaiste,
bude si to vyžadovať viac hĺbkového a sústredeného štúdia, no
študent sa vyhne rozpakom z toho, ako a kde začať. Vypracovaním jednej takejto práce je nútený takpovediac „zavŕtať sa“ do
konkrétnej oblasti a stať sa akoby odborníkom na tému, o ktorej píše. Zúžením témy sa mu zároveň zužuje aj výber literatúry – primárnych a sekundárnych zdrojov (aj keď dopracovať
sa k nim môže byť niekedy náročné a treba si uvedomiť, že
niektoré diela zatiaľ nejestvujú v slovenskom ani v českom preklade). Napriek týmto ťažkostiam je jednoznačné, že práce na
úzke témy vedú k efektívnejším výkonom a lepším (dokonca
95
vydra_text.indd 95
6. 11. 2010 14:54:19
zaujímavejším) výsledkom. Navyše, študentovi dajú omnoho
viac než deskriptívne písanie zoširoka.
Úzka téma vyjasňuje aj hlavnú, základnú tézu práce. Téza
nie je téma, téza je základné tvrdenie, ktoré bude autor v texte
zastávať. Napríklad pri téme Nepresnosti Clauda Tresmontanta
pri výklade duše v biblickom myslení a u Platóna je zrejmé, že
autor takejto práce sa pokúsi predostrieť dôvody, prečo je Tresmontantov výklad duše nepresný. Môže tak urobiť povedzme
tým, že predvedie Tresmontantove závery a proti nim postaví
priame Platónove texty, v ktorých našiel miesta, ktorými jasne
preukáže, že Tresmontant vykladá Platóna mylne alebo prinajmenšom zavádzajúco. Netvrdím, že to tak je, ale študent sa
o to môže pokúsiť. Prípadne môže poukázať na to, že niekto
Tresmontanta obvinil z nepresného výkladu, a študent ho bude
brániť tým, že preukáže, že Tresmontant sa nemýli, jeho výklad
je naozaj presný a že ten, kto zavádza, je jeho kritik. Hlavná téza
práce znamená, že autor textu zastáva určité stanovisko, nejakú
pozíciu. O tom sme už hovorili v predošlej kapitole. Od začiatku
treba mať jasno v tom, čo chceme v práci tvrdiť.
Keď sme sa zorientovali v téme a v základnom tvrdení – čiže
v prvých krokoch v procese písania –, môžeme postúpiť ďalej, k
predbežnej osnove a členeniu práce na hlavné časti. Tu sa treba
pristaviť pri niekoľkých technických otázkach. Seminárne práce
môžu mať rozličný rozsah (niektorí vyučujúci vyžadujú 4 normostrany – ďalej len „NS“ –, iní ich chcú 7 až 8, a sú aj takí, čo
žiadajú viac než 12 NS). NS nie je jedna strana vo formáte A4, ako
by sa mohol niekto mylne domnievať, ale je to strana štandardizovaná 1800 znakmi, vrátane medzier a poznámok pod čiarou
(počet znakov si možno ľahko zistiť v programoch ako MS Word).
Prečo o tom píšem? Lebo podľa počtu požadovaných normostrán
si vieme lepšie pripraviť osnovu zamýšľanej práce. Čím viac strán,
tým viac členení a úrovní členenia (na kapitoly a podkapitoly).
Krátka seminárna práca (povedzme na 4 NS) si vystačí s členením
na odseky, nemusí byť rozdelená zvláštnymi kapitolami, zatiaľ čo
dvanásť- až pätnásťstranová práca by už mohla byť rozdelená aj
do dvoch až troch kapitol. Pri bakalárskej práci môžeme text roz96
vydra_text.indd 96
6. 11. 2010 14:54:20
deliť na tri kapitoly a je vhodné, aby každá z nich bola rozdelená
na dva alebo tri menšie úseky (podkapitoly). Tak postupujeme aj
ďalej pri rozsiahlejších textoch. Vždy pritom treba mať na pamäti, aby jednotlivé kapitoly a podkapitoly boli proporčne vyvážené
(aby sa nestalo, že prvá kapitola má rozsah 5 NS, kým druhá napríklad 14 NS). Toľko k technickej stránke veci.
Načo je dobrá osnova? Drží text pohromade. Dobre spracovaná osnova uľahčuje písanie, tvorí kostru, opornú štruktúru,
ktorú autor následne vypĺňa hlavným textom. Osnova nie je obsah práce – je to pomôcka, ktorá sa vo výslednom texte neobjaví.
(K obsahu len jedna pripomienka, pri malých seminárnych prácach netreba obsah uvádzať, no pri väčších prácach, akými sú
bakalárske a diplomové práce, je ich nevyhnutnou súčasťou.)
Ako dobre vypracovať osnovu? V prvom rade musia jednotlivé
body osnovy na seba nadväzovať, musia byť koherentné (súdržné)
a majú postupne rozvíjať (alebo otvárať) skúmanú tému. Vyberme
si ako príklad tému Estetická hodnota rapu a hip-hopu v koncepcii
Richarda Shustermana. Ako by mohla vyzerať osnova takejto práce? Možností je viacero, no uveďme aspoň dva rôzne postupy.
(A)
1. Úvod
2. Pojem estetickej hodnoty
3. Rap a hip-hop ako vzdor voči tradičnej estetike hudby
4. Násilný návrat rapu a hip-hopu do estetiky u Shustermana
5. Záver
(B)
1. Úvod
2. Pragmatizmus – základné východisko Shustermanovej estetiky
3. Shustermanov postoj k umeniu
4. Hodnota rapu a hip-hopu ako konzekvencia pragmatisticky
orientovanej estetiky
5. Záver
Ako vidieť z oboch prípadov, týkajú sa nastolenej témy, aj keď
obidve práce vedú k trochu iným výsledkom, a už na prvý pohľad by ich autori zastávali odlišné postoje.
97
vydra_text.indd 97
6. 11. 2010 14:54:20
Osnova (A) sa začína vymedzením pojmu estetickej hodnoty vo všeobecnosti, skúmaním, čo estetická hodnota vlastne je.
Vzápätí nás zrejme prevedie exkurzom dejinami súčasnej hudby,
aby nám ukázala, že rap a hip-hop sú anestetické žánre (povedzme, že by tento názor autor zastával a vedel by ho aj patrične
potvrdiť) a napokon si tým autor textu pripraví pôdu na to, aby
zo Shustermana spravil násilníka, ktorý tieto žánre vkladá tam,
kam nikdy nechceli patriť. Tento záver môže študent (ak chce)
ďalej spochybniť a ukázať, že Shusterman nie je násilník, pretože
zmenou nášho chápania hudby a estetiky sa môžu meniť aj postoje tých, ktorí sa hlásia ku konkrétnym žánrom.
Osnova (B) je odlišná, ale to neznamená, že je jej autor
hneď fascinovaný Shustermanom. Osnova dostatočne poukazuje na autorov odstup do témy. Najprv nám predstavuje základné
Shustermanovo východisko, ktorým je pragmatistická ilozoia.
Kým osnova (A) sa začínala vymedzením základného pojmu, tu
sa vyjasňuje základný postoj. Následne pristupuje autor k rozvíjaniu Shustermanovho chápania umenia ako celku (čiže nielen
hudby a rapu, ale všetkých foriem umeleckej aktivity). Nakoniec
nám na základe prvých dvoch častí ukáže, ako tieto prvotné dôvody Shustermanovi umožňujú prisúdiť rapu a hip-hopu estetickú hodnotu, prinajmenšom v zmysle pragmatistickej estetiky.
To ešte neznamená, že s tým musí študent súhlasiť. Preukázal iba,
že sa v téme orientuje a že jej rozumie.
Niektorí študenti robia pri vypracovaní osnov zopár chýb.
Ich osnova niekedy vyzerá takto:
(C)
1. Úvod
2. Richard Shusterman – život a dielo
3. Estetika a pragmatizmus
4. Rap a hip-hop
5. Záver
Čo je na tejto osnove v neporiadku? Niekto by mohol namietať, že osnova je dobrá, lebo sa dotýka kľúčových slov názvu
práce (témy). Problémov je však hneď niekoľko. Je lepšie, ak sa
98
vydra_text.indd 98
6. 11. 2010 14:54:20
akademické texty (odborné štúdie) začínajú takpovediac in medias res, priamym skokom do zadanej témy práce. Životopisné
údaje sú veľkým lákadlom pre začínajúcich ilozofov, pretože
pri nich netreba vynakladať veľa energie – jednoducho sa použijú dostupné zdroje a prevezmú sa z nich potrebné informácie.
Ako tu už len treba argumentovať? Samozrejme, čosi iné je, ak
sa sproblematizuje autorstvo diel vybraných autorov (napríklad Platóna, Aristotela, Shakespeara či kohokoľvek iného). No
to nie je prísne vzaté ilozoická práca – patrí do rúk historikom. Životopisné údaje a informácie o autorových dielach sú
špeciické texty, ktorým sa venujú osobitné knihy o súhrnnom
diele a pôsobení konkrétneho autora. Toto lákadlo na študentov pôsobí väčšinou tak, že polovicu práce vyčerpajú životom
a dielom a zvyšok je už len chabý pokus o nastolenie problému
a jeho riešenie.
Druhým omylom osnovy (C) je opäť šírka jej 3. a 4. témy.
O estetike a pragmatizme, ako aj o rape a hip-hope sa dá hovoriť
kadečo a zoširoka. Navyše nie je vôbec jasné, čo bude výsledkom
práce, respektíve aké stanovisko autor zastáva. Aj preto by som
osnovu (C) považoval za nedopracovanú, prvoplánovú a neadekvátnu vzhľadom na tému práce.
Príklad širšej schémy osnovy a ukážku rozšírenej osnovy
akademickej práce nájdete v prílohách č. 2 a 3.
Ďalším bodom v procese písania je správne si zvoliť metódy a prístupy, ktorými budeme uchopovať problém práce a hľadať jeho riešenie. Takýchto metód je viacero a ich výber závisí
tak od samotnej témy, ako aj od osobných preferencií autora.
Ak má niekto bližšie k dejinám ilozoie, nech pristupuje k téme
historicko-ilozoicky alebo takzvanou historicko-komparatívnou metódou, pri ktorej sa porovnávajú dva typy myslenia
(povedzme dvoch autorov). Treba tu však byť opatrný, lebo nie
každá komparácia je vhodná a niekedy je dokonca neprípustná.
Navyše, čistá komparácia by bola iba opisnou formou vypracovania témy a mohla by jej chýbať dôležitá argumentačná časť.
Prípadne sa môže komparácia zvrhnúť na presadzovanie určitého myslenia na úkor iného len preto, lebo sa zle zvolí kritérium
99
vydra_text.indd 99
6. 11. 2010 14:54:20
takéhoto posúdenia. Vyžaduje to od autora dobrú znalosť pojmov, aby sa dokázal dostať z takejto situácie. Pekným príkladom
je jeden málo známy text Reginalda Slavkovského, v ktorom sa
okrem iných vecí zaoberá aj spornými tvrdeniami o existencii
Boha u Tomáša Akvinského a Bertranda Russella. Obaja ilozoi
čosi tvrdia o existencii Boha. Tomáš túto existenciu dokazuje (na
základe logiky), Russell ju popiera (takisto na základe logiky).
Ako možno porovnať dva nezmieriteľné svety? Slavkovský vidí
problém v rozporných predpokladoch, z ktorých obaja vychádzajú, a preto sú aj konzekvencie ich úvah protichodné. Svoj text
ukončuje slovami:
Mnohé dialógy sú plné správnej logickej argumentácie, a predsa
nikam nevedú a neraz prinesú viac napätia a bolesti, než by niečo
vyriešili alebo niekoho presvedčili. Mnohokrát sa diskutujúci líšia
v nevyslovených predpokladoch. Hlbšie pochopenie paradoxnosti
našich základných postojov a z toho vyplývajúca väčšia opatrnosť
vo vzťahu k našim presvedčeniam môžu mať pozitívny vplyv na
komunikáciu medzi jednotlivcami, národmi, kultúrami, náboženstvami, svetonázormi (Slavkovský, 2004, s. 120).
Iným prístupom je hermeneutická metóda, ktorú možno vo
všeobecnosti opísať ako interpretačný postup, ktorý neprestajne
osciluje medzi porozumením časti textu a celku, do ktorého je
text vložený. Hermeneutická metóda v mnohom vychádza z fenomenológie, ktorej cieľom je dospieť k veci samej, to znamená
hneď na začiatku načas opustiť všetko, čo o skúmanej veci vieme
prostredníctvom iných kníh, autorít (profesorov a vedcov), ďalších ľudí či vlastných presvedčení (viac k tejto téme pozri Vydrová, 2010). Tieto predošlé znalosti sú opustené len dočasne,
sú dané do zátvoriek (ostávajú naďalej v platnosti, no nie sú pre
nás určujúce). Takýto spôsob možno vidieť napríklad v jednej
z prednášok Petra Rezeka o fenoméne sexuality. V úvode textu
nám Rezek najskôr povie čosi o tom, ako zvyčajne pristupujeme
k téme sexuality a ako k nej pristupuje veda (v tomto prípade
biológia a psychoanalýza). Zrazu sa však tento tok slov zastaví
a Rezek napíše toto:
100
vydra_text.indd 100
6. 11. 2010 14:54:20
Porozumenie veci samej je však niečím podstatne iným.
Táto prednáška chce byť fenomenologickým pokusom. Čo je to
fenomén? Fenomén je to, prostredníctvom čoho sa dostávame
k veci. Vec a ukazovanie sa veci sú dve rôzne záležitosti. Tú istú
vec možno mať prítomnú rôznym spôsobom, a to znamená, že
k nej možno mať rôzny prístup. […] Fenomenológia sa necháva viesť vecou, ale aj analýzami predchodcov. Kto už raz stojí vo
fenomenológii, kto vybočil z obyčajného používania vecí takpovediac raz a navždy, ten môže práve vďaka týmto analýzam odhaliť tajomstvo a novosť v tom, čo inak videl zaslepene ako všedné.
V tomto zmysle je fenomenológia (ako aj iné odbory duchovnej
činnosti) rozhovorom, pretože žiak nadväzuje na svojho učiteľa,
a to tak, že dopĺňa už vykonané analýzy. Zrazu sa však stane, že
predchodca síce fenomén analyzoval, no cesta, ktorou dotyčný
postupoval, nie je cestou k veci, ku ktorej mieril. V tomto zmysle
je fenomenológia nielen rozhovorom o fenoménoch, ale aj rozhovorom o fenomenológii. Je neustálym opravovaním slepoty voči
tomu, čo nás môže viesť (Rezek, 2008, s. 118 – 120).
Verím, že z tejto citácie je aspoň čiastočne jasné, akou cestou
postupuje ten, kto sa rozhodol pre fenomenologickú metódu.
Ďalším prístupom je napríklad analýza – ako jej rozumie
analytická ilozoia: čiže analýza významov použitých výrazov
a viet. Skúmaný text je podrobený minucióznej práci analytika,
ktorý zisťuje, či vety, ktoré autor používa, majú význam. Tak začína svoju štúdiu o Moorových paradoxoch Dezider Kamhal, keď
hneď v úvode načrtáva, akou cestou sa budú uberať jeho úvahy:
Na základe jeho [Moorovej] argumentácie sa pokúsim ukázať, že
v nich výstižne charakterizoval isté absurdné alebo, povedzme,
paradoxné postoje niektorých ilozofov. Ďalej to, že pri pokuse
objasniť paradoxnosť postojov týchto ilozofov, sa sám Moore dopustil toho, čo ako ilozof vyčítal ostatným ilozofom (a čo ho pri
ilozoických tvrdeniach najviac zarážalo). Použil totiž niektoré
výrazy veľmi zvláštnym spôsobom, ktorý možno pokladať vzhľadom na bežné používanie týchto výrazov za nezrozumiteľný. Ide
najmä o výrazy „viem“ a „viem s istotou“ (Kamhal, 2007, s. 98).
Metód a prístupov jestvuje viacero. Grécke slovo methodon označuje aj cestu, ktorou sa uberáme. Metódu by sme mohli nazvať
101
vydra_text.indd 101
6. 11. 2010 14:54:20
aj taktikou písania, ako to robí A. P. Martinich, alebo stratégiou,
ktorú používame pri dobýjaní územia (čiže skúmanej oblasti).
Vyšlo viacero kníh z oblasti metodológie vied, ktoré môžu byť
vhodným doplnkom štúdia akademického písania a na ktoré
môže začínajúci študent obrátiť svoju pozornosť.
Takto dospievame k prvému dotyku s bielou stránkou. Je
čas ukladať na ňu text. Je čas písať. Prvé slová sa hľadajú ťažko, ale netreba ich zatiaľ vylepšovať, cizelovať. Najskôr si treba
kameň otesať nahrubo, až potom sa budú robiť drobné úpravy.
Prvý text je ako skica, náčrtok (drat). Je ešte plný chýb a nepresností, zlej štylistiky, zbytočných slov a viet, naznačených
možností a podobne. To všetko bude treba dopracovať, no zatiaľ potrebujeme získať základný text, základný tvar, ktorý sa
bude zjemňovať. Možno si pri tomto rýchlom písaní občasne
spomeniete na to, že ktorýsi autor o tej a tej veci písal tam a tam.
Nehľadajte to hneď v jeho knihe, označte si v texte toto miesto
a pokračujte ďalej v písaní. Neskôr sa k tomu vrátite a ak to bude
potrebné a vhodné, doplníte doň citáciu, parafrázu alebo odkaz
na autora. Nebojte sa, ak pri písaní prekročíte stanovený limit,
lepšie je škrtať než dopĺňať. Na druhej strane, ak sa vám zdá, že
máte textu málo, takisto sa toho neľakajte, pri dopĺňaní citácií
a úpravách textu sa ešte všetko zmení. Vaša doterajšia práca spočívala v čítaní a uvažovaní o študovanej téme (hľadali ste v mysli
argumenty a dospievali ste k nejakým postojom), teraz to treba
položiť na čistý papier.
Uvedomme si ešte jednu vec. Naše písanie je ako vedenie
rozhovoru s jej čitateľom. Nie je tu prítomné len Ja toho, kto píše,
ale aj On toho, kto číta. Majme preto neustále na mysli, že všetko,
čo napíšeme, bude po nás ktosi čítať a že tomu bude rozumieť tak,
ako to napíšeme. V prvých náčrtoch to možno nebude najlepšie,
ale všetky ďalšie úpravy musia rátať s tým, že nikdy nepíšeme
len sami pre seba. To, že svojmu textu nejako rozumiem ja, ešte
neznamená, že mu bude rozumieť ten druhý. Jazyk je spoločenská inštitúcia a ako sa v bežných rozhovoroch usilujeme povedať
veci spôsobom, ktorému druhí rozumejú, takisto sa o to musíme
usilovať pri písaní akademických textov.
102
vydra_text.indd 102
6. 11. 2010 14:54:21
V nasledujúcej časti si ukážeme, ako ďalej tvarovať hrubý
materiál, ktorý sme zatiaľ vytvorili.
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Tému práce vymedzte čo najužšie – bude sa vám ľahšie písať
a dosiahnete lepšie výsledky.
Presne si určite, čo chcete v práci tvrdiť, aký názor chcete zastávať.
Spravte si aspoň predbežnú osnovu, podľa ktorej budete
postupovať (samozrejme, môže sa neskôr meniť a upravovať,
ale pre písanie je nevyhnutná).
Začnite písať.
Píšte najskôr nahrubo, nanečisto, možno bez presných citácií,
bez prepracovanej štylistiky – všetky tieto úpravy tvoria až
ďalšie kroky pri vypracovaní textu.
Nezabudnite, že pri akademickom písaní nie je dôležité len
to, čo chcete povedať vy, ale takisto ako to prijme a pochopí ten, kto váš text číta. Treba sa naučiť komunikovať nejaké
tvrdenia spôsobom, ktorý bude pre čitateľa prijateľný, jasný
a presvedčivý. Inými slovami, nejde len o to, čo chcete povedať, ale aj o to ako to poviete.
C V IČ E N I E
Pripravte si osnovu a napíšte predbežný text na vami
zvolenú ilozoickú problematiku.
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Filip mi odovzdal svoj rýchlo kvasený výtvor, ktorý som si prečítal a následne preškrtal (to už je súčasť tútorstva). Vyberám
z jeho práce hneď prvý odsek a na ukážku ponúkam aj svoje
zásahy. Ostatné úpravy som ponechal naňho.
Filipov text pred úpravou:
103
vydra_text.indd 103
6. 11. 2010 14:54:21
Platón, najväčší z gréckych ilozofov, napísal vlastne svoje dielo
Symposion na oslavu boha Eróta. Diotima, mantinejská kňažka,
ktorá je v ňom spomínaná Sokratom, v ňom hovorí o kráse ako
o niečom, čo nie je ani krásne ani škaredé. Tieto slová v každom
z nás vyvolávajú pocit, že si Diotima protirečí, keď povie, že krása
nie je krásna. Tomu, že nie je škaredá, by sme ešte tak rozumeli, no
ale že nie je krásna sa mi zdá byť paradoxné. V tomto svojom textíku by som rád ukázal, ak sa mi to vôbec podarí, prečo Diotima
vyslovuje takýto súd a čo tým chcel starý dobrý Platón povedať.
Filipov text s úpravami (škrtania sú viditeľné, doplnenia si možno porovnať s predchádzajúcim textom):
Platón, najväčší z gréckych ilozofov, napísal vlastne svoje dielo
dialóg Symposion ako opis iktívnej udalosti, pri ktorej hodovníci
prednášajú chváloreči na oslavu boha Eróta. Diotima, mantinejská kňažka, ktorá je v ňom spomínaná Sokratom ktorú vo svojej
oslave Eróta spomína Sokrates, tu hovorí o kráse ako o niečom, čo
nie je ani krásne, ani škaredé (Plat. Symp. 211a). Tieto slová v každom z nás vyvolávajú v nás môžu vyvolávať pocit, že si Diotima
protirečí, keď povie, že krása nie je krásna. Tomu, že nie je škaredá, by sme ešte tak rozumeli Dokážeme rozumieť tomu, že krása
nemôže byť škaredá, no ale to, že nie je ani krásna, sa mi zdá byť
paradoxné. V tomto svojom textíku by som rád ukázal, ak sa mi
to vôbec podarí Vo svojej práci ukážem, prečo Diotima vyslovuje
takýto tento súd a čo ním Platón zamýšľa tým chcel starý dobrý
Platón povedať.
A napokon výsledný Filipov text po úprave:
Platón napísal dialóg Symposion ako opis iktívnej udalosti, pri
ktorej hodovníci prednášajú chváloreči na oslavu boha Eróta.
Diotima, mantinejská kňažka, ktorú vo svojej oslave Eróta spomína Sokrates, tu hovorí o kráse ako o niečom, čo nie je ani krásne,
ani škaredé (Plat. Symp. 211a). Tieto slová v nás môžu vyvolávať
pocit, že si Diotima protirečí. Dokážeme rozumieť tomu, že krása
nemôže byť škaredá, no to, že nie je ani krásna, sa zdá byť paradoxné. Vo svojej práci ukážem, prečo Diotima vyslovuje tento súd
a čo ním Platón zamýšľa.
104
vydra_text.indd 104
6. 11. 2010 14:54:21
DOPĹŇAŤ
T E M AT IC K É OK RU H Y
Sekundárne a primárne zdroje – práca s originálmi –
výrazy z cudzieho jazyka – používanie štandardných
citačných nástrojov (tzv. Stephanove čísla, paginácie
klasických textov) – základné pravidlá uvádzania
bibliograických zdrojov – norma ISO 690 – použité
zdroje a zoznam literatúry – formálna stránka práce
(titulný list, formát, font, veľkosť písma)
V ČO M J E P R O B L É M ?
Môj učiteľ mi napísal, že v práci som nepoužila nijaký sekundárny zdroj. Nerozumiem tomu, lebo som ich tam okrem primárneho textu mala asi štyri.
Mám prekladať české citácie do slovenčiny?
Čo znamenajú tie čísla pri Platónových dialógoch?
Ako sa mám naučiť citovať, keď od nás chce každý pedagóg
inú formu uvádzania odkazov?
Čo všetko ešte tvorí prácu?
Hrubý text je materiál, na ktorom treba spraviť niekoľko úprav.
Ako prvej veci by sme sa mali venovať citáciám. V základnom
105
vydra_text.indd 105
6. 11. 2010 14:54:21
náčrte sa totiž mohlo stať, že sme ich pri rýchlom písaní uviedli
nepresne alebo sme si len na margo textu uviedli poznámku, že
tu a tu treba odcitovať také a také miesto. Teraz je čas, aby sme
si všetky použité citácie overili. Predovšetkým primárne zdroje
musia sedieť do písmena a do poslednej bodky. Nič z citovaného
textu nesmie chýbať, nič nesmie byť svojvoľne zmenené. Ak sa
vynecháva časť citovanej vety, treba za ňu vložiť tri bodky (na
začiatku vety sa za tri bodky dáva medzera, na konci priľnú tri
bodky k poslednému slovu), ak sa vynecháva väčšia časť textu,
možno tri bodky vložiť do zátvoriek […]. Takisto pri citáciách
z cudzích jazykov prekladáme všetko do slovenčiny (okrem prípadov, akými sú krásna literatúra, respektíve poézia, v ktorých
by mohol znieť preklad rušivo, alebo by narúšal prozódiu či zásadným spôsobom posúval význam). Preklad sa týka aj textov
z češtiny. Vzhľadom na slovenčinu je to na jednej strane cudzí
(hoci blízky) jazyk, na druhej strane vyzerá výsledný text neohrabane, ak čitateľ musí preskakovať z jedného jazyka do druhého. Arthur Schopenhauer síce vyžadoval, aby sa texty z cudzích
jazykov čítali vždy len v origináli, pretože prekladom sa ich
významy mierne alebo značne posúvajú (Schopenhauer, 1994,
s. 11, § 273), no jeho požiadavku môžeme chápať skôr ako názor
než pravidlo (napokon, sami tu paradoxne vychádzame z prekladu). Citácia v akademickom texte by spravidla nemala byť
rozsiahla, ak sa už vyžaduje dlhší citát, bolo by dobré oddeliť ho
zhora a zdola jedným prázdnym riadkom. Väčšinou sa pri písaní školských prác vyžaduje, aby bola citácia uvedená v kurzíve
a, samozrejme, v úvodzovkách.
Pre mnohých študentov je veľký problém rozlíšiť medzi
citáciou a takzvanou parafrázou. Zatiaľ čo citácia je doslovný
a presný prepis časti vety, celej vety alebo viet z citovaného
zdroja a je vždy uvedená v úvodzovkách, prípadne v kurzíve,
s príslušným bibliograickým odkazom, parafráza sa neuvádza ani v kurzíve, ani v úvodzovkách a nie je ani doslovným
prepisom. No aj parafráza musí byť uvedená bibliograickým
odkazom (tak ako som to práve urobil s odkazom na Schopenhauera, ktorého som necitoval, ale parafrázoval som jeho
106
vydra_text.indd 106
6. 11. 2010 14:54:21
slová). Parafráza, rovnako ako citácia, nemá byť dlhá a ten, kto
prerozpráva inými slovami dve alebo tri strany cudzieho textu,
za ktorým uvedie strohý bibliograický odkaz, sa principiálne
dopúšťa plagiátorstva (k tejto téme sa ešte dostaneme v osobitnej kapitole).
Medzi špeciiká citovania ilozoických textov patrí ešte
niekoľko vecí. Filozoi často používajú kurzívu a úvodzovky, aby
svoje slová buď zvýraznili ako dôležité, alebo aby poukázali na
to, že slovu rozumejú v inom, posunutom význame. Problém
nastáva, ak treba uviesť citáciu takéhoto textu. Ako sme už povedali, citácie sa v akademických textoch často uvádzajú v kurzíve a v úvodzovkách. Jednoduchým úkonom však razom zmiznú
všetky rozdiely a zaniknú pôvodné kurzívy. V takých prípadoch
je dobré to, čo bolo pôvodne v kurzíve, inverzne vrátiť do normálnej podoby, čím sa slovo alebo viacero slov opäť zvýrazní a odlíši od ostatného textu. Podobne treba postupovať v prípadoch,
ak sa v citovanom texte nachádzajú dvojité úvodzovky. Keďže
sa samotná citácia nachádza v týchto úvodzovkách, mohlo by
niekoľko rovnakých úvodzoviek za sebou pliesť čitateľa. Preto
sa v citácii vnútorné úvodzovky nahrádzajú jednotlivými (‚ / ‘ –
možno si ich zapamätať tým, že dolná sa podobá číslici 9 a horná
číslici 6: skratka, ktorú môžete použiť v editore MS Word, je Alt +
0130). Najlepšie však bude, ak si to ukážeme na príklade:
Pôvodný citovaný dokument:
Už som spomínal „utajeného kráľa“, ktorý skryto riadi celú jednu
epochu. Tu je kráľom túžba po príchode, implikujúca aj návrat
vlastníctva. Nejde však už o privlastnenie si seba a sveta, ale o to
byť vlastnený, byť v moci, čiže byť posadnutý. Byť posadnutý vecami, ktoré by vraj mali byť naším vlastníctvom. Byť posadnutý
športovým, hudobným či sviatočným vrením každého druhu.
Jedným slovom, byť posadnutý druhými (Mafesoli, 2006, s. 162).
Citácia uvedená v akademickom texte (zmeny sú v úvodzovkách
pri slovách „utajeného kráľa“ a v kurzíve slov byť posadnutý na
konci tretej vety):
107
vydra_text.indd 107
6. 11. 2010 14:54:21
„Už som spomínal ‚utajeného kráľa‘, ktorý skryto riadi celú jednu
epochu. Tu je kráľom túžba po príchode, implikujúca aj návrat
vlastníctva. Nejde však už o privlastnenie si seba a sveta, ale o to
byť vlastnený, byť v moci, čiže byť posadnutý. Byť posadnutý vecami, ktoré by vraj mali byť naším vlastníctvom. Byť posadnutý športovým, hudobným či sviatočným vrením každého druhu. Jedným
slovom, byť posadnutý druhými“ (Mafesoli, 2006, s. 162).
No a pre úplnosť ukážme, ako by mohla vyzerať parafráza toho
istého textu:
Je to ako Mafesoliho „utajený kráľ“, je to túžba byť vlastnený, túžba byť posadnutý: športom, hudbou – čímkoľvek (Mafesoli, 2006,
s. 162). Posadnutosť politikou potom znamená, že verejné veci
nemáme vo svojej moci, ale ony majú v rukách nás. Sme otrokmi
politických diskurzov.
Postúpme ďalej – k problému sekundárnych zdrojov. Mafesoliho text, s ktorým sme práve pracovali, môže byť rovnako dobre
primárny, ale aj sekundárny či dokonca len doplnkový (terciárny) text. Ako je to možné?
Ak by znela téma práce Pojem posadnutosti v Mafesoliho sociologických úvahách, potom by to bol priamy študovaný
text a automaticky aj primárny zdroj. Presnejšie, primárnym
zdrojom by sa mal nazývať francúzsky originál textu (v tomto
prípade Le rythme de la vie. Paris: La Table Ronde 2004). No
celá vec sa zmení, ak je témou napríklad Príchod ako kľúčová
téma neskorej ilozoie Jacquesa Derridu, kde by sme Mafesoliho
text použili na doplnenie našej argumentácie a našich tvrdení
o postmodernom chápaní pojmu príchodu. Text sa tejto témy
priamo dotýka, jednoznačne sa k nej vyjadruje. Ešte viac by sekundárnym zdrojom v takom prípade boli knihy a články, ktoré
výslovne hovoria o pojme príchodu u Derridu ako napríklad
kniha Jean-Luca Nancyho L’oublie de la philosophie (Zabudnutie na ilozoiu), v ktorej tomuto pojmu venuje celé pasáže. No
Mafesoliho text môže byť len doplnkovým textom vtedy, ak sa
priamo nevzťahuje na tému práce ani na primárny zdroj, ale ci108
vydra_text.indd 108
6. 11. 2010 14:54:21
táciu považujeme za vhodnú ako príklad alebo doplnenie našich argumentov. Tak by to bolo napríklad pri téme Posadnutosť
v stredovekom myslení 12. storočia. Mafesoliho text sa tejto téme
nevenuje, nerelektuje stredoveké myslenie ani jeho autorov, no
v prípade, že chceme povedzme v úvodnej pasáži odlíšiť chápanie posadnutosti v stredoveku a v dnešnej dobe, môžeme použiť
citovaný odkaz na Mafesoliho. Nie je to však sekundárny zdroj.
Aby sme si vec vedeli predstaviť názornejšie, uveďme ukážku primárnych a sekundárnych textov ku konkrétnej téme:
Téma
Problém telesnosti v Merleau-Pontyho Viditeľnom a neviditeľnom
Primárne zdroje
MERLEAU-PONTY, M.: Le Visible at l’Invisible. Paris: Gallimard
1964.
MERLEAU-PONTY, M.: Viditelné a neviditelné. Preložil M. Petříček. Praha: OIKOYMENH 2004.
MERLEAU-PONTY, M.: Phénoménologie de la perception. Paris:
Gallimard 1945.
MERLEAU-PONTY, M.: Svět vnímání. Preložila K. Gajdošová.
Praha: OIKOYMENH 2008.
Sekundárne zdroje
STEINBOCK, A.: Saturated Intentionality. In: WELTON, D. (ed.):
he Body. Classic and Contemporary Readings. Malden, Oxford:
Blackwell Publisher Ltd. 1999, s. 178 – 199.
TIN, M. B.: Merleau-Ponty medzi intersubjektivitou a (živým) telom sveta. In: KARUL, R., MURÁNSKY, M., VYDROVÁ, J. (eds.):
Intersubjektivita v globálnej situácii. Bratislava: Filozoický ústav
SAV 2006, s. 10 – 16.
KRIŠŠÁK, M.: K fenomenológii dotýkania a ilozoii lásky. [on-line]. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 2, URL: <http://www.ostium.sk/
index.php?mod=magazine&act=show&aid=69>.
HRONCOVÁ, P.: Rozvíjanie problému telesnosti: Merleau-Ponty,
Patočka a Barbaras. [online]. In: Ostium, roč. 6, 2010, č. 2, URL:
<http://www.ostium.sk/?mod=magazine&act=show&aid=7>.
Terciárne zdroje (nevzťahujú sa priamo na Merleau-Pontyho dielo, no možno ich vhodne použiť)
LE GOFF, J., TRUONG, N.: Tělo ve středověké kultuře. Preložila
109
vydra_text.indd 109
6. 11. 2010 14:54:22
V. Dvořáková. Praha: Vyšehrad 2006.
MARCEL, G.: Postavení ontologického tajemství a jak se k němu
konkrétně přiblížit. In: K ilosoii naděje. Preložila V. Dvořáková.
Praha: Vyšehrad 1971, s. 5 – 41.
Vráťme sa ešte na okamih k primárnym zdrojom v prísnom
zmysle, čiže k originálom. Ak sa rozhodujem pre tému práce,
bolo by dobré voliť si také oblasti, pri ktorých som schopný pracovať s originálom alebo aspoň s autorizovaným prekladom (ak
taký jestvuje). Niekedy sa stáva, že určitý autor je študovaný väčšmi v inej krajine než vo vlastnej a vtedy je dobré poznať aj túto
diskusiu a jazyk. Na to upozorňuje aj Umberto Eco v knihe Ako
napísať diplomovú prácu, v ktorej uvádza aj tieto tri zásady:
1. Ak nie som schopný čítať cudzieho autora v origináli, nemôžem
o ňom písať diplomovú prácu.
2. Ak existujú pramene k danej problematike prevažne v jazyku,
ktorému nerozumiem, nemôžem si túto problematiku zvoliť za
tému diplomovej práce.
3. Ak píšeme diplomovú prácu o konkrétnom autorovi alebo na
danú tému, nemôžeme čítať iba diela napísané v jazykoch, ktoré
ovládame. […] Aj tu existuje „vedecká etika“ so svojimi pravidlami, a je teda možné upozorniť čitateľa na to, že o nami skúmanom
anglickom autorovi bolo napísané niečo v japončine a že o tomto
prameni síce vieme, ale sme ho nečítali (Eco, 1997, s. 44 – 45).
S niektorými Ecovými názormi možno zaiste polemizovať, napríklad s tým, že by práce o francúzskych autoroch mali byť napísané priamo vo francúzštine (Eco, 1997, s. 43). Bolo by to skôr
zbožné prianie než reálna požiadavka a nazdávam sa, že by to
platilo nielen u nás, ale aj v zahraničí. Ecovi by sme mohli zlomyseľne navrhnúť, aby aj diela o stredovekých autoroch, ktorých
s toľkou obľubou cituje, písal v latinčine. No jeho tri zásady, ktoré
som práve uviedol, nie sú celkom nereálne a majú čosi do seba.
Mnoho študentov si volí za predmet svojej práce napríklad
Reného Descarta, a to bez toho, aby aspoň ako-tak ovládali latinčinu, mnohí píšu o Johnovi Lockovi, a to bez toho, aby aspoň
110
vydra_text.indd 110
6. 11. 2010 14:54:22
nazreli do anglického originálu. To isté platí o Platónovi, Aristotelovi, Kantovi či Wittgensteinovi (pričom napríklad Wittgensteina možno študovať rovnako dobre z nemčiny ako angličtiny,
keďže niektoré preklady svojich textov do angličtiny sám autorizoval). Tomu, kto okrem slovenčiny nedokáže čítať v nijakom
inom jazyku (čo by bolo na akademickej pôde dosť čudné a podozrivé), neostáva iné, než venovať sa témam z našej, prípadne
českej produkcie. V jednej z predošlých kapitol sme sa už práce
s prekladmi dotkli, tu však chcem poukázať ešte na jeden príklad
toho, ako môže študenta odvádzať preklad od významu pôvodného textu. Povedzme, že by si niekto vybral ako tému problém
ohlasov a ozvien v Bachelardovej Poetike priestoru a použil by
slovenský preklad z roku 1990. Som presvedčený, že by na základe tohto prekladu (osobitne z riešení na s. 14) nebol schopný
dobrej interpretácie týchto pojmov. Bachelard odlišuje slová la
résonance a le retentissement, prvé označuje horizontálne ohlasy, druhé vertikálne ozveny (ozvy, alebo ako uvádza nový český preklad, zvučania). Bez originálu sme takpovediac „stratení
v preklade“. Stačí, ak si porovnáme lokalizácie týchto kľúčových
slov v origináli a preklade a hneď pochopíme, aký galimatiáš získame pri štúdiu z prekladu.
Takto vyzerá francúzsky originál:
Puisqu’elle prétend aller aussi loin, descendre aussi profondément, une enquête phénoménologique sur la poésie doit dépasser,
par obligation de méthodes, les résonances sentimentales avec
lesquelles, plus ou moins richement – que cette richesse soit en
nous ou dans le poème – nous recevons l’oeuvre d‘art. C’est ici que
doit être sensibilisé le doublet phénoménologique des résonances
et du retentissement. Les résonances se dispersent sur les diférents plans de notre vie dans le monde, le retentissement nous
appelle à un approfondissement de notre propre existence. Dans
la résonance, nous entendons le poème, dans le retentissement
nous le parlons, il est nôtre. Le retentissement opère un virement
d’être. Il semble que l’être du poète soit notre être. La multiplicité
des résonances sort alors de l’unité d’être du retentissement. Plus
simplement dit, nous touchons là une impression bien connu
111
vydra_text.indd 111
6. 11. 2010 14:54:22
de tout lecteur passionné de poèmes: le poème nous prend tout
entier. Cette saisie de l’être par la poésie a une marque phénoménologique qui ne se trompe pas. L’exubérance et la profondeur
d’un poème sont toujours des phénomènes du doublet résonance-retentissement. Il semble que par son exubérance, le poème réanime en nous des profondeurs. Pour rendre compte de l’action
psychologique d’un poème, il faudra donc suivre deux axes d’analyse phénoménologique, vers les exubérances de l’esprit et vers la
profondeur de l’âme (Bachelard, 1957, s. 6 – 7).
A toto je slovenský preklad:
Pretože fenomenologické skúmanie básnictva mieni ísť aj ďalej,
prenikať aj hlbšie, musí na základe svojich metód prekračovať citové ozveny, s ktorými prijímame umelecké dielo bohatšie alebo
chudobnejšie – či už je toto bohatstvo v nás alebo vskutku v básni. Tu sa musí brať do úvahy fenomenologická dubleta ohlasov
a ozvien. Ohlasy sa rozptyľujú po rozličných rovinách nášho života vo svete, ohlasy nás volajú, aby sme prehlbovali svoju vlastnú
existenciu. V ozvene počúvame báseň, v ohlase ju hovoríme, je
naša. Ohlas spôsobuje obrat bytosti. Zdá sa, že básnikova bytosť je
našou bytosťou. Mnohonásobné ozveny vystupujú teda z jednoty
bytia ohlasu. Jednoduchšie povedané, tam sa dotýkame dojmu,
ktorý dobre pozná každý náruživý čitateľ básní: báseň nás uchvacuje celých. Toto uchvacovanie bytosti poéziou má jeden neklamný fenomenologický znak. Bohatosť a hĺbka básne sú vždy javmi
dublety ozveny-ohlasu. Zdá sa, že báseň svojím bohatstvom znova
oživuje v nás hĺbky. Na to, aby sme si uvedomovali psychologickú
účinnosť nejakej básne, musíme sledovať dve línie fenomenologickej analýzy, a to smerom k bohatstvám ducha a smerom k hĺbke duše (Bachelard, 1990, s. 14).
Kto vám zaručí, že študovaný preklad je dobrý? Kto bude garantovať správnosť použitých slov? Najlepšou cestou je overiť si text
nahliadnutím do pôvodiny. Ak má štúdium humanitných vied
u nás za niečo stáť, potom musí byť prísne aj v tejto veci.
Spoliehať sa len na preložené zdroje nám nepomôže ani
pri výbere sekundárnych textov, lebo k mnohým témam a autorom u nás ani u našich českých susedov nenájdeme takmer
nič. Práca so zahraničnými zdrojmi je preto nevyhnutnou sú112
vydra_text.indd 112
6. 11. 2010 14:54:22
časťou práce ilozofa. Inak z nás budú len nekompetentní fušeri,
ktorí si len tak o niečom píšu, než aby skutočne pracovali na
témach, ktoré si zvolili.
S cudzím jazykom súvisí ešte jedna záležitosť. V odborných textoch sa často používajú prevzaté výrazy (väčšinou z latinčiny). Je dobré ich odlišovať od ostatného textu kurzívou, asi
tak, ako som to urobil o niekoľko riadkov vyššie s Bachelardovými kľúčovými slovami. Medzi zaužívané latinské výrazy, ktoré
sa v akademických textoch vyskytujú najviac, patria tieto: a priori (apriórny), a posteriori (aposteriórny), par excellence, et vice
versa, cum grano salis a tak ďalej. Takisto výrazy, ktoré nemajú
jasný ekvivalent v slovenčine, alebo ich chceme v origináli ponechať zámerne kvôli viacerým významovým rovinám, by mali
ostať v pôvodnom jazyku a nesklonné: qualia (sg. quale), apeiron, methexis, poiésis… Vo ilozoii to platí aj o slove ego, ktoré
síce Krátky slovník slovenského jazyka umožňuje skloňovať, no
vo význame, ktorý patrí skôr do slovníka psychológie, v ktorej sa
udomácnil a kde nadobúda iný význam než vo ilozoii. Ako vo
ilozoických prácach ostáva nesklonné Descartovo cogito, tak je
to aj s jeho (no samozrejme nielen jeho) ego.
Pri dopĺňaní hrubého textu by sme nemali zabúdať na
štandardné citačné postupy, predovšetkým pri citáciách klasických diel. Napríklad Platónove dialógy by nemali byť citované
podľa strán vydania, ale podľa takzvaných Stephanových čísel.
Henri Estienne alebo po latinsky Henricus Stephanus (1528
– 1598) prišiel roku 1578 so zvláštnou klasiikáciou Platónových
dialógov podľa troch oddielov, v ktorých každému dialógu určil konkrétny numerický rozsah a stránky dialógov označil písmenami od a po e. Ešte presnejšie citovanie odlišuje číslami aj
jednotlivé riadky textu. Jeho klasiikáciu môžete nájsť v prílohe
č. 4. Konkrétne som ju niekoľkokrát uviedol aj v tejto knihe v súvislosti s dialógmi Symposion alebo Ión. Názvy dialógov sa navyše označujú skratkami, ktoré sú takisto uvedené v prílohe. Pred
časom sme s Matúšom Porubjakom pripravili v časopise Ostium
zoznam skratiek vybraných antických autorov a ich diel, ktorý
má slúžiť ako pomôcka práve pre študentov humanitných vied
113
vydra_text.indd 113
6. 11. 2010 14:54:22
(pozri prílohu č. 5). Podobné spôsoby citovania však nesúvisia
len s antickými textami, ale využívajú sa aj pri dielach z neskorších období. Napríklad pri citovaní Shakespeara by sa mali uvádzať okrem názvu dramatickej hry aj čísla označujúce dejstvo,
scénu a riadok. Napríklad týmto spôsobom:
Yea, from the table of my memory
I’ll wipe away all trivial fond records,
All saws of books, all forms, all pressures past,
hat youth and observation copied there… (Hamlet I, 5, 98 – 101)
Problémom sú slovenské preklady, v ktorých, ako na to správne
a opodstatnene upozorňuje Jana Bžochová-Wild, „stále chýba
prehľadnejšie značenie výstupov a riadkové číslovanie…“ (Bžochová-Wild, 2007, s. 144). Aj preto je treba v takýchto prípadoch
siahnuť po veľkých anglických vydaniach alebo po niektorých
českých prekladoch.
Zmyslom riadkového citovania je, že čitateľ nemusí mať
práve po ruke vydanie, z ktorého vychádzal autor, ale akékoľvek
iné, no paginácie by v nich mali byť rovnaké, takže si citovaný
text môže overiť efektívnejšie. To isté platí aj pri citovaní stredovekých diel. Napríklad na slávnych päť ciest k dôkazu Božej
existencie v Teologickej sume Tomáša Akvinského referuje nasledujúci záznam: Sh I, q. 2, a. 3, co. a znamená to toto: Summa
heologiæ, 1. kniha, 2. otázka (quæstio), 3. článok (articulus), telo
argumentu (corpus). Alebo ak označíme pri citovaní Kantovej
Kritiky čistého rozumu text znakmi A 165 / B 206, odkazujeme
tým na totožné miesto odlišných paginácii jej prvého vydania
(A) z roku 1781 a druhého vydania (B) z roku 1787.
Samozrejme, nie všetky texty si vyžadujú riadkovú pagináciu. Týka sa to výlučne klasických textov. Tento úzus je už v iných
krajinách celkom bežný, u nás k nemu pristupujeme o čosi pomalšie. Ostatné knihy a články uvádzame podľa zásad, ktoré
predpisuje norma ISO 690 (International Standards Organization
či Medzinárodná organizácia pre normalizáciu). Norma 690 sa
týka spracovania bibliograických odkazov. Úprimne povedané,
114
vydra_text.indd 114
6. 11. 2010 14:54:23
nemám príliš v obľube normalizačné násilie, ale na druhej strane
rozumiem tomu, prečo sú niektoré štandardizácie potrebné. Doslovná aplikácia normy ISO 690 nie je pravidlom ani u nás (a táto
kniha je toho dôkazom), ani v zahraničí. Poznám len málo titulov,
ktoré ju napĺňajú do posledného interpunkčného znamienka. Domnievam sa, že zásady, ktoré norma požaduje, sú správne, no ich
konkrétne uplatnenie radšej vždy ponechám na autorov (vo ilozoii poznáme hneď niekoľko spôsobov uvádzania citácií a ilozoi
sa zrejme ťažko zhodnú na tom, ktorý z nich by mal platiť ako
norma). Preto je lepšie, ak si autor zvolí ten-ktorý spôsob a toho
nech sa drží v celom texte (niekoľko spôsobov citovania v jednom
texte je neprípustné a spôsobuje pre čitateľa chaos). Avšak je namieste uviesť tie údaje, ktoré norma ISO 690 vyžaduje:
- úplné priezvisko a meno (alebo iniciála mena) autora
- úplný názov diela (a prípadne aj podnázov)
- miesto vydania
- vydavateľ
- rok vydania
- rozsah strán (prípadne aj ISBN)
Tieto informácie by v citačnom údaji o monograii (knihe) nemali chýbať. Trochu inak je to pri časopiseckých článkoch, kde
sa neuvádza miesto vydania a vydavateľ, no pridáva sa názov
periodika, ročník vydania a číslo. Vhodné je takisto doplniť bibliograický údaj tak, aby bol čo najkompletnejší. Napríklad ak
ide o editora alebo editorov (zostavovateľov) zborníka, treba za
ich mená uviesť skratky (ed. alebo eds.), ak ide o preklad, treba
uviesť meno prekladateľa a podobne. To všetko sa možno dozvedieť v publikáciách, ktoré sa tomu špeciálne venujú (bližšie
k týmto záležitostiam pozri Kimlička, 2002 alebo Meško, Katuščák, Findra, 2005).
Povinné údaje sa samozrejme týkajú aj textov na internete.
Ak je to možné, treba uviesť všetky dostupné údaje o danom texte. Ak v texte na internete chýba autor (editor) alebo názov článku, možno takýto text považovať za nehodnoverný zdroj a radšej
by sme sa mali jeho použitiu v akademickom texte vyhnúť. Na115
vydra_text.indd 115
6. 11. 2010 14:54:23
pokon, čo sa týka internetu, odporúčal by som v prvých rokoch
štúdia vychádzať radšej z tlačených zdrojov. Rozlíšiť vhodné
a nevhodné, dôležité a nedôležité, či kvalitné a nekvalitné publikácie je dosť náročné aj v bežnej knižnici, nieto ešte v internetovej spleti. Problematické je aj citovanie z akademických prednášok, ktoré nie sú nikde zaznamenané (ak nejestvuje overiteľný
záznam, potom je odkaz nehodnoverný a nemá patričný efekt,
kvôli ktorému sa citácie používajú).
Všetky citácie použité v práci sa musia odraziť aj v konečnom zozname literatúry (napríklad ako v tejto knihe). Mali by tu
byť uvedené len zdroje, ktoré sú v práci overiteľne použité. Niektorí autori uvádzajú aj zdroje, na ktoré síce neodkazovali, no použili
ich ako študijný materiál k spracovaniu problematiky. V uvádzaní
týchto zdrojov však treba byť opatrný a ich počet by nemal byť
veľký. Študent, ktorý takéto zdroje uvedie, musí byť pripravený,
že sa ho na to vyučujúci opýta a bude musieť zdôvodniť uvedenie
takého textu a preukázať, že text aj reálne pozná.
Posledná zmienka tejto kapitoly sa týka formálnych úprav
prác. Tá by mala byť čo najjednoduchšia. Použité fonty majú mať
akademický charakter (najbežnejším je Times New Roman vo
veľkosti 12 bodov). Určite sa treba vyvarovať kvetnatých a ťažko
čitateľných fontov, farebného písma, zbytočných a zaťažujúcich
graických doplnkov a podobne. Ak treba do textu vložiť obrázok, graf alebo tabuľku, je dobré využívať prílohu na konci práce.
Obrázky integrované do textu sa používajú v časopisoch a knihách, kde dotvárajú graickú podobu diela. Akademický text je
omnoho technickejší dokument a jeho graická úprava má byť
úhľadná, nie rušivá. Pri obrázkoch si treba uvedomiť, že ide takisto o citácie, ktoré treba príslušným spôsobom uviesť, väčšinou priamo pod obrázkom. Ak použijem reprodukciu jedného
z Rembrandtových obrazov ilozofov, mal by som pod ňu uviesť
nasledujúce údaje: Rembrandt van Rijn: Meditujúci ilozof, 1632,
olej na dreve, Musée du Louvre, Paris.
Niekedy sa študenti pýtajú aj na to, aké riadkovanie majú
použiť, aké majú byť okraje stránok, čo má obsahovať titulný list.
Odpovedal by som takto: väčšinu z týchto náležitostí upravujú
116
vydra_text.indd 116
6. 11. 2010 14:54:23
alebo požadujú (hlavne pre záverečné práce) jednotlivé školiace
pracoviská (dokonca vyhlášky Ministerstva školstva). Tie sa však
môžu časom meniť, a preto ich treba rešpektovať do tej miery,
do akej sú aktuálne. Väčšinou ich nájdete na stránkach fakúlt
alebo katedier. Jednu pripomienku si však predsa len dovolím:
nezabudnite stránky svojej práce očíslovať.
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Primárna literatúra je študovaný text (alebo viaceré texty).
Sekundárna literatúra je všetko to, čo sa priamym spôsobom
vzťahuje k téme práce. Všetko ostatné sú doplnkové zdroje,
ktoré v prísnom zmysle nemožno nazývať sekundárnymi.
Rozlišujte medzi tým.
Cudzojazyčné texty vždy prekladajte do slovenčiny (aj preklad je súčasťou vašej práce a vášho štúdia).
Výrazy z cudzích jazykov (latinčina, angličtina, nemčina…)
uvádzajte v kurzíve.
Pri citáciách klasických textov sa usilujte používať štandardné odkazy.
Dodržiavajte zásady normy ISO 690. Ak aj od vás vyučujúci
žiada iný spôsob citovania, presvedčte sa, že váš odkaz obsahuje nasledujúce údaje: priezvisko a aspoň iniciálu mena autora, úplný názov citovaného textu (prípadne aj podnázov),
miesto vydania, vydavateľa, rok vydania, rozsah, prípadne
ISBN.
Obsahová náplň práce je vždy dôležitá, no nezabúdajte ani
na formálne úpravy. Úplne a vkusne upravený text je najlepšou cestou k dobrému hodnoteniu. Vyhnite sa extravagantným grafickým riešeniam (krkolomné a nečitateľné fonty,
zlomy do stĺpcov, farebné písmo a podobne).
C V IČ E N I E
Urobte v texte, ktorý ste mali napísať na minulom cvičení, doplnenia a zásahy podľa návrhov v tejto kapitole.
117
vydra_text.indd 117
6. 11. 2010 14:54:23
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Málokedy sa stáva, že za mnou príde Filip v takej zlej nálade. Nebolo mu do reči, len mi podal do rúk svoj upravený text. Nebolo
to najlepšie, ale povedal som si, že sa to ešte len učí. No nedalo mi
a opýtal som sa ho, čo sa deje, prečo je taký mĺkvy. Po chvíľkovom
vnútornom zápase sám od seba spustil: „Vy si myslíte, že budeme
písať tak, ako keby sme boli vami alebo nejakým iným pedagógom, ktorý je v tom už ostrieľaný. No my sme len na začiatku a nemôžete od nás žiadať nijaké zázraky. Niektorí z nás sa k takému
niečomu dostávajú prvýkrát v živote a polovica ročníka už toho
aj tak má plné zuby.“ V tichosti som sa naň díval a počúval ho
v jeho pokračujúcom vášnivom vyznaní. Keď skončil, chvíľu sme
sedeli v ponurom tichu katedry. Potom som mu povedal: „Filip,
neočakávam od vás zázraky. To, čo chcem vidieť, je štandardný
ilozoický text. Moji kolegovia píšu spôsobmi, z ktorých každý
má už svoju vlastnú pečať, svoj vlastný rukopis. Aj moje články
sú také. No každý musel začať štandardným ilozoickým textom bez veľkej a kreatívnej štylistiky, každý musel nájsť sám seba
a také písanie, ktoré je mu vlastné, a každý sa z textu na text môže
ešte zlepšovať. Nežiadam preto od vás hlboké a prenikavé texty
(bude pre mňa najväčšou cťou, ak k nim jedného dňa dospejete),
chcem len, aby to, čo napíšete, bolo jasné, zrozumiteľné, úhľadné
a podľa pravidiel.“ Podali sme si ruku a rozlúčili sa. Občas si na
to stretnutie spomeniem a potom dlho premýšľam, prečo je práve akademické písanie najväčším postrachom študentov ilozoie.
Majú pred sebou omnoho viac hrozivejších predmetov a oni sa
ľakajú toho, čo budú potrebovať takmer na každom kurze. Možno je to len tým, že od nich neustále vyžadujem nejakú aktivitu.
Vždy si pritom spomeniem na toho úžasného, veľkého a ušľachtilého koňa zo Sokratovej obhajoby, ktorý bol však trochu nehybný
a potreboval, aby ho do klusu pobádal nejaký nepríjemný ovad,
myópos (Plat. Apol. 30e). Možno sú študenti niekedy nehybní, no
napriek tomu sa podobajú krásnym a urasteným koňom. Nám,
ktorí ich vedieme, sa v tomto predstavení dostalo menej ušľachtilej roly bodavého a nie príliš pôvabného hmyzu.
118
vydra_text.indd 118
6. 11. 2010 14:54:23
KORIGOVAŤ
T E M AT IC K É OK RU H Y
Najčastejšie gramatické chyby – bohemizmy – štylistika
akademického textu – pridlhé a prikrátke vety – redakcia
a prepracúvanie textu – škrtanie a mazanie – zbytočné
slová a vety – klišé, frázy, loskuly – precíznosť v práci
s formou a obsahom – estetika akademického textu
V ČO M J E P R O B L É M ?
Gramatika mi až tak nejde. Budem mať problémy?
Môže mi pred odovzdaním pozrieť text kamarátka, ktorá študuje slovenčinu?
Vraj používam klišéovité výrazy. To je čo?
Filozofický text má byť o obsahu, nie o forme, nie?
Čo sú to bohemizmy? Bohémske vyjadrovanie alebo čo?
Dostávame sa k téme, ktorú študenti nemajú príliš v obľube. Na
krk im práve dýchol „gramatický netvor“, ktorého mali naposledy možnosť stretnúť na strednej škole. A už je tu zas.
No ak chceme, aby naše texty boli účinné, musíme urobiť
všetko preto, aby sme tomu, kto ich bude čítať, čo najviac uľah119
vydra_text.indd 119
6. 11. 2010 14:54:24
čili prácu. Je veľký rozdiel, keď čítate neupravený text s chybami
a štylistickými nepresnosťami a keď máte v rukách prácu, pri
ktorej sa zbytočne nepozastavujete pri jej jazykových lapsusoch.
Tu je jeden z takýchto prípadov (ide o úvod skutočne odovzdanej práce, preto text ponechávam v tej podobe, v akej som ho
dostal):
V mojej seminárnej práci sa budem zaoberať dvomi najvýznamnejšími klasickými gréckymi ilozofmi a to Platónom a Aristotelom. Každý z nich vytvoril rozsiahly etický systém , ktorý na dlhú
dobu ovplyvňoval a ešte stále ovplyvňuje myslenie a jednanie ľudí
vo veľkej časti sveta. Tieto systémy sú však veľmi rozdielne, líšia sa
aj vo svojich záveroch. Mojim cieľom bude pokúsiť sa analyzovať
pohľad obidvoch mysliteľov na pojem epistémé ( poznanie, vedenie, veda ), epistémé – stenai – zastaviť sa, epi – stenai – zastaviť sa
pri niečom, epistenasis – pozornosť, dohľad, epistamai – vyznať sa
v niečom. Ďalej porovnám odpovede obidvoch mysliteľov a zároveň kritický zhodnotím ich pohľad na tento pojem. Tento pojem
epistémé budem rozoberať v Platónovom diele „ Ústava“ a v Aristotelovom diele „ Metafyzika“.
Z tejto pasáže zhruba tušíme, o čom by práca mohla byť, aj keď
pravdupovediac bola napokon o čomsi úplne inom a navyše bola
plagiátom. Študentka, ktorá mi ju odovzdala, sa príliš netrápila s
tým, čo a ako napíše a čo a v akej podobe odovzdá. Prečo je tento
text nedopracovaný?
1. Prvá veta je klišé (obsahuje ošúchané frázy): „dvomi
najvýznamnejšími klasickými gréckymi ilozofmi a to Platónom
a Aristotelom“. To, že sú Platón a Aristoteles významní ilozoi
klasickej gréckej ilozoie, je také samozrejmé, že o tom naozaj
netreba písať. Napodiv sa táto veta a jej rozličné variácie stále
tešia preveľkej obľube študentov.
2. Nasledujúce vety patria medzi tie, z ktorých sa ma zmocňuje hrôza: „Každý z nich vytvoril rozsiahly etický systém , ktorý na dlhú dobu ovplyvňoval a ešte stále ovplyvňuje myslenie
a jednanie ľudí vo veľkej časti sveta. Tieto systémy sú však veľmi
rozdielne, líšia sa aj vo svojich záveroch.“ Prečítajte si úvod textu Miroslava Vacuru Základní koncepty Aristotelovy a Kantovy
120
vydra_text.indd 120
6. 11. 2010 14:54:24
etiky na stránke časopisu E-logos (http://nb.vse.cz/kil/elogos/
student/vacura.htm):
Mezi bezesporu nejvýznamnější představitele morální ilosoie
patří Aristotelés a Immanuel Kant. Každý z nich vytvořil rozsáhlý
etický systém, který na dlouhou dobu ovlivňoval, a patrně ještě
stále ovlivňuje myšlení a jednání lidí ve velké části světa. Tyto systémy jsou však velmi rozdílné, liší se jejich východiska, struktura
a i jejich závěry.
Nielenže sa študentka dopustila plagiátu (pretože si text zjavne
prisvojila), ale nemala ani problém dať do textu namiesto Immanuela Kanta Platóna, akoby sa nič závažné nestalo. Aby toho
nebolo málo, vo svojom „preklade“ ponechala slovo „jednanie“,
čo je bohemizmus. Po slovensky totiž hovoríme o konaní. Nebolo treba veľa námahy, aby som prišiel na to, že ide o plagizovaný
text, upozornil ma na to výraz „etický systém“, ktorý sa do kontextu práce nijako nehodil a jednoznačne pochádzal odinakiaľ.
3. Ďalšia veta má takisto vážne problémy: „Mojim cieľom
bude pokúsiť sa analyzovať pohľad obidvoch mysliteľov na pojem
epistémé ( poznanie, vedenie, veda ), epistémé – stenai – zastaviť
sa, epi – stenai – zastaviť sa pri niečom, epistenasis – pozornosť,
dohľad, epistamai – vyznať sa v niečom.“ „Mojim cieľom“ má byť
správne „Mojím cieľom“. Slová z cudzieho jazyka, ako sme už povedali, majú byť zvýraznené kurzívou a v tomto prípade mohla študentka aspoň odkázať na slovník, z ktorého významy gréckych slov
prevzala. Takisto úmysel „analyzovať pohľad mysliteľov“ je čudný.
Čo sa tým chce povedať? Analyzovať ich chápanie, ich porozumenie pojmu? Ako by k tomu chcela študentka dospieť? V takýchto
prípadoch predsa analyzujeme pojmy, nie chápania pojmov.
4. Predposledná veta: „Ďalej porovnám odpovede obidvoch
mysliteľov a zároveň kritický zhodnotím ich pohľad na tento pojem.“ Okrem toho, že „kritický“ malo byť správne „kriticky“, pozrime sa, ako si študentka predstavuje túto kritiku (opäť to celé
vyberám z práce v pôvodnom znení): „Epistémé môže grécky
znamenať vedenie, znalosť, vedu alebo umenie. Pre každé z toho
sú aj iné výrazy, ale epistémé dostala v Platónovej a Aristotelovej
121
vydra_text.indd 121
6. 11. 2010 14:54:24
ilozoii špeciický význam. Je to také vedenie, ktoré je vyjadrené
deinovanými pojmi a kontrovatelnými dôkazmi. Stále to má byť
vedenie a nie len tie deinície a pojmy a dôkazy. U Platóna sú
tieto pojmové rozbory len akýmsi cvičení a rozbehom dopredu.
Aristoteles ten zas naopak berie pojem epistémé skôr ako vedu.
[…] Nesúhlasím s Platónom, že poznanie chápal ako rozpomínanie na to čo duša už pred narodením videla vo svete ideí a čo
po spojení s telom, ktoré je pre ňu väzením – hrobom, zapomenula. Pretože myslím, že poznanie je vecou mysli, mozgu, je
to fyzický a psychologický stav. Pojem duša je skôr myšlienkou,
predstavou, je to niečo imaginárne a čo neexistuje fyzicky a preto si myslím, že nenesie v sebe vedenie. Duša nemyslí, duša je
pojem, preto nemyslí, neobsahuje múdrosť a preto nemôže ani
zabúdať.“ Po týchto slovách je pedagóg vo vážnych rozpakoch,
či študentka aspoň tuší, čo znamená kriticky myslieť a či je jej
miesto v živote naozaj na univerzite a v humanitných vedách.
5. No a ostala nám posledná veta (zámerne ju neuvediem
v úvodzovkách, o ktoré tu takisto ide): Tento pojem epistémé
budem rozoberať v Platónovom diele „ Ústava“ a v Aristotelovom diele „ Metafyzika“.
Úvodzovky sú oddelené od slov a navyše sú zbytočné, lebo pri
uvádzaní názvu diel si vystačíme s kurzívou. Takisto začiatok vety
je štylisticky kostrbatý: „Tento pojem epistémé…“ Ukazovacie zámeno je zbytočné, ak sa uvádza aj pojem, na ktorý zámeno ukazuje.
Preto by stačilo napísať buď „Tento pojem budem rozoberať…“, alebo „Pojem epistémé budem rozoberať…“ Nuž, aj s takými textami
sa pedagógovia niekedy musia popasovať. Prejdime ďalej.
Jednou z najčastejších chýb študentských prác je používanie pasív. Väčšinou to spôsobujú študijné materiály v češtine (ale aj
v iných jazykoch), kde sú pasívne väzby omnoho prirodzenejšie než v slovenčine. Niekedy sa k pasívnym väzbám pridávajú
aj spodstatnené formy slovies (ponímanie, uvažovanie, konanie,
hľadanie a podobne). Tieto štylistické nepresnosti spôsobujú, že
text má takpovediac nižšiu dynamiku a ťažšie sa číta. Tu je jeden
príklad (opäť z reálne odovzdanej práce):
122
vydra_text.indd 122
6. 11. 2010 14:54:24
Pre lepšie vykreslenie celej problematiky, uvedieme najskôr čitateľa do obdobia renesancie prostredníctvom krátkeho úvodu,
a následne mu umožníme náhľad do pomerov doby i ilozoického zmýšľania. Tento postup zaručí lepšie uchopenie ponúknutých poznatkov, nakoľko ilozoia a umenie bažiace po dosiahnutí
krásna, sú späté úzkymi väzbami, a súvislosti z nich plynúce sú
zaručene jednoduchšie pochopiteľné po poskytnutí týchto doplnkových informácií.
Ak chceme text „zdynamizovať“, musíme v ňom spraviť niekoľko zásahov, ktoré ho urobia čitateľsky efektívnejším. Navrhoval
by som takéto riešenie:
Aby sme lepšie vykreslili celú problematiku, čitateľa najskôr uvedieme do obdobia renesancie prostredníctvom krátkeho úvodu
a následne mu umožníme nahliadnuť do pomerov doby a ilozoického zmýšľania. Tento postup je zárukou toho, že čitateľ lepšie
uchopí ponúknuté poznatky, keďže ilozoiu a umenie, ktoré sa
usilujú dosiahnuť krásno, spájajú úzke väzby. Aj preto bude môcť
súvislostiam, ktoré z nich vyplývajú, porozumieť nepochybne jednoduchšie vtedy, ak mu poskytneme tieto doplnkové informácie.
Hoci nie celkom súhlasím s tým, aby sa v akademických textoch
apelovalo na čitateľov (prípadne aby sa s nimi viedol iktívny rozhovor na spôsob „čo na to asi povieš, milý čitateľ“), môže byť uvedená ukážka aspoň názorným príkladom toho, ako sa zmení tón
a dikcia textu po redakčnom procese. Samozrejme, v texte som
upravil nielen pasívne väzby a spodstatnené výrazy, ale nahradil
som aj niekoľko slov, ktoré sa mi zdali byť výstižnejšie. Takisto
som posledné súvetie rozdelil na dve menšie vetné celky. Pridlhé
vety sťažujú čitateľnosť textu tým viac, ak sú preplnené pasívami
a výrazmi ako „bažiaci“ alebo „plynúci“. Príliš krátke vety takisto
nie sú riešením, keďže sa nimi text kúskuje na drobné, sloganom
podobné výroky. Aj tu sa oplatí zlatá stredná cesta.
Spomenuli sme už bohemizmy (výrazy z českého jazyka),
ktoré nepatria do kodiikovanej podoby slovenčiny. Najčastejším
omylom sú slová odvodené od českého slovesa jednat – jednať,
jednanie, jedná sa o… Všetky sú nesprávne a treba ich nahradiť
123
vydra_text.indd 123
6. 11. 2010 14:54:24
slovenskými výrazmi: konať, konanie, ide o… Jestvujú aj ďalšie
prípady: namiesto častice snáď (české snad) je lepšie používať výraz azda, možno, hádam, namiesto chovania (ak nemyslíme chov
zvierat) správanie, namiesto spojenia je nutné použime radšej
dlhšie, no slovenskejšie je nevyhnutné. Okamžik nahraďme pravopisným okamih. Filozofovia (české ilosofové) možno skrátiť na
úhľadnejšie ilozoi. A takto by sme mohli pokračovať ďalej.
Inými chybami sú nespisovné alebo nesprávne použité
tvary niektorých často používaných slov: ranná scholastika nijako nesúvisí s ranným vstávaním, lebo v skutočnosti ide o ranú
scholastiku, o rané obdobie, o raného Wittgensteina a podobne.
Na mnohé nespisovné tvary upozorňuje aj prehľadná tabuľka
v Príručke slovenského pravopisu (Ripka, Imrichová, Skladaná,
2005, s. 622 – 626), z ktorých vyberám tie, s ktorými sa najbežnejšie stretávam v seminárnych prácach:
akonáhle
cez to všetko
dajme tomu
dopad
dopis
doporučovať
dotaz
jedná sa o
kľud
merítko
naprosto
naväzovať
neni
obecne
odstavec
ovšem
postrádať
prehlásiť
púhy
len čo, sotva, hneď ako
napriek tomu
povedzme
dosah, účinok, vplyv (mať dopad zasahovať, vplývať)
list
odporúčať
otázka, dopyt
ide o
pokoj
1. mierka, 2. meradlo, 3. miera
úplne, vonkoncom
nadväzovať
nie je
všeobecne
odsek
pravdaže, pravda
nemať niekoho, niečo; chýbať
vyhlásiť
číry, holý, jednoduchý; iba len
124
vydra_text.indd 124
6. 11. 2010 14:54:24
sebevrah
sebevražda
stret
vychodzí
vysporiadať sa
za účelom
zbytok
samovrah
samovražda
konlikt, rozpor, kolízia
východiskový (bod)
vyrovnať sa, porátať sa, usporiadať
s cieľom
zvyšok
Ďalšie problémy súvisia s časticami, ktoré ilozoi, žiaľ, používajú veľmi často a niekedy úplne zbytočne. Stephen King v knihe
O písaní hovorí, že vyškrtaním niektorých zbytočných slov, ktoré čitateľa iba nudia a uspávajú a pri ktorých tok textu stráca svoje tempo, by sme dokázali skrátiť výsledný text až o 10 percent
(King, 2002, s. 174 – 175). No hoci King hovorí o písaní beletrie,
v mnohom sa to týka aj akademických prác. Anglické odborné
texty niekedy naozaj používajú celý arzenál dlhočizných častíc
(therefore, henceforth, nevertheless, however, consequently, actually, exactly, especially, particulary a podobne). V slovenčine bývajú kratšie, no zato ich zvykneme používať, kde sa len dá a často
zbytočne (!): teda, totiž, takže, čiže, avšak, však, vlastne, zrejme…
Tieto slová nie sú nespisovné, patria do kodiikovanej podoby
slovenčiny, a predsa je ich nadmerné používanie zaťažujúce. Ak
by sme ich v texte spočítali, výsledok by bol pre nás prekvapivý.
V hrubom texte sa nimi nemusíme zaoberať, no pri záverečnej
redakcii by sme ich mohli čiastočne až úplne vykrátiť. Vyškrtať
a vymazať to, čo je už napísané, no na druhej strane nadbytočné,
nevhodné, rušivé alebo málo zdôvodnené, je prejavom slobody
a poctivosti autora textu. Netýka sa to však len nespisovných slov
či hojne sa vyskytujúcich výrazov, ale aj viet, ktoré textu nijako
neprospievajú, respektíve nepatria do štylistiky akademického
písania. Vezmime si nasledujúci úryvok zo seminárnej práce:
Možno ja ako dnešný jednoduchý človek to vnímam tak ako to
vnímam, čiže jednoducho, ale za tých dávnych čias, v starom antickom grécku to mohol byt zásadný rozdiel medzi jednotlivými
výrazmi, pokojne mohli znamenať niečo úplne iné, úplne inakší
pojem ako si dnes predstavujem ja.
125
vydra_text.indd 125
6. 11. 2010 14:54:24
Pokojne to môže byt aj mojou nevedomosťou, lebo predsa len
rozdiel medzi dobami v ktorých sa bežne používali tieto výrazy,
a tou mojou je stovky rokov. A tiež to, prečo sa mi tieto výrazy
zdajú všetky v podstate rovnaké, môže byt zapríčinené pokojne
aj prekladom, lebo nie veľa textov sa nám dochovalo kompletne
zachovalých takže celkovo sa o pravom význame daných výrazov
sa môžeme len domnievať.
Odhliadnuc od chýb, ktorých je tu neúrekom, je celá pasáž
subjektívnym pocitom študenta, ktorý čitateľovi hneď na úvod
oznámi, že všetko, čo bude nasledovať, je len domnienka. Tým
spochybnil akékoľvek nároky na vlastnú prácu. Hovorí tým asi
to, že preňho nemá zmysel pokúšať sa vôbec hľadať nejaké riešenia a že sa o to ani nebude usilovať. Celý text mohol dopadnúť
lepšie, keby autor namiesto dvoch odsekov napísal jednu jednoduchú vetu. Napríklad:
Problém spočíva v tom, že výrazy, o ktorých budem vo svojej práci
hovoriť, niesli v minulosti odlišné významy od tých, ktoré im prisudzujeme dnes, no napriek tomu poukážem na ich rekonštrukciu v štúdiách dvoch významných odborníkov v tejto oblasti.
Text sa tým výrazne skrátil a úvod do práce nadobudol jasnejší
význam. Zbavili sme sa aj poslednej vety, ktorá je sama osebe
podivným priznaním, že autor pracuje len s prekladmi a neunúval sa nazrieť do originálov. Napokon, texty, o ktorých bola jeho
práca, sa nám zachovali kompletne, takže záverečná poznámka bola diletantským pokusom ako rozšíriť text o niekoľko slov
navyše. To sa občas robí aj používaním klišéovitých slovných
spojení, fráz alebo loskúl, ktoré v akademických textoch nadobúdajú rôzne, niekedy i humorné podoby. Patria k nim aj voľne
nadhodené rečnícke otázky alebo moralizujúce apely na čitateľa.
Vyzerajú napríklad takto: „Nie je aj naša doba podobná? Nie sme
aj dnes tými, ktorým chýba poznanie?“ (bez odpovede). Alebo:
„Zamyslime sa aj my sami nad sebou a nad tým, koľkokrát sme
už vyslovili nepravdivé mienky, sporé dohady alebo nedokázané
tvrdenia.“ Text bude bez týchto zbytočností určite lepší.
126
vydra_text.indd 126
6. 11. 2010 14:54:25
Možno by niekto nadobudol pocit, že sa tieto problémy týkajú len začínajúcich ilozofov. Pravda je iná, aj veľkí ilozoi sa
zvyknú mýliť a vyjadrovať sa neohrabane a zbytočne komplikovane. Vždy si pritom spomeniem na jedno miesto z eseje Karla
Raimunda Poppera O poznaní, z časti nazvanej príznačne Proti
veľkým slovám (Popper, 1995). Popper tu vyberá citáty z jednej
state Jürgena Habermasa a následne sa ich usiluje preložiť do
„normálneho“ (aspoň ako sa nazdáva) jazyka. Na strane 95 to
vyzerá asi takto:
(Citáty z Habermasovej state)
(Môj [Popperov] „preklad“)
Spoločenská totalita nevedie
Spoločnosť pozostáva zo
vlastný život ponad to, čo zhr- spoločenských vzťahov.
nuje a z čoho sa sama skladá.
Produkuje a reprodukuje sa
sama prostredníctvom svojich
jednotlivých momentov.
Rôzne vzťahy produkujú akosi
spoločnosť.
Aby sme Popperovu kritiku dovŕšili, uveďme, čo nasleduje po
jeho „prekladoch“ Habermasa:
Žiaľ, mnohí sociológovia, ilozoi atď. si už tradične pokladajú
za svoju legitímnu úlohu krutú hru vyjadrovať jednoduché komplikovane a triviálne obťažne. Tak sa to naučili a tak to učia. Tu
sa nedá nič robiť. Ani Faust by na tom nič nezmenil. Už aj uši
sú spotvorené; sú schopné počuť len celkom veľké slová (Popper,
1995, s. 97).
Keď študentov nabádam, aby si vo svojej práci všímali aj formálnu stránku písania (kam okrem vzhľadu práce patrí aj gramatická a štylistická úroveň), narážam na situácie, keď mi študenti
oponujú, že vo ilozoii by malo ísť viac o obsah než o formu.
Súhlasím s tým – čiastočne. A. P. Martinich na začiatku knihy
o ilozoickom písaní uvádza poznámku akéhosi ilozofa, ktorý
tvrdil, že dobrá gramatika je polovica dobrej ilozoie, a neskôr
127
vydra_text.indd 127
6. 11. 2010 14:54:25
dodáva, že dobrá ilozoická práca je gramatická (Martinich,
2005, s. 1 a 4). Nemôžem inak než súhlasiť.
Kto chce iným komunikovať len obsah svojich myšlienok
bez ohľadu na gramatiku, bude zrejme vždy menej úspešný než
ten, kto sa vyjadruje jasne a zrozumiteľne, hoci na úkor veľkoleposti vlastných myšlienok. Soisti kedysi využívali tieto komunikačné omyly vo svoj prospech a niektoré z nich už dnes ostali iba úsmevným trikom ako popliesť poslucháča. Takým bola
napríklad amibólia, chyba, pri ktorej nejasnosť vety spočívala
z nejasnej štruktúry vety. Najznámejšou amibóliou je kráľovský
rozkaz:
Obesiť nemožno prepustiť.
Vzhľadom na to, že nevieme, kde máme umiestniť čiarku, mohli
by sme dôjsť k dvom rozličným vykonaniam rozkazu. No hoci
je táto veta skôr úsmevná, neznamená to, že sa s niečím podobným nemožno stretnúť aj v súčasných prácach z ilozoie.
Napríklad:
Zo spisov Platóna a Aristotela vieme, že neprestajne napádali soistov, keďže svoje tvrdenia zakladali na princípe neprotirečenia.
Z toho, ako je veta koncipovaná, nie je jasné, kto svoje tvrdenia
zakladal na princípe neprotirečenia – Platón a Aristoteles, alebo
naopak soisti? Aj to je dôkazom, prečo by sa mali ilozoi usilovať vyjadrovať myšlienky presne – aj gramaticky presne. Napokon, ako každé dielo aj akademický text má mať vlastnú estetiku,
mal by nejako vyzerať. Chcem tým povedať len to, že štylisticky
upravený text bude hodnotený vždy o čosi lepšie než nejasné písanie. Tým nechcem obhajovať estetizmus, verbalizmus a kvetnaté reči bez obsahu (o tých ilozoia nie je).
128
vydra_text.indd 128
6. 11. 2010 14:54:25
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Overte si alebo to nechajte urobiť niekomu inému, či ste
v texte nenechali predovšetkým hrubé chyby, zlú interpunkciu, nesprávne koncovky alebo zlé predložky.
Ak sa to dá, pokúste sa ešte pracovať aj so štylistikou, cizelujte svoju prácu, urobte ju údernou aj po tejto stránke.
Nebojte sa vyškrtnúť aj celý odsek, ak sa vám zdá, že je nadbytočný, nevhodný, rušivý alebo neoverený.
Rozširujte si svoju slovnú zásobu používaním synoným.
Dbajte na úhľadnosť textu, no neprepadnite estetizmu. Príliš
kvetnaté vety nie sú vhodné pre akademické písanie.
Dlhé vety skracujte. Na druhej strane sa vyhnite používaniu
sloganov (tie patria do reklám a politiky).
C V IČ E N I E
Ako by ste skorigovali nasledujúci text?
Našim názorom totiž je, že ako Aristoteles odvodil presnosť vied,
podľa menšieho počtu princípov, tak isto odvodil múdrosť ľudí.
Na tej istej báze dostatia ku koreňu veci, k jeho podstate. Na to
poukazuje, že je to najpotrebnejšie. Avšak ak chcel poukázať k dôležitosti takej, akou je skúmanie podstát a podrobných znalostí
každej danej veci, aby sme o nej získali čo najpresnejšie vyjadrenie.
Potom sa celkom nestotožňujeme s názorom, že umenie vzniká
tak, že sa mnohé potreby získaných skúseností zovšeobecnia a vytvorí sa jeden všeobecný pojem. Pretože ak sa má mnoho skúseností, poznatkov, pojmov a vecí zovšeobecniť a urobiť z nich jedno.
Určite to potom nebudú ich najpodrobnejšie princípy a stanú sa
iba zovšeobecneným umením, ktoré vychádza z ich podstaty.
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Filip prišiel s korektúrou textu, ktorý som študentom nechal opraviť, a zároveň priniesol aj korektúru jednej časti svojej práce s tým,
či to tak môže byť. Tu je ukážka z pôvodného textu, potom Filipových korektúr a nakoniec som nejaké zásahy urobil ešte aj ja.
129
vydra_text.indd 129
6. 11. 2010 14:54:25
Pôvodný text:
Prečo je teda krása v Symposione označená za to, čo nie je krásne?
Alebo inakšie, môže byť to, čo je krásne, nekrásne? Slová, ktorými
označujeme krásne a škaredé veci majú vzťah na fyzickú realitu,
na duševné stavy a na nejaké činy. Ale o idey nemožno označiť za
krásne alebo škaredé, dobré alebo zlé. Krása, o ktorej hovorí Diotima, je idea, a preto sa na ňu nevzťahujú naše súdy o veciach.
Text, ako ho upravil Filip:
Prečo je krása v Symposione označená za to, čo nie je krásne? Alebo inakšie, môže byť to, čo je krásne, nekrásne? Slová, ktorými
označujeme krásne a škaredé veci sa vzťahujú na fyzickú realitu,
na psychické stavy alebo na nejaké činy. Ale o idei nemožno hovoriť ako o krásnej alebo škaredej, dobrej alebo zlej. Krása, o ktorej
hovorí Diotima, je idea, a preto sa na ňu nevzťahujú naše súdy
o vonkajších veciach.
A ešte moje zásahy:
Prečo hovorí Diotima o kráse ako o nekrásnej? Slová, ktorými
bežne označujeme krásne a škaredé veci, sa vzťahujú na fyzickú
realitu, psychické stavy alebo nejaké činy. No ideu nemožno označiť ako krásnu alebo škaredú, dobrú či zlú. Krása je idea. Preto sa
na ňu nevzťahujú naše súdy o veciach, a preto nie je ani krásna.
130
vydra_text.indd 130
6. 11. 2010 14:54:25
NEKR ADNÚŤ
T E M AT IC K É OK RU H Y
Etika písania akademického textu – problém plagiátorstva – autorský zákon – sankcie za plagiátorstvo
(disciplinárne konania) – práca ako corpus delicti –
vlastné a cudzie – kompilácia – kradnutie z internetu
V ČO M J E P R O B L É M ?
Čo je to vlastne plagiát?
Všade v texte mám odkazy a učiteľ mi prácu ohodnotil ako
plagiát. Ja už ničomu nerozumiem.
Neporušujem autorský zákon, lebo za to nemám nijaký príjem, nezarábam na cudzej veci. Kto by niekoho trestal za kópiu knihy pre vlastné potreby? A prečo by teda niekoho mali
stíhať za kópiu časti knihy pre vlastné potreby?
Čo mi hrozí, ak sa dopustím plagiátorstva?
Koľko cudzieho textu nemusím uvádzať ako citáciu?
Moja práca vraj nie je plagiátom, ale kompiláciou citátov. Čo
to je?
Čo ak napíšem v práci niečo, o čom neskôr zistím, že o tom
písal už predo mnou niekto iný? Obvinia ma z vykrádania?
131
vydra_text.indd 131
6. 11. 2010 14:54:25
O téme, ktorá nasleduje, som sa už miestami zmienil. Azda by
mohla byť zaradená aj na začiatku tejto knihy. Plagiáty – problém,
ktorý študentom nerád vysvetľujem, lebo je nepríjemný a dostáva do ťažkostí nielen študentov, ale aj pedagógov. Pedagóg, ktorý ohodnotí plagizovanú prácu dobrou známkou, sa totiž môže
dostať do nezávideniahodnej situácie. Študent si môže najskôr
mädliť ruky a ticho sa usmievať nad tým, ako učiteľa dostal. No
môže sa stať aj niečo horšie, keď sa z absolventa školy po rokoch stane verejne činná osoba (napríklad politik alebo dokonca
funkcionár univerzity), a zrazu ktosi prinesie na verejnosť informáciu, že jeho diplomová práca bola plagiátom. Ľudia sa razom
začnú pýtať: Ako je možné, že mu to prešlo? Kto tú prácu čítal
a hodnotil? Ako je možné, že si to školiteľ nevšimol? Buď prácu
nečítal, alebo nie je odborníkom v danej oblasti, alebo to bol
nejaký nekalý obchod či kamarátstvo… Predchádzajúcu kapitolu som ukončil poznámkou o estetike akademického textu, túto
začínam jeho etikou. Kým sa dostaneme k samotným plagiátom,
rád by som čo-to povedal o etickom postoji píšuceho študenta
voči čítajúcemu pedagógovi. Plagiátor je človek, ktorý núti pedagóga, aby na nejaký čas opustil svoju pôvodnú úlohu a stal sa
policajtom, vyšetrovateľom. Túto prácu (verte mi) nerobia učitelia radi. Toto je prvý moment neúctivosti voči ľuďom, ktorých
úlohou je pomáhať študentom rásť v odborných zručnostiach, je
to obrovský nevďak za úsilie, ktoré vynakladajú. Druhá nevďačnosť spočíva v tom, že plagiátor núti pedagóga čítať text, ktorý
nehovorí o študentovom myslení priamo (samozrejme, len čo
zistíme, že ide o plagiát, vieme o myslení študenta až-až). Trhlina vzťahu medzi študentom a pedagógom sa tým začne rozširovať a netreba sa potom čudovať sporom, ku ktorým to celé môže
viesť. Ak vec dopadne tak, že pedagóg na plagiát príde, aj takýto
spor či vylúčenie zo štúdia je dobrou správou. Tu sa totiž etický problém vyriešil. No jestvuje obludnejšia neetickosť – v prípadoch, keď pedagóg nevedomky ocení prácu ako vynikajúcu
a nadšený študentovým výkonom ho posúva dopredu. V tejto
hre je to často (a dlhodobo) len študent, kto pozná celú pravdu.
Ak si uvedomíme hrozivú povahu tohto výsmechu pedagógom,
132
vydra_text.indd 132
6. 11. 2010 14:54:25
ostane v nás nepríjemný pocit, že by sa to na poli vzdelanosti
nemuselo stávať – najmä nie v humanitných vedách ako ilozoia, nehovoriac o etike. Spôsobov ako oklamať učiteľov je viacero,
no to neznamená, že sa vždy vydaria. Je pomerne ľahké predložiť
staršiemu pedagógovi prácu stiahnutú z internetu, ak vieme, že
starý pán sa v počítačoch až tak nevyzná. Tým väčšmi narastá
neúcta voči staršiemu človeku.
No etická otázka stojí aj na druhej strane barikády. Aj učitelia sú niekedy neetickí voči študentom a osobitne vtedy, ak plagiáty tolerujú. Tolerancia tohto druhu je pokrytectvom. Svojho
času som o tom napísal krátky článok, kde som uviedol aj toto:
Vysoké školy potom produkujú nemluvňatá, nemluvňatá v doslovnom zmysle – ľudí neschopných hovoriť za seba, vyjadrovať
vlastné postoje a názory tak, aby tomu iní rozumeli, aby ich reč
iní prijali. Kto chce tolerovať spoločenskú nezrelosť, robí to z bezohľadnosti, z vypočítavosti alebo z nezáujmu, a teda z nezrelosti.
Opakujem, je to infekcia (Vydra, 2007, s. 50).
Pedagógovia nesú obrovskú zodpovednosť, etickú zodpovednosť
za tých, ktorí im boli zverení. Ak túto úlohu dlhodobo nezvládajú, ak im nezáleží na tom, že z ich absolventov sa nestávajú osobnosti s kritickým intelektom a samostatným uvažovaním, potom
je tu čosi „zhnité v štáte dánskom“ (Hamlet, I, 4, 67). Osobitnou
kapitolou je etika písania samotných pedagógov (príklad, aký
niektorí z nich dávajú svojim študentom, je desivý). O plagiátoch
sa nedá písať inak než ostro – takisto ako o krádežiach, korupcii a podvodoch. Plagiáty medzi tieto spoločenské delikty patria
expressis verbis. Pôvodný latinský výraz plaga označoval pascu,
osídlo alebo sieť (Harper, 2001 – 2010, heslo „plagiarism“), do
ktorej pytliaci pokútne chytajú zver. Wendy Sutherland-Smithová prirovnáva plagiátorstvo k únosu dieťaťa (Sutherland-Smith,
2008, s. 37).V tomto zmysle je plagiátorstvo na jednej strane nedovoleným prisvojovaním si toho, čo mi nepatrí, na druhej strane je to nastraženie pasce, aby sme sa k takému úlovku dostali.
Najčastejší (ale zároveň aj najnaivnejší) spôsob plagiátorstva
spočíva v jednoduchom skopírovaní cudzieho textu z internetu
133
vydra_text.indd 133
6. 11. 2010 14:54:26
(a úplne hlúpe je, ak je autorom pôvodného textu sám vyučujúci – aj to sa, bohužiaľ, stáva). Je to jednoduché, no pedagógovi
nepotrvá dlho, kým na vec príde. Sú študenti, ktorí sa pritom ani
len nesnažia takpovediac zahladiť stopy (zatiaľ čo je napríklad
ich vlastný text plný gramatických chýb, stiahnutý text je čistý
a úhľadný, až to priam bije do očí). Soistikovanejší študenti sa
pokúsia o malé úpravy textu, nahradia kľúčové slová synonymami, no aj tak im v texte ostane dosť stôp, ktoré privedú úbohého
pedagóga-vyšetrovateľa k pôvodnému zdroju. Ešte premyslenejším ťahom je stiahnuť text z cudzieho jazyka (napríklad z češtiny)
a následne ho poslovenčiť. No väčšinou je preklad nedotiahnutý
a pedagóg pascu odhalí na základe neslovenských výrazov. Stretol som sa už aj s učiteľmi, ktorí obhajovali túto snaživosť študentov (vraj by mali byť ocenení už len za túto námahu). Moja odpoveď je nekompromisná a v podobe otázky: Ak sa niekto bude
usilovať soistikovane okradnúť štát o množstvo peňazí, oceníme
jeho prefíkanosť, budeme si ho vážiť a obdivovať ho?
Kľúčov, ktorými pedagógovia postupujú pri odhaľovaní
plagiátorských nástrah, je viacero. Náročnejšie je to s prepísaním
textu z kníh, ktorých je dnes neúrekom a pedagógovi nemožno
vyčítať, že ich všetky nepozná (aj keď tie najdôležitejšie v jeho
odbore by mu mali byť známe). Plagiáty z kníh majú takisto svoje zvláštnosti: od ostatného textu ich odlišuje štylistika, zmena
argumentácie, slovníka, plynutie textu, náhla erudícia, nekoherentné časti vzhľadom na zvyšok textu a tak ďalej. Donedávna
bolo najnáročnejším druhom plagiátorstva kopírovanie cudzej
záverečnej práce (často od slova do slova), najmä ak šlo o prácu
absolventa inej univerzity. Pedagóg by pri množstve prác, ktoré sa u nás ročne vyprodukujú, nemohol robiť iné len študovať
záverečné práce, ktoré boli obhájené na iných univerzitách. To
od neho samozrejme nemôžeme žiadať. Na západných univerzitách sa používajú špeciálne programy (napríklad Turnitin alebo ihenticat) na vyhľadávanie percentuálneho zastúpenia častí
textu v jednotlivých prácach, ktoré igurujú v systéme. U nás sa
len nedávno spustil Centrálny register záverečných prác (http://
www.crzp.sk), ktorý by mal slúžiť podobným cieľom.
134
vydra_text.indd 134
6. 11. 2010 14:54:26
Plagiátorstvo je takisto priestupkom voči autorskému zákonu, ktorý hovorí, že „predmetom autorského práva je literárne
a iné umelecké dielo a vedecké dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora“ (§ 7 Zákona o autorskom
práve a právach súvisiacich s autorským právom zo 4. decembra
2003, Z. z. č. 618/2003; ďalej len „Autorský zákon“). Hovorí sa
tomu niekedy aj „duševné vlastníctvo“, ktorého prisvojenie je
analogické krádeži fyzických predmetov. Dielo iného autora sa
preto uvádza citáciou, respektíve parafrázou. O citácii diela hovorí autorský zákon toto:
Bez súhlasu autora možno použiť krátku časť zverejneného diela
vo forme citácie v inom diele len na účel recenzie alebo kritiky
tohto zverejneného diela alebo na vyučovacie účely, vedecko-výskumné účely alebo umelecké účely. Takéto použitie musí byť
v súlade so zvyklosťami a jeho rozsah nesmie presiahnuť rámec
odôvodnený účelom citácie. Pri citácii sa musí uviesť meno autora
alebo jeho pseudonym, ak nejde o anonymné dielo, alebo meno
osoby, pod ktorej menom sa dielo uvádza na verejnosti, ako aj názov diela a prameň. Za takéto použitie nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu (§ 25 Autorského zákona).
Dôležitou je najmä táto veta: „Takéto použitie musí byť v súlade
so zvyklosťami a jeho rozsah nesmie presiahnuť rámec odôvodnený účelom citácie.“ Byť v súlade so zvyklosťami je síce trochu
vágne vyjadrenie (aké zvyklosti?), no možno tým rozumieť spôsoby, akými sa citácia uvádza, a tie sa líšia od školy ku škole a od
disciplíny k disciplíne. Zatiaľ čo v psychológii postačí často iba
strohé parafrázovanie s jednoduchým odkazom na dielo (často aj
bez uvedenia strán), vo ilozoii sa trvá na čo najpresnejšom odcitovaní použitého miesta s presným a jasne identiikovateľným
uvedením bibliograického odkazu. Druhá časť uvedenej vety
sa týka rozsahu, ktorý „nesmie presiahnuť rámec odôvodnený
účelom citácie“. Čo je účel citácie? Jednoduchou odpoveďou je,
že citácie používam na podporu svojich argumentov. Ak tvrdím,
že podľa Daniela Grúňa je určenie sochy trojaké, a to uctievanie,
zvečnenie a prekonanie časovosti, potom svoje tvrdenie najjed135
vydra_text.indd 135
6. 11. 2010 14:54:26
noduchšie podopriem evidentným poukazom na text, kde Daniel Grúň niečo také píše, napríklad spôsobom, aký používam
v tejto knihe, v tomto prípade údajom v zátvorke (Grúň, 2009,
s. 90) a následným zaradením plného bibliograického odkazu
v zozname literatúry na konci knihy, kde ho aj nájdete. Ak by
som však prepísal tri alebo štyri strany (hoci aj s malými úpravami a doplneniami) a za ne by som vložil odkaz v zátvorke, porušujem tým autorský zákon čo do rozsahu použitia citovaného
textu, pretože takýto rozsah by bol neodôvodnený.
Niekto na to môže zareagovať, či je plagiátom aj prevzatie
cudzej myšlienky. Autorský zákon sa dotýka aj tejto záležitosti
a hovorí, že ochrana autorského práva sa nevzťahuje na
myšlienku, spôsob, systém, metódu, koncept, princíp, objav alebo
informáciu, ktorá bola vyjadrená, opísaná, vysvetlená, znázornená alebo zahrnutá do diela (§ 7, bod 3a) Autorského zákona).
To znamená, že ak by autor práce náhodou prišiel na podobnú
myšlienku, rozvinul by podobný spôsob úvahy alebo by vymyslel podobný ilozoický systém ako iný autor pred ním, neporušil by tým autorský zákon. Problém je, ak to vyjadrí tými istými
slovami a vetami (a je vysoko nepravdepodobné, že by sa mu
to podarilo). Ak teda vlastnou úvahou prídem na to, že socha
je tu preto, aby sme si jej prostredníctvom niekoho alebo niečo
uctievali, ďalej preto, aby sa ňou zvečnila nejaká téma, a teda
aj preto, aby sa ňou prekonali hranice času, a po odovzdaní
práce zistím, že presne to napísal – hoci trochu inak – aj Daniel
Grúň, dostávam sa do nepríjemnej situácie, v ktorej budem
musieť dokázať, že som na vec prišiel samostatne a že Grúňovu
knihu som objavil až neskôr. Neporušil som jeho autorské právo (neplagizoval som jeho text), a predsa moje slová nápadne
pripomínajú jeho. Zaiste, ak to v celom texte bude len táto jediná veta, vložená do kontextu vlastných argumentov, nebude
z toho nik robiť problém. No ak by sa ich vyskytlo viacero (už
dva výskyty vzbudzujú pozornosť), podozrenie z plagiátorstva
by rapídne narastalo.
136
vydra_text.indd 136
6. 11. 2010 14:54:26
Ako ktorékoľvek iné porušenie zákona a pravidiel, aj plagiátorstvo na univerzitách súvisí so sankciami, najčastejšie vo
forme disciplinárneho konania, ktorého výsledkom môže byť
v najlepšom prípade prepracovanie textu alebo vypracovanie
novej témy, v horšom prípade podmienečné alebo nekompromisné vylúčenie zo štúdia (a to aj po piatich takmer hotových
rokoch štúdia na univerzite). No azda najnepríjemnejšou sankciou je zverejnenie, medializácia prehrešku voči autorskému
právu. Za hanbu, ktorá jedným razom padne na hlavu plagiátora,
netreba nikoho ľutovať, a to platí najmä vtedy, ak sa vďaka plagiátorstvu dostal k titulu či vysokému postu (a teda aj vysokému
platu). Inými slovami, plagiátorský podvod už nemá do činenia
len s duševným vlastníctvom, ale aj materiálnym.
Pri usvedčení z plagiátorstva sú potrebné dôkazy a hlavný corpus delicti je samotná plagizujúca práca (nielen bakalárska a diplomová, ale aj bežné seminárne práce, ktoré sú riadne
podpísané menom autora). Druhým dôkazovým materiálom je
plagizovaný text. Jestvujú aj prípady, keď práce záhadne zmizli,
stratili sa pri rekonštrukcii knižnice, ktosi ich ukradol alebo zničil. Zahladiť stopy sa vždy nejako dá a ako je na slobode mnoho
zločincov, ktorých trestné činy ostali neodhalené alebo na ne
nejestvujú dôkazy, tak je to aj s plagiátormi, ktorých práce už
vo fyzickej podobe nejestvujú. Tu sa, žiaľ, nedá nič robiť. Trochu
svetla do veci azda vnesie povinnosť odovzdávať práce aj v elektronickej podobe, no aj tu sú možné úniky a poškodenia súborov
(hoci zmiznutie práce a zároveň poškodenie súboru je pomerne
podozrivá náhoda).
Okrem plagiátu jestvujú aj iné priestupky, ktoré možno nie
sú až také závažné, no môžu pre študenta znamenať negatívne
hodnotenie práce. Bežným prípadom je kompilovanie citátov
a cudzích textov. Ide o taký spôsob písania, pri ktorom autor
nepreukazuje nijakú schopnosť vlastnej argumentácie, ale zliepa
dokopy vybrané časti rôznych textov iných autorov, z ktorých
potom vytvára akúsi citačnú koláž. Niektorí študenti holdujú tomuto športu s takou obľubou, že medzi jednotlivé citácie a parafrázy už nekladú ani takzvané oslie mostíky, ktoré sú príznačné
137
vydra_text.indd 137
6. 11. 2010 14:54:26
pre kompiláciu. Kompiláciou je buď používanie viacerých zdrojov, alebo aj to, ak niekto píše prácu neprestajným sledovaním
jediného textu jediného autora. Vyzerá to asi takto:
Chabada píše, že „na rozdiel od Aristotela, podľa ktorého je princíp
individuácie objektov nepoznateľný a abstraktívne poznanie predstavuje jediný zdroj poznania, Scotus svojimi tézami o principiálnej
poznateľnosti singularity objektov a náukou o intuitívnom poznaní rozširuje horizont ľudského poznania“ (Chabada, 2007, s. 70).
Intuitívne poznanie je pre Scota dokonalejšie, lebo „čo v poznaní
predstavuje dokonalosť, to musí patriť rozumovému poznaniu vo
vyššej miere ako zmyslovému“ (Chabada, 2007, s. 71). Totiž intelektuálne intuitívne poznanie uchopuje vec ako totalitu a takéto
poznanie sa týka existujúceho predmetu a jeho singularity (Chabada, 2007, s. 71). Podľa Scota teda nie je predmet v intuitívnom
poznaní „reprodukovaný absolútne vo svojej esencii, ale ako existujúci v minulosti“ (Chabada, 2007, s. 72).
Nech by sa autor takéhoto textu akokoľvek snažil udržať rozdiel
medzi citáciou a parafrázou (čo aj robí), nech by boli jeho tvrdenia akokoľvek presné (prečo by neboli, keď len reprodukujú to,
čo je napísané?), jeho práca napriek tomu nie je prácou, nie je
vypracovaním nejakej témy, nie je argumentáciou (samozrejme,
ak predpokladáme, že v tomto štýle pokračuje aj ďalej). Stačí si
všimnúť spôsob, akým autor textu postupuje: číta knihu a vypisuje postupne citáty, najprv zo strany 70, potom dvakrát z nasledujúcej strany a nakoniec zo strany 72. Nepíše za seba, neukazuje nám nič z toho, ako premýšľa, ale ponúka nám výpisky z knihy
Michala Chabadu podľa zvoleného kľúčového slova „intuitívne
poznanie“, ktorú môže čitateľ poznať z prvej ruky. Úplnej zvrhlosti by sa dopustil ten, kto by v texte pokračoval takto:
Intuitívne poznanie navyše, ako uvádza Bergson, súvisí s intenzitou pocitov, akými napríklad vnímame priestor (Bergson, 1970,
s. 15). „Musíme sa teda domnievať, že intenzívne prevádzame na
extenzívne a že porovnávanie dvoch intenzít sa robí, alebo aspoň
vyjadruje, zmiešanou intuíciou vzťahu medzi dvoma vecami rozloženými v priestore“ (Bergson, 1970, s. 17).
138
vydra_text.indd 138
6. 11. 2010 14:54:26
Takéto doplnenie textu o Scotovi by už bolo hrubou obsahovou
chybou, pri ktorej by sme z jedného terminologického systému
skočili bezohľadne do iného len preto, lebo v jednom i druhom
sa používa pojem intuície, respektíve tu ide o jeden výraz, no
o dva principiálne odlišné pojmové určenia. Deinícia intuície
u Scota by totiž nezodpovedala Bergsonovej deinícii intuície.
Takáto kompilácia by nám o myslení autora povedala veľa: nie
je schopný rozlišovať medzi ilozoickými školami, medzi dejinnými obdobiami, medzi pojmami a ich deiníciami, jednoducho,
že má v tom všetkom poriadny chaos.
Túto kapitolu uzavriem možno trochu neočakávanou koncovkou. Bill Marsh hovorí vo svojej knihe Plagiátorstvo o takzvanom spore o plagiátorstvo, ktorý zažíval svoju zlatú éru koncom
20. storočia. Plagiátorstvo je stále predmetom rôznych akademických diskusií, v ktorých sa nájdu – ako napokon v každom spore
– zástancovia i kritici. Sám Marsh však považuje plagiátorstvo
za autorský omyl, za odchýlku [deviation] (ako napovedá sám pojem) od kódexu správania či od jednotlivých hodnôt pravdy, slušnosti a správnosti. Inými slovami, plagiátorstvo pripomína scestné
putovanie, túlanie sa, blúdenie mimo správnej cesty alebo mimo
hraníc prijatých autorských štandardov (Marsh, 2007, s. 65).
Debata o plagiátorstve má niekoľko rovín najmä na strane tých,
ktorí plagiátorov nechcú zatracovať, a Marshova poznámka ich
sčasti naznačuje. Akademická etika musí rátať aj s týmto obrazom plagiátora: zblúdený študent; ten, kto sa dostal na scestie;
ten, kto potrebuje pomoc viac než tí, ktorí poznajú správnu cestu; nenapraviteľný tulák; akademický bezdomovec, ktorý nedokáže prijať (dokonca teatrálne odmieta) akademické štandardy;
neprispôsobivý delikvent, ktorý mal skúsenosť s nefunkčnými
formami tradičného spoločenského života (zlé vzťahy v rodine,
séria trestov v škole, odmietanie zo strany dospelých). Plagiátorstvo je infekčné aj v zmysle úsilia pripodobniť sa ľuďom vlastnej
vekovej skupiny (čiže odchýliť sa od konvencií a ciest, ktoré „vymysleli dospelí“) – „Všetci moji kamaráti to takto robia“. „Štan139
vydra_text.indd 139
6. 11. 2010 14:54:27
dardy“, ktoré kladú kamaráti, sú silnejšie než konvenčné štandardy spoločnosti. Tieto situácie dobre poznajú aj psychológovia:
Mladistvý energiu investuje najmä do vzťahov mimo členov rodiny – priatelia sa v tomto období stávajú hlavným vzťahovým rámcom, voči ktorému mladistvý posudzuje svoje pozície, roly, a teda
i vlastnú identitu. Navyše je v tomto období silná potreba príchylnosti k niekomu, kto zmýšľa podobne, mladiství vyžadujú, aby
boli pochopení, akceptovaní a uznávaní, aby sa priatelili s niekým,
kto je im podobný (Démuthová, 2006, s. 155).
Túto poznámku by sme mohli pokojne rozšíriť aj o tvrdenie, že
„akademický delikvent“ investuje energiu nielen do vzťahov mimo
rodiny, ale aj mimo sveta dospelých, mimo inštitucionálnych väzieb, mimo zabehnutých rámcov, mimo normalizácií a štandardizácií. Ako bežným delikventom trvá dlhý čas, kým sa začlenia
do spoločnosti, aj akademickému delikventovi potrvá, kým si navykne na štandardné spôsoby. Od pedagógov sa tu vyžaduje na
jednej strane citlivosť a ohľaduplnosť, na druhej strane – napokon
ako pri bežnej delikvencii – prísnosť a tvrdý zásah, ak sa hranice
štandardov priveľmi prekročia. Nájsť túto rovnováhu nie je ľahké
a pedagógov v tom čaká ešte mnoho práce na sebe samých. Takisto treba dodať, že debaty o povahe plagiátorstva (predovšetkým
takzvaného web-based plagiarism) sú v súčasnosti aktuálnou témou v akademických kruhoch a pedagógovia ich budú musieť
relektovať (pozri napríklad Lathrop, Foss, 2005; Marsh, 2007;
Sutherland-Smith, 2008; Roberts, 2008; Haviland, Mullin, 2009).
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Pracujte samostatne.
Citácie používajte ako doplnenia vlastných argumentov.
Vedzte, že každý text, ktorý odovzdáte, sa môže stať dokumentom pri možnom disciplinárnom konaní.
Citujte a parafrázujte len krátke pasáže textu a tak, aby bolo
zrejmé, odkiaľ a kam siaha citovaný či parafrázovaný text.
140
vydra_text.indd 140
6. 11. 2010 14:54:27
Vyhnite sa množstvu citácií na stranu – váš text by sa tým
zdevalvoval na kompilátorskú prácu.
Nepokúšajte osud tým, že budete predpokladať, že učiteľ
plagiát neobjaví. Nepodceňujte učiteľov. Táto opovážlivosť
môže mať škaredé následky.
C V IČ E N I E
Napíšte krátku esej (1 – 2 NS) na tému Môj odkaz plagiátorom.
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Filip je samozrejme poctivý študent, ktorý si nikdy nič cudzie
neprisvojil. Všetky texty, ktoré mi zatiaľ odovzdal, boli precízne vypracované a citácie uvádzal správne. No ani on nemá rád
niektoré inštitucionálne príkazy a nariadenia, ktoré – aby som
použil jeho slová – „zväzujú ruky spontánnosti“. V jeho odkaze
plagiátorom stálo toto:
My, ktorí sa usilujeme dodržiavať literu zákona (citujeme, odkazujeme na citované zdroje, snažíme sa myslieť samostatne), nie
sme ľuďmi, ktorí by sa od vás, plagiátorov, radikálne odlišovali.
Vaša cesta je možno cestou anarchie, vzdoru voči zákonom a pravidlám, no to ešte neznamená, že je aj slobodná. A naša cesta, aj
keď je zviazaná pravidlami a normami, nie je cestou neslobody.
Možno sa len inak dívame na tú istú vec, na slobodu. Lebo zatiaľ
čo pre vás je sloboda predovšetkým vecou odmietania nariadení,
pre nás je skôr vecou samostatného, tvorivého myslenia. Pre vás
je dobrodružstvom odporovať a žiť spontánne, pre nás je väčším
dobrodružstvom vedieť byť slobodnými aj v okovách. A je tu ešte
jeden rozdiel medzi nami: jestvujú také pravidlá, ktoré vy úplne
ignorujete, no my ich väčšinou kritizujeme (napriek tomu, že ich
dodržiavame, kým ostávajú v platnosti). Vo všetkom ostatnom
sme rovnakí.
No, je to Filipov názor, s ktorým možno súhlasiť, nesúhlasiť, ignorovať ho, doplniť, pozmeniť alebo upraviť.
141
vydra_text.indd 141
6. 11. 2010 14:54:27
vydra_text.indd 142
6. 11. 2010 14:54:27
DOPÍSAŤ
T E M AT IC K É OK RU H Y
Kedy písať úvody a závery? – úvod ako zorientovanie
čitateľa – záver uzatvára text, no nie je uzavretím myslenia
– razancia a zvýšenie efektivity výsledného textu –
preformulovanie názvu – zmysel čistopisu a „polotovary“
V ČO M J E P R O B L É M ?
Úvody a závery! Najhoršie texty, vôbec neviem, čo tam mám
napísať.
Môj oponent mi napísal, že mám krátky záver. Koľko strán
majú mať úvody a závery?
Ako môžem zlepšiť svoju prácu pred odovzdaním? Čo si mám
ešte všímať?
Môžem na poslednú chvíľu zmeniť názov práce?
Keď je už základný text práce napísaný, prichádza na rad trochu
nepríjemná úloha: napísať úvod a záver. Nepríjemnou je však
predovšetkým preto, lebo o úvodoch a záveroch sa v našej kultúrnej oblasti veľa nepíše a nehovorí. Študenti tak nadobúdajú
nesprávny dojem, že úvod a záver sú akési „prílepky“ k textu,
niečo, čo k nemu treba pridať, lebo sa to vyžaduje. Problém väčšinou spočíva v tom, že študent nerozumie, aký zmysel majú tie143
vydra_text.indd 143
6. 11. 2010 14:54:27
to pomerne krátke texty. Pozrime sa preto bližšie, na čo sú oba
texty dobré a začnime po poriadku, úvodom.
Stephen Bailey považuje úvod za motivačnú časť práce:
Úvod je rozhodujúci nielen kvôli tomu, čo hovorí o téme, ale aj
kvôli tomu, čo vraví čitateľovi o autorovom štýle a prístupe. Ak
nedokážete uviesť tému jasne, čitateľa to môže odradiť od toho,
aby pokračoval ďalej (Bailey, 2003, s. 39).
Táto poznámka je vyjadrená presne. Zlý, narýchlo odbitý úvod
nemotivuje čitateľa, hneď od začiatku v ňom vytvára nepríjemnú
náladu, ktorá môžu sprevádzať čítanie celého textu. Motivačnú
funkciu úvodov možno zefektívniť správne zvolenými slovami
a vetami, záberom či „ťahom na bránu“. Je dobré vstúpiť do témy
in medias res, bez veľkých rečí a zbytočného pátosu. Pridlhé
a rozvláčne naštartovanie môže vyvolať nudu a únavu, preto by
mal byť úvod strhujúcim textom, ktorý presvedčí čitateľa, že tento text sa oplatí čítať, že má pred sebou čosi zaujímavé. Úvod
musí byť chytľavý, vábivý, doslova zvodný. Aj preto sa úvody nemusia vždy vydariť, no to neznamená, že pri ich písaní máme
rezignovať. Všimnime si napríklad, ako začína jednu zo svojich
kníh Vincent Descombes:
Je možné vykresliť farbu času? A kto by dokázal povedať, aká bola
tvár doby?
V okamihu, keď začínam tento výklad, musím vyznačiť jeho nevyhnutné obmedzenia (Descombes, 1995, s. 13).
Descombove úvodné otázky sú zaiste vyslovené poetickým
spôsobom: veď čo je to farba času a tvár doby? No od prvého
okamihu vieme, že dielo, ktoré bude hovoriť o „dejinách“ súčasnej francúzskej ilozoie, nebude jednoduchým výkladom.
„Farba času“ v nás evokuje viac než čierno-biele rozlíšenie, je
to celá paleta postojov, ktoré sa od seba niekedy výrazne líšia,
inokedy sú posuny medzi nimi len jemné a rozostreté. A „tvár
doby“? Je tvár stabilná? Nemeníme v každom okamihu mimi144
vydra_text.indd 144
6. 11. 2010 14:54:27
ku, hlavne vtedy, ak reagujeme na rôzne podnety? „Tvár doby“
sa takisto mení a letmá fotograická snímka, momentka, nedokáže vystihnúť všetky jej zvraty. Ak to porovnáme s tým, čo
o úvodoch povedal Bailey, Descombovi sa darí zaujať hneď prvou vetou, no zároveň ňou hovorí aj o svojom autorskom štýle
a prístupe (ten ešte rozvíja v ďalšej časti úvodu, ktorý sa týka
nevyhnutných obmedzení).
Prvotné načrtnutie prístupu, akým bude autor postupovať,
je pre čitateľa nesmierne dôležité: vie, čo môže od autora čakať,
vie, ako bude ďalej pracovať. Začína sa v texte orientovať hneď
od začiatku. Vezmime si prípad úvodu útlej knihy homasa Nagela o ilozoii, v ktorom nám vysvetľuje, ako bude postupovať
pri témach, ktoré budú súčasťou základného textu:
Podľa môjho osobného názoru väčšina týchto problémov nebola
vyriešená a niektoré z nich možno ani nikdy nebudú. Nie je však
mojím cieľom dať odpovede – dokonca ani tie, ktoré ja považujem
za správne –, ale skutočne predbežne vás uviesť do problémov tak,
aby ste sa mohli s nimi sami potrápiť. Skôr, než sa dôkladnejšie
oboznámime s ilozoickými teóriami, nechajme sa prekvapiť ilozoickými otázkami, na ktoré sa tieto teórie pokúšajú odpovedať.
Najlepšou cestou, ako to dosiahnuť, je pozrieť sa na niektoré možné riešenia a nájsť na nich chybu. Pokúsim sa nechať problémy
otvorené, ale aj keď poviem svoj názor, nemáte dôvod mu veriť,
kým ho nebudete považovať za presvedčivý (Nagel, 1991, s. 7).
Z Nagelových slov je zrejmé, ako bude pristupovať k predmetu
svojej knihy. Najprv treba ukázať, v čom sú ilozoické otázky
také zvláštne a potom, prečo nie sú niektoré odpovede na ne
také presvedčivé alebo prečo sú problematické či chybné. Vieme
to už na začiatku knihy, už od tohto momentu sme pripravení na
to, čo nás v knihe čaká.
Úvod má byť pripravením pôdy alebo načrtnutím cesty,
akou budem v práci postupovať. Úvod je akoby prospektom,
kde sú vyznačené jednotlivé kroky, ktorými budeme v práci postupovať a aby sme boli presnejší, treba rozlišovať medzi hlavným úvodom a parciálnymi úvodmi. Čo to znamená? Hlavný
145
vydra_text.indd 145
6. 11. 2010 14:54:27
úvod je to, čo za úvod bežne považujeme, je to úvod k celku
práce. Parciálne úvody nás vovádzajú do jednotlivých častí textu. Orientujú nás podrobnejšie v tom, čo môžeme očakávať od
konkrétnej kapitoly.
A. P. Martinich zaradil do svojej knihy o písaní ilozoických prác aj kapitolu o úvodoch, ktorú uvádza skutočne ukážkovo:
V predošlých kapitolách som hovoril o niekoľkých korektných
spôsoboch, akými možno začať seminárnu prácu. V tejto kapitole
budem hovoriť o troch spôsoboch, akými sa nemá začínať. V prvej časti sa budem venovať tomu, ako autori niekedy odbiehajú
od svoje témy. V druhej časti sa budem zaoberať tým, ako autori
niekedy skrývajú dôležitosť svojho argumentu tým, že ho uvádzajú ako jedno z riešení relatívne menšieho problému. V tretej časti
budem hovoriť o tom, ako niekedy autori začínajú svoje práce
zdĺhavým štartom namiesto toho, aby priamo začali (Martinich,
2005, s. 157).
Jedným (hoci nie jediným) zo znakov dobrého úvodu je používanie budúceho času: „V prvej časti sa budem venovať…“,
„V druhej časti sa budem zaoberať…“, „V tretej časti budem hovoriť…“ Úvod hovorí o tom, čo sa v práci bude diať, nastoľuje
otázky a témy, ktoré v práci budeme riešiť. Nikdy by som úvod
nezačínal v minulom čase. Napríklad takto:
Vo svojej práci som sa snažil poukázať na tri momenty…
Moja práca na tejto téme nebola vôbec ľahká a niesla sa v duchu
osobných problémov…
Bolo náročné zhostiť sa tejto problematiky, ktorá sa ma hlboko
dotýka už dlhšiu dobu…
Neviem, či som sa vo svojom texte dopracoval k vhodným výsledkom…
Tieto začiatky sú nešťastné z viacerých dôvodov a predovšetkým
hovoria čitateľovi už vopred o tom, o čom ešte nič nevie. Kým
si prácu neprečítal, nemôže sa ešte vyjadriť k tomu, či sa autor dopracoval, alebo naopak nedopracoval k „vhodným“ (?)
146
vydra_text.indd 146
6. 11. 2010 14:54:28
výsledkom. Našou úlohou pri písaní úvodu nie je ani to, aby
sme pred čitateľom rozvíjali úvahy o pocitoch, ktoré sprevádzali
naše štúdium, o tom, ako sa nám darilo, alebo nedarilo. Nie sme
v poradni psychológa, pred ktorým obnažujeme ubolenú, depresívnu myseľ, ktorá sa podceňuje. Úvodom uvádzame čitateľa do
textu, nie do psychického rozpoloženia.
Prejdime k záverom. Zatiaľ čo sa v úvodoch používa budúci čas, závery sú ako ich zrkadlový obraz s použitím minulého
času. V záveroch sa píše o tom, čo sme v práci urobili, kam sme
dospeli, čo bolo dôležité. No záver môže mať aj miesta, ktoré sa
obracajú k budúcnosti, hoci už nie k budúcnosti práce, ale nášho
ďalšieho uvažovania.
Pozrime sa, čo o záveroch hovorí Stephen Bailey:
Zvyčajne jestvuje spojitosť medzi východiskom, napríklad názvom,
a záverom. Ak názov nastoľuje otázku, potom by mal záver obsahovať odpoveď. Čitateľ si môže najprv pozrieť záver, aby získal
rýchly prehľad o základných argumentoch alebo záveroch (Bailey,
2003, s. 42).
Toto môže byť pre niekoho čudné. Prečo si niekto číta záver na
začiatku, keď je napísaný až na konci? Tým, že sú úvody a závery
úzko zviazané, často sa pri obhajobách stáva, že členovia komisie,
ktorí nemali možnosť prečítať si celú prácu (pri počte odovzdávaných prác by to bolo nereálne), si počas obhajoby pozrú iba
úvod a záver, aby získali základný prehľad o tom, s akým textom
a autorom majú do činenia. Tak to robíme bežne aj v kníhkupectvách, keď si prezrieme úvod a záver knihy, ktorý nás môže buď
presvedčiť o tom, že knihu sa oplatí kúpiť, alebo nás to naopak
odradí a založíme ju späť do regála. V tomto zmysle sú pre akademické písanie a jeho hodnotenie pred komisiou úvody a závery kľúčovými textami prác.
Čo by mal obsahovať záver? Ako správne poznamenal
Bailey, mal by byť odpoveďou v prípade, že názov je otázkou,
alebo ak úvod načrtáva otázky, ktorých riešenie sa má nachádzať v práci. Celé to potom vyzerá asi takto: v úvode si nasto147
vydra_text.indd 147
6. 11. 2010 14:54:28
líme otázku, v základnom texte ponúkame argumenty a riešenia (akési premisy) a záver je ako ergo sylogizmu. V závere má
zaznieť, že ak platí, čo sme napísali v základnom texte, potom
z toho vyplýva to a to. Aj preto sa v angličtine nazývajú závery
conclusions – vyplývania, konečné úsudky, dôsledky toho, o čom
sa vravelo v základnom texte. V tomto zmysle by základný text
nemal byť sensu stricto konečnou odpoveďou, ale skôr cestou ku
konečnej odpovedi.
Väčšinou sa závery akademických textov zamieňajú za zhrnutia v knihách, ktoré majú odlišný charakter od akademického
písania. Zhrnutie má v záveroch svoje miesto, no malo by byť
skôr jednou zo súčastí záveru než synonymom pre záver. Samozrejme, zhrnúť v krátkosti to, čo ukázala analýza problému, je
vždy namieste, no samo osebe to pre dobrý záver nestačí. Záver nesmie opakovať obsah práce, ale musí byť vyústením nášho
skúmania.
Podobne ako sme rozlišovali medzi hlavným úvodom
a parciálnymi úvodmi, možno rozlišovať medzi rozličnými stupňami záverov. Parciálny záver môže byť niekedy len posledným
odsekom kapitoly alebo časti, no pre čitateľa je dôležitý: neustále ho drží pri tom, čo bolo v texte pre vás ako autorov dôležité.
A čitateľ si to bude pamätať.
Závery by mali byť takisto vyjadrením ziskov. Mali by ukázať, čo sme naším skúmaním dosiahli, k akým výsledkom sme
dospeli. Niekedy môžu byť aj vyjadrením strát, toho, že treba
opustiť určité predstavy a presvedčenia, chybné predpoklady,
ktoré sa nám na začiatku nezdali byť problematické. Záver spätne zhodnocuje prácu, no zároveň ju neuzatvára. Povedané jemnou slovnou hračkou, závery nie sú závory. Ich úlohou nie je
ukončiť text s tým, že sme našli konečné riešenie, ale ukázať, že
z toho, čo sme napísali, vyplýva to a to. Ak by sme vec skúmali
z iných hľadísk, ak by sme k nej pristupovali inak, je možné, že
by sme dospeli k (čiastočne alebo radikálne) iným výsledkom.
Ukážme si to opäť na príklade. Ako funguje táto otvorenosť záveru? Toto sú záverečné slová Husserlovej Formálnej a transcendentálnej logiky:
148
vydra_text.indd 148
6. 11. 2010 14:54:28
V tomto spise sme sa pokúsili ukázať cestu od tradičnej logiky
k transcendentálnej logike – ktorá nie je nejakou druhou logikou,
ale iba samotnou radikálnou a konkrétnou logikou, tak ako sa
vyvíja vo fenomenologickej metóde. Presnejšie povedané, ako takouto transcendentálnou logikou sme predsa len mali na zreteli
práve len tú tradične obmedzenú, analytickú logiku, ktorá samozrejme vďaka svojej prázdnej formálnej všeobecnosti zahŕňa všetky sféry bytia a predmetov či všetky sféry poznania. Aj tak sme
však, keď bolo nevyhnutné vyznačiť zmysel a šírku transcendentálneho skúmania, vopred získali aj pochopenie pre „logiky“ iného zmyslu, ktoré treba založiť ako teórie vedy, no teórie obsahové,
pričom najvyššou a najobsiahlejšou by bola logika absolútnej vedy,
transcendentálno-fenomenologická logika samotnej ilozoie. […]
A tak sme vymedzili iba podstatu formálnej teórie vedy a prepísali
sme ju do jej transcendentálnej podoby, zatiaľ čo plná idea teórie
vedy, logiky, ontológie získala len svoj rámec a odkazuje na budúce výklady, ktoré ukážu, ako ďaleko sme z tohto hľadiska dokázali
preniknúť (Husserl, 2007, s. 283 – 285).
Husserlov text sa jednak obracia k výsledkom práce, ku ktorým
dospel, no zároveň otvára predbežnú víziu nových skúmaní
a nového štúdia, ktoré má pokračovať v začatej ceste. Závery sú
ako pootvorené dvere, sú hranicou, no takou, ktorá umožňuje
mysleniu ísť ďalej.
Z celkom pragmatických dôvodov sa možno spýtať: Aké
dlhé majú byť úvody a závery? Odpovedať na túto otázku nie je
ľahké, lebo takéto pravidlo nemožno určiť. Niektorí autori dokážu uzavrieť text jedinou vetou, jediným citátom, no to sa podarí
len občas a zvolený citát musí byť trefný. Tak to napríklad urobila v jednom svojom texte Jana Tomašovičová, keď namiesto
záveru uviedla citáciu z Edmunda Burka (Tomašovičová, 2008,
s. 599). Napriek tomu by som študentom neodporúčal použiť
tento spôsob záveru v záverečných prácach, komisia by si to nemusela vysvetliť ako štylistický zvrat. Medzi rozšírené názory
patrí, že záver by mal tvoriť desatinu celkového rozsahu práce
a úvod by mal byť polovicou záveru (čiže pri bakalárskej práci,
ktorá má asi 35 NS, by mal záver rozsah 3 NS a úvod 1 – 2 NS,
pri diplomovej práci sa tieto rozsahy zdvojnásobia). Pri menších
prácach postačí, ak bude úvod práce tvoriť 0,5 – 1 NS a záver
149
vydra_text.indd 149
6. 11. 2010 14:54:28
1 – 2 NS (v závislosti od celkového požadovaného rozsahu).
Môže sa zdať, že s kratšími úvodmi alebo závermi je to jednoduchšie. Osobne si myslím, že tento predpoklad nie je správny,
lebo menší text si vyžaduje vyššiu intenzitu toho, ako bude napísaný. Príkladom toho sú napokon básnici: tam, kde niekto potrebuje svoju skúsenosť vyjadriť dlhým opisom, si básnik vystačí
jediným veršom. No práve to z neho robí básnika, a tým sa líši
od bežných ľudí a ich vyjadrovania. Písať krátke texty nemusí
byť také ľahké, ako sa na prvý pohľad zdá.
Intenzita, o ktorej som práve hovoril, však s akademickým
textom predsa len súvisí. Po dopísaní úvodu a záveru (a samozrejme po ich následnej redakcii) má autor poslednú možnosť,
aby ešte nejako zasiahol do výsledku práce. Potom ostáva už len
text. Posledné úpravy alebo doplnenia by už nemali zásadne
meniť textovú podobu práce, no môžu zvýšiť razanciu výpovede, respektíve efektivitu textu. Dá sa to spraviť niekoľkými spôsobmi. Najčastejším je uvedenie motta na začiatku práce. Výber motta a jeho autora predpokladá určité štylistické zručnosti.
Motto musí byť výnimočné vyjadrenie, ktoré v skratke vystihuje
celý text. Vynikajúcou ukážkou je Søren Kierkegaard, ktorý na
začiatku Bázne a chvenia uvádza tento citát:
Čo Tarquinius Superbus v záhrade povedal makovicami, pochopil
syn, nie však posol.
Hamann (Kierkegaard, 2005, s. 8)
Kniha o mlčaní ani nemohla mať výrečnejší začiatok. Iným spôsobom zvýšenia efektivity textu je bezspojkové asyndeton, ktoré
odporúčal Aristoteles v Rétorike v časti O závere. Mimochodom
v knihe, ktorej charakter nápadne pripomína dnešné príručky
akademického písania.
Za ukončenie sa hodí asyndeton, aby to bol skutočne záver a nie
nová reč, napríklad: „Povedal som, počuli ste, vec poznáte, posúďte sami“ (Arist. Rhet. 1420a9 – 10).
150
vydra_text.indd 150
6. 11. 2010 14:54:28
Asyndeton je účinné práve bez spojok (dokonca s nimi ani neexistuje), je to veľmi zvláštna štylistická formulka, ktorá vyvoláva
dojem rázneho ukončenia textu, za ktorou už čitateľ nič neočakáva. Napríklad:
Také sú naše dôvody, také sú naše výsledky.
Alebo:
Toto som tvrdil, toto som dokázal, za týmto si stojím.
Spôsobov ako rétoricky pomôcť textu k údernosti je viacero.
Známe je Derridovo ukončenie Násilia a metafyziky (2002,
s. 137) otázkou po zmysle kopuly (is) vo vete z Jamesa Joyca:
Jewgreek is greekjew. Extremes meet.
Takéto náhle ukončenie ostane rezonovať v čitateľovi, a to je veľká výhra autorov, ktorí to dokážu. Prvé a posledné vety majú
obrovský potenciál získať si čitateľa a zanechať v ňom určité dojmy, ktoré vystihujú knihu ako celok. Spomeňme si na poslednú vetu Wittgensteinovho Logicko-ilozoického traktátu, ktorá
sa stala (na jej veľkú škodu) ľahko zapamätateľným sloganom,
a ako spôsob ukončenia textu bola zvolená nesmierne efektívne.
Alebo si všimnime posledné vety knihy Lászlóa F. Földényiho
o melanchólii:
Kto má pravdu? Melancholik? Svet? Márne prevraciame ďalekohľad – ako Nietzscheho nepokojný námorník –, nikdy nebudeme schopní rozhodnúť, či nekonečno pociťujeme ako klietku,
alebo ako slobodu (Földényi, 2001, s. 320).
K záverečným zásahom do textu patrí ešte preformulovanie názvu, ak sa to ukáže byť potrebné. Je lepšie názov na poslednú
chvíľu zmeniť a upraviť, než ho nechať neadekvátny voči textu.
Stáva sa totiž, že študent trvá na pôvodnom názve aj napriek
151
vydra_text.indd 151
6. 11. 2010 14:54:28
tomu, že počas písania sa charakter práce značne posunul, a názov už nevystihuje celkový text, ale povedzme len jeho časť. Ak
študent takúto prácu odovzdá, riskuje, že mu pedagóg alebo
oponent tento nesúlad vytknú.
Už len jedna poznámka: nikdy neodovzdajte pedagógom
text vo forme „polotovaru“ – sčasti napísaného, sčasti nedopísaného textu. Nikdy im nedajte do rúk text, ktorý ste si po sebe
neprečítali a v ktorom ste neurobili aspoň nevyhnutné zásahy
(gramatika, citácie a podobne). Môže sa stať, že text nemá bravúrnu štylistiku, no nesmie sa stať, že nemá aspoň štandardnú
úpravu. Odovzdať „polotovar“ je obrovský prejav neúcty voči
pedagógovi a jeho práci.
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Úvody a závery píšte až na konci, keď už máte hlavný text
hotový.
Uvedomte si, že úvod je prvým textom, s ktorým sa čitateľ
stretáva, nepokazte si uňho reputáciu hneď prvými stránkami.
Dbajte, aby ste v úvode poskytli čitateľovi dobre spracovaný
návod na čítanie vašej práce – dobre zorientovanému čitateľovi sa váš text bude čítať ľahšie a skôr prijme vaše argumenty.
Závery nie sú len zhrnutia a zopakovania toho, čo ste napísali
predtým, ale nastoľujú aj nové otázky, ktoré súvisia s témou,
alebo v nich môžete zaujať jednoznačný postoj k sporným
problémom, prípadne by mal byť vyjadrením zásadného argumentu práce inými slovami, než ste to urobili v hlavnom
texte.
Tak úvod, ako aj záver sú texty, ktoré vytvárajú určitú náladu
pre čitateľa, úvod má motivovať k čítaniu, záver má v čitateľovi zanechať silnú odozvu, ktorá v ňom bude rezonovať aj
po prečítaní textu.
Nebojte sa zmeniť názov práce, ak je to potrebné vzhľadom
na výsledný text.
152
vydra_text.indd 152
6. 11. 2010 14:54:28
Nikdy neodovzdávajte „polotovary“, ale vždy len úplné čistopisy. Práca je obraz vašej osobnosti a intelektuálnej vybavenosti.
C V IČ E N I E
Skúste opraviť nasledujúci úvod k seminárnej práci
a uveďte pripomienky k tomu, čo by ste doň ešte doplnili (napíšte takisto, v čom je úvod korektný):
Moja seminárna práca sa bude týkať pojmu epistémé a tomu ako
ho používa Aristoteles a Platón vo svojich dielach. Budem za zaoberať jeho analýzou, interpretáciou a nakoniec kritikou. Táto téma
ma zaujala. Aristoteles a Platón významne ovplyvnili vtedajšiu
dobu. Epistémé znamená vedenie, poznanie. V práci ho budem
podrobnejšie vysvetľovať a ďalej s ním pracovať.
Najskôr urobím rozbor slov – etymologický, ktoré Aristoteles
a Platón používajú vo svojich dielach, potom niektoré z nich porovnám. V ďalšej časti budem interpretovať pojem epistémé vo vybraných pasážach z Platóna a Aristotela. Budem sa snažiť ukázať,
že každý z týchto dvoch autorov inak chápal tento pojem. Budem
sa držať iba povolenej literatúry, ktorú sme dostali. Nakoniec urobím kritické zhodnotenie oboch prístupov. Myslím si, že nebudem príliš kritická, veď každý môže povedať ako danú vec chápe.
A nemusí to byť vždy rovnaké chápanie danej veci.
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Filip dnes prišiel s otázkou, ktorá súvisela so spôsobmi citovania.
Kdesi videl, že možno citovať aj cez iného autora, tak sa chcel
spýtať, či je to správne. Viackrát som si to v seminárnych prácach všimol. Filipovi som preto povedal toto: Po prvé, ak je to
možné, treba citovať z priameho dokumentu, nie cez iného autora. Je smiešne citovať napríklad úryvok z Platónových dialógov sprostredkovane cez Johna E. Petermana, keďže Platónove
dialógy vyšli v slovenskom preklade a môžeme ich použiť priamo. Po druhé, ak autor cituje pasáž z knihy, ktorá je pre nás nedostupná, môžeme ju odcitovať aj týmto spôsobom, ale nemalo
153
vydra_text.indd 153
6. 11. 2010 14:54:29
by to byť pravidlo. V každom prípade treba za takouto citáciou
uviesť poznámku v zátvorkách: (Randall, 1970, s. 36, cit. podľa
Peterman, 2005, s. 26). A po tretie, citovanie „z druhej ruky“ má
jednu nevýhodu – nikdy nepoznáme kontext pôvodného diela
a nevieme, či text, ako ho použil autor, nie je z kontextu vytrhnutý nekorektne. Preto treba byť pri tomto spôsobe citovania veľmi
opatrný.
154
vydra_text.indd 154
6. 11. 2010 14:54:29
ODOVZDAŤ
T E M AT IC K É OK RU H Y
Deadline a jeho miesto v akademickom svete – odovzdanie práce „o päť minút dvanásť“ – najčastejšie kritériá
hodnotenia – čo so zlým hodnotením práce? – ako naložiť so zásahmi pedagóga? – nepochopenie zo strany
čítajúceho – učiť sa písať mimo akademickej pôdy
V ČO M J E P R O B L É M ?
Všetci učitelia nás strašia, že ak neodovzdáme prácu načas,
zhoršia nám hodnotenie. Majú na to právo?
Načo sú dobré „šibeničné termíny“?
Najradšej píšem na poslednú chvíľu. Viac ma to motivuje.
Oponent mi dal negatívne hodnotenie. Čo teraz?
Môj učiteľ vôbec nepochopil úmysel mojej práce.
Vraj by som mal čosi napísať do časopisu. Ja neviem, keď tam
píšu len učitelia, vedci, spisovatelia, novinári…
A je to tu. Posledný zásah do textu je za nami a práca leží vytlačená na stole a uložená ako textový súbor v počítači. Zajtra je
posledný termín, kedy ju možno odovzdať.
155
vydra_text.indd 155
6. 11. 2010 14:54:29
Posledný termín (deadline) – na čo je dobrý? Určenie hraničného termínu má niekoľko výhod a dobre to vedia ľudia, ktorí
sa pohybujú v prostredí biznisu a manažmentu. Termíny určujú presné pravidlá hry – ani futbalový zápas nemožno svojvoľne
predlžovať o polhodinku a potom ešte o jednu polhodinku. Nadstavený čas býva krátky a v skutočnosti len dopĺňa čas, ktorý sa
počas hry „stratil“ prestávkami. Takisto expirácia jedál má svoj
jednoznačný dátum a sotva by sme mali chuť na vajíčka po záruke.
Na základe čoho stanovujú pedagógovia termíny na odovzdanie
prác? Ak by sme mali viac času, mohol by byť náš text kvalitnejší?
Myslím si, že táto predstava nie je správna. Určite v časovej tiesni
človek narobí nejaké chyby navyše, no je to skôr vec zvyku a tréningu. Zakaždým si pri tejto téme spomeniem na Williama Shakespeara a rýchlosť, s akou písal svoje drámy: dve až tri za rok, čo
je na písanie drám dosť. Shakespeare narobil aj chyby a jeho kritickí obdivovatelia mu to radi spočítali, no napriek tomu vytvoril
„nesmrteľné“ diela. Boris Pasternak o tejto rýchlosti napísal:
Obrazný Shakespearov jazyk nie je súrodý. Niekedy je to vysoká
poézia, ktorú treba aj takto chápať, niekedy je to očividná rétorika,
ktorá hromadí zbytočne veľa rečí namiesto jediného výstižného
slova, ktoré má autor na jazyku, ale v náhlivosti naň neprišiel. […]
Metafora je tesnopis veľkej osobnosti, rýchlopis jej ducha (Pasternak, 1991, s. 518 – 219).
Rýchlopis ducha je podľa Pasternaka prejavom ľudskej smrteľnosti a konečného termínu nášho života, do ktorého treba ešte
toľko stihnúť. Ak sa o ilozoii tvrdí, že je prípravou na smrť,
potom je aj rešpekt voči termínom formou tejto prípravy. Odovzdanie práce (a akéhokoľvek umeleckého diela) považoval Roland Barthes za okamih „smrti autora“ – od tejto chvíle mu už
dielo nepatrí alebo aspoň nie celkom, od tejto chvíle je v rukách
čitateľov, nových autorov, ktorí ho budú dotvárať. Napríklad aj
tak, že si čitateľ „zle“ vysvetlí „krvou písané“ vety autora. Autor
už, žiaľ, nemá možnosť ovplyvňovať čítanie iných.
Vráťme sa k tomu, načo je dobrý deadline. Biznismen vie,
že dodržiavanie termínov šetrí čas: irme, pracovníkom, klien156
vydra_text.indd 156
6. 11. 2010 14:54:29
tom, partnerom. Ak sa príliš naťahuje odovzdanie zákazky, stúpa
aj nervozita, míňa sa čas, ktorý mohol byť využitý efektívnejšie,
stres naopak narastá, namiesto toho, aby upadal. Ako to súvisí
s písaním seminárnych a záverečných prác? Termíny odovzdania
prác majú podobné výhody: ak odovzdáme prácu načas, pedagóg si ju prezrie a v prípade, že je na nej treba niečo zmeniť, vráti
nám ju na prepracovanie alebo doplnenie. Ak ju odovzdáme na
poslednú chvíľu, buď si ju nestihne prečítať, alebo už neostane
čas na zásahy do textu a práca skončí s negatívnym hodnotením
bez možnosti opravy. Navyše, odovzdať učiteľom prácu po poslednom možnom termíne je vulgárny spôsob prístupu voči štúdiu a vyučujúcim. Ostáva už len vyhovárať sa, prečo sme nestihli
prácu napísať a možno bol za tým aj nekalý zámer odovzdať ju
po termíne, aby už vyučujúci nemal možnosť vrátiť nám text na
dopracovanie. To však neplatí pre všetkých pedagógov a existuje
nemálo prípadov, keď sa vypočítavý študent prerátal.
Niektorí študenti majú písanie na poslednú chvíľu výslovne
v obľube, pretože ich to motivuje k písaniu a prekonaniu takzvaných blokov pri písaní. Kým bol čas, bolo ich písanie zablokované (nedokázali napísať ani riadok), keď už čas tlačí, treba písať
nech sa deje, čo sa deje. Za extrémne krátky čas vzniká aj dlhý
text. Z tohto písania nebývajú školitelia záverečných prác príliš
nadšení, lebo výsledný text dostanú do rúk tesne pred obhajobou a už sa na ňom nedá nič meniť. Ak sú v ňom aj obsahové
chyby, členovia komisie budú poškuľovať nielen po študentovi,
ale aj po vedúcom práce. Týmto nepríjemným situáciám je lepšie sa vyhnúť.
No deadline má v akademickom prostredí aj inú funkciu.
Univerzitný svet niekedy pôsobí na ľudí zvonku dojmom strnulosti, zastaveného času, kde sa nik neponáhľa, všetko sa odkladá
na neskôr, veci sa nehýbu. Bola by to takmer idylická predstava univerzitného pokoja, no skutočnosť môže byť o čosi horšia
– môže ísť o skostnatenosť inštitúcie, o nelexibilné prostredie,
sediment, stojatú vodu, ktorá – ako to už býva – páchne. Ak
sa nedodržiavajú termíny (a to nielen na úrovni odovzdávania
študentských prác), potom škola stagnuje. Deadline disciplinu157
vydra_text.indd 157
6. 11. 2010 14:54:29
je. Slovo disciplína pochádza z latinského slova discipulus (žiak),
ale v tomto prípade si vystačíme aj s jeho bežným významom.
Naťahovanie termínov nie je pomoc pre nikoho. „Pravidlá hry“
nie sú ani tak o tom, akú kvalitnú prácu študent odovzdá, ale akú
kvalitnú prácu dokáže vykonať za taký a taký čas: či je schopný
reagovať rýchlo, či si vie systematicky vyhľadať potrebnú literatúru, zvážiť argumenty a námietky proti nim, či dokáže napísať
text v konkrétne danom časovom úseku. V bežnom svete, vo
svete pracovných povinností, sa lepšie hodnotia výkonnejší ľudia, nie pomalí rojkovia. Zaiste, ilozoia si vyžaduje aj čas samoty, premýšľania, ticha, koncentrácie, no ani tu nemožno zaspať.
Nedisciplinovanému človeku, ktorý prekračuje termíny, chýba
často aktivita, výkon, úsilie. Kým sa dopracuje k výsledkom, prejde mnoho času a problémy, na ktoré hľadal odpovede, zostarnú s ním, alebo na ne ponúknu odpovede iní. Nízka lexibilita,
nepružnosť či zdĺhavosť akademických inštitúcií sa ukazuje aj
v hodnotení ich práce. Ak chcú humanitné vedy od spoločnosti,
aby ich brala vážnejšie, nesmú jej dávať signály o stagnácii. Ak
na vysokej škole mladý človek zlenivie, nie vždy je to jeho chyba,
často je to aj prešľap tých, ktorí ho k zleniveniu doviedli, respektíve mu to umožnili.
Opusťme túto oblasť a pozrime sa na ďalšie veci, ktoré
súvisia s odovzdaním práce. Všimnime si kritériá hodnotenia
prác. Každé univerzitné pracovisko si môže nastaviť rozličné
kritériá posudzovania kvality študentských textov, no v niečom
sa predsa len zhodujú a týka sa to aj vecí, ktoré som spomínal v predchádzajúcich častiach knihy: výberu témy, jasnosti
textu, presvedčivosti argumentov, vyjadrenia a zaujatia postoja
k problému, originality, gramatickej a štylistickej úrovne písania a podobne. Dnes sa tieto kritériá zvyknú hodnotiť aj numericky (bodovo alebo percentuálne), čo uľahčuje prácu pedagógom. Jasne určené kritériá sú predpokladom objektivity hodnotenia – predpokladom, nie jej dôkazom. Vyučujúci nemusí
vždy postupovať podľa nich, alebo im prisúdi odlišné hodnoty,
než by to urobil iný pedagóg. Pre niekoho je sila a presvedčivosť argumentu hodnotená vysokým počtom bodov, pre iného
158
vydra_text.indd 158
6. 11. 2010 14:54:30
prinízkym. Jeden učiteľ ohodnotí prácu ako výbornú, druhý
ako nedostatočnú.
Hodnotiť akademické texty nie je ľahké a pri čítaní veľkého
počtu prác sa občas stane, že učiteľovi uniknú detaily, ktoré sú
pre prácu podstatné – tak pri pozitívnom, ako aj negatívnom
hodnotení. Posudky prác môžu byť neobjektívne v obidvoch
prípadoch a v určitom zmysle je lepšie (nech to znie akokoľvek
drasticky), keď je pedagóg radšej ostrý než mäkký, radšej prísny
než ľahostajný, radšej nech poukáže na negatíva, než by písal
chvály na autora. Prečo?
David Lodge uvádza v knihe o písaní ukážku zo svojej
vlastnej hry he Writing Game (1990), v ktorej zaznieva toto:
PENNY: Zatiaľ si mi hovoril, čo robím zle. Myslím, že to už chápem. Teraz chcem vedieť, ako sa to robí správne (Lodge, 2003,
s. 169).
Penny zastupuje študentov tvorivého písania a v tejto pasáži hry
sa rozpráva s Leom, učiteľom tvorivého písania. Ten po tejto výzve nechápavo krúti hlavou a tvrdí, že to, čo študentom môže
ponúknuť, je kritika – ako ju využijú, je na nich, uzatvára Leo.
Na konci tejto knihy by sa mohlo zdať čudné, ak by som tvrdil,
že je ťažké niekomu povedať, ako má písať akademický text, no
vedel by som mu povedať, ako sa písať nemá. Veď celá kniha
hovorí, ako sa má akademický text tvoriť. Nepochybne, no toto
je len príručka na zvládnutie základných krokov pri písaní. Konkrétny text vždy prináša miesta, s ktorými možno polemizovať,
argumenty, ktoré prekvapia alebo nepresvedčia, vyjadrenia, ktoré by sa dali lepšie preformulovať. Učiteľ má pomáhať študentovi,
aby bol jeho ďalší text lepší, jasnejší, precíznejšie vypracovaný.
Akademické písanie síce nie je to isté čo tvorivé písanie, no aj
tu sa uplatňuje určitá miera tvorivosti, originality v prístupe,
pri uchopovaní tém. Ak učiteľ poukazuje na miesta, ktoré by riešil inak, je to spätná väzba pre študenta, ak poukazuje na omyly,
vystríha ho pred nimi, ak mu radí postupovať inak, nastavuje
zrkadlo jeho spôsobu písania.
159
vydra_text.indd 159
6. 11. 2010 14:54:30
Toto sa týka predovšetkým seminárnych prác, ktoré sú zo
svojej podstaty cvičnými prácami, na ktorých sa študent učí písať. Som presvedčený, že pedagóg, ktorý udelí študentom ako
podmienku absolvovania kurzu napísanie seminárnej práce, je
povinný uviesť následne ku každej aspoň minimálny posudok
vo forme krátkeho vyjadrenia. Nazdávam sa, že zbierať práce
a nepovedať študentom, v čom by sa mali zlepšiť, je zneužívaním
ich času. Študenti budú zo svojej perspektívy pedagóga vnímať
ako toho, kto si ich prácu možno ani nepozrel. Nevedia, v čom
sa mýlili, ak náhodou dostanú negatívne hodnotenie. Ich písanie im síce prinieslo nejakú známku (povedzme aj dobrú), no
z písania v skutočnosti nič nemajú, pretože netušia, na čom sú.
Na druhej strane si dobre uvedomujem náročnosť čítania celej
hŕby študentských textov. Je to však súčasť tejto profesie, jedna
z jej najťažších súčastí.
Možno by tieto rozpory medzi študentom a pedagógom
nemuseli byť také dramatické, keby mali študenti (a občas aj učitelia) viac skúseností s písaním aj mimo akademickej pôdy. Seminárne práce, ako som už naznačil, sú cvičenia a ich čitateľom
je jediný človek – pedagóg. No čosi iné je napísať text pre časopis
– pre stovky alebo tisícky čitateľov. Ešte predtým je tu jazykový
redaktor. Ten môže text doškrtať, pomeniť nám slová, vyhodiť
tvrdenia a potom by nám ho mal poslať na autorizáciu. Veľké
prekvapenie čaká na nadšeného autora, keď zrazu uvidí svoj text
s korektorskými značkami, ktorým nerozumie, s preškrtnutými slovami a vetami, s marginálnymi poznámkami a podobne.
Nikde nijaká chvála a ocenenie, len poukazy na chyby alebo na
vety, ktoré by podľa redaktora zneli lepšie, ak by ich upravil do
ním navrhovanej podoby. Čo sa dá robiť? Text upravíte podľa
zásahov redaktora (samozrejme, to, na čom trváte, si zmeniť nenecháte) a pošlete ho späť do redakcie. A potom prichádza ďalšie
prekvapenie – reakcie čitateľov. Tie môžu byť trojaké. Buď na
text dostanete negatívne, alebo pozitívne ohlasy (najlepšie oboje
naraz), alebo – čo je trochu nepríjemné – nemáte ohlas vôbec
(váš text nevyvolal diskusiu?, nikoho sa nedotkol?, alebo len nik
nemá potrebu reagovať?). Všetky odozvy sú pre začínajúceho
160
vydra_text.indd 160
6. 11. 2010 14:54:30
autora dôležité, všetky mu čosi vravia o jeho písaní. Navyše písanie do časopisov sa riadi trochu inými pravidlami než akademické písanie (je omnoho voľnejšie, menej formálne, viac tvorivé).
Niekoľko mojich študentov sa pokúsilo písať krátke články do
časopisov a ich spôsob práce s textom sa rýchlo zlepšoval, získavali čoraz väčšiu zručnosť s používaním jazykových nástrojov.
Keď si po čase porovnám ich prvé a posledné texty, je vidieť, ako
veľmi pokročili. Často začínali recenziami, krátkymi esejami či
úvahami a postupne sa dostávali k väčším a odbornejším celkom. Takisto sa u nich menila štylistika: tam, kde predtým boli
nedopovedané vety s tromi bodkami, sú teraz jasné a ucelené
vety, kde predtým bola len plejáda rečníckych otázok, sú dnes
jednoznačnejšie tvrdenia.
Keď Jana Trajtelová napísala svoj prvý text pre časopis Ostium, bolo ťažké nájsť rubriku, do ktorej by sme ho zaradili. Text
sa pohyboval na hranici medzi esejou a poéziou, no nebola to
ani esej, ani poézia:
Schádzajú sa v noci, aby špekulovali o svetle;
čudné bytosti, plné rozporov;
odsúdené na pobyt v tme,
hodené do trocha zmäteného poriadku.
Poriadny zmätok!
Nemajú to ľahké, treba uznať;
nemožno byť na tie tragikomické postavičky prísny,
i keď niekedy povyvádzajú svoje.
Milé stvory i riadne potvory.
Majú to privilégium i tú smolu,
že v tej tme môžu aj nemôžu robiť, čo chcú.
A tak špekulujú.
Toto nočné špekulovanie nazvali ilozoiou (Trajtelová, 2005).
Napriek tomu, že sme text najskôr nevedeli zaradiť do adekvátnej rubriky, rozhodli sme sa ho aj tak uverejniť. Jana písala ďalej,
po škole sa prihlásila na doktorát, absolvovala štipendijný pobyt
v USA a obhájila dizertáciu z ilozoie. Jej dnešné texty vyzerajú
inak, aj keď si stále zachovávajú určité rysy jej osobnosti a jej
písania. Jeden z jej posledných textov sa končí takto:
161
vydra_text.indd 161
6. 11. 2010 14:54:30
Mystické skúsenosti, existenciálne transformatívne skúsenosti, sú
zakúšané v základnej pasivite, sú dokonalým prijímaním. No je tu
čosi viac než len jednotlivé skúsenosti – celkový bytostný postoj
voči tomu, čo sa dáva. V mystike (a v jej špeciickej racionalite) je
dominantný základný otvorený pasívny receptívny postoj, ktorý
sa vo svojej radikálnej podobe prejavuje tak v mode vzdialenosti
(skúsenosť temnej noci ducha), ako aj blízkosti (mystická intimita
zjednotenia). Na mystickej ceste pozorujeme, že subjekt sa posúva
stále k väčšej pasivite, ktorá ho disponuje k prijatiu daru. Deje sa
to vyvlastňovaním možností prirodzenej aktivity jeho schopností
– a to aj racionálnych. Ich vyraďovanie nemá viesť k ich zničeniu,
ale pod vplyvom pôsobiacej danosti k ich premeneniu, k ich neidolatrickému používaniu (Trajtelová, 2010, s. 142 – 143).
Ak si porovnáme tieto dva texty, ktoré od seba delí päť rokov,
ľahko zbadáme veľké rozdiely v terminológii, štylistike, vyjadrení postoja. Skúsenosti, o ktorých tieto dva texty sú, možno nebudú až také rozdielne, no spôsob, ako o nich Jana Trajtelová píše,
sa zásadne líši.
Písaniu sa nedá nikoho naučiť, je to niečo, na čom pracuje
každý sám za seba. S písaním sa rastie – odborne, osobnostne,
ľudsky. Úlohou pedagógov je umožniť študentom vyjadriť sa aj
vo verejnom priestore a opatrne im ukazovať, kde pritom robia
chyby. Zvyšok je už na nich.
RIEŠENIA A MOŽNOSTI
Prácu odovzdajte vždy v termíne.
Učte sa využívať a organizovať si čas na prácu, pomôže vám
v tom aj dobre napísaná osnova.
Nebojte sa kritiky zo strany vyučujúceho – môže vám iba
pomôcť.
Píšte okrem seminárnych prác aj recenzie a kratšie texty do
odborných časopisov. Získate skúsenosti a zručnosti, ku ktorým by ste sa pri písaní seminárnych prác nemuseli dostať.
Neuverte fáme, že do odborných časopisov musia písať len
profesori. Je tam miesto aj pre študentov.
162
vydra_text.indd 162
6. 11. 2010 14:54:30
Pri písaní textov do časopisov si vždy pozorne preštudujte
pokyny pre autorov. Každý časopis ich má trochu iné, no je
dobré ich dodržiavať.
Buďte vďační aj za negatívne pripomienky.
C V IČ E N I E
Napíšte recenziu na jednu z kníh, ktoré ste naposledy
čítali (najlepšie je, aby vyšla len nedávno) a pošlite ju do
redakcie niektorého odborného alebo publicistického
časopisu.
KON Z U LTÁC I E S F I L I P OM
Dnes je tu Filip poslednýkrát. Doniesol mi prácu, na ktorú sa
teším. Na prvý pohľad vyzerá dobre, citácie sa zdajú byť v poriadku, kompozícia textu je takisto prehľadná, literatúra, ktorú
použil, je zaujímavá a po prečítaní úvodu som mal chuť začať
s čítaním hneď na mieste. No všetko má svoj čas a nebudem ho
pred vami predbežne chváliť. Ako to už býva, v prácach začiatočníkov sa vždy nájde dosť chýb (už som aj nejaké drobnosti
zazrel). No jednu vec som mu vytkol priamo na mieste – zabudol na titulný list uviesť svoje vlastné meno.
163
vydra_text.indd 163
6. 11. 2010 14:54:30
vydra_text.indd 164
6. 11. 2010 14:54:30
ZÁVER
Mnohé z toho, čo som odporúčal v tejto knihe študentom, som
kedysi sám nerobil. Jednoducho nemali sme kurzy o akademickom písaní. Tento problém pociťovalo mnoho mojich kolegov
a bývalých spolužiakov, ale aj študenti vyšších ročníkov, s ktorými som sa počas pedagogického pôsobenia na oboch trnavských univerzitách stretával. Táto kniha chce sčasti naplniť túto
potrebu. Jestvuje ešte veľa vecí, ktoré ostávajú mimo nej, ktoré
som tu nedokázal vpísať, na ktoré som azda z nedbanlivosti pozabudol alebo som si ich zatiaľ vôbec nevšimol. Napriek tomu
som sa usiloval podať výklad toho, ako má k písaniu pristupovať študent humanitných vied, osobitne ilozoie. Samozrejme,
parciálne problémy sa vyskytnú vždy, pretože táto kniha nemá
byť šablónou, podľa ktorej sa majú písať všetky ilozoické texty.
Písanie je tvorivý akt a nové generácie prídu vždy s novými riešeniami. Akademický text na stredovekých univerzitách je neporovnateľný s tým dnešným. To, čo sa považovalo za vedecký
diskurz vtedy, by dnes nebolo možné alebo ani želateľné. Písanie
sa takisto ako veda vyvíja a mení svoje podoby. Azda raz vznikne aj osobitná historická disciplína, ktorá sa bude zaoberať dejinami akademického písania. My, ilozoi, by sme radšej hovorili
o archeológii akademických textov. No to teraz nie je podstatné.
V jednotlivých častiach, ktoré viac-menej kopírujú proces
písania akademického textu, som chcel spojiť praktické riešenia
aj s predbežným výkladom, aby bolo jasné, aký zmysel majú
niektoré postupy pri písaní. Niekedy bol výklad dlhší, inokedy
165
vydra_text.indd 165
6. 11. 2010 14:54:31
stručnejší. Vždy som ho však dopĺňal príkladmi a ukážkami textov. Väčšinu ukážok, ktoré pochádzajú z diel ilozofov, nemožno
považovať sensu stricto za akademické texty. Heideggerovo Bytie a čas obsahuje tak málo odkazov na iných ilozofov a takmer
vôbec nepracuje so sekundárnymi zdrojmi, až sa nás chytá pochybnosť, čo vlastne čítame. Prečo by sme takto nemohli písať aj
my? Prečo musíme postupovať podľa akýchsi pravidiel?
Jednu z odpovedí ponúka A. P. Martinich, na ktorého knihu Philosophical Writing som sa odvolával asi najčastejšie:
Mojím cieľom je pomôcť študentom napísať niečo hodnotné tak,
aby mohli začať rozvíjať svoje vlastné štýly (Martinich, 2005, s. 1).
Najskôr sa učíme písať úplne jednoduché texty, aby sa začínajúci autor rozbehol v ústrety vlastnej tvorbe, aby hľadal vlastné
vyjadrenie – to, že sa bude neskôr jeho štýl líšiť od môjho, nie je
na škodu, práve naopak. Ak by sme všetci písali rovnako, zmizla
by z písania rozmanitosť textov. Verím, že ten, kto sa raz naučí vyjadrovať svoje myšlienky jednoducho, bude možno meniť
techniku písania, no zostane mu jedna dôležitá zručnosť: vedieť
iným povedať to, čo mám na mysli jasne (akýmkoľvek spôsobom). Akademickým písaním sa učíme vyjadrovať, používať
odborné pojmy tam, kde je to potrebné. Písaním ilozoických
textov a ich následnými úpravami a vylepšovaním vstupujeme
do sveta ilozofov lepšie než memorovaním poučiek a loskúl zo
všeobecných dejín ilozoie. Písanie nás učí myslieť samostatne,
byť kreatívnymi, učí nás hľadať argumenty a vedieť ich sprostredkovať iným tak, aby ich prijali ako rozumné. Pokrvným súrodencom písania je čítanie. Tieto dva úkony sprevádzajú ilozofa
počas celého života. Keď súhlasím s Martinichovým tvrdením,
že prvotným cieľom je naučiť sa napísať jednoduchý, no hodnotný text, vzápätí sa vo mne ozýva ešte jedna túžba, ktorá sa raz
azda aj naplní – napísať knihu o tom, ako sa naučiť jednoducho
a jasne čítať a až neskôr rozvíjať vlastné spôsoby čítania iných
textov. Textové semináre, ktoré dopĺňajú hlavné prednášky na
vysokých školách, majú fungovať ako „laboratóriá“ pre huma166
vydra_text.indd 166
6. 11. 2010 14:54:31
nitné vedy. Môže sa to zdať trochu zvláštne, ale na vysokej škole
sa mladí ľudia učia čítať a písať. Tí, ktorí týmto výcvikom prešli,
sami spoznali jeho nevyhnutnosť a patrím medzi nich. A zrejme
najväčším šťastím učiteľa akademického písania je, ak sa pre študenta písanie zmení z povinnosti na dobrodružstvo.
Mimochodom, Filipovu prácu som ohodnotil známkou A.
167
vydra_text.indd 167
6. 11. 2010 14:54:31
vydra_text.indd 168
6. 11. 2010 14:54:31
PRÍLOHY
Príloha č. 1: Proces písania akademického textu
1. Vybrať si tému zo všeobecných tematických oblastí ilozoie.
2. Pozháňať si primárny text (ak je to možné, tak originál). Na
sekundárne zdroje použiť vyhľadávanie cez databázové systémy,
akými sú napríklad JSTORE, EBSCO, ProQuest alebo ELSEVIER
(v knižniciach by mal byť k dispozícii prístup aspoň k niektorým
z nich), alebo vyskúšať hľadanie cez kľúčové slova v Knižničnom informačnom systéme tretej generácie (www.kis3g.sk) či
jednoducho skúsiť nájsť nejaké vhodné odkazy cez internetové
vyhľadávače. Autori takisto používajú nejakú literatúru, čím sa
dajú získať odkazy na ďalšie knihy a články, ku ktorým sa možno
dostať cez knižničné systémy (MVS a MMVS).
3. Zúžiť si tému na konkrétny pojem, problém, autora či dokonca text (najlepšie na časť textu).
4. Rozhodnúť sa, čo bude základnou tézou práce (aký postoj
v nej budem zastávať, k akým tvrdeniam sa budem prikláňať
a aké budem odmietať).
5. Vypracovať si predbežnú osnovu, pričom budem dbať na to,
aby jej jednotlivé body na seba nadväzovali, boli koherentné
a viedli k zamýšľanému záveru.
169
vydra_text.indd 169
6. 11. 2010 14:54:31
6. Určiť si metódy a prístupy, ktoré mi pomôžu postupovať v rozvíjaní zadanej úlohy.
7. Napísať predbežný, hrubý text.
8. Doplniť presné bibliograické údaje k citáciám tam, kde boli
najprv len naznačené. Doplniť ďalšie možné citácie, ktoré sa
ukážu ako vhodné pre text a jeho argumentačnú silu. Na konci
textu uviesť použité zdroje v súlade s normou ISO 690.
9. Skorigovať si text, prečítať po sebe, čo som napísal, alebo poprosiť niekoho iného, aby sa na text pozrel (opraviť gramatické
chyby, preklepy, zlé koncovky, predložky, nedokončené miesta
a podobne).
10. Napísať úvod a záver a opätovne ho skorigovať.
11. Doplniť prípadne formálne náležitosti, ak sa požadujú (titulný list, anotácie, čestné vyhlásenie a podobne).
170
vydra_text.indd 170
6. 11. 2010 14:54:31
Príloha č. 2: Všeobecná schéma osnovy akademického textu – trojúrovňová
Úvod – uvedieme motívy pre písanie, metódy a postupy, základnú tézu a základné momenty, ktoré sa budú v práci riešiť, respektíve partikulárne tézy práce
1. Pojmová analýza – vyberieme základné pojmy, s ktorými budeme v texte pracovať, a tie jednotlivo analyzujeme (môžeme si
pomôcť aj sekundárnymi zdrojmi alebo odbornými slovníkmi)
1.1 Analýza pojmu A
1.2 Analýza pojmu B
1.3 Analýza pojmu C
2. Interpretácia textu – na základe analýzy a štúdia primárneho
zdroja vykladáme študovanú pasáž textu – treba ukázať, že textu
rozumieme
2.1 Zaradenie autora a textu do príslušnej oblasti ilozoie
2.2 Zaradenie pasáže do kontextu celku diela
2.3 Výklad pasáže
3. Kritický postoj – po analýze a interpretácii sa môžeme venovať zaujatiu kritického stanoviska k študovanej téme
3.1 Ohlasy (pozitívne alebo negatívne) zo strany iných ilozofov
3.2 Kritika zo strany možných oponentov
3.3 Naše kritické zhodnotenie textu (prípadne obrana textu pred inými kritikmi)
Záver – čo z toho, čo sme napísali, vyplýva ako záver práce,
k čomu sme došli kladením argumentov
Nezabudnime k práci priložiť aj zoznam použitej literatúry.
171
vydra_text.indd 171
6. 11. 2010 14:54:31
Príloha č. 3: Príklad rozšírenej osnovy akademického textu
Názov práce: Prečo je prvá veta Aristotelovej Metafyziky pravdivá?
Úvod
1. Slovo po slove
1.1 „Všetci ľudia“
1.1.1 Problém všeobecného kvantiikátora
1.1.2 Kto všetko sú ľudia, o ktorých vraví Aristoteles?
1.2 Túžba od prirodzenosti – o jednom zvláštnom vyjadrení
1.2.1 O akej túžbe sa tu hovorí?
1.2.2 Premeny pojmu fýsis u Aristotela
1.3 Vedenie ako eidenai
1.3.1 Eidenai
1.3.2 Epistémé a iné výrazy pre poznanie
2. Text a jeho výklad
2.1 Miesto Aristotelovej Metafyziky v tradičnej metafyzike
2.1.1 Čo je hlavnou témou Metafyziky?
2.1.2 Jestvovala metafyzika pred Metafyzikou?
2.2 Prvá kniha a jej základný rámec
2.2.1 Bola prvá kniha naozaj prvá?
2.2.2 Prečo sa Metafyzika začína úvahou o poznávaní?
2.3 Prvá veta
2.3.1 Poznanie sa začína túžbou po eidenai
2.3.2 Čím sa od seba líšia otázky „čo“ a prečo“?
3. Na čom stojí Aristotelovo východisko?
3.1 K prekladom slova eidenai a o dôsledkoch, ktoré z toho plynú pre porozumenie textu
3.1.1 Rossov preklad eidenai ako „to know“
3.1.2 Křížov preklad eidenai ako „vedenie“
3.1.3 Evolucionistický postoj Marthy Nussbaumovej: „korektné empirické pozorovanie“
172
vydra_text.indd 172
6. 11. 2010 14:54:31
3.2 Jestvujú ľudia, ktorí netúžia poznať
3.2.1 Malé deti
3.2.1 Ľudia s mentálnym postihnutím
3.2.3 Problém subjektu
3.3 Obrana Aristotela
3.3.1 Premisa maior
3.3.2 O tom, aký je rozdiel medzi dispozíciou a jej využitím
3.3.3 Možnosť a skutočnosť
Záver
173
vydra_text.indd 173
6. 11. 2010 14:54:32
Príloha č. 4: Klasiikácia Platónových dialógov podľa Stephanových čísel (s latinskými skratkami jednotlivých dialógov)
ODDIEL 1
ODDIEL 2
ODDIEL 3
Eutyfron
(Euthyphr.)
2a
16a
Filebos
(Philb.)
11a
67b
Timaios
(Tim.)
17a
Obrana
Sokratova
(Apol. =
Apologia
Socratis)
17a
42a
Menon
(Meno)
70a
100b
Kritias (Criti.)
106a 121c
Kriton (Crito) 43a
54e
Alkibiades
prvý (Alc. I)
103a 135e
Parmenides
(Parm.)
126a 166c
Faidon
(Phaed.)
57a
118a
Alkibiades
138a 151c
druhý (Alc. II)
Symposion
(Symp.)
172a
Theages
(Theag.)
121a 131a
Charmides
(Chrm.)
153a 176d
Faidros
(Phaedr.)
227a 279c
Laches
(Lach.)
178a
Hippias väčší
(Hipp. Mai. = 281a 304e
maior)
Súperiaci milenci (Amat. 132a 139a
= Amatores)
Teaitetos
(Theaet.)
142a
Sofista
(Soph.)
201c
92c
223d
210d Lysis (Lys.)
203a 223b
Listy I (Ep. =
Epistulae)
309a 310b
216a 268b
Hipparchos
(Hipparch.)
225a 232c
Listy II
310b 315a
Eutydemos
(Euthyd.)
271a 307c
Menexenos
(Mx. / Men.)
234a 249e
Listy III
315a 319e
Protagoras
(Prot.)
309a 362a
Štátnik (Polit.
257a 311c
= Politicus)
Listy IV
320a 321c
Hippias menší (Hipp. Min. 363a 376c
= Minor)
Minos (Min.)
313a 321d Listy V
321c
322c
323d
Kratylos
(Crat.)
Štát I (Resp. =
383a 440e Respublica = 327a 354c
Ústava)
Listy VI
322c
Gorgias
(Gorg.)
447a 527e Štát II
357a 383c
Listy VII
323d 352a
Ion (Ion)
530a 542b Štát III
386a 417b Listy VIII
352b 357d
Štát IV
419a 445e
Listy IX
357d 358b
Štát V
449a 480a
Listy X
358b 358c
174
vydra_text.indd 174
6. 11. 2010 14:54:32
Štát VI
484a 511e Listy XI
358d 359c
Štát VII
514a 541b Listy XII
359c
Štát VIII
543a 569c
Listy XIII
360a 363e
Štát IX
Axiochos
571a 592b
(Ax.)
364a 372a
Štát X
O spravodli595a 621d vosti (Iust. =
De Iusto)
372a 375d
359e
Zákony I (Leg.
O cnosti (Virt.
624a 650b
376a 379d
= Leges)
= De Virtute)
Zákony II
652a 674c
Demodokus
(Dem.)
380a 386b
Zákony III
676a 702e Sizyfos (Sis.)
387b 391d
Zákony IV
704a 724b Eryxias (Erx.)
392a 406a
Zákony V
Kleitofon
726a 747e
(Cleit.)
406a 410e
Zákony VI
751a 785b
Definície
(Def.)
411a 416a
Zákony VII
788a
Zákony VIII
828a 850c
Zákony IX
853a 882c
Zákony X
884a 910d
Zákony XI
913a 938c
Zákony XII
941a 969d
Epinomis
(Epin.)
973a 992e
824a
175
vydra_text.indd 175
6. 11. 2010 14:54:32
Príloha č. 5: Zoznam skratiek vybraných antických autorov a ich
diel
Matúš Porubjak, Anton Vydra
V priebehu posledných dvoch storočí prišlo v oblastiach, ktoré
sa venujú antickej kultúre – predovšetkým jej literárnym pamiatkam (ilológia, ilozoia, história a podobne) – k postupnej
štandardizácii uvádzania diel antických autorov. Výhodou tohto
označovania je dobrá orientácia v komentujúcich textoch. Nech
už sú napísané akýmkoľvek autorom a v ktoromkoľvek jazyku,
čitateľ môže vďaka relatívne jednotnému odkazovaniu ľahko vyhľadať antického autora a dielo, na ktoré text odkazuje.
Uvedomujeme si, že mnohé z používaných skratiek antických diel nemusia byť známe širokej verejnosti alebo autorom,
ktorí začínajú s antickou literatúrou pracovať. Preto sme sa rozhodli uviesť zoznam najpoužívanejších skratiek diel antických
autorov, s ktorými sa autori a čitatelia môžu stretnúť v odbornej
literatúre. Avšak nie všetky skratky sú plne ustálené a jednotné, takže sa možno stretnúť aj s ich alternatívami (zväčša veľmi
podobnými). V nasledujúcom zozname preto občas uvádzame
aj niektoré spomenuté alternatívy, a pokiaľ to považujeme za
potrebné, aj plnú latinskú či grécku verziu. V prípade hlbšieho záujmu o používanie skratiek antických autorov a ich diel
môže čitateľ navštíviť aj zoznam skratiek na internetovej stránke
Interactive Ancient Mediterranean (http://iam.classics.unc.edu/
main/help/A.html).
176
vydra_text.indd 176
6. 11. 2010 14:54:32
Ailianos (Ailian.)
De nat. animal. = De natura
animalium
Var. hist. = Varia historia
Aischinés (Aeschin.)
Or. = Orationes
Aischylos (Aesch.)
Ag. = Agamemnon
Eum. = Eumenides
Pers. = Persae
Prom. = Prometheus Vinctus
Suppl. = Supplices
Alexandros z Afrodiasiady
(Alex. de Afrod.)
In Arist. Met. = In Aristoteles
Metaphysica commentaria
In Arist. Meteor. = In
Aristotelis Meteorologica
commentaria
In Arist. De sensu = In
Aristotelis De sensu
commentarium
Quaest. = Quaestiones
naturales et morales
Apollodóros (Apollod.)
Bibl. = Bibliotheca
Apuleius (Apul.)
De deo Socr. = De deo Socratis
De dogm. Plat. = De dogmate
Platonis
De magia = Pro se de magia
Flor. = Florida
Aristofanés (Ar. / Aristoph.)
Av. = Aves (= Vtáci)
Nub. = Nubes (= Oblaky)
Ran. = Ranae (= Žaby)
Vesp. = Vespae (= Osy)
Aristotelés (Arist.)
An. Post. = Analytica
Posteriora
An. Prior. = Analytica Priora
Ath. pol. = Athénaión Politeia
Cat. = Categoriae
De An. = De Anima
De caelo = De caelo
De div. = De divinatione per
somnium
De gen. an. = De generatione
animalium
De gen. et cor. = De
generatione et corruptione
De mem. = De memoria et
reminiscentia
De mund. = De mundo
De part. an. = De partibus
animalium
De sensu = De sensu et
sensato
De somno = De somnot vigilia
De spiritu = De spiritu
De ventis = De ventis
De virt. = De virtutibus et vitiis
EE = Ethica Eudemia
EN = Ethica Nicomachea
Ep. = Epistulea
Fr. = Fragmenta (ed. Ross)
177
vydra_text.indd 177
6. 11. 2010 14:54:32
HA = Historia Animalium
Int. = De Interpretatione
Met. = Metaphysica
Meteor. = Meteorologica
Mirab. = Mirabilia
(MM = Magna Moralia)
Oecon. = Oeconomica
Phys. = Physica
Poet. = Poetica
Pol. = Politica
Probl. = Problemata
Rhet. = Rhetorica
Soph. El. = Sophistici Elenchi
Top. = Topica
Aristoxenos z Tarentu
(Aristox.)
Elem. Harmon. = Elementa
harmonica
Augustinus (Aug. / August.)
Conf[ess]. = Confessiones
Contra acad. = Contra
academicos
Contra Cresc. = Contra
Cresconium
Contra Faust. = Contra
Faustum Manichaeum
Contra Jul. = Contra Julianum
Contra litt. Petil. = Contra
litteras Petiliani
De catech. rud. = De
catechizandis rubidus
De civ. Dei = De civitate Dei
De div. quaest. LXXXIII = De
diversis quaestionibus LXXXIII
De doctr. christ. = De doctrina
christiana
De ide rer. quae non vid. = De
ide rerum quae non videntur
De Gen. litt. = De genesi ad
litteram
De Gen. Manich. = De genesi
contra Manichaeos
De immort. animae = De
immortalitate animae
De lib. arb. = De libero arbitrio
De mor. eccl. = De moribus
ecclesiae catholicae et de
moribus Manichaeorum
De ordine = De ordine
De praed. sanct. = De
praedestinatione sanctorum
De quant. animae = De
quantitate animae
De spir. et litt. = De spiritu et
littera
De trinit. = De trinitate
De util. cred. = De utilitate
credendi
De vera relig. = De vrea
religione
Narr. in ps. = Enarratio[nes]
psalmos
Ep. = Eúostpôa[e]
Expos. Rom. = Expositio
quarumdam propositionum
ex epistula ad Romanos
In Ioan. Ep. = In Ioannis
epistulam ad Parthos tractatus
In ps. xcv, xv = In psalmum
xcv, xv
178
vydra_text.indd 178
6. 11. 2010 14:54:33
Quaest. Hept. = Quaestiones
in Heptaateuchum
Retract. = Retractationes
Serm. = Sermo[nes]
Solil. = Soliloquia
Tract. in Joan. = Tractatus in
Evangelium Joannis
Aulus Gellius (Aul. Gell.)
NA = Noctes Atticae
Aurelius, Marcus A. Antonius
(Marc. Aur.)
Ad se ips. = Ad se ipsum
Avicenna (Ibn Sína = Av. / Avic.)
Met. = Metaphysica
Boëthius (Boëth.)
De mus. = De musica
Philos. consol. = De Cons.
Philos. = Philosophiae
consolatio (De consolatio
philosophiae)
In Arist. De interpret. = In
Aristotelis De interpretatione
Cicero, Marcus Tullius (Cic.)
Acad. pr. = Academica priora
(=Lucullus)
Brut. = Brutus (De Claris
Oratoribus)
De div. = De divinatione
De fato = De fato
De in. = De inibus bonorum
et malorum
De nat. Deor. = De natura
Deorum
De of. = De oiciis
De orat. = De oratore
De rep. = De re publica
Orat. = Orator
Tusc. disp. = Tusculanae
disputationes
Démosthenés (Demosth.)
Or. = Orationes
Diodóros (Diod. / Diodor.)
Bibl. hist. = Bibliotheca
historica
Diogenés Laertios
DL = Diogenés Laertios
– Vitae philosophorum =
Životopisy slávnych ilozofov
Dionysios Areopagita (Ps.Dionys.)
De cael. hier. = De caelesti
hierarchia
De div. nom. = De divinis
nominibus
De eccl. hier. = De
exxlesiastica hierarchia
De myst. theol. = De mystica
theologia
Ep. = Epistulae
DK
(= DIELS, H., KRANZ,
W.: Die Fragmente der
179
vydra_text.indd 179
6. 11. 2010 14:54:33
Vorsokratiker (griechisch
und deutsch) I. – III. Berlin
1934 – 1992 / Zlomky
predsokratovských ilozofov)
Eirénaios (Irenej z Lyonu =
Iren.)
Adv. haer. = Adversus haereses
Epiktétos (Epict.)
Disp. = Disputationes
Diss. = Dissertationes
Ench. = Enchiridion
Ep. = Epistoles
Epikúros (Epic.)
Ep. Hdt. = Epistula ad
Herodotum
Ep. Men. = Epistula ad
Menoeceum
Ep. Pyth. = Epistula ad
Pythoclem
De nat. = De natura
Kyr. dox. = Kyriai doxai (=
Ratae sententiae)
Sent. Vat. = Sententiae
Vaticanae (= Gnomologium
Vaticanum Epicureum)
Euripidés (Eur.)
Bacch. = Bacchae
Elect. = Electra
Hel. = Helena
Hipp. = Hippolytus
I.A. = Iphigenia Aulidensis
I.T. = Iphigenia Taurica
Med. = Medea
Orest. = Orestes
Phoen. = Phoenissae (=
Foiničanky)
Suppl. = Supplices
Troad. = Troades (= Trójanky)
Eusebios (Eus.)
Hist. eccl. = Historia
ecclesiastica
Praep. evan. = Praeparatio
evangelica
Galénos (Gal.)
De elem. sec. Hippocr. =
De elementis secundum
Hippocratem
De med. empir. = De medica
empiria
De Hipp. et Plat. = De
Hippocratis et Platonis placitis
Quod animi mor. = Quod
animi mores corporis
temperamenta sequantur
Hérodotos (Hdt.)
Hist. = Historiae
Hésiodos (Hes.)
Op. = Opera et Dies
Sc. = Scutum
heog. = heogonia
Hippolytos (Hyppol.)
Ref. haer. = Refutatio omnium
haeresium
180
vydra_text.indd 180
6. 11. 2010 14:54:33
Homéros (Hom.)
Il. = Ílias
Od. = Odysseia
Horatius, Quintus H. Flaccus
(Hor.)
Carm. I – IV = Carminum
liber I – IV
De arte poet. = De arte poetica
(Ars poetica = Ars. poet.)
Epist. I – II = Epistularum
liber I – II
Epod. = Epodes
Serm. I – II = Sermonum liber
I – II
Chalcidius (Chalc.)
In Tim. = In Platonis Timaeus
commentarius
Iamblichos (Iamb. / Iambl.)
Ad Maced. = Ad Macedonium
De myst. Aegypt. = De
mysteriis Aegyptiorum
Protr. = Protrepticus
heol. Arith. =
heologoumena Arithmetica
Vita Pyth. = Vita Pythagorae
Isokratés (Isoc.)
Ad. Soph. = Adversus
Sophistis
Antid. = Antidosis
Areop. = Areopagiticus
Bus. = Busiris
Dem. = Demonicus
Hel. = Helena
Nic = Nicocles
Pac. = De Pace
Panath. = Panathenaicus
Paneg. = Panegiricus
Iosephus Flavius (Ios.)
Ant. = Antiquitates Iudaicae
Klémens Alexandrijský (Clem.
Alex.)
Ecl. proph. = Eclogae
prophecae
Paed. = Paedagogus
Protr. = Protrepticus
Quis dives = Quis dives
salbetur
Strom. = Stromateis
Lucianus (Luc.)
Vit. Auct. = Vitarum Auctio
Lucretius (Lucr.)
De rerum nat. = De rerum
natura
Macrobius (Macr.)
Somn. Scip. = Commentarii in
Somnium Scipionis
Olympiodóros (Olymp.)
VP = Vita Platoni
Pindaros (Pind.)
Isth. = Isthmia
Nem. = Nemea
181
vydra_text.indd 181
6. 11. 2010 14:54:33
Olymp. = Olympia
Pyth. = Pythia
Platón (Plat.)
Alc. I, II = Alcibiades I, II
Apol. = Apologia Socratis
(Ax. = Axiochus)
Charm. = Charmides
(Cleit. = Cleitophon)
Crat. = Cratylus
Crito = Crito
Criti. = Critias
(Dem. = Demodocus)
Ep. = Epistulae (Listy)
Ep[in]. = Epinomis
Euthyd. = Euthydemus
Euthyphr. = Ethyphron
Gorg. = Gorgias
Hipp. Mai. = Hippias maior
Hipp. Min. = Hippias minor
Ion = Ion
Lach.= Laches
Leg. = Leges
Lys. = Lysis
Men. = Menexenus
Meno = Menon
Min. = Minos
Parm. = Parmenides
Phaed. = Phaedon
Phaedr. = Phaedrus
Philb. = Philebus
Polit. = Politicus (= Štátnik)
Prot. = Protagoras
Resp. = Respublica (= Politeia
= Ústava = Štát)
Soph. = Sophistes
Symp. = Symposium
heag. = heages
h[eae]t. = heaetetus
Tim. = Timaeus
Plinius (Plin.)
Natur. hist. = Naturalis historia
Plótinos (Plot.)
En. = Enneades
Plútarchos (Plut.)
[Vita] Alex. = Vita Alexandri
Adv. Col. = Adversus Colotem
Arist. = Aristeides
De aud. poet. = De audiendis
poetis
De an. proc. in Tim. = De
animae procreatione in Timaeo
De cohib. = De cohibendi ira
De commun. not. = De communibus notiis contra Stoicos
De E = De E apud Delphos
De facie = De facie quae in
orbe lunae apparet
De genio = De genio Socratis
De Is. et Os. = De Iside et Osiride
De Pyth. Orac. = De pythiae
oraculis
De Stoic. repugn. = De
Stoicorum repugnantiis
De virt. mor. = De virtute
morali
Quaest. Plat. = Quaestiones
Platonicae
Sol. = Solon
182
vydra_text.indd 182
6. 11. 2010 14:54:33
Vit. or. = Vitae decem oratorum
Polybios (Polyb.)
Hist. = Historiae
Porfyrios (Porph.)
De abst. = De abstinentia
In Arist. Cat. = In Aristotelis
Categorias commentarium
Isag. Arist. Cat. = Isagoge in
Aristotelis Categorias sive
quinque voces
Vita Plot. = Vita Plotini
Vita Pyth. = Vita Pythagorae
Proklos (Procl.)
In Alc. = In Platonis
Alcibiadem
In Eucl. = In primum Euclidis
(Elementorum) librum
commentrarius
In Parm. = In Platonis
Parmenidem
In Crat. = In Platonis
Cratylum commentaria
In Resp. = In Platonis rem
publicam commentarii
In Tim. = In Platonis
Timaeum Commentaria
Ptolemaios (Ptol.)
Harm. = Harmonica
Seneca (Sen.)
Cons. Helv. = Ad Helviam
matrem de consolatione
Ep. = Ad Lucilium epistulae
morales
Nat. Quaest. = Naturalies
quaestiones
Sextus Empiricus (Sext. Emp.)
Adv. math. = Adversus
matemathicos
Pyrrh. hyp. = Pyrrhoneae
hypotyposes
Simplikios (Simpl.)
In Cat. = In Aristotelis
Categoriae commentarium
In Phys. = In Aristotelis
Physica commentaria
In De caelo = In Aristotelis de
Caelo commentaria
Sofoklés (Soph.)
Antig. = Antigone
Oed. Rex. = Oedipus Rex
Pseudo-Aristotelés (Ps.-Arist.)
MXG = De Melisso
Xenophane Gorgia
Stobaios (Stob.)
Ecl. = Eclogae physicae et
ethicae
Flor. = Florilegium
Pseudo-Platón (Ps.-Plat.)
Def. = Deinitiones
Strabón (Strab.)
Geogr. = Geographica
183
vydra_text.indd 183
6. 11. 2010 14:54:33
SVF
(Stoicorum Veterum
Fragmenta = Zlomky starých
Stoikov)
Tertullián (Tert.)
Ad nat. = Ad nationes
Adv. Valent. = Adversus
Valentiniamos
heofrastos (heoph.)
Hist. plant. = Historia plantorum
Char. = Characteres
Met. = Metaphysica
Meteor. = Meteorologica
Phis. op. = Physicorum
piniones
húkididés (huc.)
Vergilius (Verg.)
Aen. = Aeneis
Xenofón (Xen.)
Anab. = Anabasis
Apol. = Apologia Socratis
Cyr. = Cyropaedia (Institutio
Cyri = Inst. Cyr.)
Hell. = Hellenica (Historia
Graeca = Hist. Graec.)
Lac. = Lacedaimonicus Constitutia
Mem. = Memorabilia
Symp. = Symposium
184
vydra_text.indd 184
6. 11. 2010 14:54:34
LITER ATÚR A
Zdroje súvisiace s akademickým písaním
ADLER, M. J.: How to Read a Book. New York: Touchstone 1972.
ARISTOTELÉS: Rétorika – Poetika. Preložil A. Kříž. Praha:
Rezek 1999.
ECO, U.: Jak napsat diplomovou práci. Preložil I. Seidl. Olomouc:
Votobia 1997.
BAILEY, S.: Academic Writing. A practical Guide for Students.
New York: Routledge 2003.
BLANCHOT1, M.: Co je kritika? In: Lautréamont a Sade. Preložila M. Dospíšilová. Praha: Garamond 2008, s. 8 – 15.
BLANCHOT2, M.: Lautréamontova zkušenost. In: Lautréamont
a Sade. Preložila M. Dospíšilová. Praha: Garamond 2008,
s. 69 – 297.
FIGAL, G.: O mlčení textů. In: Hermeneutická svoboda. Preložila V. Koubová. Praha: Filosoia 1994.
GADAMER, H.-G.: Pravda a metoda I. Nárys ilosoické hermeneutiky. Preložil D. Mik. Praha: Triáda 2010.
HAVILAND, C. P., MULLIN, J. A. (eds.): Who owns this text?
Plagiarism, Authorship, and disciplinary Cultures. Logan,
Utah: Utah State University Press 2009.
INGARDEN, R.: O poznávání literárního díla. Preložila H. Jechová. Praha: Československý spisovatel 1967.
KIMLIČKA, Š.: Ako citovať a vytvárať zoznamy bibliograických
odkazov podľa noriem ISO 690 pre „klasické“ aj elektronické
zdroje. Bratislava: Stimul 2002.
185
vydra_text.indd 185
6. 11. 2010 14:54:34
KING, S.: O psaní. Memoáry o řemesle. Preložila I. Pekárková.
Praha: BETA – Dobrovský 2002.
LATHROP, A., FOSS, K. (eds.): Guiding Students from Cheating and Plagiarism to Honesty and Integrity. Strategies for
Change. Westport, London: Libraries Unlimited 2005.
MARSH, B.: Plagiarism. Alchemy and Remedy in Higher Education. New York: State University of New York Press 2007.
MARTINICH, A. P.: Philosophical Writing. An Introduction.
Malden/Oxford/Carlton: Blackwell Publishing 2005.
MEŠKO, D., KATUŠČÁK, D., FINDRA, J.: Akademická príručka.
Bratislava: Osveta 2005.
NEWTON, K. M.: Jak interpretovat text? Kritický úvod do teorie
a praxe literární interpretace. Preložil M. Orálek. Olomouc:
Periplum 2008.
SANSEVERE, S.: On the Use of „I“ in Academic Writing. In:
PODIS, L. A., PODIS, J. M. (eds.): Working With Student
Writers: Essays on Tutoring and Teaching. New York: Peter
Lang Publishing 1999, s. 251 – 260.
SCHOPENHAUER, A.: O spisovatelství a stylu. Preložila V. Koubová. Praha: Hynek 1994.
SCHOPENHAUER, A.: O univerzitní ilosoii. In: O ilosofech
a ilosoii. Preložil M. Váňa. Pelhřimov: Nová tiskárna 2001,
s. 103 – 146.
PORUBJAK, M., VYDRA, A.: Zoznam skratiek vybraných antických autorov a ich diel. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 3, URL:
<http://www.ostium.sk/index.php?mod=magazine&act=show&aid=103>.
RIPKA, I., IMRICHOVÁ, M., SKLADANÁ, J. (eds.): Príručka
slovenského pravopisu pre školy a prax. Bratislava: Ottovo
nakladateľstvo 2005.
ROBERTS, T. S: Student Plagiarism in an Online World: Problems and Solutions. Hershey, London: Information Science
Reference 2008.
SUTHERLAND-SMITH, W.: Plagiarism, the Internet, and Student Learning: Improving Academic Integrity. New York,
London: Routledge 2008.
186
vydra_text.indd 186
6. 11. 2010 14:54:34
VYDRA, A.: Problém plagiátorstva. In: Týždeň, roč. 4, 2007,
č. 22, s. 50 – 51.
Ostatné zdroje (vrátane ukážok)
AUSTIN, J. L.: Ako niečo robiť slovami. Preložil D. Kamhal. Bratislava: Kalligram 2004.
BACHELARD, G.: Plamen svíce. Preložil R. Vyhlídal. Praha:
Dauphin 1997.
BACHELARD, G.: Poetika priestoru. Preložil M. Bartko. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1990.
BACHELARD, G.: Poétique de l’espace. Paris: PUF 1957.
BERGSON, H.: Esej o bezprostredných danostiach vedomia. In:
Filozoické eseje. Preložil A. Vantuch. Bratislava: Slovenský
spisovateľ 1970, s. 13 – 159.
BERNET, R., KERN, I., MARBACH, E.: Úvod do myšlení Edmunda Husserla. Praha: OIKOYMENH 2004.
BURKE, S.: he Ethics of Writing. Authorship and Legacy in Plato and Nietzsche. Edinburgh: Edinburgh University Press
2008.
BŽOCHOVÁ-WILD, J.: Malé dejiny Hamleta. Bratislava: Slovenské národné divadlo a Slovart 2007.
CAPUTO, J. D.: Bezmocný Boh. Preložil M. Zvarík. In: SLAVKOVSKÝ, R., VYDROVÁ, J., VYDRA, A. (eds.): Boh a racionalita. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2010, s. 159
– 190.
DANTO, A. C.: Zneužitie krásy alebo Estetika a pojem umenia.
Preložil J. Cseres. Bratislava: Kalligram 2008.
DÉMUTH, A.: Čo je to farba? alebo historicko-psychologicko-ilozoická expozícia problematiky vnímania farieb. Bratislava:
Iris 2005.
DÉMUTHOVÁ, S.: Mladistvý delikvent. Príbehy spoza mreží.
Pusté Úľany: Schola Philosophica 2006.
DERRIDA, J.: Násilí a metafyzika. Preložili J. Pechar a kol. Praha:
Filosoia 2002.
DESCOMBES, V.: Stejné a jiné. Preložil M. Petříček. Praha:
OIKOYMENH 1995.
187
vydra_text.indd 187
6. 11. 2010 14:54:34
FEUERBACH, L.: Podstata křesťanství. Preložil Z. Sekal. Praha:
Státní nakladatelství politické literatury 1954.
FÖLDÉNYI, L. F.: Melanchólia. Preložila J. Szolnokiová. Bratislava: Kalligram 2001.
FREUD, S.: Budoucnost jedné iluze. In: Nespokojenost v kultuře.
Preložil L. Hošek. Praha: Hynek 1998, s. 5 – 56.
GRÚŇ, D.: Archeológia výtvarnej kritiky. Slovenské umenie
šesťdesiatych rokov a jeho interpretácie. Bratislava: Slovart
a Vysoká škola výtvarných umení 2009.
HALLIWELL, S.: Aristotle’s Poetics. Chicago: he University of
Chicago Press 1998.
HARPER, D. (ed.): Online Etymology Dictionary. URL: <www.
etymonline.com>.
HILSKÝ, M.: Shakespearovy sonety. In: SHAKESPEARE, W.:
Sonety – he Sonnets. Brno: Atlantis 2004.
HOWLAND, J.: Plato’s Politic Writing and the Cultivation of Souls. In: MICHELINI, A. N. (ed.): Plato as Autor. he Rhetoric of Philosophy. Laiden, Boston: Brill 2003.
HUSSERL, E.: Formální a transcendentální logika. Preložili J. Pechar a kol. Praha: Filosoia 2007.
CHABADA, M.: Ján Duns Scotus. Vybrané kapitoly z jeho epistemológie a metafyziky. Bratislava: Univerzita Komenského 2007.
INGARDEN, R.: Logistický pokus o novou podobu ilosoie. In:
FIALA, J. (ed.): Analytická ilosoie. První čítanka. 1. diel.
Plzeň: Fakulta humanitních studií, Západočeská univerzita
1999, s. 52 – 58.
KAMHAL, D.: Moorove paradoxy. In: SLAVKOVSKÝ, R., VYDROVÁ, J., VYDRA, A. (eds.): Paradoxy a hranice racionality. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2007, s. 97 – 110.
KANT, I.: Kritik der reinen Vernunt. Hamburg: Felix Meiner
1956.
KANT, I.: Kritika čistého rozumu. Preložil T. Münz. Bratislava:
Pravda 1979.
KARUL, R.: Stemňujúca hĺbka inteligibilnej matérie. In: SLAVKOVSKÝ, R., VYDROVÁ, J., VYDRA, A. (eds.): Boh a racionalita. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2010, s. 147 – 158.
188
vydra_text.indd 188
6. 11. 2010 14:54:34
KIERKEGAARD, S.: Bázeň a chvenie. Preložil M. Žitný. Bratislava: Kalligram 2005.
KVASZ, L.: Načo písať ilozoiu na Slovensku. In: Filozoia, roč.
56, 2001, č. 1, s. 53 – 64.
KVASZ, L.: Vedecká racionalita a súčasné prístupy k transcendencii. In: SLAVKOVSKÝ, R., VYDROVÁ, J., VYDRA, A.
(eds.): Boh a racionalita. Pusté Úľany: Schola Philosophica
2010, s. 213 – 232.
LÉVINAS, E.: Totalita a nekonečno. Esej o exterioritě. Preložili
M. Petříček a J. Sokol. Praha: OIKOYMENH 1997.
LODGE, D.: Jak se píše román. Preložila R. Kamenická. Praha:
Barrister & Principal 2003.
MAFFESOLI, M.: Rytmus života. Variácie o postmodernom imaginárne. Preložila Z. Prochádzková. Bratislava: Sofa 2006.
MARCEL1, G.: Nástin fenomenologie bytí v situaci. In: Od názoru k víře. Preložil T. Chudý. Praha: Vyšehrad 2004, s. 105
– 142.
MARCEL2, G.: Vtělené bytí jako ústřední opěrný bod metafyzické relexe. In: Od názoru k víře. Preložil T. Chudý. Praha:
Vyšehrad 2004, s. 21 – 69.
MIKULA, V.: 5 x 5 a iné kritiky. Levice: L. C. A. 2000.
NAGEL, h.: Čo to všetko znamená. Stručný úvod do ilozoie.
Preložil F. Novosád. Bratislava: Medzinárodná účastinná
spoločnosť Bradlo 1991.
NIETZSCHE, F.: Mimo dobro a zlo. Předehra k ilozoii budoucnosti. Preložila V. Koubová. Praha: Aurora 2003.
NOVOSÁD, F.: Metafrloš a jeho palica. (Niekoľko zlostných poznámok o „náhradných“ problémoch hĺbkomerača Ladislava Kvasza). In: Filozoia, roč. 56, 2001, č. 3, s. 187 – 193.
NOVOTNÝ, K.: Jevení a danost. Poznámky na okraj současných
konceptů fenomenality. In: Filozoia, roč. 62, 2007, č. 5,
s. 434 – 450.
NOVOTNÝ, K.: Subjektivní tělesnost mysli a otázka subjektivity jevení. In: KARUL, R., MURÁNSKY, M., VYDROVÁ, J.
(eds.): Vnímať, konať, myslieť. Bratislava: Filozoický ústav
SAV 2008, s. 237 – 249.
189
vydra_text.indd 189
6. 11. 2010 14:54:34
PASTERNAK, B.: Poznámky k prekladom zo Shakespeara. Preložila D. Lehutová. In: Sestra moja – život. Čas bez lásky.
Eseje. Listy. Bratislava: Tatran 1991.
PEREGRIN, J., SOUSEDÍK, S. (eds.): Co je analytický výrok?
Praha: OIKOYMENH 1995.
PETERMAN, J. E.: Platón. Preložil M. Porubjak. Bratislava: Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2005.
PLATÓN: Dialógy. Zv. I – III. Preložil J. Špaňár. Bratislava: Tatran 1990.
POPPER, K. R.: Hľadanie lepšieho sveta. Prednášky a state. Preložila A. Münzová. Bratislava: Archa 1995.
PORUBJAK, M.: Vôľa (k) celku. Človek a spoločenstvo rečou Homéra a heognida. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2010.
PROUST, M.: Rozkoše a dni. Preložil A. Vantuch. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1969.
REZEK, P.: Fenomenologie sexuality. In: Fenomenologická psychologie. Praha: Ján Placák – Ztichlá klika 2008, s. 118 –
130.
SLAVKOVSKÝ, A.: Paradoxnosť niektorých základných postojov človeka. In: ANDREANSKÝ, E. (ed.): Filozoia a život
– život ilozoie. Prešov: SFZ pri SAV a Katedra ilozoie FF
TU v Prešove 2004, s. 116 – 121.
SLAVKOVSKÝ, R., VYDROVÁ, J., VYDRA, A. (eds.): Paradoxy a hranice racionality. Pusté Úľany: Schola Philosophica
2007.
STÖRIG, H. J.: Malé dějiny ilosoie. Preložili P. Rezek, M. Petříček a K. Šprunk. Praha: Zvon 1996.
SUCHÁNKOVÁ, M.: Ani prehltnúť, ani vypľuť. In: Romboid,
roč. 41, 2006, č. 1, s. 11 – 15
ŠPAŇÁR, J., HRABOVSKÝ, J.: Latinsko-slovenský / slovensko-latinský slovník. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1969.
THOMAS DE AQUINO: Summa heologiæ, Ia q. 2. [online].
In: Corpus homisticum. Navarra: Fundación Tomás de
Aquino 2000 – 2009, URL: <http://www.corpusthomisticum.org/sth1002.html#28318>.
190
vydra_text.indd 190
6. 11. 2010 14:54:35
TOMÁŠ AKVINSKÝ: Suma teologická, 1. časť, 2. otázka, 1. – 3.
článok. Preložil M. Chabada. In: Ostium, roč. 6, 2010, č. 3.
TOMAŠOVIČOVÁ, J.: Vynáranie vznešeného. In: Filozoia, roč.
63, 2008, č. 7, s. 592 – 599.
TRAJTELOVÁ, J.: Niekoľko poznámok na margo mystiky a racionality. In: SLAVKOVSKÝ, R., VYDROVÁ, J., VYDRA, A.
(eds.): Boh a racionalita. Pusté Úľany: Schola Philosophica
2010, s. 133 – 146.
TRAJTELOVÁ, J.: Schádzajú sa v noci, aby špekulovali o svetle.
In: Ostium, roč. 1, 2005, č. 1, URL: <http://www.ostium.sk/
index.php?mod=magazine&act=show&aid=266>.
VYDROVÁ, J.: Cesty fenomenológie. Fenomenologická metóda neskorého Husserla. Pusté Úľany: Schola Philosophica
2010.
191
vydra_text.indd 191
6. 11. 2010 14:54:35
vydra_text.indd 192
6. 11. 2010 14:54:35
MENNÝ REGISTER
Adler, Mortimer Jerome 25,
27, 43
Aristofanes 57 – 59, 85
Aristoteles 19, 22, 43, 52 – 53,
61 – 64, 85, 99, 111,
120 – 122, 128 – 129, 138,
150, 153, 172 – 173
Augustín, Aurélius 15, 85 – 86,
90
Austin, John Langshaw 32, 45
Bachelard, Gaston 5, 111 –
113
Bailey, Stephen 94, 144 – 145,
147
Barthes, Roland 156
Beethoven, Ludwig 53
Bergson, Henri 19, 138 – 139
Bernet, Rudolf 70 – 72
Blanchot, Maurice 67 – 68,
74
Breton, Stanislas 27
Burke, Edmund 149
Burke, Sean 29, 179
Bžochová-Wild, Jana 114
Caputo, John D. 31, 35
Carnap, Rudolf 75 – 77
Danto, Arthur Coleman 65
– 66
Démuth, Andrej 64
Démuthová, Slávka 140
Derrida, Jacques 32, 72 – 74,
108, 151
Descartes, René 56, 110, 113
Descombes, Vincent 144 –
145
Ducasse, Isidore (Comte de
Lautréamont) 68 – 69
Eco, Umberto 110
Feuerbach, Ludwig 43 – 44
Figal, Günter 52 – 53
Findra, Ján 115
Finnis, John 89
Földényi, László F. 151
Foss, Kathleen 140
Frege, Gottlob 70 – 72
Freud, Sigmund 79
193
vydra_text.indd 193
6. 11. 2010 14:54:35
Gadamer, Hans-Georg 54
Galilei, Galileo 19
Godár, Vladimír 75
Golden, Leon 62 - 63
Gorgias 55
Grúň, Daniel 135 – 136
Habermas, Jürgen 127
Halliwell, Stephen 61 – 62
Hamann, Johann Georg 150
Harper, Douglas 38, 68, 133
Haviland, Carol Peterson 140
Heidegger, Martin 9, 32, 74, 166
Henry, Michel 40
Hilský, Martin 54, 88
Homér 38 – 40, 55
Horváth, Tomáš 75
Howland, Jacob 28 – 29
Hrabovský, Jozef 21
Hroncová, Petra 109
Husserl, Edmund 9, 70 – 72,
89, 95, 148 – 149
Hvorecký, Michal 74 – 75
Chabada, Michal 11, 48, 138
Chen, Ludwig C. H. 36
Imrichová, Mária 124
Ingarden, Roman 18 – 19,
75 – 77
Joyce, James 151
Ján Duns Scotus 85 – 86
Kamhal, Dezider 11, 39, 101,
179
Kant, Immanuel 19 – 20, 51,
59 – 60, 82, 85, 95, 111, 114,
120 – 121
Karul, Róbert 26, 109
Katuščák, Dušan 115
Kern, Iso 70 – 72
Kierkegaard, Søren 28, 31 –
32, 37, 86, 150
Kimlička, Štefan 115
King, Stephen 125
Kriššák, Miloš 109
Kříž, Antonín 172
Kvasz, Ladislav 19, 75
Lathrop, Ann 140
Le Gof, Jacques 109
Lévinas, Emmanuel 43 – 44,
72 – 74
Locke, John 110
Lodge, David 159
Mafesoli, Michel 107 – 109
Mallarmé, Stéphane 16
Marbach, Eduard 70 – 72
Marcel, Gabriel 15, 86 – 87,
110
Marsh, Bill 139 – 140
Martinich, Aloysius P. 6, 34,
38, 47, 84, 90, 94, 102,
127 – 128, 146, 166
Merleau-Ponty, Maurice 109
Meško, Dušan 115
Mikula, Valér 75
Moore, George Edward 39,
41, 101
Mullin, Joan A. 140
194
vydra_text.indd 194
6. 11. 2010 14:54:35
Nagel, homas 145
Nancy, Jean-Luc 108
Newton, Kenneth M. 54
Nietzsche, Friedrich 16, 32, 82
– 83, 151
Novosád, František 75
Novotný, Karel 40, 83
Nussbaum, Martha 172
Olsen, Stein Haugom 54
Pasternak, Boris 156
Peregrin, Jaroslav 38
Peterman, John E. 58 – 59,
153 – 154
Platón 6, 15, 19, 22 – 24, 26
– 29, 31, 35 – 36, 45 – 46,
48 – 49, 53, 55 – 59, 62, 85,
95 – 96, 99, 104, 111, 113,
118, 120 – 122, 128, 153,
174 – 175
Plótinos 26 – 27
Popper, Karl Raimund 127
Porubjak, Matúš 10, 39, 42,
113, 176
Proust, Marcel 16 – 19
Searle, John Rogers 9
Shakespeare, William 88, 99,
114, 156
Shusterman, Richard 95, 97
– 98
Schopenhauer, Arthur 90, 106
Skladaná, Jana 124
Slavkovský, Reginald Adrián
29, 100
Sokrates 22 – 23, 29, 45 – 46,
49, 56, 85, 104, 118
Sousedík, Stanislav 38
Steinbock, Anthony J. 109
Stephanus, Henricus (Étienne,
Henri) 105, 113, 174 – 175
Störig, Hans Joachim 26
Suchánková, Miriam 74
Sutherland-Smith, Wendy
133, 140
Špaňár, Július 21
Thomson, Judith Jarvis 89
Tin, Mikkel Bjørset 109
Tomáš Akvinský 48, 95, 100, 114
Tomašovičová, Jana 149
Trajtelová, Jana 161 – 162
Tresmontant, Claude 95 - 96
Truong, Nicolas 109
Randall, John Herman 154
Rembrandt van Rijn 116
Rezek, Petr 100 – 101
Ripka, Ivor 124
Roberts, Tim S. 140
Ross, William David 172
Rousseau, Jean-Jacques 15
Russell, Bertrand 84 – 86, 100
Vacura, Miroslav 120 – 121
Vantuch, Anton 16
Vydrová, Jaroslava 29, 89, 100,
109
Sansevere, Samantha 83
Sartre, Jean-Paul 15, 37, 95
Wittgenstein, Ludwig 9, 53,
11, 124, 151
195
vydra_text.indd 195
6. 11. 2010 14:54:35
vydra_text.indd 196
6. 11. 2010 14:54:35
VECNÝ REGISTER
(vybrané miesta)
amibólia 128
anachronizmus 42, 61
argumentácia (argument) 9 –
10, 46 – 47, 55, 69, 74 – 79,
87 – 89, 91 – 92, 135, 137
asyndeton 150 – 151
autorský zákon (autorské právo) 131, 135 – 137
beletria (krásna literatúra) 13,
15 – 17, 19, 106, 125
bohemizmy 119, 121, 123
citácia 131, 135 – 138, 140 –
141, 149 – 150, 153 – 154,
170
cudzojazyčné (inojazyčné)
slová 15, 89, 117, 121
časopis (ilozoický, vedecký)
14 – 15, 21, 34, 115, 155,
160 – 163
čítanie 13 – 23, 42, 46, 56, 78
– 79, 83, 102, 144, 166; aktívne a pasívne 17, 33, 55;
informatívne a rozumejúce
25, 27, 34; kritické 63, 71 –
73; kurzorické (zbežné) 20
členenie (práce) 96, 171 – 173
deadline (posledný termín)
155 – 158, 162
deinícia 47 – 48
deskripcia (popisný štýl) 88,
94, 96
dezinterpretácia 56, 60, 64
disciplinárne konanie 131,
137, 140
doplnkové zdroje (pozri terciárne zdroje)
estetika (akademického textu)
119, 128, 132
estetizmus 128 – 129
etika (akademická, vedecká)
110, 131 – 133, 139
etymológia 37 – 38, 42 – 43,
47
gramatika 119, 127 – 128, 134,
170
197
vydra_text.indd 197
6. 11. 2010 14:54:36
hermeneutika 52 – 54, 100
idoly (pozri presvedčenia)
ilustračný príklad 81, 86 – 87,
91
informátor (typ učiteľa) 29 –
30, 33
internet 21, 23, 35, 61, 115 –
116, 133
irónia 25, 28, 34, 45
jasnosť (textu) 90, 96, 128,
158
klišé (frázy, loskuly) 88, 90,
119 – 120, 126
komparácia 46, 99,
kompilácia 131, 137 – 139,
141
kontext 28, 54, 59, 64, 154,
170 – 171
konzistencia 54, 77, 89
korektúra (korigovať) 85, 119,
129, 160
kritériá hodnotenia práce 155,
158
kurzíva 106 – 107, 113, 117,
121 – 122
latinské výrazy (skratky) 27,
89, 113, 117, 174 – 175
metóda (metodológia) 99 –
102, 136, 170 – 171
motto 19, 150
náčrt (hrubý text, drat) 93,
102 – 103, 105, 113, 170
norma ISO 690 114 – 115,
117, 170
normostrana (NS) 96 – 97,
149
objasnenie 62 – 63, 101
odvaha (intelektuálna) 67, 77
– 78, 85, 88, 92
originál (textu) 20, 56 – 57,
59 – 60, 65, 106, 110 – 111,
126, 169
osnova 96 – 99, 103, 162, 169,
171 – 173
orientácia (v téme) 30, 34, 89,
90, 96, 98
paginácia 114
parafráza 106 – 108, 135, 137
– 138, 140
pasíva (pasívne väzby) 122
– 123
písmo (formát) 116 – 117
plagiátorstvo 6, 107, 120 –
121, 131 – 141
plurál (akademický, pluralis
modestiæ) 81, 83 – 84, 90
pojem 38, 43 – 45, 47 – 48,
121, 166, 169
pokora (intelektuálna) 77 – 78
polemika 68, 74 – 75, 78
predpoklad (správny/nesprávny) 78, 100, 148
preklad 20, 39 – 40, 51, 54 –
60, 65, 106, 111 – 115, 117,
126, 172
198
vydra_text.indd 198
6. 11. 2010 14:54:36
presvedčenia (nekritické,
osobné) 35, 82, 84 – 85, 92,
100, 148
presvedčivosť (interpretácie,
argumentov) 61, 69, 89, 91,
158
primárne zdroje 73, 95, 105 –
110, 117, 169
príloha (obrazová, graická)
116
proces písania 93 – 94, 96, 99,
169 – 170
protiargument 31, 85, 89, 92
provokatér (typ učiteľa) 29
– 33
reprodukcia (prerozprávanie)
20, 42, 72, 89, 138
sekundárne zdroje 105, 108 –
109, 112, 117, 169
simpliikácia (zjednodušovanie) 30, 56, 61
singulár 83 – 84, 90
soista (soistický) 55, 58, 69,
128
Stephanove čísla 105, 113, 174
– 175
subjektívna výpoveď 81, 84 –
87, 91
škrtanie 102 – 103, 119, 125,
160
štandardizácia (pozri norma
ISO 690)
štylistika 28, 82, 102 – 103,
119 – 129, 150 – 151, 161
téma (práce) 6, 34 – 35, 93 –
99, 103, 110, 117, 144 – 146
téza (základné tvrdenie práce)
96
terciárne zdroje 108 – 109, 117
topoi (problémové miesta
textu) 61 – 62, 69, 159
tvrdenie 28, 32, 43, 45 – 46,
61, 69, 83 – 85, 94, 135, 169
úvod 100 – 101, 143 – 153,
170 – 171
úvodzovky 15, 106 – 107, 122
verbalizmus (pozri estetizmus)
vrstvy textu 13, 19 – 20
východisko (argumentu, práce) 69, 71, 77, 147
výpožičné služby (MMVS
a MVS) 21, 169
záver 143, 147 – 150, 152, 170
– 171
199
vydra_text.indd 199
6. 11. 2010 14:54:36
ANTON VYDRA
AKADEMICKÉ PÍSANIE
AKO VZNIKÁ FILOZOFICKÝ TEXT
RECENZENTI
PhDr. Dezider Kamhal, PhD.
doc. Michal Chabada, PhD.
JAZYKOVÁ REDAKTORKA
Eva Kunschová
NÁVRH OBÁLKY
Ladislav Tkáčik
ZALOMENIE
Martin Vydra
VYDAVATEĽ
Filozoická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave v roku 2010
Hornopotočná 23, 918 43 Trnava
http://ff.truni.sk
Druhé doplnené vydanie
TLAČ
AD TEAM, Mikovíniho 2/6903, 917 02 Trnava
ISBN 978-80-8082-414-3
vydra_text.indd 200
6. 11. 2010 14:54:36