Kavej je nová slovenská komédia, ktorá vzniká ako celovečerná verzia existujúceho projektu – 10minútové skeče z internetu si po 42 častiach našli cestu na plátna kín. Z podobných pokusov poznáme úskalia takého projektu: dokáže mať celistvý dej na hodinu a pol? Nebude to pôsobiť iba ako predĺžená časť seriálu? Môžu hrdinky vôbec utiahnuť celý film alebo si pomôžu tvorcovia nasypaním ďalších 15-20 postáv? Kavej očakáva najmä publikum na východnom Slovensku a ma veľký potenciál prilákať divákov ako kedysi Loli parádička. Od prvých minút sa tu rozpráva so silným prízvukom (takže domáci jasajú, „západniari“ všetko nechápu a taký český divák bude úplne mimo) a v prológu sa odohrá jednoduchá etuda, kedy chlapík čelí veľkej dileme – má pokosiť trávnik svojej mamičke alebo vlastnej manželke? Intro však končí smrťou mamky, čo vyvolá jednak pochybnosti u jej nevesty a najmä volá domov dcéru z Bratislavy... A tak sa v IC-čku stretávajú dve kamošky Klára a Veronika, obe cestujú domov na východ, ale s odlišným cieľom. Zatiaľ čo Kláru čaká pohreb, Veronika chce stihnúť tri svadby za jeden deň a snáď aj nájsť nového chlapa. Kavej má od začiatku jasne načrtnuté dve línie a rozvíja ich v odlišných častiach filmu. Prvá je skôr vážna, točí sa okolo pohrebu, ale nájde sa priestor aj pre čierny humor a rozmanité tradície. Oplakávanie nebožtíka, ľudová hudbička, nechýba pijatika či dilema aké najlepšie šaty si obliecť. Do toho situačné gagy ako vstáva mŕtvola a straší pozostalých alebo kar odohrávajúci sa v DJ klube. Z témy pohrebu a zvykov okolo sa snažili tvorcovia vytrieskať čo najviac – nechávajú vyznieť dlhé scény, z plátna sa však nevalí len ťaživá atmosféra. Je to zároveň pádny dôvod ako dostať Kláru z Bratislavy domov a otvoriť jej dilemu, kde by chcela ona i jej manžel Štanci žiť. Zatiaľ čo ona by chcela čo najskôr po obradoch kúpiť spiatočný lístok na vlak, on objaví čaro Kysaku i dumá, čo by tu mohol robiť. No v Kláre drieme neustále súperenie s bývalou kamoškou, ktorá sa dala dokopy s jej ex. Z dilemy, či by mali východniari ostať doma s tradíciámi alebo sa sťahovať do Bratislavy a zarábať väčšie prašule, sa stane jedna z najväčších tém. Nie je márne podaná a určite jej uveria mnohí, ktorí pendlujú medzi „dvomi domovmi“ – rodiskom 200 až 500 km od hlavného mesta a Bratislavou. Azda celý film tak bude deliť divákov – rodený prešporák nemusí túto dualitu vstrebať ako divák z Prešova či Popradu, kde predpredaje ukazujú oveľa väčší záujem. To zároveň tvorí náročnejšie podmienky – zatiaľ čo niekto sa smeje na východniarskej vrave a výmene názorov, druhý divák čaká skôr na poriadnu situáciu alebo nečakaný gag. Tie si film šetrí skôr na druhú polovicu, kde sa už črtajú tri spomínané svadby a pred nimi aj rozlúčky so slobodou. Pri Veronike vnímame, že je to dobrá kamoška, no nie stredobod pozornosti (to nahráva faktu, že môže v deň D riešiť presuny medzi tromi miestami). Pozitívne je, že všetky tri svadby sú odlišné: jedna je klasická v kostole, pri druhej nás čaká fotenie i séria zvykov, tretia je alternatívneho razenia (skôr piknik v parku). Každá má inú selekciu svadobných hostí a z nich vznikajú interakcie: zrazu má o Veroniku záujem stará láska i nový objav. Situácie sú miestami vtipné, inokedy málinko otravné či stavia na jednu kartu (jedna svokra je vyslovene protivná osoba). Presuny na kolobežke a parádny itinerár začnú dostávať trhliny, z toho plynú nedorozumenia a je otázka času, kedy sa na iné svadby dostanú „tí druhí“. Zároveň je to podobne ako v prvej polovici s pohrebom šanca nasypať sem kopu ľudových zvykov, ktoré obohatia aj bohatý soundtrack – uznajte, na svadbe na východe nemôže chýbať Redovi še začína! Ako každá komédia lavíruje Kavej medzi dvomi typmi humoru – a vyšlo mi, že skôr zaberá ten situačný. Sú tu vtipné scénky, premyslené línie, aj také jednorazové skeče (pracovne ich už nazývam „dangloviny, sú ako vystrihnuté z Kredenca). Niežeby verbálny humor nedokázal zabrať, ale hašterenie po „východňarsky“ sa mi po čase zunovala a niektoré scény ho využívajú až moc. Táto výčitka platí pre celý film: 111 minút je príliš veľa na ponúknutý obsah. Pár scén by sa dalo skrátiť, niektoré postavy aj vystrihnúť – ale chápem, že toto je náš neduh, že sa tvorcovia nevedia vzdať natočeného materiálu. Ale tempu filmu by to prospelo! Z hereckého ansámblu vedie ústredné duo, pričom každá herečka dostala s postavou inú rolu. Prekvapivo mi viac sadla Anna Jakab Rakovská so svojim dilemami, ale Jana Kovalčíková má zase lepšie jednorazové gagy či momenty (scéna príchodu na diskotéku, kde ju takmer nikto nepozná, je top nakrútená na záber). Z mladšej generácie je výborný aj Pavol Šimun ako Štanci. V hereckej zostave nájdeme oveľa viac mien, no niektoré sú až nevyužité – Danka Droppová má len pár scén. Ale to aj Ander z Košíc, ehm, v roli farára, ktorý príde, raz za čas prednesie životné múdro a odkráča preč. Niektoré zaberú, iné sú samoúčelné. Z formálneho hľadiska však možno udeľovať pochvaly. Michaela Zakuťanská zlepila dobrý scenár a treba ju sledovať, či vie naplniť potenciál aj nad rámec Kavej. Lukáš Zednikovič natočil fajn debut, ktorý nielen baví, ale dokáže podsunúť aj citlivú tému. Snímanie Prešova či dedín na východe Slovenska pokryla kvalitná kamera jeho brata Tomáša Zednikoviča. A aj ten spomínaný soundtrack je bohatý a občas nápaditý. Z Kavej sa nám črtá hit, čo by mohol atakovať hranicu 100-150 tisíc divákov a snáď oslovi aj tých mimo východných okresov. Je to film, ktorý so záujmom i zvedavosťou sledujete, má pár vtipných scén (hoci v tej druhej polovici) a drží pokope. Len do ďalších projektov treba odporúčať tímu skôr svižnejší strih. Kavej (SR, 2024, 111 min.) Réžia: Lukáš Zednikovič. Scenár: Michaela Zakuťanská. Hrajú: Jana Kovalčiková, Anna Jakab Rakovská, Pavol Šimun, Tomáš Turek, Lenka Barilíková Spišáková, Branislav Matuščin, Dominika Kavaschová, Peter Stašák, Ján Pisančin, Domi Haly a ďalší