J. K. Rowlingová
1
2
3
4
5
6
7
8
9
10
11
12
13
14
15
16
17
Спасибо, что скачали книгу в бесплатной электронной библиотеке
Royallib.com
Все книги автора
Эта же книга в других форматах
Приятного чтения!
J. K. Rowlingová
Harry Potter a Kameň mudrcov
1
Chlapec, ktorý prežil
Pán a pani Dursleyovci z Privátnej cesty číslo 4 s potešením o sebe
tvrdili, že sú úplne normálni, no ďakujem pekne. Boli tými poslednými, od
ktorých by niekto očakával, že sa zapletú do voľačoho zvláštneho či
tajuplného, pretože také čosi považovali jednoducho za vylúčené.
Pán Dursley bol riaditeľom spoločnosti Vrtamex, ktorá vyrábala
vŕtačky. Bol to veľký, tučný muž takmer bez krku, no s obrovskými fúzmi.
Pani Dursleyová bola zase chudá blondína s dvakrát takým dlhým krkom,
ako je bežné, čo bolo v jej prípade ohromne praktické – veľkú časť svojho
voľného času totiž trávila tým, že ho naťahovala ponad záhradný plot a
špehovala susedov. Dursleyovci mali malého syna, o ktorom boli
presvedčení, že je to ten najúžasnejší chlapec na svete.
Dursleyovci mali všetko, čo chceli, mali však aj jedno tajomstvo a
hrozne sa báli, aby sa neprezradilo. Keby sa totiž niekto dozvedel o
Potterovcoch, asi by to neprežili. Pani Potterová bola sestrou pani
Dursleyovej, no obe sa už niekoľko rokov nevideli, vlastne pani Dursleyová
sa tvárila, že nijakú sestru nemá, lebo jej sestra s tým svojím nepodareným
mužom boli natoľko nedursleyovskí, že horšie to už ani byť nemohlo.
Dursleyovcov striasalo už len pri pomyslení na to, čo by povedali susedia,
keby sa Potterovci objavili v ich ulici. Dursleyovci vedeli, že aj Potterovci
majú malého syna, nikdy ho však nevideli. Ten chalan bol ďalším
dôvodom, prečo sa s Potterovcami netúžili stretnúť, nechceli, aby sa Dudley
s tým ich deckom stýkal.
Dursleyovci sa jedného dňa zobudili do pochmúrneho, sivého utorka,
keď sa začína náš príbeh, no zamračená obloha ničím nenaznačovala, že po
celej krajine sa budú diať čudné a tajuplné veci. Pán Dursley si práve
uväzoval do práce svoju najnudnejšiu kravatu a pohmkával si, zatiaľ čo
pani Dursleyová pchala brániaceho sa a jačiaceho Dudleyho do detskej
stoličky a veselo pri tom štebotala.
Ani jeden z nich si nevšimol veľkú, žltohnedú sovu, ktorá práve
preletela popred ich okno.
O pol deviatej schytil pán Dursley svoju aktovku, pobozkal na líce
pani Dursleyovú, pokúsil sa o to isté aj u Dudleyho, no netrafil, pretože
Dudleyho sa práve zmocnil záchvat zúrivosti a začal hádzať o stenu obilné
vločky. „Náš malý nezbedník,“ smial sa pán Dursley, keď odchádzal.
Nasadol do auta, a pomaly vycúval od domu číslo 4.
Na rohu ulice si po prvý raz všimol niečo podivné – mačku, ktorá
čítala mapu. V prvom okamihu si neuvedomil, čo vlastne videl – prudko
otočil hlavou, aby sa pozrel ešte raz. Na rohu Privátnej cesty stála síce
mačka, no po mape ani stopy. Čo mu to vôbec zišlo na um? Musel to byť
optický klam. Pán Dursley žmurkol a hľadel na mačku. Tá hľadela naňho.
Keď odbočoval smerom na hlavnú, pozrel sa do spätného zrkadla. Mačka si
práve čítala tabuľku s názvom ich ulice – nie, pozerala sa na ňu; mačky
predsa nečítajú, ani mapy, ani nápisy. Pán Dursley pokrútil hlavou a na
mačku zabudol. Ako sa blížil k mestu, nemyslel už na nič iné iba na veľkú
objednávku, ktorú by v ten deň rád dostal.
No keď vchádzal do mesta, vŕtačky mu z hlavy vytlačilo opäť čosi iné.
Ako tak stál vo zvyčajnej rannej dopravnej zápche, nemohol si nevšimnúť,
že po ulici chodí množstvo čudne poobliekaných ľudí. Ľudí v plášťoch. Pán
Dursley neznášal bláznivo poobliekaných ľudí ach, tie hrozné handry, v
ktorých chodia dnešní mladí! Napadlo mu, či to opäť nie je dajaký strelený
módny hit. Bubnoval prstami po volante a vtom mu zrak padol na skupinku
veľmi čudných ľudí blízko neho. Vzrušene si čosi šepkali. Pána Dursleyho
nanajvýš pobúrilo, keď zistil, že niektorí z nich už nie sú najmladší; tamten
muž, napríklad, je určite starší ako on a na sebe má smaragdovozelený
plášť! Že sa nehanbí! Potom však pánu Dursleymu zišlo na um, že zrejme
ide zase o nejakú šibnutú kampaň – títo ľudia určite vyberajú na niečo
peniaze... áno, tak to bude. Kolóna sa pohla a o niekoľko minút vošiel pán
Dursley na parkovisko spoločnosti Vrtamex a v hlave mal opäť už len samé
vŕtačky.
Pán Dursley sedával v kancelárii na deviatom poschodí vždy chrbtom
k oknu. Keby sedel čelom k oknu, asi by mal v ten deň dosť veľké
problémy sústrediť sa iba na vŕtačky. A tak nevidel sovy, ktoré lietali za
bieleho dňa po meste, hoci ľudia na ulici ich videli; vznášali sa im nad
hlavami jedna za druhou, oni na ne ukazovali prstom a pozorovali ich s
otvorenými ústami. Pán Dursley prežil celkom normálne dopoludnie bez
sov. Vynadal piatim ľuďom. Vybavil niekoľko dôležitých telefonátov a opäť
niekomu vynadal. Mal dobrú náladu a napoludnie si povedal, že si trochu
rozhýbe nohy, prejde sa do pekárne na druhej strane ulice a kúpi si niečo
pod zub.
Celkom zabudol na indivíduá v plášťoch, no odrazu kúsok pred
pekárňou opäť minul skupinku veľmi podivných ľudí. Keď prechádzal
popri nich, vrhol na nich zlostný pohľad. Nevedel prečo, ale zneisťovali ho.
Keď sa popri nich vracal späť s veľkou šiškou v papierovom vrecúšku,
začul útržok ich rozhovoru.
„Potterovci, veru tak, počul som to...“
„... áno, ich syn Harry...!“
Pán Dursley zdúpnel. Zmocnila sa ho hrôza. Obzrel sa smerom k tým
ľuďom, akoby im chcel niečo povedať, no vzápätí si to rozmyslel.
Prebehol cez cestu, vrútil sa do svojej kancelárie, zreval na sekretárku,
aby ho nerušila, schmatol telefón. Len čo vyťukal domáce telefónne číslo,
rozmyslel si to. Položil slúchadlo, hladkal si fúzy a premýšľal... nie, správa
sa hlúpo. Potter predsa nie je nijaké nezvyčajné meno. Potterovcov je určite
neúrekom, aj takých, čo majú syna Harryho. A vlastne ani nevedel, či sa
jeho synovec volá Harry. V živote toho chalana nevidel. Možno sa volá
Harvey. Alebo Harold. Niet dôvodu, aby znepokojoval pani Dursleyovú; pri
akejkoľvek zmienke o svojej sestre sa vždy veľmi rozčúli. Ani sa jej
nečuduje – keby mal on takú sestru... ale predsa len, tí ľudia v plášťoch...
Poobede sa už na vŕtačky nevedel tak dobre sústrediť, a keď o piatej
hodine vychádzal z budovy, bol taký ustarostený, že vrazil do pána
stojaceho rovno pred vchodom.
„Prepáčte,“ zahundral, keď sa starý, chudý muž zapotácal a takmer
spadol. Vzápätí si pán Dursley všimol, že ten muž má na sebe fialový plášť.
Vôbec sa nehneval, že ho niekto takmer zvalil na zem. Naopak, na jeho
tvári sa zjavil širokánsky úsmev a piskľavým hlasom, pri ktorom sa
okoloidúci začudovane obzerali, povedal: „Nemusíte sa ospravedlňovať,
môj milý, dnes ma nič nevyvedie z miery! Radujte sa, Veď-Viete-Kto sa
konečne pominul! Dokonca i muklovia ako vy by sa mali tešiť v tento
šťastný, prešťastný deň!“
Starý muž pána Dursleyho objal a odkráčal.
Pán Dursley tam stál ako prikovaný. Objal ho celkom neznámy človek.
A tuším ho nazval muklom, nech už to znamená čokoľvek. Bol z toho
vydesený. Náhlivo vykročil k autu a cestou domov si nahováral, že to
všetko bol pravdepodobne len výplod jeho fantázie, čo by si však nikdy
doteraz nepripustil, lebo fantáziu ako takú zásadne neuznával.
Keď zabočil na príjazdovú cestičku k domu číslo 4, prvé, čo uvidel – a
to mu veru náladu nezlepšilo -, bola mačka, ktorú si všimol už ráno. Teraz
sedela na záhradnom múriku. Bol si istý, že je to ona, mala presne také isté
fliačiky okolo očí.
„Heš!“ zahnal sa po nej pán Dursley.
Mačka sa ani nepohla. Iba naňho prísne pozrela. Je to normálne?
čudoval sa pán Dursley. Chvíľu sa spamätával a potom vošiel do domu. Bol
stále pevne rozhodnutý, že svojej žene sa o tom zmieňovať nebude.
Pani Dursleyová prežila celkom pekný, bežný deň. Pri večeri
rozprávala mužovi o problémoch, ktoré má pani od susedov s dcérou, i o
tom, že sa Dudley naučil nové slovo („Nechcem!“). Pán Dursley sa usiloval
správať normálne. Keď pani Dursleyová ukladala Dudleyho spať, odišiel do
obývačky a zachytil poslednú správu večerných televíznych novín:
„Pozorovatelia vtákov z celej krajiny nám hlásia, že sovy sa dnes
správali nanajvýš nezvyčajne. Hoci bežne lovia v noci a cez deň ich takmer
nevidno, tieto vtáky bolo dnes už od východu slnka vidieť na nespočetne
mnohých miestach, ako lietajú všetkými smermi. Vedci nedokážu vysvetliť,
prečo sovy tak náhle zmenili svoj životný rytmus.“ Moderátor sa usmial.
„Ozajstná záhada. A teraz prenechávam slovo Jimovi McGuffinovi a jeho
správam o počasí. Máme dnes v noci rátať s ďalšími sovími prehánkami,
Jim?“
„No,“ začal druhý moderátor, „o tom síce nič neviem, ale nielen sovy
sa dnes správali čudne. Diváci zo vzdialených grófstiev, ako sú Kent,
Yorkshire či Dundee, nám telefonovali, že namiesto dažďa, ktorý som včera
predpovedal, vraj zažili spŕšky padajúcich hviezd! Ľudia zrejme začali klásť
vatry o niečo skôr – 31. október bude až o týždeň, milí diváci, musíte ešte
chvíľu počkať! No dnes večer vám sľubujem naozaj mokrú noc.“
Pán Dursley sedel v kresle ako primrznutý. Padajúce hviezdy po celej
Británii? Sovy lietajúce vo dne? Záhadní ľudia v plášťoch po celom meste?
A šepkali, šepkali si o Potterovcoch...
Pani Dursleyová vošla do obývačky s dvoma šálkami čaju. Nič sa nedá
robiť. Bude jej to musieť povedať. Nervózne si odkašlal. „Hm – Petunia,
zlatko – nepočula si v poslednom čase o svojej sestre?“
Stalo sa presne to, čo očakával, pani Dursleyová sa zhrozila a vrhla
naňho pobúrený pohľad. Nečudo, veď zvyčajne sa tváril, že nijakú sestru
nemá.
„Nie,“ odsekla. „Prečo?“
„Lebo v správach spomínali samé čudné veci,“ zamrmlal pán Dursley.
„Sovy... padajúce hviezdy... a v meste bolo dnes veľa smiešne vyzerajúcich
ľudí...“
„No a?!“ vybrechla pani Dursleyová.
„No, ja len že... možno... to nejako súvisí s... však vieš... s tými jej
kumpánmi.“
Pani Dursleyová sŕkala čaj cez zovreté pery. Pán Dursley rozmýšľal, či
je rozumné zmieniť sa jej i o tom, že začul meno „Potter“. Rozhodol sa, že
nie. Namiesto toho sa opýtal, len tak, aby reč nestála: „Ten ich syn -môže
byť tak v Dudleyho veku, nie?“
„Myslím, že hej,“ odvetila pani Dursleyová veľmi odmerane.
„Ako sa vlastne volá? Howard, alebo tak nejako.“
„Harry. Otrasné, tuctové meno, ak mám byť úprimná.“
„Presne tak,“ pritakal pán Dursley a nálada mu klesla pod bod mrazu.
„Úplne s tebou súhlasím.“
Vyšli hore schodmi do spálne a on sa k tej téme viac nevrátil. Keď bola
pani Dursleyová v kúpeľni, pán Dursley sa prikradol k oknu v spálni a
nakukol do predzáhradky. Mačka tam stále sedela. Uprene hľadela na dolný
koniec Privátnej cesty, akoby na niečo čakala.
Žeby sa mu to len marilo? Naozaj môže mať toto všetko do činenia s
Potterovcami? Ak áno... ak vyjde najavo, že sú ich príbuzní – asi sa zblázni.
Dursleyovci si ľahli spať. Pani Dursleyová zaspala okamžite, pán
Dursley ležal s otvorenými očami a stále dokola si to celé preberal v hlave.
Tesne predtým, než zaspal, si uľahčene vydýchol, lebo mu zišlo na um, že
ak v tom aj Potterovci majú prsty, to predsa ešte neznamená, že sa musia
ocitnúť v blízkosti či už jeho, alebo pani Dursleyovej. Potterovci veľmi
dobre vedia, čo si on a Petunia myslia o takých, ako sú oni... nevidel dôvod,
prečo by ich to, čo sa práve deje, malo nejako zasiahnuť – zívol a obrátil sa
na bok – oni sa veru nemajú čoho báť...
Ako veľmi sa len mýlil.
Pán Dursley sa síce ponoril do nepokojného spánku, ale mačka na
múriku nejavila najmenšie známky únavy. Sedela nehybne ako socha a
upierala oči na vzdialený koniec Privátnej cesty. Keď vo vedľajšej ulici
buchli dvere auta, ani sa nepohla, nepohla sa dokonca ani vtedy, keď jej
tesne nad hlavou preleteli dve sovy. A keď konečne zmenila polohu, bola už
takmer polnoc.
Spoza rohu, na ktorý hľadela, sa odrazu vynoril muž, tak náhle a
potichu, akoby vyrástol zo zeme. Mačka šibla chvostom a prižmúrila oči.
Toho muža na Privátnej ceste ešte nikdy nikto nevidel. Bol vysoký,
chudý a veľmi starý, súdiac podľa jeho strieborných vlasov a brady, ktoré
boli také dlhočizné, že si ich pokojne mohol zastrčiť za opasok. Mal na sebe
dlhý habit, okraj purpurového plášťa šúchal po zemi, a čižmy s prackou na
vysokých opätkoch. Za sklíčkami okuliarov v tvare polmesiacov mu žiarili
jasné modré oči, nos mal taký dlhý a ohnutý, akoby mu ho v minulosti
minimálne dvakrát zlomili. Ten muž sa volal Albus Dumbledore.
Albus Dumbledore zjavne netušil, že prišiel do ulice, kde všetko, čo
súviselo s ním, počnúc jeho menom a končiac čižmami, bolo nevítané.
Vytrvalo sa prehrabával vo vnútorných vreckách plášťa, akoby čosi hľadal.
Všimol si však, že ho niekto pozoruje, lebo odrazu náhle zdvihol zrak a
pozrel sa na mačku, ktorá naňho civela z opačného konca ulice. Ten pohľad
ho zjavne pobavil. Uškrnul sa a zahundral: „To som si mohol myslieť.“
Napokon vo vnútornom vrecku našiel, čo hľadal. Vyzeralo to ako
strieborný zapaľovač. Otvoril ho, pridržal pred sebou a šťukol. Svetlo
najbližšej lampy sa zachvelo a zhaslo. Šťukol znova – ďalšia lampa
zablikala a ponorila sa do tmy. Dvanásťkrát šťukol zhasínačom, až jedinými
svetielkami na celej ulici zostali len dve nepatrné bodky v diaľke – oči
mačky, ktorá ho pozorovala. Keby sa v tej chvíli niekto pozrel z okna,
trebárs i pani Dursleyová so svojím röntgenovým pohľadom, nič z toho, čo
sa odohrávalo dolu na chodníku, by nevidel. Dumbledore schoval zhasínač
späť do plášťa, vykročil smerom k domu číslu 4 a tam si prisadol k mačke
na múrik. Bez toho, aby na ňu čo i len pozrel, po chvíli prehovoril.
„Vás som tu nečakal, profesorka McGonagallová.“
Otočil sa s úsmevom k pruhovanej mačke, tej však už nebolo.
Usmieval sa na veľmi prísne vyzerajúcu paniu v okuliaroch s obdĺžnikovým
rámom, ktoré mali rovnaký tvar i veľkosť ako fliačiky, aké mala predtým
okolo očí mačka. Aj ona bola odetá v plášti, smaragdovozelenom. Čierne
vlasy mala vypnuté do pevného drdola. Tvárila sa podráždene.
„Ako ste vedeli, že som to ja?“
„Moja milá profesorka, v živote som nevidel mačku, ktorá by sedela
tak meravo.“
„Aj vy by ste sedeli meravo, keby ste trčali na múriku celý deň,“
povedala profesorka McGonagallová.
„Vy ste tu sedeli celý deň? Keď máte oslavovať? Cestou sem som
minul niekoľko desiatok rôznych večierkov a osláv.“
Profesorka McGonagallová si nahnevane vzdychla.
„Áno, áno, každý oslavuje, máte pravdu,“ povedala netrpezlivo.
„Človek by si myslel, že budú opatrnejší, ale nie – dokonca i muklovia si
všimli, že sa niečo deje. Hovorili o tom v správach.“ Kývla hlavou smerom
k tmavému oknu obývačky Dursleyovcov. „Počula som to. Kŕdle sov...
padajúce hviezdy... nie sú celkom hlúpi. Nemohli si to predsa nevšimnúť.
Padajúce hviezdy v Kente – dám na to krk, že to bol Dedalus Diggle. Ten
nikdy nemá rozum.“
„Nemôžete sa na nich hnevať,“ povedal Dumbledore milo. „Za
posledných jedenásť rokov nemali veľa dôvodov na oslavu.“
„Viem,“ povedala profesorka McGonagallová podráždene. „Ale to
neznamená, že musia celkom stratiť hlavu. Správajú sa vyslovene nedbalo,
chodia po uliciach za bieleho dňa, dokonca bez muklovských šiat, a kade
chodia, klebetia.“
Vrhla na Dumbledora ostrý pohľad, dúfajúc, že na to niečo povie, no
nestalo sa tak, preto pokračovala. „Bolo by naozaj smutné, keby nás
muklovia odhalili práve v deň, keď Veď-Viete-Kto navždy zmizol. Ozaj,
Dumbledore, myslíte si, že je naozaj po ňom?“
„Vyzerá to tak,“ povedal Dumbledore. „Máme byť skutočne za čo
vďační. Nedáte si citrónový drops?“
„Čo či si nedám?“
„Citrónový drops. Túto muklovskú sladkosť priam zbožňujem.“
„Nie, ďakujem,“ povedala profesorka McGonagallová stroho, akoby
chcela naznačiť, že teraz naozaj nie je vhodná chvíľa na citrónové cukríky.
„Ako som spomínala, aj v prípade, že Veď-Viete-Kto zmizol...“
„Moja milá profesorka, taká rozumná osoba ako vy by ho mala volať
po mene. Celý ten nezmysel s Veď-Viete-Kým – jedenásť rokov sa snažím
ľudí presvedčiť, aby ho označovali jeho pravým menom: Voldemort.“
Profesorka McGonagallová sa mykla, no Dumbledore, ktorý práve od seba
odlepoval dva citrónové cukríky, sa tváril, že si to nevšimol. „Ak o ňom
budeme i naďalej hovoriť ako o Veď-Viete-Kom, budú z toho len zmätky.
Nevidím dôvod, prečo by sme sa mali báť vysloviť Voldemortovo meno.“
„Máte pravdu,“ povedala profesorka McGonagallová napoly
rozhorčene, napoly obdivne. „Ale vy ste iný. Každý vie, že ste jediný, z
koho mal Veď-Viete-Kto, no dobre teda, Voldemort, strach.“
„Lichotíte mi,“ povedal Dumbledore spokojne. „Voldemort má
schopnosti, aké ja nikdy mať nebudem.“
„No len preto, lebo ste príliš – akoby som to – príliš ušľachtilý na to,
aby ste ich použili.“
„Ešte že je tma. Naposledy som sa takto červenal, keď mi madam
Pomfreyová povedala, že sa jej páčia moje nové chrániče na uši.“
Profesorka McGonagallová vrhla na Dumbledora prísny pohľad a
povedala: „Sovy sú nič v porovnaní s rečami, ktoré kolujú. Viete, čo sa
hovorí? Prečo zmizol? Čo ho vraj napokon zastavilo?“
Zdalo sa, že profesorka McGonagallová dospela k téme, o ktorej by
rada diskutovala a ktorá bola dôvodom, prečo celučičký deň presedela na
studenom, tvrdom múriku, pretože žiadna žena ani žiadna mačka by
nedokázali pozerať na niekoho takým prenikavým pohľadom, aký práve
teraz upierala na Dumbledora ona. Bolo jasné, že nech si vraví kto chce, čo
chce, neuverí tomu dovtedy, kým jej Dumbledore nepotvrdí, že je to pravda.
Dumbledore si však vyberal ďalší citrónový cukrík a neodpovedal.
„Vraví sa,“ naliehala, „že včera v noci sa Voldemort zjavil v
Godricovej úžľabine. Prišiel vraj za Potterovcami. Hovorí sa, že Lily a
James Potterovci sú – sú – že sú mŕtvi.“
Dumbledore prikývol. Profesorka McGonagallová zalapala po dychu.
„Lily a Iames... nemôžem tomu uveriť... nechcela som tomu veriť...
Ach, Albus...“
Dumbledore natiahol ruku a pohladkal ju po pleci. „Ja viem... ja
viem...“ povedal skľúčene.
Profesorka McGonagallová trasúcim sa hlasom pokračovala. „A to nie
je všetko. Vraj chcel zabiť aj ich syna Harryho. No – nepodarilo sa mu to.
Nepodarilo sa mu zabiť malého chlapca. Nik nevie prečo, alebo ako sa to
stalo, no vraj keď sa mu nepodarilo zabiť Harryho Pottera, jeho moc odrazu
pominula – a preto zmizol.“
Dumbledore smutne prikývol.
„Je – je to pravda?“ opýtala sa rozochveným hlasom profesorka
McGonagallová. „Po tom všetkom, čo vykonal... toľkých ľudí, čo zmámil...
nedokázal zabiť malého chlapca? Neuveriteľné... že ho zastavilo práve
toto... ale ako je možné, že to Harry prežil?“
„Nezostáva nám nič iné, len hádať,“ povedal Dumbledore. „To sa už
zrejme nikdy nedozvieme.“
Profesorka McGonagallová vytiahla čipkovanú vreckovku a prikladala
si ju striedavo raz na jedno, raz na druhé oko pod okuliarmi. Dumbledore si
zhlboka vzdychol, vybral z vrecka zlaté hodinky a zahľadel sa na ne; boli to
veľmi čudné hodinky. Mali dvanásť ručičiek a žiadne čísla, pozdĺž okraja
obiehali malé planéty. Muselo to mať nejaký zmysel, lebo Dumbledore ich
po chvíli zastrčil späť do vrecka so slovami: „Hagrid mešká. Od neho viete,
že tu budem, však?“
„Áno,“ odvetila profesorka McGonagallová. „Ale vy mi zrejme
neprezradíte, prečo ste si spomedzi všetkých miest vybrali práve toto?“
„Preto, lebo chcem Harryho doručiť k jeho strýkovi a tete. Sú to jeho
jediní príbuzní.“
„Hádam len – hádam len nechcete povedať, že k tým ľuďom, čo
bývajú tu?“ zdesila sa profesorka McGonagallová, vyskočila na rovné nohy
a ukazovala na číslo 4. „Dumbledore – to nemôžete! Pozorovala som ich
celý deň. Na svete nenájdete dvoch ľudí, ktorí by sa od nás líšili viac ako
títo tu. A ten ich syn – bola som svedkom, ako šiel so svojou mamou hore
touto ulicou a po celý čas ju kopal a jačal, že chce maškrtu. A tu má bývať
Harry Potter?!“
„Tu mu bude najlepšie,“ vyhlásil Dumbledore. „Keď bude starší, jeho
strýko a teta mu všetko vysvetlia. Napísal som im list.“
„List?“ neverila profesorka McGonagallová vlastným ušiam a
zhrozená si znova sadla na múrik. „A vy si, Dumbledore, naozaj myslíte, že
toto všetko sa dá vysvetliť jedným listom? Títo ľudia mu nikdy nebudú
rozumieť! Bude slávny – stane sa legendou, nečudovala by som sa, keby
dnešok vošiel do histórie ako Deň Harryho Pottera – o Harrym sa budú
písať knihy – jeho meno bude poznať každé malé dieťa v našom svete!“
„Presne tak,“ prikývol Dumbledore a veľmi vážne sa zahľadel ponad
polmesiacové sklá svojich okuliarov. „To by poplietlo hlavu každému
chalanovi. Presláviť sa skôr než vedieť chodiť a rozprávať! Presláviť sa
niečím, čo si dokonca nebude ani pamätať! Uvedomte si, že kým to
pochopí, bude preňho naozaj lepšie, keď bude vyrastať niekde úplne
mimo.“
Profesorka McGonagallová otvorila ústa, no potom si to rozmyslela,
naprázdno preglgla a po chvíli riekla: „Hej – hej, máte pravdu, samozrejme.
Ale ako sa sem ten chlapec dostane, Dumbledore?“ Odrazu sa zahľadela na
jeho plášť, akoby si myslela, že ho ukrýva pod ním.
„Hagrid ho prinesie.“
„Myslíte si, že je – rozumné – zveriť Hagridovi takúto dôležitú vec?“
„Hagridovi by som zveril aj svoj život,“ vyhlásil Dumbledore.
„Netvrdím, že nemá srdce na správnom mieste,“ povedala profesorka
McGonagallová s nevôľou, „musíte však pripustiť, že nie je príliš
spoľahlivý. Je o ňom známe, že si občas trochu – čo to bolo?“
Ticho vôkol nich preťalo vzdialené dunenie. Postupne silnelo a oni
hľadeli striedavo na dolný a horný koniec ulice, kedy sa objaví svetlo;
dunenie prerástlo v burácanie a oni vzhliadli k oblohe – zhora zo vzduchu
spadla obrovská motorka a pristála na ceste rovno pred nimi.
Tá motorka bola obrovská, no to ešte nebolo nič v porovnaní s
chlapom, čo sedel na nej. Bol dvakrát taký vysoký ako normálny muž a
minimálne päťkrát taký široký. Skrátka, bol priveľký na to, aby bol
skutočný, a pôsobil naozaj divoko – väčšinu tváre mu zakrývali dlhé
chumáče strapatých čiernych vlasov a brady, dlane mal ako vrchnáky z
odpadkových košov a jeho nohy vyzerali v kožených bagančiach ako
delfínie mláďatá. V obrovitánskych rukách držal uzlíček zabalený v deke.
„Hagrid,“ prihovoril sa mu Dumbledore a v jeho hlase bolo cítiť
úľavu. „Konečne ste tu. Kde ste zohnali tú motorku?“
„Žičal som si ju, pán profesor Dumbledore,“ odvetil obor a opatrne
zliezal z motorky. „Od mladého Siriusa Blacka. Tu je, pane.“
„Nemali ste nejaké problémy?“
„Nie, pane – dom bol skoro na prach, no dostal som ho von skôr, ako
sa tam vyrojili muklovia. Keď sme fičali nad Bristolom, zaspal.“
Dumbledore a profesorka McGonagallová sa naklonili nad uzlíček v
deke. Zazreli chlapčeka, ktorý tuho spal. Na čele pod čiernou šticou zbadali
čudne zakrivenú jazvu v tvare blesku.
„To je to, kam ho...?“ zašepkala profesorka McGonagallová.
„Áno,“ odpovedal Dumbledore. „Tá jazva mu zostane naveky.“
„A nemohli by ste s tým niečo urobiť, Dumbledore?“
„Aj keby som mohol, neurobím. Jazvy sa môžu hodiť. I ja mám nad
ľavým kolenom jednu, čo vyzerá presne ako mapa londýnskeho metra.
No – dajte mi ho, Hagrid – nech to máme čo najskôr za sebou.“
Dumbledore vzal Harryho do náručia a zamieril k domu Dursleyovcov.
„Mohol – mohol by som sa s ním rozlúčiť, pane?“ opýtal sa Hagrid.
Zohol svoju velikánsku zarastenú hlavu nad Harryho a uštedril mu
pichľavo-šteklivý bozk. Potom zo seba z ničoho nič vydal pazvuk, podobný
kvíleniu raneného psa.
„Pssst!“ zasyčala profesorka McGonagallová, „zobudíte muklov!“
„P-p-pardón,“ vzlykal Hagrid, vytiahol obrovskú, bodkovanú
vreckovku a zaboril do nej tvár. „Ja to ne-nevydržím, Lily a James sú
mŕtvi – a úbožiačik Harry musí bývať s muklami...“
„Áno, áno, je to veľmi smutné, no musíte sa vzchopiť Hagrid, lebo nás
prezradíte,“ šepkala profesorka McGonagallová a nesmelo pritom hladkala
Hagrida po ruke. Dumbledore medzitým prekročil nízky záhradný múrik a
kráčal ku vchodovým dverám. Položil Harryho opatrne na schod, vybral z
plášťa list, vsunul ho Harrymu pod deku a vrátil sa. Celú minútu tam tí traja
stáli a hľadeli na drobný uzlík. Hagridovi sa triasli plecia, profesorka
McGonagallová odušu žmurkala a iskierky v Dumbledorových očiach,
ktoré v nich inokedy tak veselo žiarili, sa kamsi podeli.
„Tak,“ prehovoril napokon Dumbledore, „a je to. Už tu nemáme čo
robiť. Môžeme sa pridať k ostatným a oslavovať.“
„Dobre,“ zahundral Hagrid tlmene, „idem Siriusovi Blackovi vrátiť
motorku. Brú noc, pani profesorka McGonagallová – pán profesor
Dumbledore.“
Hagrid si utrel prúdy sĺz do rukáva, vyšvihol sa na motorku a nakopol
motor. S ohlušujúcim rachotom sa vzniesol do výšky a zmizol v tme.
„Dovidenia, profesorka McGonagallová,“ povedal Dumbledore
pokyvujúc hlavou. Profesorka McGonagallová namiesto odpovede zatrúbila
do vreckovky.
Dumbledore sa zvrtol a vykročil dolu ulicou. Na rohu zastal a vybral
zhasínač. Raz šťukol a dvanásť svetelných gúľ vletelo späť do svojich
pouličných lámp, Privátnu cestu odrazu zalialo oranžové svetlo a on zazrel
mačku, ako mizne za rohom na opačnom konci ulice. Ešte naposledy pozrel
smerom k uzlíku v deke na schode pred číslom 4.
„Veľa šťastia, Harry,“ zamumlal. Zvrtol sa na päte, zašušťal plášťom a
nebolo ho.
Vánok čeril listy úhľadne zostrihaných živých plotov na Privátnej
ceste, ktorá ležala tichučko a usporiadane pod atramentovočiernou oblohou
a bola tým posledným miestom, od ktorého by ste očakávali, že sa tam budú
diať záhadné veci. Harry Potter sa v deke pomrvil, no nezobudil sa. Jeho
malá rúčka zovrela list a on ďalej spal, netušiac, že je výnimočný, že je
slávny, že o niekoľko hodín ho prebudí výkrik pani Dursleyovej, ktorá
otvorí dvere, aby vyložila von prázdne fľašky od mlieka, že nasledujúcich
niekoľko týždňov ho bude jeho bratranec Dudley neprestajne štuchať a
štípať... Nemohol tušiť, že práve v tej chvíli sa po celej krajine tajne
schádzajú ľudia, dvíhajú čaše a tichým hlasom šepkajú: „Na Harryho
Pottera – chlapca, ktorý prežil!“
2
Sklo, ktoré zmizlo
Odo dňa, čo sa Dursleyovci zobudili a na prahu dverí našli svojho
synovca, uplynulo takmer desať rokov, no Privátna cesta sa takmer
nezmenila. Slnko vystúpilo po tých istých úhľadne upravených
predzáhradkách a ožiarilo mosadznú tabuľku s číslom štyri na vchodových
dverách Dursleyovcov, vyšplhalo sa do obývačky, ktorá vyzerala presne tak
ako onej noci, keď pán Dursley sledoval v televízii tie osudné správy o
sovách. Len fotografie na rímse kozuba prezrádzali, koľko času odvtedy
uplynulo. Pred desiatimi rokmi tu bolo množstvo fotografií čohosi, čo
vyzeralo ako veľká, ružová plážová lopta s dojčenskými čepčekmi rôznych
farieb – Dudley Dursley však už dávno nebol tým malým dieťaťom, na
fotografiách bolo teraz vidno veľkého chlapca, ako jazdí na svojom prvom
bicykli, ako sedí na kolotoči, ako hrá s otcom počítačovú hru, ako ho
objíma a bozkáva jeho mama. Nič v miestnosti nenaznačovalo, že by v tej
domácnosti býval aj nejaký iný chlapec.
Harry Potter tu však bol a práve teraz spal, no dlho už nebude. Jeho
teta Petunia bola hore a jej škrekľavý hlas mal byť preňho prvým zvukom
toho dňa.
„Hore sa! Vstávaj! Už aj!“
Harry okamžite precitol. Teta mu znova zabúchala na dvere.
„Vstávaj!“ jačala. Harry počul, ako ide do kuchyne a kladie na sporák
panvicu. Prevalil sa na chrbát a pokúšal sa spomenúť si, čo sa mu snívalo.
Bol to nejaký pekný sen. S lietajúcou motorkou. Zmocnil sa ho taký
zvláštny pocit, že sa mu niečo podobné snívalo už aj predtým.
Jeho teta stála opäť za dverami.
„Už si hore?!“ zahučala.
„Skoro,“ odvetil Harry.
„Tak pohni kostrou a dozri na slaninku. A nie že ju pripáliš, chcem,
aby v deň Duduškových narodenín všetko perfektne klapalo.“
Harry si vzdychol.
„Povedal si niečo?“ škriekala teta spoza dverí.
„Nič, nič...“
Dudleyho narodeniny – ako len mohol zabudnúť? Pomaly vyliezol z
postele a začal hľadať ponožky. Nejaké našiel pod posteľou, z jednej
vytiahol pavúka, a navliekol si ich. Harry bol na pavúky zvyknutý, pretože
v komore pod schodmi, kde spával, ich bolo neúrekom.
Obliekol sa a prešiel halou do kuchyne. Kuchynský stôl sa takmer
strácal pod haldou Dudleyho darčekov. Všetko nasvedčovalo tomu, že
Dudley dostal ten nový počítač, čo chcel, aj ďalší televízor i pretekársky
bicykel. Načo chcel pretekársky bicykel, to bolo pre Harryho záhadou, lebo
Dudley bol tučný a neznášal akýkoľvek šport – samozrejme, s výnimkou
boxovania do niekoho. Jeho obľúbeným boxerským vrecom bol Harry, no
to ho najskôr musel chytiť. Harry na to nevyzeral, ale bol veľmi rýchly.
Možno to súviselo s tým, že býval v tmavej komore, Harry však bol
odjakživa príliš malý a chudý na svoj vek. Vyzeral dokonca ešte menší a
chudší, ako naozaj bol, pretože nosil staré šaty po Dudleym a ten bol asi
štyrikrát tučnejší ako on. Harry mal chudú tvár, kostnaté kolená, čierne
vlasy a sýtozelené oči. Nosil okuliare s okrúhlymi sklíčkami, ktoré držali
pokope len vďaka lepiacej páske, toľkokrát ho Dudley trafil päsťou do
nosa. Jediné, čo sa Harrymu na sebe páčilo, bola tenká jazva na čele v tvare
blesku. Pokiaľ sa pamätá, má ju odjakživa, a pokiaľ sa pamätá, jeho prvá
otázka, ktorú položil svojej tete Petunii, bola, ako k nej prišiel.
„Počas autonehody, pri ktorej zomreli tvoji rodičia,“ povedala mu. „A
nevypytuj sa.“
Nevypytovať sa – to bolo základné pravidlo pokojného spolužitia s
Dursleyovcami.
Harry práve obracal slaninku, keď do kuchyne vstúpil strýko Vernon.
„Učeš sa!“ zavelil namiesto pozdravu.
Strýko Vernon raz do týždňa zdvihol zrak ponad okraj novín a zreval,
že Harryho treba ostrihať. Harry bol u holiča viackrát ako všetci jeho
spolužiaci dokopy, no celkom zbytočne, pretože jeho vlasy si aj tak robili,
čo chceli – rástli, ako sa im páčilo.
Keď do kuchyne vošiel Dudley s mamou, Harry robil práve volské
oká. Dudley sa hrozne podobal na strýka Vernona. Mal veľkú ružovú tvár,
kratučký krk, maličké vodnaté modré očká a husté plavé vlasy, pričapené na
tupej tučnej hlave. Teta Petunia často vravievala, že Dudley vyzerá ako
anjeliček – Harry zase vravieval, že Dudley vyzerá ako prasa v parochni.
Harry položil taniere s vajcom a slaninkou na stôl, čo nebolo také
jednoduché, lebo na ňom bolo veľmi málo miesta. Dudley si zatiaľ počítal
darčeky. Odrazu sa zamračil.
„Tridsaťšesť,“ povedal a pozrel na svoju mamu a otca. „O dva menej
ako minulý rok.“
„Chrobáčik, nerátal si darček od tety Marge, aha, tu je, pod týmto
velikánskym od mamičky a otecka.“
„No dobre, to je tridsaťsedem,“ povedal Dudley, v tvári celý červený.
Harry videl, že sa schyľuje k jednému z Dudleyho výstupov, a hltal slaninu
tak rýchlo, ako len vládal, pre prípad, že Dudley prevráti stôl.
Aj teta Petunia vycítila nebezpečenstvo, pretože rýchlo dodala: „A keď
pôjdeme von, kúpime ti ešte ďalšie dva. Čo ty na to, drobček? Ešte dva.
Bude to stačiť?“
Dudley sa na chvíľu zamyslel. Zjavne to preňho nebolo ľahké.
Napokon pomaly povedal: „Takže budem mať tridsať... tridsať...“
„Tridsaťdeväť, srdiečko,“ pomohla mu teta Petunia.
„Ach.“ Dudley sa zvalil na stoličku a schmatol najbližší darček. „No
dobre.“
Strýko Vernon sa spokojne usmieval.
„Náš chalanisko chce len to, čo mu patrí, ako jeho ocko. Si chlapík,
Dudley!“ povedal a postrapatil Dudleymu vlasy.
V tej chvíli zazvonil telefón a teta Petunia ho išla zdvihnúť. Harry a
strýko Vernon zatiaľ pozorovali Dudleyho, ako si rozbaľuje pretekársky
bicykel, videokameru, lietadlo na diaľkové ovládanie, šestnásť nových
počítačových hier a videorekordér. Práve strhával papier zo zlatých
náramkových hodiniek, keď sa vrátila teta Petunia a tvárila sa nahnevane a
ustarostene.
„Zlé správy, Vernon,“ povedala. „Pani Figgová si zlomila nohu.
Nemôže ho vziať.“ Pokynula hlavou smerom k Harrymu.
Zhrozený Dudley zabudol zatvoriť ústa, no Harrymu až tak srdce
poskočilo od radosti. Každý rok v deň Dudleyho narodenín brávali
Dursleyovci svojho syna s jeho kamarátom niekam von, do zábavného
parku, hamburgerovej reštaurácie alebo do kina. Každý rok zostával Harry
u tety Figgovej, trochu švihnutej starej dámy, ktorá bývala o dve ulice
ďalej. Harry to tam neznášal. Celý dom smrdel kapustou a pani Figgová ho
nútila prezerať si stále dokola fotografie všetkých mačiek, ktoré kedy mala.
„Čo urobíme?“ opýtala sa teta Petunia a zlostne pozrela na Harryho,
akoby to mal na svedomí on. Harry vedel, že by mu malo byť pani Figgovej
ľúto, lebo si zlomila nohu, nebolo to však preňho jednoduché, keď si
predstavil, že celý-celučičký rok neuvidí ani Micku, ani Packu, ani Mucku,
ani Lucku.
„Zavolajme Marge,“ navrhol strýko Vernon.
„Neblázni, Vernon, vieš predsa, že toho chalana neznáša.“
Dursleyovci veľmi často hovorili o Harrym, akoby tam buď nebol –
alebo akoby išlo o niečo veľmi odporné, čo sa im bridilo, napríklad o
slimáka.
„A tá, akože sa volá, tá tvoja priateľka – Yvonne?“
„Je na dovolenke, na Mallorke,“ uzemnila ho teta Petunia.
„Tak ma nechajte doma,“ navrhol Harry (mohol by pozerať televízor a
prepnúť si program, ktorý chce, a možno by si pustil aj Dudleyho počítač).
Teta Petunia sa tvárila, akoby práve zhltla citrón.
„A my sa vrátime a dom v troskách, čo?“ zavrčala.
„Nebojte sa, nevyhodím ho do vzduchu,“ prosíkal Harry, no nik ho
nepočúval.
„Nazdávam sa, že by sme ho mohli vziať so sebou do ZOO,“ povedala
teta Petunia zamyslene, „... a nechať ho v aute...“
„Je celkom nové, nemôže tam zostať sám...“
Dudley začal nahlas ručať. Neplakal naozaj – už niekoľko rokov
neplakal naozaj – vedel však, že ak skriví tvár a začne zavýjať, mamička
mu dá všetko, na čo si len zmyslí.
„Duduško môj, neplačkaj, mamička nikomu nedovolí, aby ti kazil
oslavu!“ zvolala a z celej sily ho objala.
Práve vtedy zazvonil zvonček – „Ach, panebože, už sú tu!“ zvolala
teta Petunia vystrašene – a o chvíľu vošiel Dudleyho najlepší kamarát Piers
Polkiss s mamou. Piers bol vychrtnutý chalan s tvárou ako potkan.
Zvyčajne držal deckám ruky za chrbtom, zatiaľ čo ich Dudley mlátil.
Dudley okamžite prestal predstierať, že plače.
O polhodinu sedel Harry, ktorý stále nemohol uveriť, aké má šťastie,
na zadnom sedadle auta Dursleyovcov spolu s Piersom a Dudleym, a po
prvýkrát v živote sa viezol do ZOO. Strýkovi a tete sa totiž nepodarilo nič
iné vymyslieť. Avšak skôr ako odišli, strýko Vernon si vzal Harryho nabok.
„Varujem ťa,“ pohrozil mu a ružovou tvárou sa takmer dotýkal jeho
tváre. „Varujem ťa, chlapče – žiadne vylomeniny, počuješ, – lebo nevyjdeš
z komory do Vianoc.“
„Neurobím nič zlé,“ povedal Harry, „čestné slovo...“
No strýko Vernon mu neveril. Nikto mu neveril.
Harrymu sa totiž často stávali čudné veci a nemalo zmysel
Dursleyovcov presviedčať, že on za to naozaj nemôže.
Raz, keď sa teta Petunia vrátila s Harrym od holiča a on vyzeral, akoby
tam ani nebol, nahnevaná schytila kuchynské nožnice a vyšmykala ho
takmer dohola, nechala mu len ofinu, aby zakryla „tú otrasnú jazvu“.
Dudley sa na ňom rehúňal ako kôň a Harry tú noc ani oka nezažmúril;
predstavoval si, ako pôjde na druhý deň do školy, kde sa mu už aj tak všetci
vysmievajú kvôli rozgajdaným šatám a polepeným okuliarom. Na druhý
deň ráno však vstal a zistil, že má vlasy presne také isté ako predtým, než
ho teta Petunia ostrihala. Hoci sa Dursleyovcom usiloval vysvetliť, že
nechápe, ako mu mohli tak rýchlo narásť, za trest nesmel týždeň vyjsť z
komory.
Inokedy sa zase teta Petunia pokúšala napchať ho do nechutného
starého pulóvra po Dudleym (hnedého s oranžovými brmbolcami). Čím
zúrivejšie mu ho prevliekala cez hlavu, tým sa zdal menší, až sa napokon
natoľko scvrkol, že bol akurát len pre bábiku, no určite nie pre Harryho.
Teta Petunia usúdila, že sa asi zbehol v pračke, a Harryho, čuduj sa svete,
nepotrestala.
Niekedy si však veru riadne zavaril, napríklad, keď ho našli na streche
školskej jedálne. Dudleyho banda ho ako zvyčajne naháňala, keď sa odrazu,
na počudovanie nielen ostatných, ale i svoje, z ničoho nič ocitol na komíne.
Dursleyovci dostali list od riaditeľky, ktorá im veľmi nahnevaným tónom
oznamovala, že Harry lozí po budovách v školskom areáli. V skutočnosti
však neurobil nič iné (tak to aj vykrikoval na strýka Vernona cez zatvorené
dvere komory), iba skočil za veľké odpadové kontajnery pri vchode do
jedálne. Harry si myslel, že ho zrejme uprostred skoku uchytil vietor.
Ale dnes nič nevyvedie. Dokonca je ochotný stráviť deň v prítomnosti
Dudleyho a Piersa, len keď nemusí byť v škole, v komore alebo v obývačke
pani Figgovej, ktorá páchne kapustou.
Strýko Vernon šoféroval a sťažoval sa tete Petunii. S obľubou sa
sťažoval na niekoľko vecí: na ľudí v práci, na Harryho, na mestské
zastupiteľstvo, na Harryho, na banku a na Harryho – týchto pár patrilo k
jeho najobľúbenejším. Dnes ráno to boli motocyklisti.
„... preháňajú sa tu ako takí šialenci, chuligáni jedni,“ zavrčal, keď ich
predbehla motorka.
„Dnes sa mi o motorke snívalo,“ povedal Harry, ktorému sa práve
vybavil jeho sen. „Lietala.“
Strýko Vernon takmer nabúral do auta pred nimi. Zvrtol sa na sedadle,
jeho tvár vyzerala ako obrovská červená repa s fúzmi, a zreval:
„MOTORKY NELIETAJÚ!“
Dudley s Piersom sa škodoradostne chichotali.
„Ja viem, že nelietajú,“ povedal Harry. „Veď to sa mi len snívalo.“
Radšej mal mlčať. Ak bolo na svete čosi, čo Dursleyovci neznášali
viac, než keď sa ich niečo pýtal, tak to bolo to, keď rozprával o niečom, čo
sa správalo inak, ako by sa malo, a bolo úplne jedno, či sa to odohrávalo vo
sne alebo v kreslenom filme – jednoducho mali pocit, že sú to veľmi
nebezpečné názory.
Bola nádherná slnečná nedeľa a v zoologickej záhrade boli samé
rodiny s deťmi. Hneď pri vchode kúpili Dursleyovci Dudleymu a Piersovi
čokoládovú zmrzlinu, no skôr ako stihli Harryho odstrčiť, usmievajúca sa
pani v okienku sa ho spýtala, čo si dá, tak mu museli kúpiť aspoň lacný
citrónový sorbet. Aj tak dobre, pomyslel si Harry, keď lízal zmrzlinu a
pozoroval gorilu, ktorá sa škriabala na hlave a nápadne sa podobala na
Dudleyho, len s tým rozdielom, že nebola blondína.
Harrymu tak dobre už dávno nebolo. Náročky za Dursleyovcami
trochu zaostával, aby sa Dudley a Piers, ktorých okolo obeda začínali už
zvieratá nudiť, neuchýlili k svojej obľúbenej činnosti a nezačali ho mlátiť.
Obedovali v reštaurácii v areáli ZOO, a keď Dudley chytil záchvat
zúrivosti, že jeho ovocný pohár nemá navrchu dosť zmrzliny, strýko Vernon
mu kúpil ešte jeden a Harry smel ten prvý dojesť.
Harry si neskôr, žiaľ, až prineskoro, uvedomil, že mu bolo príliš dobre,
aby to vydržalo.
Po obede sa vybrali do terária. Vnútri bolo šero a chladno, svetlá na
stenách osvetľovali sklá jednotlivých expozícií. Za nimi sa po kameňoch a
kúskoch dreva plazili všakovaké druhy hadov a jašteríc. Dudley a Piers
chceli vidieť obrovské jedovaté kobry a pytóny so smrtiacim zovretím.
Dudley veľmi rýchlo našiel najväčšieho hada, aký tam bol. Bol taký dlhý,
že by sa pokojne aj dvakrát ovinul okolo auta strýka Vernona a urobil z
neho pokrkvanú plechovku – no momentálne nemal náladu. Práve totiž tuho
spal.
Dudley stál s nosom prilepeným na skle a uprene hľadel na lesknúcu
sa hnedú špirálu.
„Urob niečo, aby sa pohol,“ zakňučal smerom k otcovi. Strýko Vernon
zabubnoval po skle, no had sa ani nepohol.
„Ešte raz,“ prikázal Dudley. Strýko Vernon zaťukal na sklo hánkami
prstov, ale had driemal ďalej.
„To je nuda,“ vyhlásil Dudley a odšuchtal sa preč.
Harry sa postavil pred nádrž s hadom a zadíval sa naň prenikavým
pohľadom. Vôbec by sa nečudoval, keby tu od samej nudy aj zdochol –
žiadni parťáci, len šibnutí ľudia, ktorí mu celý deň klopkajú na sklo a
vyrušujú ho. To je horšie ako spávať v komore, kde býva jediným
návštevníkom len teta Petunia, ktorá ho budí tak, že mu trieska na dvere.
Avšak na rozdiel od tohto hada on môže navštevovať aj ostatné miestnosti v
dome.
Odrazu had otvoril malé očká. Pomaly, veľmi pomaly zdvihol hlavu,
až boli jeho oči na úrovni Harryho očí.
Žmurkol.
Harry neveril vlastným očiam. Rýchlo sa rozhliadol okolo seba, či sa
niekto nepozerá. Okrem neho tam nik nebol. Pozrel sa teda na hada a tiež
naňho žmurkol.
Had kývol hlavou smerom k strýkovi Vernonovi a Dudleymu a
prevrátil oči dohora. Pozrel sa na Harryho veľavravným pohľadom:
„A toto tu mám v jednom kuse.“
„Viem,“ zašepkal Harry cez sklo, hoci si nebol istý, či ho had počuje.
„Musí to ísť hrozne na nervy.“
Had energicky prikyvoval.
„Odkiaľ vlastne pochádzaš?“ opýtal sa Harry.
Had ďobol chvostom do malej tabuľky na skle. Harry sa tam pozrel.
Veľhad americký, Brazília.
„Páčilo sa ti tam?“
Veľhad ďobol znova do tabuľky a Harry čítal: Tento exemplár sa
narodil v ZOO.
„Už chápem – takže ty si v Brazílii nikdy nebol.“
Had pokrútil hlavou a odrazu on i Harry od ľaku až tak nadskočili,
lebo spoza Harryho sa ozval ohlušujúci rev. „DUDLEY! PÁN DURSLEY!
POĎTE SA NA TOHO HADA POZRIEŤ! VLASTNÝM OČIAM
NEUVERÍTE!“
Dudley sa knísavým krokom prihnal k nim.
„Uhni,“ okríkol Harryho a štuchol ho do rebra. Ten to nečakal, spadol
a udrel sa o betónovú podlahu. To, čo nasledovalo, sa odohralo tak rýchlo,
že nik nevidel, čo sa vlastne stalo – Dudley a Piers sa v jednej chvíli
nakláňali ku sklu a vzápätí odskočili od hrôzy.
Harry sa pozviechal zo zeme a zhíkol: predné sklo nádrže, v ktorej
býval veľhad americký, zmizlo. Obrovský had sa rýchlo rozmotával a
spúšťal sa dolu na podlahu. Ľudia v teráriu pišťali a vrhali sa smerom k
východom.
Harry by odprisahal, že keď sa had kĺzal popri ňom, syčiacim hlasom
prehovoril: „Brazzzília, užžž nech sssom tam... vďaka, kamoššš.“
Strážca terária bol v absolútnom šoku.
„To sklo,“ opakoval neprestajne, „kam sa podelo to sklo?“
Riaditeľ zoologickej záhrady spravil osobne tete Petunii šálku silného
čierneho čaju a stále dokola sa jej ospravedlňoval. Piers a Dudley čosi
nesúvislé drmolili. Harry videl, že had nikomu nič neurobil, keď sa kĺzal
popri Dudleym a Piersovi, len tak zo špásu predstieral, že ich chce
chňapnúť do päty, keď však neskôr sedeli v aute strýka Vernona, Dudley
nariekal, že ho ten had takmer uhryzol do nohy, a Piers odprisahal, že jeho
sa vraj dokonca pokúšal uškrtiť. Ale najhoršie, teda aspoň pre Harryho,
bolo, keď sa Piers po chvíli upokojil a vyhlásil: „A Harry sa s ním
rozprával, však, Harry?“
Strýko Vernon počkal, kým Piers odíde, a Harryho si podal. Bol taký
rozzúrený, že ledva vládal hovoriť. Zmohol sa iba na to, aby zo seba
vysúkal: „... komora – hneď teraz – tam budeš – bez jedla“, vzápätí sa zrútil
do kresla a teta Petunia mu bežala po veľký pohár koňaku.
Harry ležal v komore a túžil po tom, aby mal hodinky. Nevedel, koľko
je hodín a nebol si istý, či už Dursleyovci spia. Chcel sa prešmyknúť do
kuchyne po nejaké jedlo.
Žil u Dursleyovcov takmer desať rokov, desať hrozných rokov, pokiaľ
ho pamäť neklame, tak odvtedy, čo bol ešte malé bábätko a rodičia mu
zomreli pri autonehode. Niekedy, keď tak dlhé hodiny ležal v komore a
úporne sa snažil na niečo sa rozpamätať, vybavili sa mu čudné veci:
oslepujúci záblesk zeleného svetla a prenikavá bolesť na čele. To bola asi tá
nehoda, pomyslel si, aj keď si nevedel vysvetliť, odkiaľ sa vzala tá zelená
žiara. Na svojich rodičov sa vôbec nepamätal. Strýko Vernon a teta Petunia
o nich nikdy nehovorili a on mal zakázané pýtať sa. V celom dome nebola
jediná ich fotografia.
Keď bol Harry mladší, stále sníval o tom, že jedného dňa príde nejaký
neznámy príbuzný a vezme ho odtiaľto. To sa však nestalo, Dursleyovci
boli jeho jediná rodina. No niekedy mal pocit (možno si to však len
namýšľal), akoby ho na ulici spoznávali celkom neznámi ľudia. Veľmi
čudní neznámi ľudia. Raz, keď bol s tetou Petuniou a Dudleym na
nákupoch, uklonil sa mu akýsi šťúply mužíček vo fialovom cylindri. Teta
Petunia sa ho hneď namrzene spýtala, či toho pána pozná, a náhlivo ich
ťahala z obchodu, ani nič nekúpila. Inokedy mu v autobuse natešene kývala
nejaká veľmi čudne vyzerajúca stará pani celá v zelenom. A raz mu na ulici
podal ruku neznámy plešatý pán v dlhočiznom purpurovom plášti, a potom
bez slova odkráčal. Najčudnejšie na tom bolo, že vo chvíli, keď si ich chcel
Harry lepšie obzrieť, akoby sa vyparili.
V škole nemal nijakých kamarátov. Každý vedel, že Dudleyho banda
toho nemožného Harryho Pottera v rozgajdaných starých šatách so
zlomenými okuliarmi z duše nenávidí, a Dudleyho bande sa nik neodvážil
odporovať.
3
Listy od nikoho
Za útek brazílskeho veľhada dostal Harry svoj najdlhší trest v živote.
Keď mu dovolili vyliezť z komory, letné prázdniny boli v plnom prúde.
Dudley už dávno pokazil videokameru, zničil lietadlo na diaľkové
ovládanie, a keď po prvý raz sedel na pretekárskom bicykli, podarilo sa mu
zraziť starú pani Figgovú, ktorá práve prechádzala na barlách cez Privátnu
cestu.
Harry bol rád, že sa škola skončila, no pred Dudleyho bandou, čo k
nim chodievala každučký deň, nemal kam ujsť. Piers, Dennis Malcolm a
Gordon boli veľkí a hlúpi, a keďže Dudley bol spomedzi nich najväčší a
najhlúpejší, stal sa ich vodcom. Ostatní sa uspokojili s tým, že im Dudley
dovolil zúčastniť sa na svojom obľúbenom športe. Tým bol lov na Harryho.
Preto Harry trávil väčšinu času mimo domu, potuloval sa po okolí a
myslel na koniec prázdnin, v ktorom videl aké-také slabé svetielko nádeje.
V septembri totiž pôjde na strednú školu a po prvý raz v živote tam nebude
Dudley. Toho prijali na Smeltinskú súkromnú školu, do ktorej kedysi chodil
aj strýko Vernon. Aj Piers Polkiss tam pôjde. Harry však bude chodiť do
Stonewallskej štátnej. Dudley sa na tom úžasne zabával.
„Na stonewallskej vraj strkajú prvákom hneď prvý deň hlavy do
záchoda,“ povedal Harrymu. „Nechceš si to ísť hore vyskúšať?“
„Nie, ďakujem,“ povedal Harry. „Tá hajzľová misa ešte nikdy nevidela
čosi také nechutné, ako je tvoja hlava – ešte by sa z toho mohla dogrcať.“
Radšej nečakal, kým Dudley pochopí, čo mu to vlastne povedal, a trielil
preč.
Jedného júlového dňa odišla teta Petunia s Dudleym do Londýna
kupovať smeltinskú rovnošatu a Harry zostal s pani Figgovou. Tentoraz to u
nej nebolo také hrozné ako inokedy. Vysvitlo, že nohu si zlomila preto, lebo
sa potkla o jednu zo svojich mačiek, a to bol zrejme dôvod, prečo ich už
nezbožňovala tak ako predtým. Dovolila Harrymu pozerať televízor a
ponúkla ho kúskom čokoládovej torty, ktorá chutila, akoby mala niekoľko
rokov.
Večer vpochodoval Dudley do obývačky vo svojej novej uniforme.
Smeltinská rovnošata pre chlapcov sa skladala z hnedého saka, oranžových
krátkych nohavíc a nízkeho slameného klobúčika. Jej súčasťou bola aj
hrčovitá palica, ktorá slúžila na to, aby sa žiaci mohli za učiteľovým
chrbtom navzájom mlátiť. Asi to mal byť dobrý tréning pre život.
Keď strýko Vernon zazrel Dudleyho v jeho nových šortkách, zastretým
hlasom povedal, že toto je najkrajšia chvíľa v jeho živote. Teta Petunia sa
rozplakala, vraj neverí vlastným očiam, že tento krásny, urastený mládenec
je jej malilinký Duduško. Harry radšej mlčal. Tak úporne potláčal smiech,
až mal pocit, že mu praskli minimálne dve rebrá.
Na druhý deň ráno vošiel Harry do kuchyne a zacítil hrozný smrad.
Zdalo sa mu, že vychádza z obrovskej plechovej kade v umývadle. Šiel sa
ta pozrieť. Kaďa bola plná špinavých starých handier plávajúcich v sivastej
vode.
„Čo je to?“ opýtal sa tety Petunie. Tá nahnevaná zovrela pery, ako
vždy, keď si dovolil niečo sa jej spýtať.
„Tvoja nová školská rovnošata,“ odvetila.
Harry ešte raz nazrel do obrovskej nádoby.
„Netušil som, že musí byť taká mokrá,“ povedal.
„Nebuď drzý,“ okríkla ho teta Petunia. „Odfarbujem ti na sivo nejaké
staré veci po Dudleym. Budeš mať presne také oblečenie ako ostatní.“
Harry o tom dosť pochyboval, no usúdil, že bude lepšie nehádať sa.
Sadol si k stolu a pokúšal sa nemyslieť na to, ako bude vyzerať hneď prvý
deň na Stonewallskej strednej – ako keby mal na sebe kúsky starej slonej
kože.
Do kuchyne vošli Dudley a strýko Vernon a obaja svorne krčili nosom
nad zápachom vychádzajúcim z Harryho novej rovnošaty. Strýko Vernon si
ako zvyčajne roztvoril noviny a Dudley svojou bakuľou, ktorú nosieval
všade so sebou, treskol do stola.
Počuli, ako klepol príklop na poštovej medzierke vo dverách a čosi
dopadlo na rohožku.
„Choď zobrať poštu, Dudley,“ ozval sa strýko Vernon spoza novín.
„Nech ide Harry.“
„Choď zobrať poštu, Harry.“
„Nech ide Dudley.“
„Šľahni ho tou bakuľou, Dudley.“
Harry sa úderu palice úspešne vyhol a šiel po poštu. Na rohožke pred
dverami ležali tri veci: pohľadnica od Marge, sestry strýka Vernona, ktorá
práve dovolenkovala na ostrove Wright, hnedá obálka, čo vyzerala sťa
nejaký účet, a – list pre Harryho.
Harry ho zodvihol, s úžasom naň hľadel a srdce mu bilo až niekde v
krku. Nikdy v živote mu nik nenapísal. Veď ani nemal kto. Nemal
priateľov, príbuzných tiež nie – do knižnice nechodil, takže nedostával ani
upomienky, aby vrátil požičané knihy. A odrazu list, adresa na ňom však
bola taká jednoznačná, že nebolo pochýb:
Pán Harry Potter
Komora pod schodmi
Privátna cesta 4
Neveľké Radosti
Surrey
Obálka zo žltkastého pergamenového papiera bola hrubá a ťažká a
adresu na ňu ktosi napísal smaragdovozeleným atramentom. Známka
chýbala.
Keď ju otočil, roztriasla sa mu ruka, zrak mu padol na
purpurovočervenú voskovú pečať s erbom: veľké písmeno R a okolo neho
orol, jazvec, havran a had.
„Pohni sa!“ zakričal strýko Vernon z kuchyne. „Čo tam toľko robíš,
kontroluješ, či nám neprišla listová bomba?“ A smial sa sám sebe, aký je
vtipný.
Harry sa vrátil do kuchyne a v rukách držal svoj list. Podal strýkovi
Vernonovi účet a pohľadnicu, sadol si a pomaly roztváral žltú obálku.
Strýko Vernon vytiahol účet, znechutene čosi zahundral a pohľadom
preletel pohľadnicu.
„Marge je chorá,“ oznámil tete Petunii. „Zjedla nejaké pokazené
ustrice...“
„Oco!“ zreval odrazu Dudley. „Harry niečo dostal!“
Harry práve roztváral list, ktorý bol napísaný na takom istom hrubom
pergamene ako obálka, keď mu ho ruka strýka Vernona z ničoho nič
vyšklbla.
„To je moje!“ zakričal Harry a snažil sa uchmatnúť si list späť.
„Kto by už len tebe písal?“ uškrnul sa strýko Vernon, jednou rukou list
roztvoril a začítal sa doň. Jeho tvár sa menila z červenej na zelenú
rýchlejšie ako svetlá na semafore. A nezostalo len pri tom. V priebehu
niekoľkých sekúnd nadobudla sivobielu farbu starej ovsenej kaše.
„P-p-petunia!“ zalapal po dychu.
Dudley sa pokúšal zmocniť listu a prečítať si ho, no strýko Vernon ho
držal vysoko nad hlavou. Teta Petunia po ňom dychtivo chňapla a prečítala
si prvý riadok. Chvíľu to vyzeralo, že sa chystá omdlieť. Zdrapila sa za
hrdlo a vydala pridusený škrek.
„Vernon! Panebože – Vernon!“
Hľadeli jeden na druhého a akoby celkom zabudli, že v miestnosti je
okrem nich aj Harry a Dudley. Dudley nebol zvyknutý, že si ho nevšímali.
Treskol otca po hlave smeltinskou palicou.
„Chcem si ten list prečítať,“ zahučal.
„Ja si ho chcem prečítať,“ povedal nahnevane Harry, „je môj.“
„Zmiznite! Obaja!“ zaškriekal strýko Vernon a vopchal list späť do
obálky.
Harry sa ani nepohol.
„CHCEM SVOJ LIST!“ kričal.
„Mne ho dajte!“ dožadoval sa Dudley.
„VON!“ zreval strýko Vernon, schmatol Harryho aj Dudleyho za
golier, vyhodil ich do haly a pribuchol kuchynské dvere. Harry a Dudley
zúrivo, no v tichosti bojovali o pozíciu pri kľúčovej dierke. Vyhral Dudley,
a tak si Harry, ktorému sa okuliare hompáľali na jednom uchu, ľahol na
brucho na zem a priložil ucho k medzierke medzi dverami a podlahou.
„Vernon,“ povedala teta Petunia trasúcim sa hlasom, „pozri sa na tú
adresu – odkiaľ vedeli, kde spí? Myslíš si, že sledujú náš dom?“
„Pozorujú nás – špehujú – možno i sledujú,“ zahundral strýko Vernon
podráždene.
„Čo urobíme, Vernon? Odpíšeme im? Povieme im, že si neželáme,
aby...“
Harry videl, ako nablýskané čierne topánky strýka Vernona chodia
hore-dolu po kuchyni.
„Nie,“ povedal rázne. „Nie, necháme to tak. Keď nedostanú
odpoveď... áno, to bude najlepšie... nebudeme robiť vôbec nič...“
„Ale...“
„Nikoho takého tu nemáme, Petunia! Už si zabudla, ako sme sa vtedy
zaprisahali, že tie nebezpečné somariny z neho vytlčieme?“
Keď strýko Vernon prišiel v ten deň večer z práce, urobil čosi, čo
nikdy predtým – navštívil Harryho v jeho komore.
„Kde mám list?“ opýtal sa Harry, len čo sa strýko Vernon horko-ťažko
pretlačil cez dvere. „Kto mi píše?“
„Nikto. Prišlo to omylom na tvoje meno,“ povedal strýko Vernon.
„Spálil som ho.“
„To nebolo omylom,“ odvrkol Harry zlostne, „bola na ňom predsa
adresa mojej komory.“
„TICHO!“ zreval strýko Vernon, až zo stropu odpadlo niekoľko
pavúkov. Párkrát sa zhlboka nadýchol a na tvári sa mu objavil silený a dosť
útrpný úsmev.
„Hm – áno, Harry – máš pravdu. Ozaj, komora. Tak sme si aj s tvojou
tetou mysleli... že ti je už zrejme trochu tesná... a že by bolo asi dobré, keby
si sa presťahoval do Dudleyho druhej izby.“
„Prečo?“ nechápal Harry.
„Nevypytuj sa!“ oboril sa naňho strýko. „Odnes si všetky veci hore.
Už aj.“
Dursleyovci mali na poschodí štyri izby: v jednej spávali strýko
Vernon a teta Petunia, jedna bola pre hostí (zvyčajne v nej bývala sestra
strýka Vernona Marge), v ďalšej spával Dudley a v tej poslednej mal hračky
a ostatné haraburdy, ktoré sa mu nezmestili do detskej izby. Harry si sem
vyniesol všetky veci z komory na jeden raz. Sadol si na posteľ a rozhliadal
sa okolo seba. Takmer všetko, čo tu ležalo, bolo polámané alebo pokazené.
Mesiac stará videokamera ležala na malom tanku, ktorým Dudley zrazil
susedovie psa; v rohu izby bol Dudleyho prvý televízor, ktorému rozkopol
obrazovku, keď zrušili jeho obľúbený program; bola tam veľká vtáčia
klietka, kde kedysi býval papagáj, no Dudley ho raz odniesol do školy a
vymenil za vzduchovku, ktorá zase ležala na polici s ohnutou hlavňou, lebo
si na ňu Dudley sadol. Na ostatných policiach boli samé knihy. Jediné veci
v miestnosti, ktoré vyzerali ako nedotknuté.
Zdola začul Dudleyho, ako ziape na mamu: „Ja ho tam nechcem... ja tú
izbu potrebujem... nech odtiaľ zmizne...“
Harry si vzdychol a natiahol sa na posteľ. Ešte včera by dal neviemčo
za to, aby tu mohol byť. Dnes by bol radšej v komore s listom, ako tu hore
bez neho.
Na druhý deň sedeli všetci pri raňajkách akosi nezvyčajne ticho.
Dudley bol stále v šoku. Hoci vrieskal, mlátil otca smeltinskou palicou,
predstieral, že mu je zle, kopal mamu, šmaril svoju korytnačku cez
sklenenú strechu skleníka, izbu späť nedostal. Harry si spomenul, čo sa
dialo predchádzajúce ráno o takomto čase, a trpko ľutoval, že si list
neotvoril hneď v hale. Strýko Vernon a teta Petunia hľadeli na seba temným
pohľadom.
Keď prišla pošta, strýko Vernon, ktorý sa po celý čas usiloval správať
k Harrymu milo, poveril Dudleyho, aby šiel po ňu. Počuli, ako ide halou a
trieska bakuľou do všetkého, čo mu stojí v ceste. Odrazu zreval: „Má tu
ďalší! ,Pán Harry Potter, Najmenšia izba, Privátna cesta 4...‘“
Strýko Vernon s priduseným výkrikom vyskočil z kresla a bežal do
haly, s Harrym v pätách. Musel Dudleyho zvaliť na zem, aby mu list
vytrhol, čo však nebolo jednoduché, lebo Harry naňho zozadu skočil a držal
ho okolo krku. Asi po minúte úporného boja, keď sa každému z nich ušlo
niekoľko rán smeltinskou bakuľou, strýko Vernon ledva lapajúc po dychu
vstal a v ruke zvieral Harryho list.
„Choď do komory – teda, do svojej izby,“ dychčal na Harryho.
„Dudley – aj ty – len pekne choď.“
Harry sa prechádzal sem a tam po svojej novej izbe. Niekto vie, že sa
presťahoval z komory sem hore. A vie aj to, že prvý list nedostal. Znamená
to, že sa pokúsi doručiť mu ďalší? Tentoraz zariadi všetko tak, aby sa to
podarilo. Dostal nápad.
Na druhý deň zazvonil Harrymu o šiestej ráno Dudleyho opravený
budík. Rýchlo ho zaklapol a v tichosti sa obliekol. Nesmie Dursleyovcov
zobudiť. Zakrádal sa potme dolu schodmi.
Chcel počkať poštára na rohu Privátnej cesty a zmocniť sa listov pre
dom číslo 4 ako prvý. Keď sa po prstoch zakrádal halou smerom k
vchodovým dverám, srdce mu divo búšilo...
„AUUU!“
Harry vyskočil. Na rohožke zvnútra predo dvermi ležalo čosi veľké a
mľandravé – čosi živé!
Na poschodí sa rozsvietili svetlá a Harry na svoj úžasu zistil, že to
obrovské, mľandravé čosi bola strýkova tvár. Strýko Vernon ležal v spacom
vaku pri dverách, aby zabránil Harrymu uskutočniť to, na čo sa práve
chystal. Asi polhodinu na Harryho vrieskal a potom mu kázal, aby mu šiel
urobiť šálku čaju. Harry sa skormútený odvliekol do kuchyne, a keď sa
vrátil s čajom, strýko Vernon mal už poštu na kolenách. Harry si všimol tri
listy, adresa na každom z nich bola napísaná zeleným atramentom.
„Chcem...“ začal, no strýko Vernon mu listy roztrhal priamo pred
očami.
V ten deň nešiel strýko Vernon do práce. Zostal doma a zaklincoval
poštovú medzierku vo dverách.
„Vieš,“ vysvetľoval tete Petunii s plnými ústami klincov, „ak sa im to
nepodarí doručiť, vzdajú to.“
„Tým by som si nebola taká istá, Vernon.“ „Títo ľudia rozmýšľajú
veľmi čudne, Petunia, celkom inak ako my dvaja,“ upokojoval ju strýko
Vernon a udrel po klinci kúskom ovocnej torty, ktorý mu teta Petunia práve
podala.
V piatok prišlo Harrymu až dvanásť listov. Keďže neprešli otvorom na
poštu, niekto ich prestrčil štrbinou popod dvermi a niekoľko z nich dokonca
pretlačil poza okienko v kúpeľni na prízemí.
Strýko Vernon opäť zostal doma. Najprv všetky listy spálil, potom vzal
klince a kladivo a zaklincoval medzery okolo vchodových i zadných dverí,
takže nikto nemohol vyjsť z domu von. Pri práci si pospevoval a pri
každom, i tom najnepatrnejšom zvuku sa strhol.
V sobotu sa mu celá situácia vymkla z rúk. Dvadsaťštyri listov pre
Harryho sa dostalo do domu tak, že ich ktosi po jednom zroloval a nastrkal
do dvoch tuctov vajec, ktoré nanajvýš zmätený mliekár podal tete Petunii
cez obývačkové okno. Rozzúrený strýko Vernon telefonoval na poštu i do
mliekární a pokúšal sa nájsť niekoho, komu by vynadal. Teta Petunia zatiaľ
listy zničila v kuchynskom drviči odpadkov.
„Komu môže na tebe tak strašne záležať?“ pýtal sa Dudley nechápavo
Harryho.
V nedeľu ráno, keď si strýko Vernon sadol k raňajkám, vyzeral síce
unavene a dosť nezdravo, no žiaril šťastím.
„V nedeľu pošta predsa nechodí,“ vyhlásil bodro a natieral si
marhuľový džem na noviny, „nijaké poondiate listy...“
V tej chvíli čosi zasvišťalo dolu komínom a trafilo ho to zozadu do
hlavy. Vzápätí z kozuba sťa guľky z pištole povyskakovalo tridsať či
štyridsať listov. Dursleyovci zohli hlavy, no Harry vyskočil a pokúšal sa
aspoň jeden uchytiť...
„Von! VON!“
Strýko Vernon schmatol Harryho okolo pása a vyniesol ho do haly.
Keď z kuchyne vybehli aj teta Petunia a Dudley, chrániac si tvár rukami,
strýko Vernon zaplesol dvere. Počuli, ako do miestnosti vletujú ďalšie listy,
narážajú do stien a padajú na dlážku.
„Dobre ma počúvajte,“ zavrčal strýko Vernon. Usiloval sa rozprávať
potichu, no pritom si oboma rukami vytrhával veľké chumáče fúzov. „O päť
minút nech ste všetci pripravení. Odchádzame. Zbaľte si niečo na oblečenie.
Bez odvrávania!“
S chýbajúcou polovicou fúzov vyzeral nebezpečne a nik sa mu
neodvážil odporovať. O desať minút sa už predierali pomedzi
zabarikádované dvere, nasadli do auta a uháňali smerom k diaľnici. Dudley
na zadnom sedadle posmrkával. Otec mu vylepil zaucho, keď mu chcel
zabrániť, aby si do športového vaku pribalil aj televízor, videorekordér a
počítač.
Viezli sa chvíľu. Viezli sa celú večnosť. Dokonca ani teta Petunia sa
neodvážila opýtať sa, kam idú. Strýko Vernon z času na čas prudko otočil
volantom a chvíľu sa viezli opačným smerom.
„Musíme sa ich striasť,“ bľabotal ako vo vytržení vždy, keď to urobil.
Nezastavili ani raz, aby sa najedli či napili. Keď padla noc, Dudley
začal zavýjať. V živote nemal takýto zlý deň. Bol hladný, zmeškal svojich
päť obľúbených televíznych programov a ešte nikdy sa nemusel tak dlho
zaobísť bez toho, aby nevyhodil do vzduchu votrelca v počítači.
Napokon strýko Vernon zastal pred ošarpaným hotelom na predmestí
nejakého veľkého mesta. Dudleyho a Harryho ubytovali v izbe s
manželskými posteľami a vlhkými, zatuchnutými perinami. Dudley chrápal,
no Harry nespal, sedel na okennom parapete, hľadel na svetlá okoloidúcich
áut a premýšľal...
Na druhý deň ráno mali na raňajky stuchnuté obilné vločky a hrianky
so studenými zaváranými paradajkami. Práve dojedali, keď k ich stolu
podišla majiteľka hotela:
„Prepáčte, je niekto z vás pán Potter? Takýchto mám na recepcii asi
sto.“
Ukázala im obálku, na ktorej bolo zeleným atramentom napísané:
Pán Potter
izba 17
Hotel s výhľadom na koľajnice
Cotework
Harry načiahol ruku za listom, no strýko Vernon mu po nej plesol.
Recepčná sa nestačila čudovať.
„Ja ich prevezmem,“ povedal strýko Vernon, rýchlo vstal a
vypochodoval z reštaurácie za majiteľkou hotela.
„Nebolo by lepšie, keby sme sa vrátili domov?“ nesmelo sa spýtala
teta Petunia o niekoľko hodín neskôr, no strýko Vernon akoby ju nepočul.
Nik z nich netušil, čo má v úmysle. Zaviezol ich do stredu lesa, vystúpil,
rozhliadol sa, pokrútil hlavou, znova nastúpil a opäť pokračovali v ceste. To
isté sa opakovalo uprostred pooraného poľa, v polovici visutého mosta i na
samom vrchu viacpodlažných garáží.
„Ocko sa zbláznil, však?“ opýtal sa Dudley tety Petunie odovzdane.
Strýko Vernon zaparkoval na pobreží, zamkol ich v aute a niekam sa
vyparil.
Rozpršalo sa. Na strechu auta padali veľké dažďové kvapky. Dudley
začal fňukať.
„Je pondelok,“ povedala svojej mame. „Dnes dávajú Xenu... Chcem
zostať na noc niekde, kde je televízor.“
Pondelok. Harrymu odrazu zišlo čosi na um. Ak bol dnes pondelok – a
na Dudleyho sa v tomto dalo spoľahnúť, vždy vedel, aký je deň podľa toho,
čo dávali v televízii – tak potom zajtra, v utorok, má jedenásť rokov. Na
narodeniny síce nikdy nedostáva nejaké veľké dary – minulý rok, napríklad,
mu Dursleyovci darovali vešiak a pár starých strýkových ponožiek. No i
tak, človek predsa nemáva jedenásť každý deň.
Keď sa strýko Vernon vrátil, usmieval sa. Niesol dlhý, tenký balíček, a
keď sa ho teta Petunia pýtala, čo kúpil, neodpovedal jej.
„Našiel som skvelé miesto!“ vykríkol. „Ideme! Všetci von!“
Vonku bolo veľmi chladno. Strýko Vernon ukazoval na čosi, čo
vyzeralo ako veľký útes uprostred mora. Vysoko na ňom bola učupená tá
najúbohejšia chatrč, akú si len viete predstaviť.
„Na dnešnú noc hlásia búrky!“ zvolal strýko Ver non radostne a tleskol
rukami. „A tento pán bol taký láskavý a požičal nám svoj čln!“
Prišuchtal sa k nim akýsi bezzubý starý chlap a so škodoradostným
úškrnom ukazoval na polorozpadnutý čln nadskakujúci na sivastej vode.
„Zohnal som niečo pod zub,“ oznámil im strýko Vernon, „takže, všetci
na palubu!“
V člne bola hrozná zima. Za krk im striekala ľadová morská voda a
dážď a do tváre im šľahal mrazivý vietor. Po niekoľkých hodinách
doplávali k útesu, strýko Vernon ich viedol hore k polorozpadnutému
domcu a celou cestou sa šmýkali a padali.
Vnútrajšok chatrče bol hrozný. Neuveriteľne to tam zapáchalo po
morských riasach, v škárach drevených stien skuvíňal vietor, kozub bol
vlhký a prázdny. Boli tam len dve miestnosti.
Ukázalo sa, že poživeň, ktorú strýko Vernon zadovážil, tvoria štyri
balíčky zemiakových lupienkov a štyri banány. Strýko Vernon sa pokúsil
zapáliť oheň v krbe, no prázdne obaly od lupienkov len dymili a krútili sa.
„Zišli by sa nejaké listy,“ povedal rozšafne.
Mal veľmi dobrú náladu. Zjavne si myslel, že nik nemá šancu nájsť ich
tu a uprostred búrky im doručiť poštu. Harry s ním v kútiku duše súhlasil,
no táto skutočnosť ho veru vôbec netešila.
Keď sa zotmelo, vôkol nich vypukla sľubovaná búrka. Vysoké vlny
omývali steny chatrče a neľútostný vietor bičoval vetché okná. Teta Petunia
našla v druhej miestnosti niekoľko plesnivých prikrývok a ustlala
Dudleymu na pohovke, prežratej molami. Ona i strýko Vernon sa uložili do
rozheganej postele vo vedľajšej miestnosti a Harryrnu nezostávalo nič iné,
len si nájsť nejaký mäkší kúsok dlážky a schúliť sa pod tou najtenšou a
najdotrhanejšou prikrývkou, čo zostala.
V noci vyčíňala búrka čoraz silnejšie. Harry nemohol zaspať. Triasol
sa na celom tele, neustále sa prevracal a usiloval sa nájsť si čo
najpohodlnejšiu polohu, v žalúdku mu škvŕkalo od hladu. Okolo polnoci už
burácajúce hromy prehlušovali Dudleyho chrápanie. Na svietiacom displeji
hodiniek, ktoré mal Dudley na tučnej ruke, čo mu visela z pohovky, videl,
že je jedenásť hodín desať minút. Ležal a pozoroval, ako sekundová ručička
poskakuje čoraz bližšie k jeho narodeninám, a rozmýšľal, kde sa asi teraz
nachádza autor všetkých tých listov.
Ešte päť minút. Harrymu sa zdalo, že vonku čosi zaprašťalo. Modlil
sa, aby sa strecha chatrče neprevarila, aj keď by im potom možno bolo o
niečo teplejšie. Už len štyri. Keď sa vrátia domov na Privátnu cestu, bude
tam hádam toľko listov, že sa mu podarí nepozorovane jeden uchmatnúť.
Už len tri minúty. Že by to more tak silno plieskalo o skalu? A (už len
dve minúty) čo ten čudný praskajúci zvuk? Že by sa skala pod nimi začala
rozpadávať?
Už len minúta a bude mať jedenásť. Tridsať sekúnd... dvadsať...
desať... deväť – čo keby zobudil Dudleyho, len tak, aby ho naštval – tri...
dva... jeden...
PRÁSK.
Celá chatrč sa prudko zatriasla, Harry sa posadil a uprene hľadel na
dvere. Ktosi stál vonku a klopal na ne.
4
Správca lesov, lúk a hájov
TREESK. Opäť sa s nimi všetko zatriaslo. Dudley sa strhol.
„Kde je to delo?“ opýtal sa hlúpo.
Za nimi sa ozvala rana a do miestnosti vpadol strýko Vernon. V rukách
zvieral pušku – teraz už vedeli, čo mal v tom dlhom, tenkom balíčku, ktorý
niesol so sebou.
„Kto je tam?!“ zreval. „Varujem vás – som ozbrojený!“
Chvíľu bolo ticho. A potom...
PRÁSK!
Čosi vrazilo do dverí takou silou, že vyleteli z pántov a s ohlušujúcim
rachotom treskli na zem.
Tam, kde boli doteraz dvere, stál obrovský chlap. Celú tvár mu
zakrývala dlhá, strapatá štica vlasov a pochlpená brada, a z toho všetkého
ako dva chrobáčiky vykúkali dve lesklé očká.
Obor sa zhrbil, no hlavou sa i tak dotýkal stropu chatrče, a vteperil sa
dnu. Zohol sa. Schmatol dvere a bez problémov ich vsadil naspäť. Búrka
vonku akoby trochu utíchla. Obor sa otočil a pozeral sa na nich.
„Šak mi niekto z vás urobí čaj? Terigám sa sem celú večnosť...“
Odpochodoval k pohovke, na ktorej sedel Dudley, od strachu celý
zelený.
„Uhni, tučko,“ povedal.
Dudley zapišťal a utekal sa skryť za mamu, ktorá sa celá vydesená
krčila za strýkom Vernonom.
„Á, tu si, Harry!“ zvolal obor.
Harry sa zahľadel do hrôzostrašnej tváre a všimol si, že lesklé čierne
chrobáčiky, ktoré mal obor namiesto očí, sa naňho usmievajú.
„Keď som ťa videl naposledy, bol si celkom malý drobec,“ povedal
obor. „Vyzeráš, namojdušu, ako tvoj tatko, len oči máš mamkine.“
Z úst strýka Vernona sa vydral priškrtený pazvuk.
„Žiadam vás, pane, aby ste okamžite odišli,“ riekol. „Vnikli ste sem
neoprávnene!“
„Drž klapačku, pajác nafúkaný,“ uzemnil ho obor. Nahol sa ponad
operadlo pohovky, vytrhol strýkovi Vernonovi z rúk pušku, bez
mimoriadnej námahy mu urobil na hlavni uzol, akoby bola z gumy, a šmaril
ju do rohu miestnosti.
Strýko Vernon vydal zvuk podobný piskotu práve pristúpenej myši.
„Ozaj, Harry,“ pokračoval obor a prestal si Dursleyovcov všímať,
„všetko najlepšie k narodkám. Niečo pre teba mám – asi som si na to sadol,
no chutiť by mala aj tak.“
Z vnútorného vrecka čierneho zvrchníka vytiahol preliačenú škatuľu.
Harry ju trasúcimi sa rukami otvoril. Vnútri bola veľká, lepkavá čokoládová
torta a na nej zelenou cukrovou polevou napísané Harrymu všetko
najlepšie.
Harry sa pozrel na obra. Chcel sa poďakovať, no slová sa mu zasekli v
hrdle a napokon z neho vyšlo len: „Kto ste?“
Obor sa uškrnul.
„Fakt, veď som sa nepredstavil. Rubeus Hagrid, správca rokfortských
lesov, lúk a hájov.“
Obrovskou dlaňou chytil Harryho ruku a začal mu ňou triasť.
„Tak čo je s tým čajom?“ opýtal sa a pošúchal si dlane. „Ste hluchí, či
čo?“
Pohľad mu padol na prázdny kozub so zošúverenými obalmi od
zemiačikov a pohŕdavo odfukol. Zohol sa. Nevideli, čo robí, ale keď sa
vzápätí vzpriamil, v krbe plápolal ohník. Zaplnil vnútro vlhkej chatrče
blikotavým svetielkom a Harry cítil, ako sa mu po tele rozlieva teplo, ani čo
by sa ponoril do horúceho kúpeľa.
Obor si opäť sadol na pohovku, tá sa pod jeho váhou celkom prehla, a
začal si z vreciek vyberať najrozličnejšie veci: medenú kanvicu na vodu,
stlačený balíček parkov, kovový ražeň, čajník, niekoľko obitých šálok a
fľašku akejsi jantárovožltej tekutiny, z ktorej si skôr, než sa pustil do
prípravy čaju, upil riadny dúšok. Onedlho sa chatrčou rozliehal zvuk a vôňa
syčiacich párkov. Kým obor varil, všetci mlčali, no keď z ražňa zhrnul
prvých šesť tučných, šťavnatých, jemne pripečených párkov, Dudley začal
byť celý nesvoj. Strýko Vernon však vyhlásil: „Neopováž sa ničoho ani len
dotknúť.“
Obor sa hrozivo zasmial.
„Ten tvoj vykŕmený brav aj tak nič nedostane, Dursley, nemaj boja.“
Podal párky Harrymu, ktorý bol taký hladný, až mal pocit, akoby v
živote nič lahodnejšie nejedol, pritom však po očku obra neustále sledoval.
Keď to vyzeralo, že sa naozaj nik nemá k tomu, aby mu niečo vysvetlil,
ozval sa: „Prepáčte, ale ja naozaj stále neviem, kto ste.“ Obor si odpil z čaju
a utrel si ústa chrbtom ruky. „Hovor mi Hagrid,“ povedal, „ako každý. A
môžeš mi tykať. Ako som povedal, som správcom rokfortských lesov, lúk a
hájov – veď o Rokforte vieš všetko.“
„Hm – nie, neviem,“ šepol Harry.
Hagrid sa zatváril zhrozene.
„Mrzí ma to,“ dodal rýchlo Harry.
„Teba to mrzí?!“ zahrmel Hagrid a zízal na Dursleyovcov, z ktorých
zostali pomaly už len tiene. „Ich by to malo mrzieť! Viem, že ti zhabali
listy, no v živote by som neveril, že ti nepovedia o Rokforte! Ty si sa nikdy
nepýtal, kde sa to tvoji rodičia všetko naučili?“
„Ale čo?“ spýtal sa Harry.
„ŽE VRAJ ČO?!“ zahrmel Hagrid. „Tak moment!“ Vyskočil na rovné
nohy. Akoby bola odrazu celá chatrč plná jeho hnevu. Dursleyovci sa krčili
pri stene.
„Chcete povedať,“ vrčal na nich, „že tento chalan – tento chalan! –
nevie vôbec – ale VÔBEC NIČ?!“
Harry mal pocit, že tentoraz to už trochu prehnal. Chodil predsa do
školy a až tak zle sa zas neučil. „Náhodou niečo viem,“ ozval sa. „Viem
napríklad počítať a tak.“
Hagrid len mávol rukou a povedal: „Myslel som o našom svete. O
tvojom svete. O mojom svete. O svete tvojich rodičov.“
„O akom svete?“
Hagrid vyzeral, akoby mal už-už explodovať.
„DURSLEY!“ zahučal.
Strýko Vernon, hrozne bledý v tvári, čosi nezrozumiteľne drmolil.
Hagrid vrhol na Harryho divoký pohľad.
„Musíš predsa vedieť, kto boli tvoja mamka a tatko,“ povedal. „Že boli
slávni. Že ty si slávny.“
„Čože? Moja – moja mama a otec boli slávni?“
„Ty nevieš – ty nevieš...“ Hagrid si prehrabol prstami vlasiská a v
nemom úžase civel na Harryho.
„Ty nevieš, kto si?“ opýtal sa po chvíli.
Strýkovi Vernonovi sa podarilo nájsť stratený hlas.
„Dosť!“ zavelil. „Už aj prestaňte! Zakazujem vám, aby ste tomu
chalanovi povedali čo i len slovo!“
Aj odvážnejší muž ako strýko Vernon by sa veru roztriasol, keby
naňho Hagrid pozrel takým zúrivým pohľadom. Keď prehovoril, z
každučkej slabiky bolo cítiť obrovský hnev.
„Vy ste mu to nepovedali? Vy ste mu nepovedali, čo bolo v tom liste,
čo mu nechal Dumbledore? Bol som tu! Videl som, ako ho tam dával,
Dursley! A vy ste mu za celé tie roky nepovedali ani ň?“
„Čo mi mali povedať?“ spýtal sa Harry dychtivo.
„PRESTAŇTE! ZAKAZUJEM VÁM TO!“ jačal strýko Vernon, akoby
ho z kože drali.
Teta Petunia od hrôzy vykríkla.
„Dajte sa vypchať, obaja,“ povedal Hagrid. „Harry – ty si čarodejník.“
Chvíľu bolo ticho. Bolo počuť len burácanie mora a svišťanie vetra.
„Čože som?“ nechápal Harry.
„Čarodejník predsa,“ povedal Hagrid a znova si sadol na pohovku,
ktorá s vrzgotom klesla ešte o čosi nižšie, „a budeš bohovsky dobrý
čarodejník, namojdušu, len čo sa trochu zaučíš. Kto mal takú mamku a
tatka, musí byť minimálne taký dobrý ako oni, no nie? Najvyšší čas, aby si
si ten list prečítal.“
Harry sa načiahol za žltkastou obálkou, na ktorej bolo
smaragdovozelenou farbou napísané – do rúk pána Harryho Pottera,
Dlážka, Chatrč na skale, More. Vytiahol z nej list a čítal:
ROKFORTSKÁ STREDNÁ ŠKOLA ČARODEJNÍCKA
Riaditeľ: ALBUS DUMBLEDORE (Merlinov rad prvého
stupňa, Doktor čarodejníckych vied, Zaslúžilý čarodej, Najvyšší
šéf Medzinárodnej čarodejníckej konfederácie)
Vážený pán Potter,
s potešením Vám oznamujeme, že ste boli prijatý na
Rokfortskú strednú školu čarodejnícku. V prílohe Vám zasielame
zoznam všetkých učebníc a školských pomôcok.
Školský rok sa začína 1. septembra. Svoju sovu nám pošlite
najneskôr do 31. júla.
So srdečným pozdravom
Minerva McGonagallová
zástupkyňa riaditeľa
Harrymu sa v hlave vyrojilo hádam tisíc otázok naraz a nevedel, ktorú
položiť ako prvú. Po niekoľkých minútach zo seba vyjachtal: „Čo to
znamená, že mám poslať svoju sovu?“
„Šmaria, celkom mi to vyfučalo z hlavy,“ plesol si Hagrid po čele
takou silou, že by to zvalilo aj koňa, a z ďalšieho vnútorného vrecka kabáta
vytiahol sovu – naozajstnú, živú, len trochu pokrkvanú – dlhé brko a
zrolovaný pergamen. S jazykom medzi zubami napísal odkaz, ktorý Harry
medzitým čítal hore nohami.
Vážený pán profesor Dumbledore.
Dal som Harrymu list, zajtra ideme nakupovať. Počko
hrozné. Dúfam, že u vás všetko okej.
Hagrid
Hagrid odkaz zroloval, podal ho sove a tá ho schmatla do zobáka.
Podišiel k dverám, otvoril ich a vyhodil sovu von do búrky. Potom sa vrátil,
znova si sadol a tváril sa, akoby to, čo práve urobil, bolo také normálne ako
telefonovať.
Harry sa pristihol, že má otvorené ústa, a rýchlo ich zavrel.
„Čo som to hovoril?“ opýtal sa Hagrid, no v tej chvíli strýko Vernon –
tvár mal síce stále popolavú, no zdalo sa, že je veľmi nahnevaný – podišiel
ku kozubu.
„Nikam nepôjde!“ vyhlásil.
Hagrid sa uškrnul.
„To by som sa teda kukol na toho mukla, čo by mu v tom bránil,“
povedal.
„Koho?“ nevydržal Harry.
„Mukla,“ vysvetľoval Hagrid, „tak vravíme ľuďom, čo nevedia
čarovať. A ty máš, chlapče, smolu, že si vyrastal v rodine tých najväčších
muklov pod slnkom.“
„Keď sme sa ho ujali, prisahali sme, že s tými vašimi nezmyslami raz
a navždy skoncujeme,“ povedal strýko Vernon, „prisahali sme, že to z neho
vytlčieme! Čarodejník, to by tak bolo!“
„Vy ste to vedeli?“ začudoval sa Harry. „Vy ste vedeli, že som –
čarodejník?“
„Vedeli!“ zvrieskla teta Petunia. „Vedeli! Samozrejme, že sme to
vedeli! Čím iným by si mohol byť, keď si mal za mater moju šibnutú
sestru?! Aj ona kedysi dostala taký list, odišla na tú – tú školu – a každé
prázdniny sa vracala domov s vreckami plnými žabích vajíčok a čajové
šálky premieňala na potkany. Ja jediná som od začiatku vedela, že je
strelená! Ale moja mama a otec nedali na ňu dopustiť, stále len, Lily sem,
Lily tam, oni boli normálne hrdí na to, že majú v rodine čarodejnicu!“
Zasekla sa, aby sa nadýchla, a bľabotala ďalej. Zdalo sa, akoby to
všetko po celé roky v sebe dusila.
„Potom sa na škole zoznámila s tým Potterom, ušla s ním, vydala sa
zaňho a mali teba, hneď som vedela, že budeš určite rovnako padnutý na
hlavu ako oni. Rovnako – nenormálny – a potom, teda nehnevajte sa, dá sa
vyhodiť do luftu a nechá nám na krku teba!“
Harry zbledol ako krieda. Len čo sa trochu spamätal, opýtal sa:
„Vyhodiť do luftu? Vraveli ste predsa, že zomreli pri autonehode!“
„PRI AUTONEHODE!“ zahučal Hagrid a vyskočil tak zúrivo, že
Dursleyovci znova odcupitali do svojho rohu. „Lily a James Potterovci by v
živote nezomreli pri nejakej autonehode! Neslýchané! To je škandál! Harry
Potter netuší, čím sa preslávil, a pritom jeho meno pozná u nás každé malé
decko!“
„Naozaj? A čo také som urobil?“ vyhŕkol prekvapený Harry.
Z Hagridovej tváre razom vyprchal hnev. Odrazu vyzeral ustráchaný.
„Toto som teda fakt nečakal,“ vzdychol si utrápene. „Keď mi
Dumbledore povedal, že môžem mať problémy, netušil som, čo ma čaká.
Ach, Harry, neviem, či som ja ten pravý, aby som ti to vysvetľoval – no ale
predsa – nemôžeš ísť na Rokfort a nemať o ničom ani páru.“
Fľochol po Dursleyovcoch jedovatým pohľadom.
„No, najlepšie fakt bude, ak ti to poviem – nemôžem ti však povedať
všetko, má to totiž háčik...“
Hagrid si sadol, niekoľko sekúnd hľadel do ohňa a potom pokračoval:
„Celé to začal – muž – muž, ktorý sa volal – to je fakt hrozné, že ho
nepoznáš, u nás každý vie...“
„Ako sa volá?“
„No – ak to nie je vyložene nutné, tak jeho meno radšej nevyslovím.“
„Prečo?“
„Šmária, Harry, ľudia sa ešte furt boja. Je to pre mňa ťažké,
namojdušu. Vieš, bol to čarodejník, ktorý sa stal... zlým. Takým zlým, že
až. Dokonca horším. Horším než horším. Volal sa...“
Hagrid preglgol, no nevydal zo seba ani slova.
„Nemôžeš to napísať?“ navrhol Harry.
„Ach – neviem, ako sa to píše. No dobre teda – Voldemort.“ Hagrid sa
zachvel. „Nechci odo mňa, aby som to povedal nahlas. Takže, tento – tento
čarodejník si asi pred dvadsiatimi rokmi začal zháňať parťákov. Celkom mu
to išlo – daktorí sa k nemu pridali, lebo sa báli, iní túžili po moci, lebo on
jej mal fakt veľa, vieš. Boli to hrozné časy, Harry. Nevedel si, komu veriť,
nemohol si si ani pokecať s neznámymi čarodejmi a čarodejnicami... strašné
veci sa diali, namojdušu. Mal moc nad všetkými. Jasné, že niektorí sa mu
vzopreli – tých zabil. Hrozným spôsobom. Jediným bezpečným miestom
bol Rokfort. Zrejme preto, že Dumbledore bol jediný, koho sa Veď-ViešKto bál. Školu sa obsadiť neodvážil, teda aspoň zatiaľ nie.
No a tvoja mamka a tatko boli najlepší čarodejníci, akých som poznal.
Svojho času najlepší študák a študáčka na Rokforte! Je fakt záhadou, že sa
ich Veď-Vieš-Kto nepokúsil zlanáriť na svoju stranu... asi vedel, že si vážili
Dumbledora a nedali by sa nahovoriť na nič nekalé.
Možno si, namojdušu, myslel, že ich presvedčí... možno sa ich len
potreboval zbaviť. Skrátka, všetci vedia, že jedného dňa sa zjavil v dedine,
v ktorej bývali spolu s tebou, bolo to pred desiatimi rokmi, okolo
Všechsvätých. Mal si vtedy niečo vyše roka. Prišiel do vášho domu a... a...“
Hagrid odrazu vytiahol veľmi špinavú bodkovanú vreckovku a začal
do nej siakať, pričom trúbil ako lodná siréna.
„Pardon,“ ospravedlňoval sa. „Ale je to také smutné – mal som tvoju
mamku a tatka rád, nepoznal som lepších ľudí, ako boli oni – no skrátka...
Veď-Vieš-Kto ich zabil. A potom – a toto je fakt záhada – sa pokúsil
zabiť aj teba. Buď chcel zahladiť stopy, alebo už zabíjal len tak z pasie.
Nikdy ti nebolo čudné, odkiaľ máš to znamenie na čele? To totiž nie je
obyčajná jazva. Stáva sa to vtedy, keď sa ťa dotkne mocná, diabolská
kliatba – tá zasiahla tvoju mamku i tatka a celý váš dom – no na teba
neúčinkovala, a preto si slávny, Harry. Nik z tých, ktorých sa rozhodol
zabiť, neprežil, nik okrem teba, a to už skántril zopár špičkových
čarodejníkov a čarodejníc – McKinnonovcov, Bonesovcov, Prewettovcov –
ty si bol iba malé bábo, a prežil si.“
V Harryho duši sa odohrávalo čosi veľmi smutné. Keď sa Hagridovo
rozprávanie blížilo ku koncu, v mysli sa mu vynoril ten oslepujúci záblesk
svetla, tentoraz oveľa zreteľnejší než kedykoľvek predtým – a on sa, po
prvý raz v živote, rozpamätal aj na čosi iné, na prenikavý, chladný, surový
smiech.
Hagrid ho smutne pozoroval.
„Sám som ťa vytiahol z trosiek domu, Dumbledore mi to kázal.
Doniesol som ťa k týmto ničomníkom...“
„To sú výmysly,“ povedal strýko Vernon. Harry sa od ľaku strhol,
celkom zabudol, že Dursleyovci sú stále tam. Strýkovi Vernonovi sa zrejme
vrátila jeho odvaha. So zaťatými päsťami uprene hľadel na Hagrida.
„Teraz ma dobre počúvaj, chlapče,“ zavrčal, „uznávam, že nie si ako
ostatní chalani, no zrejme by stačil jeden poriadny výprask a bol by si fit – a
čo sa týka tvojich rodičov, boli to cvoci, to bez debaty, a svet sa pokojne
zaobíde aj bez nich – sami si o to koledovali, keď sa spriahli s tými
pochybnými indivíduami – presne, ako som predpokladal, vždy som vedel,
že sa to s nimi zle skončí...“
V tej chvíli Hagrid vyskočil z pohovky a vytiahol z kabáta dotrhaný
ružový dáždnik. Namieril ním na strýka Vernona sťa mečom so slovami:
„Varujem ťa, Dursley – bacha – ešte slovo...“
Strýko Vernon sa zľakol, že ho bradatý obor prepichne koncom
dáždnika, a jeho odvaha akoby sa opäť rozplynula. Pritisol sa chrbtom k
stene a zmĺkol.
„No veď preto,“ fučal Hagrid a znova si sadol na diván, ktorý sa
tentoraz prehol až na podlahu.
Harry mal plnú hlavu dotieravých otázok.
„Ale čo sa stalo s tým Vol..., teda – chcem povedať – s Veď-ViešKým?“
„Dobrá otázka, Harry. Vyparil sa. Odrazu bol fuč. V tú istú noc, ako sa
ťa pokúsil skántriť. To ťa preslávilo ešte viac. Je to fakt tá najväčšia
záhada... bol čoraz mocnejší, čoho sa teda zľakol?
Niektorí vravia, že zomrel. Ja hovorím – somarina. Pochybujem, že v
ňom zostalo toľko ľudskosti, aby zomrel. Iní tvrdia, že je niekde tu a čaká
na svoj čas, tomu však neverím. Ľudia, čo boli na jeho strane, sa k nám
vrátili. Niektorí z nich sú ešte vždy akoby v tranze. Neviem, čo by urobili,
keby sa opäť zjavil.
Väčšina z nás si myslí, že je ešte stále niekde tu, ale všetku moc už
stratil. Je hrozne slabý na to, aby vládol. Harry, ty si ho skrátka niečím
odrovnal. V tú noc sa udialo čosi, s čím nerátal – neviem, čo to mohlo byť,
namojdušu, že nie, nik to nevie – ty si ho však dajako zastavil, tak to bolo.“
Hagrid hľadel na Harryho s úctou a nehou, no namiesto toho, aby to
Harryho tešilo a bol na seba hrdý, zmocňoval sa ho pocit, že došlo k
akémusi hroznému omylu. On a čarodejník? To určite nie. Dudley ho
predsa celý život mlátil a teta Petunia so strýkom Vernonom mu iba
nadávali. Keby bol naozaj čarodejníkom, prečo ich zakaždým, keď sa ho
rozhodli zamknúť v komore, jednoducho nepremenil na bradavičnaté
ropuchy? Ak sa mu podarilo premôcť najmocnejšieho čarodeja na svete,
ako je možné, že Dudley doňho neprestajne kopal ako do futbalovej lopty?
„Hagrid,“ povedal potichu, „podľa mňa sa mýliš. Ja určite nie som
čarodejník.“
No na jeho počudovanie, Hagrid sa len spokojne usmieval.
„Ty že nie si čarodejník? Len si potráp hlavičku. Keď si sa bál, alebo si
bol naštvaný, nikdy si neurobil niečo nevysvetliteľné?“
Harry sa zahľadel do ohňa. Zamyslel sa... nad všetkými tými čudnými
vecami, ktoré tetu a strýka tak rozčuľovali a ktoré sa mu stávali, keď bol
nahnevaný či nervózny... vtedy, keď ho naháňala Dudleyho banda a on, sám
nevie ako, sa odrazu ocitol mimo ich dosahu... keď sa desil, ako pôjde do
školy s tým otrasným účesom a z ničoho nič mu opäť narástli vlasy... a keď
ho nedávno Dudley udrel a vzápätí dostal, čo mu patrí, Harry si vtedy vôbec
neuvedomil, že to, čo sa Dudleymu stalo, má na svedomí on. Veď naňho
pustil veľhada amerického.
Harry sa na Hagrida usmial a ten sa celý rozžiaril.
„Vidíš?“ povedal Hagrid. „To by som sa na to kukol, aby Harry Potter
nebol čarodejníkom – len dočkaj, aký budeš na Rokforte slávny.“
Strýko Vernon sa však odmietol len tak ľahko vzdať.
„Nepovedal som vám už raz, že nikam nejde?“ zasipel. „Pôjde na
Stonewallskú strednú a bude rád, že je rád. Tie listy som čítal, všetky tie
hlúposti, čo vraj potrebuje – čarodejnícke knihy a paličky a...“
„Ak tam chce ísť, tak ani vypasený mukel, ako si ty, mu v tom
nezabráni,“ zavrčal Hagrid. „Zakázať synovi Lily a Jamesa Potterovcov,
aby šiel na Rokfort! Ste asi fakt na hlavu! Je tam zapísaný, odkedy sa
narodil. Bude študovať na najlepšej čarodejníckej škole na svete. Sedem
rokov tam a bude z neho fungl nový človek. Bude medzi kamošmi rovnakej
fajty, ako je on, chvalabohu, a pod ochranou Albusa Dumbledora,
najlepšieho riaditeľa, aký kedy na Rokforte bol...“
„JA NEBUDEM PLATIŤ NEJAKÉMU STARÉMU ŠIBNUTÉMU
SOMÁROVI ZA TO, ŽE HO BUDE UČIŤ DÁKE ČÁRY-MÁRY!“ jačal
strýko Vernon.
No tentoraz zašiel priďaleko. Hagrid schytil dáždnik a rozkrútil ho nad
hlavou. „NIKTO...“ zahrmel, „NEBUDE – PREDO MNOU – URÁŽAŤ –
ALBUSA – DUMBLEDORA!“
Švihol dáždnikom smerom na Dudleyho – zjavil sa záblesk fialového
svetla, ozvala sa rana ako z dela, ostré zapišťanie, a v nasledujúcej chvíli
poskakoval Dudley na mieste, rukami si držal tučný zadok a zavýjal od
bolesti. Keď sa k nim obrátil chrbtom, Harry zbadal, že cez dierku v
nohaviciach mu vytŕča stočený prasačí chvostík.
Strýko Vernon zreval. Vtlačil Dudleyho a tetu Petuniu do druhej
miestnosti. Uštedril Hagridovi ešte jeden ustráchaný pohľad a zabuchol za
sebou dvere.
Hagridovi padol zrak na dáždnik a pohladkal si bradu.
„Zase som stratil nervy,“ usúdil skormútene, „aj tak mi to nevyšlo.
Chcel som ho premeniť na prasa, no zrejme sa už tak veľmi na prasa
podobal, že nebolo čo premieňať.“
Spopod huňatého obočia ukradomky pozeral na Harryho.
„Budem ti povďačný, ak o tom na Rokforte pomlčíš,“ povedal. „Ja –
hm – totiž, ako by som to, skrátka, nesmiem veľmi čarovať. Dovolili mi len
drobné kúzla, aby som sa dostal za tebou, doručil ti ten list a tak – skrátka
poverili ma tou úlohou, lebo som...“
„Prečo nesmieš čarovať?“ skočil mu Harry do reči.
„No, vieš – aj ja som chodil na Rokfort, ale – hm – pravdu povediac,
vyhodili ma. V treťom ročníku. Zlomili mi čarodejnícky prútik na dve
polovice a tak. Ale Dumbledore mi dovolil robiť hájnika. Super chlap, ten
Dumbledore.“
„A prečo ťa vyhodili?“
„Už je neskoro a zajtra toho máme vyše hlavy,“ povedal Hagrid
nahlas. „Vezmem ťa do mesta, kúpime knižky.“
Vyzliekol si hrubý čierny kabát a prehodil ho cez Harryho.
„Týmto sa prikry,“ dodal. „Keď sa bude trošku mrviť, nevšímaj si to,
tuším som si v niektorom vačku nechal zopár myšiek.“
5
Šikmá ulička
Na druhý deň ráno sa Harry zobudil veľmi zavčasu. Vedel, že je už
svetlo, no oči mal stále zatvorené.
„Bol to len sen,“ ubezpečoval sám seba. „Snívalo sa mi o obrovi, ktorý
sa volá Hagrid a prišiel mi oznámiť, že budem chodiť do čarodejníckej
školy. Keď otvorím oči, určite budem doma v komore.“
Odrazu sa ozvalo hlasné klopanie.
To klope na dvere teta Petunia, pomyslel si Harry. Stále však neotváral
oči, ten sen bol taký krásny.
Klop. Klop. Klop.
„No dobre,“ zašomral Harry, „už idem.“
Posadil sa a Hagridov ťažký kabát sa z neho zošuchol. Chatrč bola
plná slnka, po búrke ani stopy, na zlomenej pohovke spal sám Hagrid a na
okno ťukala pazúrom sova. V zobáku držala noviny.
Harry sa postavil. Bol hrozne šťastný, cítil, akoby sa mu niekde vo
vnútri nadúval obrovský balón. Prikročil k oknu a otvoril ho dokorán. Sova
vletela dnu a pustila noviny Hagridovi na hlavu, ten však spal ďalej. Potom
sa zniesla na zem a zaútočila na Hagridov kabát.
„Prestaň.“
Harry sa pokúšal sovu odohnať, ale tá sa po ňom zúrivo ohnala
zobákom a ďalej šklbala za okraj kabáta.
„Hagrid!“ zakričal Harry. „Je tu nejaká sova!“
„Zaplať jej,“ zamrmlal Hagrid z pohovky.
„Prosím?“
„Chce, aby si jej zaplatil, že priniesla noviny. Pozri sa do vačkov.“
Ukázalo sa, že Hagridov kabát sa skladá zo samých vreciek a v nich –
zväzky kľúčov, broky, klbká motúzov, mentolové cukríky, čajové
vrecúška... napokon sa Harrymu podarilo vytiahnuť za hrsť akýchsi
čudných mincí.
„Daj jej päť knutov,“ povedal Hagrid ospalo.
„Akých knutov?“
„To sú tie malé bronzové.“
Harry odpočítal päť drobných bronzových mincí, sova natrčila paprču
a Harry jej vložil peniaze do koženého vrecúška, ktoré mala priviazané o
nohu. Potom odletela cez otvorené okno von.
Hagrid si hlasno zívol, posadil sa na pohovke a začal sa naťahovať.
„Mali by sme vyraziť, Harry, máme toho kopec na práci, pôjdeme do
Londýna a kúpime všetko, čo potrebuješ do školy.“
Harry obracal v ruke čarodejnícke mince a prezeral si ich. Odrazu mu
čosi prebleslo hlavou a on mal pocit, akoby ten balón v jeho vnútri z ničoho
nič praskol.
„Hm – Hagrid?“
„No?“ vzdychol Hagrid, ktorý si práve obúval obrovské baganče.
„Ale ja nemám peniaze – a počul si, čo povedal včera strýko Vernon...
čarodejnícku školu mi platiť nebude.“
„Kašli na to,“ povedal Hagrid, vstal a škrabal sa na hlave. „Si myslíš,
že ti rodičia nič nenechali?“
„Ale veď im zničili dom...“
„Zlato predsa nebudú mať doma! Takže najskôr skočíme do
Gringottbanky. To je čarodejnícka banka. Daj si párok, šmakujú aj studené a
ja by som okúsil aj z tej včerajšej torty.“
„Čarodejníci majú banky?“
„Len jednu. Gringottbanku. Robia v nej škriatkovia.“
Harrymu od prekvapenia vypadol párok z ruky.
„Škriatkovia?“
„Hej – len cvok by ju chcel vylúpiť, to ti teda poviem. So škriatkami si
nikdy nezačínaj, Harry. Ak si chceš niečo fakt dobre zašiť, Gringottbanka je
tým najbezpečnejším miestom na svete – no, možno okrem Rokfortu. Aj tak
tam musím niečo Dumbledorovi vybaviť. Služobne.“ Hagrid hrdo vypäl
hruď. „Všetko dôležité vybavujem preňho furt iba ja. Mal som ísť po teba –
mám vybrať čosi z Gringottbanky – on skrátka vie, že na mňa sa fakt dá
spoľahnúť. Máš všetko? Tak vyrážame.“
Harry vyšiel za Hagridom pred chatrč. Obloha bola takmer jasná a
more sa trblietalo v lúčoch slnka. Čln, ktorý prenajal strýko Vernon, bol ešte
stále tam, no plný vody.
„Ako si sa sem dostal?“ opýtal sa Harry a rozhliadal sa, či niekde
neuvidí ďalší čln.
„Priletel som,“ povedal Hagrid.
„Priletel?“
„Hej – ale naspäť pôjdeme na tomto tu. Teraz, keď mám teba, už
čarovať nesmiem.“
Vliezli do člna a Harry celý čas nespúšťal z Hagrida oči, snažil sa
predstaviť si, ako letí.
„No že by sa mi dvakrát chcelo veslovať...“ Hagrid pozrel ukradomky
na Harryho. „Keby som – hm – vedel, ako to urýchliť, šak o tom na
Rokforte nikomu nepovieš?“
„Jasné, že nie,“ odvetil Harry, ktorý sa nevedel dočkať, kedy konečne
uvidí nejaké kúzlo. Hagrid opäť vytiahol ružový dáždnik, dva razy ním
poklepal o bok člna a už fičali smerom k pevnine.
„Prečo by som bol cvok, keby som chcel vylúpiť Gringottbanku?“
spýtal sa Harry.
„Sú tam totiž samé kúzla,“ odvetil Hagrid a rozbaľoval si noviny. „Tie
najtajnejšie trezory strážia draky. A potom musíš vedieť cestu –
Gringottbanka je stovky kilometrov pod Londýnom, chápeš. Hlboko pod
metrom. Aj keby sa ti podarilo dačo šlohnúť, kým by si sa dostal von,
zdochol by si od hladu.“
Harry sedel a rozmýšľal a Hagrid zatiaľ čítal noviny, Nového Proroka.
Harry sa od strýka Vernona naučil, že ľudí vtedy treba nechať na pokoji,
bolo to však preňho veľmi ťažké, v živote nemusel bojovať s toľkými
otázkami.
„Ministerstvo mágie to ako vždy pokašľalo,“ zahundral Hagrid a
obrátil stranu.
„To existuje aj Ministerstvo mágie?“ vyhŕklo z Harryho.
„Jasnačka,“ odvetil Hagrid. „Chceli za ministra Dumbledora, no ten z
Rokfortu nikdy neodíde, tak to dostal starý Kornelius Fudge. Čo môže,
pokafre. Každé ráno vyšle za Dumbledorom sovu, lebo potrebuje poradiť.“
„A čo robí také Ministerstvo mágie?“
„No, ich hlavnou úlohou je udržať pred muklami v tajnosti, že v
krajine žijú ešte furt čarodejníci a čarodejnice.“
„Ale prečo?“
„Prečo? Šmária, Harry, každý by chcel všetko riešiť kúzlami. A my
chceme svätý pokoj.“
V tej chvíli čln zľahka narazil o mólo. Hagrid zložil noviny a obaja
vyliezli po kamenných schodoch na ulicu.
Kráčali mestečkom smerom k stanici a okoloidúci vyvaľovali na
Hagrida oči. Harry sa im veru nečudoval. Nielenže bol trikrát vyšší ako
ostatní ľudia, neustále sa zastavoval a ukazoval na celkom bežné veci,
napríklad na parkovacie hodiny, a nahlas vravel: „Kukni, Harry. Čo len tí
muklovia nevymyslia!“
„Hagrid,“ fučal Harry, ktorý musel po celý čas bežať, aby mu stačil,
„naozaj sú v Gringottbanke draky?“
„Hovorí sa to,“ odpovedal Hagrid. „Šmária, jak ja by som takého
draka hrozne chcel!“
„Naozaj?“
„Túžil som po ňom už ako malé decko – á, už sme tu.“
Vošli do staničnej haly. Vlak do Londýna odchádzal o päť minút.
Hagrid, ktorý sa nevyznal v „muklovských prašulách“, ako ich nazval,
podal bankovky Harrymu, nech kúpi lístky on.
Ľudia z nich nespúšťali oči. Hagrid zabral dve sedadlá a pustil sa do
pletenia čohosi, čo vyzeralo ako kanárikovožltý cirkusový stan.
„Máš pri sebe ten list, Harry?“ opýtal sa a pritom počítal očká.
Harry vybral z vrecka pergamenovú obálku.
„Fajn,“ povedal Hagrid. „Je tam zoznam všetkého, čo potrebuješ.“
Harry rozložil druhý hárok papiera, ktorý si včera v noci nevšimol, a
začal čítať:
ROKFORTSKÁ STREDNÁ ŠKOLA ČARODEJNÍCKA
ROVNOŠATA
Študenti prvého ročníka potrebujú:
1 Tri pracovné habity obyčajné (čierne)
2 Jeden špicatý klobúk hladký na bežné nosenie (čierny)
3 Jeden pár ochranných rukavíc (z dračej kože alebo
podobného materiálu)
4 Jeden plášť zimný (čierny so strieborným lemom)
Žiaci musia mať všetky veci označené menovkami
UČEBNICE
Každý študent musí mať nasledovné učebnice:
Miranda Goshawková
Všeobecná príručka kúziel (stupeň 1)
Batholda Bagshotová
Dejiny mágie
Adalbert Waffling
Teória čarovania
Emeric Switch
Učebnica transfigurácie pre začiatočníkov
Phyllida Sporeová
Tisíc zázračných bylín a húb
Arsenius Jigger
Čarovné odvary a elixíry
Newt Scamander
Nadprirodzené bytosti a ich výskyt
Quentin Trimble
Temné sily: Príručka sebaobrany
ĎALŠIE POMÔCKY
1 čarodejnícky prútik
1 kotlík (cínový, veľkosť 2)
1 sada sklenených alebo krištáľových fľaštičiek
1 ďalekohľad
1 mosadzné váhy
Študenti si môžu priniesť sovu ALEBO mačku ALEBO
ropuchu
UPOZORŇUJEME RODIČOV, ŽE ŽIACI PRVÉHO
ROČNÍKA NESMÚ NOSIŤ DO ŠKOLY VLASTNÉ METLY
„A to všetko dostaneme kúpiť v Londýne?“ spýtal sa Harry
začudovane.
„Musíš len vedieť kde,“ povedal Hagrid.
Harry ešte nikdy nebol v Londýne. Hagrid sa síce tváril, že vie, kam
ide, no zjavne nebol zvyknutý ísť ta normálnou cestou. Zasekol sa v
turnikete pri vstupe do metra a nahlas nadával, že sedadlá sú príliš malé a
vlaky jazdia príliš pomaly.
„Nechápem, ako sa muklovia dokážu zaobísť bez čarovania,“ vyhlásil,
keď vystupovali po stojacich pohyblivých schodoch, ktoré ústili na rušnú
ulicu lemovanú obchodmi.
Hagrid bol taký obrovský, že si pomerne ľahko kliesnil cestu davom;
Harry nemusel robiť nič, len sa držať tesne za ním. Míňali kníhkupectvá,
obchody s cédečkami, hamburgerové reštaurácie, kiná, no nikde nebolo
vidno obchod, v ktorom by sa dali kúpiť čarodejnícke prútiky. Bola to
celkom obyčajná ulica s celkom obyčajnými ľuďmi. Naozaj je možné, aby
boli hlboko pod nimi zakopané kopy čarodejníckeho zlata? Naozaj existujú
obchody, v ktorých predávajú čarodejnícke knihy a lietajúce metly? Nie je
to opäť len nejaká pasca, ktorú naňho nastražili Dursleyovci? Keby Harry
nevedel, že Dursleyovcom absolútne chýba zmysel pre humor, možno by
tomu aj uveril; všetko, čo mu Hagrid dosiaľ povedal, bolo vskutku
neuveriteľné, no Harry stále nemal dôvod neveriť mu.
„Tu je to,“ povedal Hagrid a ostal stáť pred vchodom s nápisom
,Deravý kotlík‘. „Vychýrené miestečko.“
Stáli pred malou, ošumelou krčmou. Keby Hagrid na ňu neukázal,
Harry by si ju vôbec nevšimol. Ľudia prechádzali okolo nej, no nevenovali
jej ani najmenšiu pozornosť. Pohľad všetkým skĺzol z obrovského
kníhkupectva na obchod s cédečkami, akoby Deravý kotlík, ktorý bol medzi
nimi, ani nezbadali. Harryho sa zmocnil čudný pocit, že tú krčmu vidia len
oni dvaja s Hagridom. Rozhodol sa, že to Hagridovi povie, no ten práve
zamieril dnu.
Na to, že to bolo vychýrené miesto, pôsobil vnútrajšok dosť tmavo a
spustnuto. V rohu sedelo niekoľko starých žien, ktoré popíjali z maličkých
pohárikov sherry. Jedna z nich fajčila dlhú fajku. Nejaký drobný mužík so
špicatým klobúkom sa rozprával so starým barmanom, ktorý bol takmer
holohlavý a vyzeral ako bezzubý mrož. Keď vošli, tlmená vrava utíchla.
Zdalo sa, že Hagrida tu každý pozná. Všetci mu kývali a usmievali sa
naňho, a barman sa hneď načiahol za pohárikom so slovami: „Ako
obyčajne, Hagrid?“
„Nemôžem, Tom, som tu služobne,“ povedal Hagrid a tľapol Harryho
obrovskou dlaňou po pleci, až sa mu podlomili kolená.
„Panebože,“ vzdychol barman, nespúšťajúc oči z Harryho. „Nie je to –
je to vôbec...?“
V Deravom kotlíku odrazu zavládlo ticho ako v hrobe.
„Ja to neprežijem,“ šepkal starý barman, „Harry Potter... aká to česť.“
Vyšiel spoza baru, náhlivo pristúpil k Harrymu a so slzami v očiach
mu chytil ruku.
„Vitajte opäť u nás, pán Potter, vitajte u nás.“
Harry nevedel, čo na to povedať. Všetky oči sa upierali naňho. Starena
v rohu bafkala ďalej a vôbec si nevšimla, že jej fajka vyhasla. Hagrid bol od
pýchy celkom bez seba.
Vzápätí sa zo všetkých strán ozvalo vŕzganie stoličiek a Harry sa
pristihol, že si podáva ruky so všetkými návštevníkmi Deravého kotlíka.
„Doris Crockfordová, pán Potter, nemôžem uveriť, že som vás naozaj
stretla.“
„Som na vás hrdý, pán Potter, som na vás naozaj veľmi hrdý.“
„Vždy som túžil potriasť vám rukou – je to pre mňa obrovská česť.“
„Nevýslovne ma teší, pán Potter, moje meno je Diggle, Dedalus
Diggle.“
„Vás som už videl!“ zvolal Harry a Dedalusovi Digglovi od samého
vzrušenia spadol klobúk. „Raz ste sa mi poklonili v obchode.“
„On si to pamätá!“ vykríkol natešený Dedalus Diggle a rozhliadal sa
okolo seba. „Počuli ste to? On si ma pamätá!“
Potriasaniu rúk nebolo konca-kraja – Doris Crockfordová sa dokonca
niekoľkokrát vrátila, aby si to zopakovala.
K Harrymu si razil cestu veľmi nervózny, bledý mladík. Jedným okom
mu šklbalo.
„Profesor Quirrell!“ zvolal Hagrid. „Harry, profesor Quirrell bude
jedným z tvojich učiteľov na Rokforte.“
„P-p-potter,“ vykoktal zo seba profesor Quirrell a schmatol Harryho za
ruku, „s-som v-veľmi šťastný, že v-vás p-poznávam.“
„Ktorý predmet učíte, pán profesor?“
„O-obranu proti č-čiernej mágii,“ zahundral profesor Quirrell, akoby
na to radšej ani nechcel myslieť. „T-to nie je n-nič pre vás, však, P-potter?“
zasmial sa nervózne. „Z-zrejme ste na n-nákupoch, či nie? Ja s-som si pprišiel kúpiť n-najnovšiu knihu o u-upíroch.“ Zdalo sa, akoby ho už
samotná zmienka o knihe riadne vydesila.
No ostatní nedovolili, aby si profesor Quirrell ukoristil Harryho len pre
seba. Trvalo dobrých desať minút, kým sa zvítal so všetkými. Napokon sa
Hagridovi predsa len podarilo neutíchajúcu vravu prerušiť.
„Musíme ísť – máme toho veľa. Poď, Harry.“
Doris Crockfordová ešte raz potriasla Harrymu rukou a Hagrid ho
vyviedol cez bar na malý dvor obohnaný múrom, kde nebolo nič, len jeden
kontajner na smeti a burina.
Hagrid pozrel na Harryho, na tvári úsmev od ucha k uchu.
„Nevravel som? No vidíš, že si slávny. Aj profesor Quirrell sa
rozklepal, keď ťa videl – aj keď, pravdu povediac, on sa klepe furt.“
„To je stále taký nervózny?“
„Hej, stále. Chudáčisko. Super hlava. Kým študoval len knižky, bol
okej, no potom sa vybral na rok do sveta, aby si overil, ako je to naozaj...
Najprv vraj v Čiernom lese natrafil na upírov a potom sa škaredo posekal s
nejakou ježibabou – skrátka, odvtedy už nie je tým, čím býval. Má paniku
zo študákov i z predmetu, ktorý učí – kam som zas dal ten dáždnik?“
Upíri? Ježibaby? Harry mal z toho v hlave úplný miš-maš. Hagrid
medzitým odpočítaval tehly v murovanej stene nad smetiakom.
„Tri zhora... dve zboku...“ hundral si sám pre seba. „Fajn, ustúp,
Harry.“
Tri razy poklepal špičkou dáždnika po murovanom plote.
Tehla, ktorej sa dotkol, sa zachvela – skrútila – v jej strede sa objavila
malá dierka – tá sa zväčšovala a zväčšovala – a o chvíľu vznikol obrovský
otvor, dosť veľký aj pre Hagrida, a za ním bolo vidno úzku kľukatú uličku
dláždenú mačacími hlavami a miznúcu kdesi v nedohľadne.
„Vitaj,“ povedal Hagrid, „v Šikmej uličke.“
Keď videl Harryho úžas, spokojne sa uškrnul. Prešli otvorom na druhú
stranu. Harry sa pozrel cez plece a videl, ako sa otvor okamžite začal
zmenšovať, až zmizol a na jeho mieste zostala opäť len murovaná stena.
Žiarivé lúče slnka dopadali na hromadu kotlíkov pred najbližším
obchodom. KOTLY A KOTLÍKY -VŠETKY VEĽKOSTI – MEDENÉ,
MOSADZNÉ, CÍNOVÉ, STRIEBORNÉ – SAMOMIEŠACIE –
SKLADACIE, hlásal nápis nad vchodom.
„Tu ti dáky kúpime,“ povedal Hagrid, „no najskôr vyberieme tie
prašule.“
Harry si v duchu želal, aby mal aspoň o štyri páry očí viac. Kráčal
uličkou a vykrúcal hlavu všetkými smermi, chcel vidieť odrazu všetko:
obchody, tovar vyložený vonku, nakupujúcich ľudí. Pred apatiekou stála
tučná žena, neveriacky krútila hlavou, a keď prechádzali popri nej, začuli,
ako vraví. „Dračia pečeň, sedemnásť siklov za uncu, oni sa vari zbláznili...“
Z tmavého obchodíka s nápisom SOVY KAŽDÉHO DRUHU –
PLAMIENKY, MYŠIARKY, SOVY LESNÉ, HNEDÉ, SNEŽNÉ – sa
ozvalo tiché, tlmené húkanie. Niekoľko chlapcov približne v Harryho veku
stálo pred výkladom s metlami s no smi pritisnutými o sklo. „Ty brďo,“
povedal jeden z nich, „nový Nimbus 2000 – najrýchlejší zo všetkých...“
Boli tam obchodíky, v ktorých predávali habity, obchody, kde predávali
ďalekohľady a čudesné strieborné nástroje, aké Harry nikdy predtým
nevidel, výklady s obrovskými sudmi a v nich netopierie obličky a úhorie
oči, výklady, v ktorých na obrovských kopách ležali čarodejnícke knihy,
brká, rolky pergamenového papiera, fľaštičky s elixírmi, glóbusy Mesiaca...
„Gringottbanka,“ oznámi Hagrid.
Stáli pred vysokou snehobielou budovou, ktorá sa týčila vysoko nad
malými obchodíkmi. A tam pri naleštenej bronzovej bráne stál v purpurovozlatej uniforme...
„Hej, to je škriatok,“ povedal potichu Hagrid, keď sa po bielych
kamenných schodoch blížili rovno k nemu. Škriatok bol asi o hlavu nižší
než Harry. Mal tmavohnedú múdru tvár, špicatú bradu a Harry si všimol, že
má veľmi dlhé prsty a chodidlá. Keď vchádzali dnu, škriatok sa uklonil.
Ocitli sa pred ďalšou bránou, tentoraz striebornou, nad ktorou bol vytepaný
nápis:
Vstúp, cudzinec, buď však slušný hosť,
nech nezmocní sa ťa chamtivosť –
ten, kto vezme, čo mu nepatrí,
navždy vypadáva z čestnej hry,
a ak pod podlahou stoj čo stoj
chceš nájsť poklad, ktorý nie je tvoj,
zlodej, výstraha znie hoci stokrát:
To, čo nájdeš, nebude len poklad.
„Ako som povedal, len cvok by ju chcel vyrabovať,“ poznamenal
Hagrid.
Keď vchádzali do striebornej brány, uklonili sa im ďalší dvaja
škriatkovia a hneď nato sa ocitli v priestrannej hale vykladanej mramorom.
Za dlhočizným pultom sedelo na vysokých stoličkách asi sto škriatkov –
písali do účtovných kníh, vážili na mosadzných váhach mince, skúmali
monoklami vzácne kamene. Z haly viedlo nespočetne veľa dvier a ďalší
škriatkovia nimi neprestajne sprevádzali ľudí von a dnu. Hagrid s Harrym
sa postavili k okienku.
„Bré ráno,“ prihovoril sa Hagrid voľnému škriatkovi. „Radi by sme
vybrali nejaké peniaze z trezoru Harryho Pottera.“
„Máte kľúčik, pane?“
„Hej, tu niekde,“ povedal Hagrid a začal na pult vykladať obsah
vreciek, pričom roztrúsil za hrsť polámaných, plesnivých psích suchárov na
číslice v škriatkovej knihe. Škriatok zvraštil nos. Harry si všimol, že
škriatok po jeho pravej strane váži rubíny, veľké ako žeravé uhlíky.
„Mám ho,“ oznámil víťazoslávne Hagrid a v ruke držal malý, zlatý
kľúčik.
Škriatok si ho prezrel skúmavým pohľadom.
„Zdá sa, že je v poriadku.“
„A mám tu aj list od profesora Dumbledora,“ povedal Hagrid dôležito
a vypäl hruď. „Týka sa tej veci ohľadne Veď-Viete-Koho v trezore
sedemstotrinásť.“
Škriatok si list pozorne prečítal.
„Veľmi správne,“ povedal a podal ho späť Hagridovi, „zavolám vám
niekoho, kto vás dovedie k obom trezorom. Griphook!“
Griphook bol tiež škriatok. Hagrid si všetky tie psie sucháre napchal
opäť do vreciek a spolu s Harrym nasledovali Griphooka k jedným z dverí.
„Čo má Veď-Vieš-Kto v trezore sedemstotrinásť?“ spýtal sa Harry.
„To ti, namojdušu, nemôžem povedať,“ odvetil Hagrid tajnostkársky.
„Je to fakt tajné. Služobné tajomstvo. Dumbledore mi verí. Nechcem prísť o
robotu.“
Griphook im pridržal dvere. Harry, ktorý čakal ešte viac mramoru, bol
prekvapený. Ocitli sa v úzkom kamennom tuneli, ktorý osvetľovali horiace
fakle. Chodba sa prudko zvažovala a na zemi boli malé koľajnice. Griphook
zapískal a odrazu sa k nim zospodu prirútil malý vozík. Vliezli doňho –
Hagrid s menšími problémami – a vyštartovali.
Najskôr leteli spleťou kľukatých cestičiek. Harry sa pokúšal zapamätať
si, kadiaľ idú – doľava, doprava, doprava, doľava, na trojcestí rovno,
doprava, doľava – no nepodarilo sa mu to. Hrkotajúci vozík zrejme sám
vedel, kadiaľ má ísť, pretože Griphook ho neriadil.
Harryho štípali oči od ľadového vzduchu, ktorý cestou rozrážali, no
držal ich stále otvorené. Raz sa mu zazdalo, že na konci jednej z bočných
chodieb zazrel oheň, rýchlo sa obzrel, či neuvidí draka, no už bolo
neskoro – leteli strmhlav čoraz nižšie popri podzemnom jazierku, kde zo
zeme i zo stropu rástli obrovské stalaktity a stalagmity.
„Nikdy neviem,“ snažil sa Harry prekričať rachot vozíka, „aký je
rozdiel medzi stalagmitom a stalaktitom.“
„Stalagmity sa píšu s ,m‘,“ povedal mu Hagrid. „A radšej sa ma už na
nič nepýtaj, asi budem vracať.“
Bol naozaj veľmi zelený, a keď napokon vozík zastal pri malých
dverách v bočnej chodbe, Hagrid vystúpil a musel sa oprieť o stenu, lebo sa
mu hrozne podlamovali kolená.
Griphook odomkol dvere. Vyvalil sa z nich zelený dym a len čo sa
rozplynul, Harry ostal stáť ako prikovaný. Vnútri boli haldy zlatých mincí,
stĺpy strieborných mincí a kopy malých bronzových knutov.
„To všetko je tvoje,“ usmial sa Hagrid.
Všetko jeho – neuveriteľné. Dursleyovci o tomto zaručene nevedeli,
inak by mu to už dávno zhabali. Ako často sa len sťažovali, koľko ich
Harry stojí peňazí! A po celý ten čas mu patrilo obrovské bohatstvo,
pochované kdesi hlboko pod Londýnom.
Hagrid pomohol Harrymu naplniť vrece.
„Tie zlaté sú galleóny,“ vysvetľoval mu. „Sedemnásť strieborných
siklov je jeden galleón a dvadsaťštyri knutov je jeden sikel, jednoduché jak
facka. To ti vystačí na rok-dva a ostatné necháme tu.“ Obrátil sa ku
Griphookovi. „Ešte trezor sedemstotrinásť a môžeme ísť, prosím, trochu
pomalšie?“
„Márne len jednu rýchlosť,“ odvetil Griphook.
Tentoraz išli ešte hlbšie a ešte rýchlejšie. Hnali sa ostrými zákrutami a
vzduch bol čoraz studenší. Keď frčali ponad podzemnou roklinou, Harry sa
nahol, aby videl, čo je tam dolu na tmavom dne, no Hagrid zaúpel a vtiahol
ho za golier naspäť.
Trezor sedemstotrinásť nemal kľúčovú dierku.
„Zostaňte tu,“ prikázal im Griphook dôležito. Ďobol dlhým prstom
jemne do dverí a tie sa okamžite rozplynuli.
„Ak sa o toto pokúsi niekto iný ako škriatok Gringottbanky, vtiahne ho
to dovnútra a zostane tam uväznený,“ vysvetlil Griphook.
„Ako často kontrolujete, či je niekto vnútri?“ opýtal sa Harry.
„Asi raz za desať rokov,“ povedal Griphook a škodoradostne sa
uškrnul.
Harry bol presvedčený, že v tomto maximálne zabezpečenom trezore
musí byť niečo naozaj mimoriadne, dychtivo sa naklonil, očakávajúc, že
uvidí prinajmenšom nejaké obrovské diamanty – no v prvom momente sa
mu zdalo, že tam nie je nič. Potom si však všimol, že na zemi leží akýsi
obchytaný balíček zabalený v baliacom papieri. Hagrid ho zodvihol a strčil
hlboko do vnútorného vrecka. Harry hrozne túžil dozvedieť sa, čo to je, no
rozhodol sa, že sa nebude vypytovať.
„Tak hor sa späť do toho pekelného vozíka, len sa mi cestou
neprihovárajte, bude lepšie, ak budem mať zatvorené ústa,“ povedal Hagrid.
Absolvovali ešte jednu divokú jazdu vozíkom a odrazu stáli pred
Gringottbankou a žmúrili do slnka. Harry mal plné vrece peňazí a nevedel,
kam prv. Nepotreboval vedieť, koľko galleónov je jedna libra, aj bez toho
sa dovtípil, že toľko peňazí, čo práve teraz drží, nemal dokopy za celý svoj
život – toľko nemal dokonca ani Dudley.
„Najskôr skočíme po rovnošatu,“ povedal Hagrid a kývol hlavou
smerom k nápisu MADAM MALKINOVÁ – HABITY NA KAŽDÚ
PRÍLEŽITOSŤ. „Počuj, Harry, vadilo by ti, keby som si zaskočil na
pohárik do Deravého kotlíka? Nenávidím tie vozíky v Gringottbanke.“
Vyzeral, že mu je ešte stále zle, takže Harry vstúpil do obchodu madam
Malkinovej sám a bol veru veľmi nervózny.
Madam Malkinová bola zhrbená, usmievajúca sa ježibaba, odetá vo
fialovom plášti.
„Na Rokfort, srdiečko?“ opýtala sa, skôr než stihol Harry niečo
povedať.
„Máme tu, čo len chceš – obsluhujeme práve tamtoho mladého muža.“
V zadnej časti obchodu stál na šamlíku chlapec s bledou, špicatou
tvárou a ďalšia ježibaba mu práve špendlíkmi skracovala dlhý čierny habit.
Madam Malkinová postavila Harryho na vedľajší stolček, cez hlavu mu
prevliekla dlhý habit a začala mu ho skracovať na správnu dĺžku.
„Ahoj,“ pozdravil ho ten druhý chlapec, „aj ty ideš na Rokfort?“
„Áno,“ odvetil Harry.
„Ocko mi vedľa zháňa knižky a mamička sa išla pozrieť na koniec
ulice na prútiky,“ povedal chlapec znudeným, afektovaným hlasom. „A
potom ich prinútim, aby sa šli so mnou pozrieť na pretekárske metly.
Nechápem, prečo prváci nemôžu mať svoje metly. Asi ocka presvedčím,
aby mi nejakú kúpil, a potom ju tam dajako prepašujem.“
Harrymu strašne pripomínal Dudleyho.
„Ty máš vlastnú metlu?“
„Nie,“ odvetil Harry.
„A hráš vôbec metlobal?“
„Nie,“ odvetil opäť Harry a rozmýšľal, čo to ten metlobal, preboha, je.
„Ja áno, – ocko povedal, že by bol zločin, keby ma nevybrali do
fakultného družstva, a musím povedať, že s ním stopercentne súhlasím.
Vieš už, na ktorú fakultu pôjdeš?“
„Nie,“ odvetil Harry a z minúty na minútu si pripadal ako čoraz väčší
tupec.
„No, nikto síce dopredu nevie, kam ho zaradia, ale ja budem určite v
Slizoline, chodila tam celá naša rodina – len si predstav, že by ma dali do
Bifľomoru, to by som sa hneď zbalil a odišiel, ty nie?“
„Hmmm,“ vyšlo z Harryho, hoci túžil povedať niečo oveľa
zaujímavejšie.
„Hej, pozri sa na toho chlapa!“ vykríkol chlapec a kývol hlavou
smerom k výkladu. Vonku pred obchodom stál Hagrid, uškŕňal sa na
Harryho a otŕčal dve veľké zmrzliny, aby mu naznačil, že nemôže ísť dnu.
„To je Hagrid,“ vysvetľoval Harry, celý šťastný, že vie niečo, čo ten
chlapec nevie. „Pracuje v Rokforte.“
„Á,“ vzdychol si chlapec, „počul som o ňom. Robí tam sluhu, či dačo
také, nie?“
„Hájnika,“ opravil ho Harry. Ten chalan sa mu páčil čoraz menej.
„Ach, áno, máš pravdu. Počul som, že je to taký primitív – žije v
chatrči na školskom pozemku, každú chvíľu sa ožerie, a keď sa pokúsi
čarovať, podpáli si vlastnú posteľ.“
„Podľa mňa je skvelý,“ povedal Harry odmerane.
„To nemyslíš vážne?“ uškrnul sa chlapec. „A prečo je tu s tebou? Kde
máš rodičov?“
„Zomreli,“ povedal Harry úsečne. Nechcelo sa mu púšťať s tým
chalanom do hlbšej debaty.
„To ma mrzí,“ povedal ten chalan, no vôbec to tak nevyznelo. „Ale
patrili k nám, však?“
„Obaja boli čarodejníci, ak si myslel na to.“
„Osobne si myslím, že tých druhých by tam nemali vôbec prijímať, čo
ty na to? Sú iní ako my, boli celkom inak vychovávaní. Niektorí z nich
dokonca o Rokforte po prvý raz počuli, až keď im prišiel ten list zo školy.
Podľa mňa by tam mali chodiť len deti zo starých čarodejníckych rodín.
Ozaj, ako sa vlastne voláš?“
Skôr ako stihol Harry otvoriť ústa, ozvala sa madam Malkinová:
„Hotovo, zlatko,“ a Harry, ktorého ani prinajmenšom nemrzelo, že
chlapcovi neodpovedal, zoskočil zo šamlíka na zem.
„Uvidíme sa teda na Rokforte,“ povedal chlapec afektovane.
Harry mlčky lízal zmrzlinu, čo mu Hagrid kúpil (čokoládovomalinovú
so sekanými orieškami).
„Je ti niečo?“ opýtal sa Hagrid.
„Nie, nič,“ zaklamal Harry. Zastavili sa, aby kúpili ešte pergamenový
papier a brká. Harry objavil atrament, ktorý mení pri písaní farbu, a to mu
trochu zdvihlo náladu. Keď vyšli z obchodu, opýtal sa: „Hagrid, čo je to
metlobal?“
„Šmária, Harry, furt zabúdam, ako málo toho vieš – veď ty nemáš
šajnu, čo je to metlobal!“
„Nerob mi to ešte ťažšie,“ prosil ho Harry. A porozprával Hagridovi o
bledom chlapcovi z obchodu madam Malkinovej.
„... a ešte povedal, že deti z muklovských rodín by vôbec nemali
prijímať...“
„Ty nie si z muklovskej rodiny. Keby vedel, kto si – ak má rodičov
čarodejníkov, určite o tebe veľakrát počul – veď si to v Deravom kotlíku
zažil. Ten o tom figu borovú vie, najlepší ľudia, ktorých som poznal, boli
práve tí, čo vyrastali medzi samými muklami – vezmi si len svoju mamku!
A akú má segru!“
„Čo je to teda ten metlobal?“
„To je taký náš šport. Čarodejnícky šport. Niečo – ako futbal u
muklov – u nás sleduje metlobal každý – hráva sa v lufte, na metlách, so
štyrmi loptami – no, pravdu povediac, pravidlá sú trochu zložité.“
„A čo je to Slizolin a Bifľomor?“
„Fakulty. Sú štyri. Každý tvrdí, že v Bifľomore sú tie najväčšie polená,
ale...“
„Tak to budem zaručene v Bifľomore,“ vzdychol si Harry smutne.
„Vždy lepšie v Bifľomore ako v Slizoline,“ riekol Hagrid namrzene.
„Všetci čarodejníci a čarodejnice zo Slizolinu sa skôr či neskôr zopsuli. Aj
Veď-Vieš-Kto tam chodil.“
„Vol..., teda, Veď-Vieš-Kto chodil na Rokfort?“
„Pred mnohými a mnohými rokmi,“ povedal Hagrid.
Školské učebnice kúpili v obchode s nápisom ČARODEJNÍCKA
LITERATÚRA PRE MALÝCH I VEĽKÝCH, kde boli od zeme až po strop
samučičké knihy; knihy hrubé ako obrubníky a viazané v koži; knihy
maličké ako poštové známky s hodvábnym obalom; knihy so samými
čudnými znakmi a zopár kníh, ktoré nemali vnútri vôbec nič. Dokonca i
Dudley, ktorý v živote nič neprečítal, by si určite rád na niektorú z nich
siahol. Hagrid musel Harryho doslova ťahať od knihy profesora Vindictusa
Viridiana Zaklínadlá a protizaklínadlá (Začaruj priateľov a popleť hlavy
nepriateľom pomocou najnovších kúziel, ako sú: Strata vlasov,
Huspeninové nohy, Zviazaný jazyk a mnoho, mnoho ďalších).
„Chcem zistiť, ako začarovať Dudleyho.“
„Netvrdím, že to nie je bomba nápad, ale čary môžeš medzi muklami
používať len za fakt veľmi mimoriadnych okolností,“ poznamenal Hagrid.
„No pravdu povediac, aj tak by ti tie kúzla boli nanič, musíš sa ešte veľa
učiť, aby si ich zvládol.“
Hagrid nedovolil Harrymu kúpiť si kotlík z rýdzeho zlata („V
pokynoch píšu, že má byť cínový“), zohnali však nádherné váhy na váženie
prísad do elixírov a skladací mosadzný ďalekohľad. Potom navštívili
apatieku, ktorá ho fascinovala už len kvôli neznesiteľnému smradu v nej –
akejsi zmesi pokazených vajíčok a zhnitej kapusty. Na zemi ležali sudy plné
mazľavej hmoty. Pri stene stáli jeden vedľa druhého krčahy s bylinkami,
sušenými korienkami a rôznofarebnými práškami, zo stropu viseli
pokrútené pazúry. Zatiaľ čo sa Hagrid pýtal pána za pultom na základné
elixírové prísady, Harry si so záujmom prezeral strieborné rohy jednorožca,
jeden za dvadsaťjeden galleónov, a miniatúrne, trblietavo-čierne chrobačie
oči (päť knutov naberačka).
Keď vyšli z apatieky, Hagrid ešte raz prebehol očami zoznam.
„Už len prútik – šmária, ešte darček k narodkám.“
Harry cítil, ako sa červená.
„Ale to nemusíš...“
„Ja viem, že nemusím. Už to mám, kúpim ti zvieratko. Ropuchu nie,
tie už vyšli z módy, to by sa ti všetci rehotali – hm, mačky nemám rád, lebo
z nich kýcham. Dostaneš sovu. Všetky decká chcú sovu, sú fakt užitočné,
nosia poštu a tak.“
O dvadsať minút vychádzali z predajne sov, kde bolo šero, zo všetkých
strán bolo počuť šušťanie a trepotanie krídel a všade svetielkovali oči,
žiarivé ako drahokamy. Harry si niesol veľkú klietku s nádhernou snežnou
sovou, ktorá práve tuho spala s hlavou pod krídlom. Toľko Hagridovi
ďakoval, až sa z toho zajakával a pripomínal profesora Quirrella.
„Nemáš za čo,“ povedal Hagrid stroho. „Od Dursleyovcov si toho
určite veľa nedostal. Tak už len Ollivanderovci – a máme to v suchu, u
Ollivanderovcov kúpime špičkový prútik.“
Čarodejnícky prútik... Harry sa už nevedel dočkať.
Posledný obchod bol maličký a veľmi spustnutý. Nad dverami visel
nápis s olupujúcimi sa zlatými písmenami – OLLIVANDEROVCI:
VÝROBCOVIA PRVOTRIEDNYCH ČARODEJNÍCKYCH PRÚTIKOV
OD ROKU 383 PRED N.L.
V zaprášenom výklade ležal na vyblednutej poduške jediný
čarodejnícky prútik.
Keď vošli dovnútra, kdesi vzadu cinkol zvonček. Bol to naozaj
malilinký obchodík, celkom prázdny, len v strede stála vysokánska stolička,
na ktorú si Hagrid sadol a čakal. Harry mal zvláštny pocit, akoby vošiel do
veľmi vzácnej knižnice. Prehltol kopec nových otázok, ktoré sa mu
neprestajne rojili v hlave, a zadíval sa na tisíce uzučkých škatúľ,
naukladaných jedna na druhej a siahajúcich až po samý strop. Z nejakých
neznámych príčin mu naskočili zimomriavky na chrbte. Akoby všetok ten
prach a ticho vyžarovali akési tajomné čaro.
„Pekne vítam,“ ozval sa príjemný hlas. Harry až tak nadskočil. Hagrid
sa podľa všetkého zľakol tiež, pretože sa ozvalo hlasité zavŕzganie, ako sa
pokúšal rýchlo zosadnúť z vysokej stoličky.
Pred nimi odrazu stál starček a jeho širokánske, bledé oči žiarili v šere
obchodíka ako dva mesiačiky.
„Dobrý deň,“ odzdravil Harry trasúcim sa hláskom.
„Ó, áno,“ povedal mužíček. „Áno, áno. Myslel som si, že vás čoskoro
uvidím. Harry Potter.“ To nebola otázka. „Oči máte po matke. Pripadá mi to
ako včera, keď si u mňa kupovala svoj prvý čarodejnícky prútik.
Dvadsaťšesť centimetrov, vyrobený z vŕby, keď s ním švihla, len to tak
zasvišťalo. Vynikajúci prútik na čarovanie.“
Pán Ollivander pristúpil k Harrymu. Harry hrozne túžil, aby aspoň
jediný raz žmurkol. Tie jeho trblietajúce sa oči ho priam desili.
„Zato váš otec uprednostnil mahagónový prútik. Dvadsaťosem
centimetrov. Pružný. Bol o niečo mocnejší a vynikajúci na transfiguráciu.
No, povedal som, že váš otec ho uprednostnil – pravdou však je, že prútik,
ako inak, si sám vyberá svojho čarodejníka.“
Pán Ollivander podišiel k Harrymu tak blízko, že sa obaja takmer
dotýkali nosmi. Harry sa v tých zastretých očiach videl sťa v zrkadle. „Tak
tu ťa teda...“
Pán Ollivander sa dlhokánskym bielym prstom dotkol jazvy v tvare
blesku na Harryho čele.
„Je mi ľúto, že som predal prútik, ktorý urobil takéto niečo,“ povedal
potichu. „Tridsaťštyri a štvrť centimetra. Tak veru. Prútik, disponujúci
veľmi veľkou mocou, navyše v zlých rukách... keby som bol vtedy tušil, čo
ten prútik svetu prinesie...“
Pokrútil hlavou a potom si na Harryho veľkú radosť všimol Hagrida.
„Rubeus! Rubeus Hagrid! To som rád, že vás opäť vidím... dub,
štyridsať a pol centimetra, mimoriadne ohybný, je tak?“
„Áno, pane,“ odvetil Hagrid.
„To bol veru dobrý prútik. Ale predpokladám, že vám ho zlomili na
dve polovice, keď vás vyhodili,“ povedal pán Ollivander a zatváril sa veľmi
prísne.
„Hm – hej, zlomili, hej,“ súkal zo seba Hagrid prešľapujúc z nohy na
nohu. „Tie dve polky ešte stále mám,“ dodal však veselo.
„Ale dúfam, že ich nepoužívate?“ opýtal sa pán Ollivander dôrazne.
„Nie, nie, pane,“ odvetil rýchlo Hagrid. Harry si všimol, že pritom
kŕčovito zovrel v ruke ružový dáždnik.
„Hmmm...“ Pán Ollivander sa zahľadel na Harryho prenikavým
pohľadom. „Takže – pán Potter. Pozrieme sa na to.“ Vytiahol z vrecka
krajčírsky meter so striebornými značkami. „V ktorej ruke držíte prútik?“
„No – hm, som pravák,“ povedal Harry.
„Predpažte ruku. Dobre.“ Zmeral Harryho od pleca po malíček, od
zápästia po lakeť, od pleca po zem, od kolena po pazuchu i okolo hlavy.
Pritom vysvetľoval: „Každý Ollivanderov prútik má vo vnútri silnú čarovnú
substanciu, pán Potter. Používame na to hrivu jednorožca, perá z chvosta
vtáka fénixa a blany z dračieho srdca. Keďže na svete neexistujú dva
rovnaké jednorožce, dva draky ani dvaja fénixovia, nenájdete ani dva
Ollivanderove prútiky, ktoré by boli navlas rovnaké. A je to celkom
prirodzené, pretože so žiadnym iným čarodejníckym prútikom nedosiahnete
také vynikajúce výsledky.“
Harry odrazu zistil, že meter, ktorý mu práve meral vzdialenosť medzi
nosnými dierkami, sa pohybuje sám od seba. Pán Ollivander pobehoval
medzi policami a dával dolu škatule.
„To stačí,“ povedal a krajčírsky meter zostal pokrútený ležať na zemi.
„Takže, pán Potter. Vyskúšajte tento. Bukové drevo a dračie srdce.
Dvadsaťtri centimetrov. Šikovný do dlane a veľmi ohybný. Vezmite si ho
do ruky a mávnite ním.“
Harry chytil prútik (pripadal si trochu komicky) a slabo ním mávol,
pán Ollivander mu ho však okamžite vytrhol z ruky.
„Javor a pero z fénixa. Sedemnásť a trištvrte centimetra. Mimoriadne
pružný. Vyskúšajte...“
Harry vyskúšal – no ledva zdvihol prútik nad hlavu, pán Ollivander
mu ho opäť vyšklbol.
„Nie, nie – tu máte, eben a vlas z hrivy jednorožca, dvadsaťjeden a pol
centimetra, pomerne mäkký. Len smelo, do toho, vyskúšajte ho!“
Harry skúšal. A skúšal. Nechápal, na čo vlastne pán Ollivander čaká.
Kopa odskúšaných prútikov ležiacich na vysokej stoličke rástla a rástla, no
zdalo sa, že čím viac ich pán Ollivander z políc vytiahol, tým bol šťastnejší.
„Náročný zákazník, hm? Buďte bez obáv, určite vám nájdeme ten
správny – rozmýšľam, či by – ale prečo nie – veľmi nezvyčajná
kombinácia – cezmína a pero z fénixa, dvadsaťosem centimetrov, krásny a
nesmierne poddajný.“
Harry chytil prútik do dlane. Odrazu pocítil v prstoch teplo. Zdvihol
prútik nad hlavu, rozčesol ním zaprášený vzduch, z konca prútika vystrelil
ohňostroj červených a zlatých iskier a vrhal po stenách tancujúce svetielka.
Hagrid nadšene vykríkol a zatlieskal a pán Ollivander zvolal: „Bravó! Áno,
tak predsa, výborne! Dobre, dobre, dobre... to je však čudné... to je vskutku
veľmi čudné...“
„Prepáčte,“ zháčil sa Harry, „ale čo je čudné?“
Pán Ollivander uprel na Harryho svoj mútny pohľad.
„Pamätám si každý prútik, ktorý som predal, pán Potter. Každučký
jeden. A pravda je taká, že fénix, ktorého pero je vo vašom prútiku, mal
okrem tohto – ešte jedno pero. A je naozaj veľmi čudné, že práve vám je
súdený prútik, ktorého brat – ktorého brat vám zanechal na čele tú jazvu.“
Harry neveril vlastným ušiam.
„Tak veru, tridsaťštyri a štvrť centimetra. Tak veru. Čudné veci sa
stávajú. Pamätajte si, prútik si vždy vyberá svojho čarodejníka... A vyzerá
to tak, že od vás môžeme očakávať veľké veci, pán Potter... No, koniec
koncov, aj Ten-Čo-Ho-Netreba-Menovať robil veľké veci – hrozné, to áno,
ale veľké.“
Harry sa roztriasol. Nebol si istý, či je mu pán Ollivander sympatický,
alebo nie. Zaplatil za prútik sedem zlatých galleónov, pán Ollivander sa im
úctivo uklonil a odprevadil ich k dverám.
Keď Harry a Hagrid schádzali dolu Šikmou uličkou, popoludňajšie
slnko viselo už veľmi nízko, prešli opäť stenou a ocitli sa v Deravom
kotlíku, v ktorom už nebolo nikoho. Harry celú cestu neprehovoril: dokonca
si vôbec nevšimol, že ľudia v metre vyjavene hľadia na všetky tie čudné
balíčky, čo nesú, o sove, ktorá spala v klietke na Harryho kolenách, ani
nehovoriac. Keď pohyblivými schodmi vychádzali z Paddingtonskej
stanice, Hagrid potľapkal Harryho po pleci a on si až teraz uvedomil, kde
vlastne sú.
„Do odchodu vlaku máme ešte čas, čo keby sme si dali dačo pod zub,“
navrhol Hagrid.
Priniesol Harrymu hamburger, obaja si sadli na plastové stoličky a
pustili sa do jedla. Harry sa neprestajne rozhliadal okolo seba. Všetko mu
pripadalo akési zvláštne.
„Čo ti včely uleteli, Harry? Si dáky tichý,“ povedal Hagrid.
Harry však nevedel vysvetliť, čo mu je. Ešte nikdy neprežil také
krásne narodeniny – ibaže... prežúval hamburger a hľadal vhodné slová.
„Každý si o mne myslí, že som výnimočný,“ povedal napokon. „Všetci
tí ľudia v Deravom kotlíku, profesor Quirrell, pán Ollivander... a ja pritom
vôbec neviem čarovať. Ako môžu odo mňa očakávať veľké veci? Som
slávny, a pritom si vonkoncom nepamätám prečo. Neviem, čo sa stalo, keď
Vol..., teda – v tú noc, čo zomreli moji rodičia.“
Hagrid sa k nemu naklonil ponad stôl. Spopod divoko rastúcej brady a
obočia sa naňho milo usmieval.
„Nemaj boja, Harry. Všetko, čo treba, sa čoskoro naučíš. Každý
začínal na Rokforte, zvládneš to, fakticky. Len buď sám sebou. Viem, že je
to ťažké. Byť výnimočným je vždy ťažké. No na Rokforte sa ti na betón
bude páčiť – aj mne sa tam – teda ešte furt – sa mi tam páči, ak mám pravdu
povedať.“
Hagrid pomohol Harrymu nastúpiť do vlaku, ktorý ho mal odviezť
späť k Dursleyovcom, a podal mu obálku.
„Tu máš lístok do Rokfortu,“ povedal. „Prvého septembra – stanica
King's Cross – máš to tam napísané. Ak budeš mať s Dursleyovcami nejaké
problémy, pošli mi po sove odkaz, ona už bude vedieť, kde ma nájde... Maj
sa zatiaľ, Harry.“
Vlak sa pohol. Harry sa chcel pozerať za Hagridom, až kým mu
celkom nezmizne z dohľadu. Vstal zo sedadla a pritlačil nos na okennú
tabuľu, no stačilo, aby raz žmurkol, a Hagrida nebolo.
6
Cesta z nástupišťa deväť a tri štvrte
Harry si posledný mesiac veľa radosti s Dursleyovcami neužil. Bola
síce pravda, že Dudley sa teraz Harryho bál a nechcel s ním zostať v jednej
miestnosti a teta Petunia so strýkom Vernonom ho už nezatvárali do
komory, ani ho nenútili ustavične niečo robiť, dokonca naňho ani
nekričali – vlastne sa s ním vôbec nerozprávali. Tvárili sa sčasti zhrozene,
sčasti nahnevane, a keď si Harry sadol na niektorú zo stoličiek, úplne ho
ignorovali. Situácia sa síce v porovnaní s minulosťou podstatne zlepšila, no
pomaly to začínalo byť až neznesiteľné.
Harry sa zdržiaval takmer výlučne vo svojej izbe a jedinou
spoločníčkou mu bola sova. Rozhodol sa, že ju bude volať Hedviga, to
meno vyčítal z Dejín mágie. Nové školské učebnice sa mu veľmi páčili.
Ležal na posteli a dlho do noci si v nich čítal, Hedviga zatiaľ poletovala cez
otvorené okno von a dnu, koľko sa jej ráčilo. Ešte šťastie, že teta Petunia
mu tu odmietla vysávať, lebo Hedviga sem ustavične vláčila mŕtve myši.
Harry si na stenu zavesil hárok papiera, na ktorom si vždy večer pred
spaním odškrtával dni, ktoré zostávali do 1. septembra.
31. augusta sa rozhodol, že bude lepšie, ak sa s tetou a strýkom
dohodne, aby ho na druhý deň ráno zaviezli na stanicu King's Cross, zišiel
teda dolu do obývačky, kde Dursleyovci práve sledovali v televízii nejaký
kvíz. Nahlas si odkašlal, aby im dal na vedomie, že je tu. Dudley zvrieskol
a vybehol z miestnosti.
„Hm – strýko Vernon?“
Strýko Vernon neodtrhol zrak od obrazovky, len čosi zamrmlal.
„Hm – potrebujem sa zajtra dostať na stanicu King's Cross – odtiaľ
odchádzam na Rokfort.“
Strýko Vernon opäť čosi zamrmlal.
„Mohol by si ma tam odviezť?“
Opäť zamrmlanie. Harry dospel k záveru, že to znamená áno.
„Ďakujem.“
Už-už sa chcel vrátiť do svojej izby, keď strýko Vernon prehovoril.
„Ísť vlakom, to je teda čudný spôsob, ako cestovať na čarodejnícku
školu. To majú všetky lietajúce koberce defekt, alebo čo?“
Harry na to nepovedal nič.
„Ozaj, a kde tá tvoja škola vlastne je?“
„Neviem,“ odvetil Harry a uvedomil si, že sa nad tým dosiaľ vôbec
nezamýšľal. Vytiahol z vrecka lístok, ktorý mu dal Hagrid.
„Mám nastúpiť na vlak, ktorý odchádza o jedenástej z nástupišťa
deväť a tri štvrte,“ prečítal.
Jeho teta a strýko neverili vlastným ušiam.
„Z ktorého nástupišťa?“
„Deväť a tri štvrte.“
„Prestaň s tými hlúposťami,“ okríkol ho strýko Vernon. „Nástupište
deväť a tri štvrte neexistuje.“
„Mám to napísané na lístku.“
„Banda šibnutých somárov,“ rozhorčil sa strýko Vernon. „Však uvidíš.
To sa načakáš. Dobre, na tú stanicu ťa odvezieme. Aj tak sme chceli ísť
zajtra do Londýna, inak by som sa veru neunúval.“
„A kvôli čomu idete do Londýna?“ opýtal sa Harry v snahe udržať
rozhovor v priateľskom tóne.
„Vezieme Dudleyho do nemocnice,“ zavrčal strýko Vernon. „Aby mu
odstránili ten prekliaty chvost ešte skôr, ako pôjde do Smeltingsu.“
Na druhý deň ráno sa Harry zobudil už o piatej a od samého vzrušenia
nemohol zaspať. Vstal a obliekol si džínsy, nechcel chodiť po stanici v
čarodejníckom habite – prezlečie sa až vo vlaku. Ešte raz si prečítal zoznam
vecí, čo do Rokfortu potrebuje, a ubezpečil sa, či má naozaj všetko,
skontroloval Hedvigu, ktorá bola bezpečne zatvorená vo svojej klietke,
chodil hore-dolu po miestnosti a čakal, kým vstanú aj Dursleyovci. O dve
hodiny neskôr bol už Harryho obrovský, ťažký kufor v aute, teta Petunia
musela ešte nejaký čas prehovárať Dudleyho, aby si sadol vedľa Harryho, a
potom vyrazili.
Na železničnú stanicu King's Cross dorazili o pol jedenástej. Strýko
Vernon naložil Harryho kufor na vozík a tlačil ho smerom k nástupištiam.
Harry si pomyslel, že je to od neho naozaj veľmi milé, no keď strýko zastal
pred nástupišťami, tvár sa mu skrivila do škodoradostného úškrnu.
„Tak a už si došiel, môj milý. Nástupište deväť – nástupište desať. To
tvoje by malo byť niekde uprostred, no zrejme ho ešte nestihli postaviť, čo
povieš?“
A mal stopercentnú pravdu, ako inak. Nad jedným nástupišťom viselo
obrovské číslo deväť, nad vedľajším číslo desať, a medzitým už nič.
„Príjemné štúdium,“ poznamenal strýko Vernon s ešte
škodoradostnejším úškrnom. Harry sa otočil a videl, ako Dursleyovci
odchádzajú. Všetci traja sa smiali. Harry cítil, že má sucho v ústach.
Prepánajána, čo len teraz urobí? Ľudia sa naňho čudne pozerali, zrejme
kvôli Hedvige. Bude sa musieť niekoho opýtať.
Zastavil okoloidúceho sprievodcu, no neodvážil sa spomenúť
nástupište deväť a tri štvrte. Sprievodca o Rokforte v živote nepočul a
keďže mu Harry nevedel povedať, ani v ktorej časti Anglicka to je,
znervóznel, akoby mal pocit, že Harry sa náročky robí hlúpym. Zúfalý
Harry sa teda spýtal, odkiaľ a kam ide vlak o jedenástej, sprievodca mu
však povedal, že o jedenástej nijaký vlak nechodí. Napokon sprievodca
odkráčal, hundrúc si popod nos čosi o ľuďoch, ktorí len oberajú človeka o
čas. Harry robil, čo mohol, aby nepodľahol panike. Podľa veľkých hodín,
umiestnených nad ukazovateľom príchodov a odchodov vlakov, mu na to,
aby nastúpil na vlak do Rokfortu, zostávalo už len desať minút, a on stále
nevedel, ako to urobiť. Bezradný stál uprostred stanice s kufrom, ktorý
sotva vládal udvihnúť, s vreckom plným čarodejníckych peňazí a veľkou
sovou.
Hagrid mu istotne zabudol povedať niečo dôležité, čo treba urobiť,
napríklad zaťukať na tretiu tehlu zľava tak, ako keď išli do Šikmej uličky.
Rozmýšľal, či nemá vytiahnuť čarodejnícky prútik a poklepať ním po
automate na cestovné lístky medzi nástupišťom deväť a desať.
V tej chvíli prešla tesne popri ňom skupinka ľudí a on zachytil útržok z
ich rozhovoru.
„A v ňom samí muklovia, čo vám budem hovoriť...“
Harry sa prudko zvrtol. Tie slová adresovala akási tučná žena štyrom
chlapcom s ohnivočervenými vlasmi. Každý z nich tisol pred sebou
rovnaký kufor ako Harry – a mali aj sovu.
Harry s búšiacim srdcom tlačil vozík za nimi. Keď zastali, zastal aj on,
celkom blízko pri nich, aby počul, o čom sa rozprávajú.
„Ktoré nástupište?“ opýtala sa mama tých štyroch chlapcov.
„Deväť a tri štvrte!“ zapišťalo dievčatko, tiež červenovlasé, ktoré sa jej
držalo za ruku. „Mami, nemôžem ísť aj ja...?“
„Ešte nemáš dosť rokov, Ginny, a už s tým prestaň. Dobre, Percy, choď
prvý.“
Chlapec, ktorý vyzeral, že je najstarší, vykročil smerom k nástupištiam
deväť a desať. Harry ho uprene pozoroval, dával si pozor, aby nežmurkol a
nestratil ho z dohľadu – no len čo chlapec došiel k zábrane, ktorá obe
nástupištia oddeľovala, vynoril sa pred Harrym väčší hlúčik ľudí, a keď
okolo neho prešiel posledný batoh a konečne mu uvoľnil výhľad, chlapca
už nebolo.
„Teraz ty, Fred,“ povedala tučná pani.
„Ja nie som Fred, ja som George,“ pajedil sa chlapec. „Teda, milá pani,
to si vravíš matka? Nevidíš, že som George?“
„Prepáč, George.“
„To som len žaroval, ja som Fred,“ povedal chlapec a vykročil. Jeho
dvojča za ním kričalo, aby si pohol, a zrejme tak aj urobil, lebo vzápätí ho
nebolo – ale kam sa podel?
Tretí brat tiež rezko kráčal rovno proti stene – už bol takmer pri nej – a
odrazu, z ničoho nič, akoby sa vyparil.
Harry už nemohol dlhšie otáľať.
„Prepáčte,“ oslovil tučnú paniu.
„Ahoj, chlapče,“ pozdravila ho. „Ideš po prvý raz na Rokfort? Aj náš
Ron tam bude nový.“
Ukázala na posledného a najmladšieho zo svojich synov. Bol vysoký,
chudý, samá ruka, samá noha, tvár posiata pehami a uprostred nej veľký
nos.
„Áno,“ odvetil Harry. „Problém je – problém je v tom, že neviem,
ako...“
„Ako sa dostaneš na nástupište?“ opýtala sa ho milo a Harry prikývol.
„Nie je to nič zložité,“ povedala. „Stačí, ak budeš kráčať rovno proti
deliacej stene medzi nástupišťom deväť a desať. Len sa nesmieš zastaviť,
ani báť, že narazíš, to je obzvlášť dôležité. Ak si veľmi nervózny, tak sa
radšej rozbehni. Bude lepšie, ak pôjdeš hneď teraz, ešte pred Ronom.“
„Hm – dobre,“ súhlasil Harry.
Vyrovnal si pred sebou vozík a zahľadel sa na deliacu stenu. Vyzerala,
že je veľmi pevná.
Vykročil smerom k nej. Cestou doňho strkali ľudia náhliaci sa na
nástupištia deväť a desať. Harry pridal do kroku. Teraz narazí rovno do
steny a určite si ublíži – zaprel sa do vozíka a dal sa do šialeného behu –
stena sa rýchlo približovala – zastaviť už nedokáže – vozík nebolo možné
ovládať – už len pol metra – zatvoril oči a čakal na náraz...
Nič sa však nestalo... bežal ďalej... otvoril oči.
Na preplnenom nástupišti stála purpurová lokomotíva. Nad ňou nápis
Rokfortský expres, 11.00. Harry sa obzrel za seba a na mieste, kde bola
predtým stena, stál klenutý vchod a nad ním vytepaný nápis Nástupište
deväť a tri štvrte. Dokázal to.
Nad hlavami debatujúcich ľudí sa vznášal dym z lokomotívy a
pomedzi nohy sa im plietli mačky všetkých možných farieb. Vrava ľudí a
buchot ťažkých kufrov sa miešali s nepokojným húkaním sov. Harry tisol
pred sebou vozík a hľadal nejaké voľné miesto. Minul chlapca s okrúhlou
tvárou, ktorý práve povedal: „Babi, tá ropucha sa mi zase stratila.“
„Ach, Neville,“ vzdychla si stará pani.
Trochu ďalej, uprostred hlúčika detí stál chlapec s kučeravými vlasmi.
„Ukáž nám ju, Lee, no tak.“
Chlapec zodvihol nad hlavu škatuľu, a keď akési čudo vnútri vystrčilo
dlhú, chlpatú nohu, deti okolo neho začali výskať a pišťať.
Harry sa pretláčal davom, kým nenašiel voľné kupé až kdesi na samom
konci vlaku. Najskôr vyložil Hedvigu a potom sa začal nadrapovať s
obrovským kufriskom, snažil sa ho posunúť čo najbližšie k dverám vlaku.
Pokúšal sa vyteperiť ho na schody, no skončilo sa to tak, že dvakrát
nadvihol jednu stranu kufra a vzápätí si ho pustil na nohu.
„Pomôžem ti?“ opýtalo sa ho jedno z dvojčiat, ktoré prešli stenou pre
ním.
„Áno, prosím ťa,“ fučal Harry.
„Hej, Fred! Hybaj mi pomôcť!“
S pomocou oboch dvojičiek sa Harrymu napokon podarilo zasunúť
kufor až do rohu kupé.
„Vďaka,“ povedal Harry a odhrnul si z očí spotené vlasy.
„Čo to tu máš?“ opýtalo sa odrazu jedno z dvojčiat a ukazovalo na
Harryho jazvu.
„Páni,“ ozvalo sa druhé dvojča. „Nie si ty...?“
„Jasné, že je,“ tvrdilo prvé dvojča. „Však si to ty?“
„Ale čo či som?“ nechápal Harry.
„Harry Potter,“ povedali obe dvojčatá naraz.
„Aha,“ pochopil Harry. „Myslím si, že hej.“
Obaja chalani naňho zízali a Harry cítil, že sa červená. Ešte šťastie, že
v tej chvíli k nim cez otvorené dvere vlaku doľahol hlas zvonka.
„Fred? George? Tu ste?“
„Už ideme, mami!“
Dvojičky venovali Harrymu ešte krátky pohľad a vyskočili von z
vlaku.
Harry si sadol k oknu, napoly schovaný, aby tak mohol pozorovať
červenovlasú rodinku na nástupišti a počúvať, čo hovoria. Ich mama práve
vyťahovala vreckovku.
„Ron, máš niečo na nose.“
Najmladší chlapec jej chcel ujsť, no mama ho schmatla a začala mu
šúchať špičku nosa.
„Mama – prestaň.“ Usiloval sa jej vytrhnúť.
„Ale, ale, náš Ronuško má na nošteku špinku,“ poznamenalo jedno z
dvojčiat posmešne.
„Sklapni!“ odsekol Ron.
„Kde je Percy?“ opýtala sa ich mama.
„Už ide.“
Práve prichádzal najstarší z bratov. Stihol sa už prezliecť do vlajúceho,
čierneho rokfortského habitu a Harry si všimol, že má na hrudi lesklý,
strieborný odznak s písmenom P.
„Musím sa ponáhľať, mami,“ povedal. „Sedím celkom vpredu,
prefekti tam majú vyhradené dve kupé...“
„A ty si nebodaj prefekt, Percy?“ spýtalo sa jedno z dvojčiat
začudovane. „Ale prečo si nám to nepovedal, my sme vôbec netušili, že sa
ti dostalo tej cti dozerať na ostatných študentov...“
„Počkaj, marí sa mi, že nám niečo také hovoril,“ skočilo mu do reči
druhú dvojča. „Tuším raz...“
„Alebo dvakrát...“
„Minútu...“
„Celé leto...“
„Prestaňte s tým,“ zahriakol ich prefekt Percy.
„Prečo by mal potom nový habit?“ poznamenalo jedno z dvojčiat.
„Pretože je prefekt,“ povedala ich mama obdivne. „Dobre, zlatko, nech
sa ti darí – keď dorazíte, pošli sovu.“
Pobozkala Percyho na líce a ten odišiel. Potom sa obrátila k
dvojičkám.
„A vy dvaja – skúste sa tento rok správať normálne. Ak znova
dostanem sovu s odkazom, že ste vyhodili do vzduchu záchodovú misu...“
„My a vyhadzovať hajzle do luftu? V živote sme nevyhodili hajzel do
luftu.“
„Inak super nápad, mamka, vďaka.“
„To vôbec nie je smiešne. A dávajte pozor na Rona.“
„Neboj sa, tvoj Ronuško je s nami v bezpečí.“
„Sklapni,“ hneval sa znova Ron. Bol skoro taký vysoký ako jeho dvaja
bratia a nos mal stále ružový od toho, ako mu ho mama drhla.
„Ozaj, mami, vieš čo? Hádaj, koho sme stretli vo vlaku?“
Harry sa rýchlo oprel dozadu, aby ho nebolo vidno.
„Vieš, kto je ten čiernovlasý chalan, čo stál vedľa nás na stanici? Vieš,
kto to je?“
„Kto?“
„Harry Potter!“
Harry začul dievčenský hlas.
„Ach, mamička, však sa môžem ísť naňho pozrieť, mami, prosím...“
„Už si ho videla, Ginny, a ten úbohý chlapec nie je nijaká opica v
ZOO, aby si si ho obzerala. Naozaj, Fred? A ako to vieš?“
„Pýtal som sa ho. Videl som mu jazvu. Naozaj ju tam má – vyzerá ako
blesk.“
„Chudáčik – preto bol sám, hneď sa mi to zdalo čudné. Bol taký
slušný, keď sa pýtal, ako sa dostane na nástupište.“
„Myslíš si, že si pamätá, ako Veď-Vieš-Kto vyzeral?“
Tvár ich mamy odrazu zvážnela.
„Nie aby ste sa ho na to pýtali, Fred. Neopovážte sa. Nepotrebuje sa
predsa hneď prvý deň školského roka rozpamätávať na čosi také strašné.“
„Okej, nerozčuľuj sa.“
Ozvalo sa zapískame.
„Rýchlo!“ súrila ich mama a všetci traja nastúpili do vlaku. Keď sa
vyklonili z okienka v uličke a poslali jej pusu, ich mladšia sestra sa
rozplakala.
„Neplač, Ginny, pošleme ti kŕdle sov.“
„Pošleme ti z Rokfortu hajzľovú dosku.“
„George!“
„Ja len žartujem, mamka.“
Vlak sa pohol. Harry videl, ako im mama kýva a ich sestra, ktorá sa
smiala a plakala zároveň, uteká vedľa vagóna, no len čo vlak nabral
rýchlosť, zaostala a už im len kývala.
Keď vlak vošiel do zákruty, dievčatko i jej mama zmizli Harrymu z
dohľadu. Za oknom sa mihali domy. Harryho sa zmocnilo vzrušenie.
Nevedel, čo ho čaká -no určite to tam nebude horšie, ako kde bol doteraz.
Dvere kupé sa otvorili a vošiel najmladší červenovlasý chlapec.
„Sedí tu niekto?“ opýtal sa a ukázal na sedadlo oproti Harrymu.
„Všade je totiž obsadené.“
Harry pokrútil hlavou a chlapec si sadol. Pohľad mu skĺzol na
Harryho, no hneď nato sa zadíval von oknom tváriac sa, že sa predtým
nepozeral. Harry si všimol, že má na nose ešte stále čierny fliačik.
„Hej, Ron!“
Vošli dvojičky.
„Počuj, ideme do stredu vlaku – Lee Gordan má obrovskú tarantulu.“
„Dobre,“ zašomral Ron.
„Harry,“ povedalo jedno z dvojčiat, „tuším sme sa ti ešte nepredstavili.
Fred a George Weasleyovci. A toto je Ron, náš brácho. Tak zatiaľ ahoj.“
„Ahojte,“ odzdravili Harry s Ronom. Dvojčatá za sebou zavreli dvere
kupé.
„Ty si naozaj Harry Potter?“ vykríkol Ron.
Harry prikývol.
„No, vieš, myslel som si, že je to zase len jeden z Fredových a
Georgeových výmyslov,“ povedal Ron. „A naozaj máš – no veď vieš...“
Ukázal Harrymu na čelo.
Harry si odhrnul ofinu a odhalil jazvu v tvare blesku. Ron sa nevedel
vynadívať.
„To ti urobil Veď-Vieš-Kto?“
„Áno,“ prisvedčil Harry, „no nepamätám si to.“
„Vôbec?“ opýtal sa Ron dychtivo.
„No – pamätám si zelené svetlo, a nič viac.“
„Teda,“ povedal obdivne Ron. Sedel a hodnú chvíľu civel na Harryho,
potom však akoby si odrazu uvedomil, čo robí, rýchlo uprel zrak na okno.
„U vás v rodine ste všetci čarodejníci?“ spýtal sa Harry, ktorý
považoval Rona za rovnako zaujímavého, ako Ron jeho.
„Hmm – myslím si, že hej,“ odvetil Ron. „Tak sa mi zdá, že mamin
bratranec z druhého kolena je obyčajný úradník, ale doma o ňom
nehovoríme.“
„Takže vieš veľa kúziel.“
Weasleyovci boli určite jednou zo starých čarodejníckych rodín, ktoré
mal na mysli ten bledý chlapec v Šikmej uličke.
„Vraj si vyrastal medzi muklami,“ povedal Ron. „Akí sú?“
„Hrozní – teda nie všetci. Ale moja teta, strýko a bratranec áno. Čo by
som dal za to, keby som mal troch bratov čarodejníkov.“
„Piatich,“ opravil ho Ron. Z nejakých neznámych príčin sa však
netváril príliš nadšene. „Ja som šiesty z našej rodiny, čo ide na Rokfort. A
nie je to veru bohviečo. Bill a Charlie už skončili – Bill bol najlepší v triede
a Charlie bol kapitánom metlobalového družstva. A Percy je teraz prefekt.
Fred a George vymýšľajú samé hlúposti. No učia sa celkom dobre a každý
vraví, že je s nimi hrozná sranda. Odo mňa všetci čakajú, že budem rovnako
šikovný ako oni, ale ak sa mi to aj podarí, nikoho tým neohúrim, lebo oni
boli predo mnou. A keď máš päť bratov, nikdy nedostaneš nič nové. Habit
mám po Billovi, prútik po Charliem a potkana po Percym.“
Ron siahol do vrecka a vytiahol vypaseného sivého potkana, ktorý
tuho spal.
„Volá sa Prašivec a je mi vlastne na nič, lebo stále len drichme. Percy
dostal od otca sovu za to, že je prefektom, a naši si nemôžu do... no a ja
som dostal Prašivca.“
Ronovi sčerveneli končeky uší. Zrejme mal pocit, že toho povedal
priveľa, pretože sa opäť zadíval von oknom.
Harrymu sa nezdalo, že by malo byť niečo zlé na tom, ak si niekto
nemôže dovoliť kúpiť sovu. Veď donedávna ani on nevedel, čo je to mať
peniaze, a veru to aj Ronovi povedal, ako musel nosiť staré šaty po
Dudleym a že na narodeniny nikdy nedostal poriadny darček. Zdalo sa, že
Ron trochu pookrial.
„... a kým sa neobjavil Hagrid, vôbec som netušil, že som čarodejník,
ani čo sa stalo s mojimi rodičmi, ani že Voldemort...“
Ron zalapal po dychu.
„Čo je?“ zháčil sa Harry.
„Ty si vyslovil Veď-Vieš-Koho meno!“ zvolal Ron a v jeho hlase bolo
cítiť hrôzu i obdiv. „A ja som si myslel, že práve ty...“
„Nepovedal som to preto, aby som ukázal, aký som odvážny, naozaj
nie,“ vysvetľoval Harry. „Nevedel som, že sa to nemá. Vieš, čo tým
myslím? Budem sa toho musieť ešte veľmi veľa naučiť,“ po prvýkrát nahlas
vyslovil to, čo ho trápilo už dlhšie, „určite budem najhorší z celej triedy.“
„Ale nebudeš. Chodí tam veľa detí z muklovských rodín a učia sa
veľmi rýchlo.“
Zatiaľ čo sa rozprávali, vlak ich unášal čoraz ďalej od Londýna.
Uháňali popri lúkách, na ktorých sa pásli kravy a ovce. Chvíľu obaja mlčali
a pozorovali, ako sa okolo nich mihajú polia a poľné cestičky.
Okolo pol dvanástej sa z chodby ozvalo rázne zaklopanie, dvere ich
kupé otvorila usmievavá pani s jamkami v lícach a spýtala sa: „Decká, dáte
si niečo?“
Harry, ktorý neraňajkoval, okamžite vyskočil, no Ron, ktorému opäť
očerveneli uši, povedal, že on má urobené chlebíky. Harry vyšiel na
chodbu.
Keď býval u Dursleyovcov, nikdy nemal peniaze na sladkosti, zato
teraz, keď mu vo vreckách štrngotalo zlato a striebro, bol odhodlaný
nakúpiť toľko tyčiniek Mars, koľko unesie – no tá pani tyčky Mars
nepredávala. Mala len Fazuľky každej chuti, žuvačky Super extra veľké
bubliny, čokoládové žabky, tekvicové pirôžky, koláčikové kotlíky,
pelendrekové prútiky a kopu ďalších čudných vecí, o ktorých Harry nikdy
ani nechyroval. Keďže nechcel o žiadnu z tých dobrôt prísť, kúpil si z
každého druhu hneď niekoľko a zaplatil predavačke jedenásť strieborných
siklov a sedem bronzových knutov.
Keď s tým všetkým vošiel do kupé a vysypal to na voľné sedadlo, Ron
len vyvaľoval oči.
„Ty musíš byť teda riadne hladný.“
„Umieram od hladu,“ povedal Harry a odhryzol si obrovský kus z
tekvicového pirôžka.
Ron si vybral pokrkvaný balíček a rozbalil ho. Vnútri boli štyri
obložené chlebíky. Rozlepil jeden z nich a vzdychol si: „Vždy zabúda, že
hovädzie z konzervy neznášam.“
„Vymením ho s tebou za toto,“ navrhol Harry a podával mu piroh.
„Daj sem...“
„Nebude ti to chutiť, je to hrozne suché,“ povedal Ron. „Vieš, nemala
dosť času,“ dodal rýchlo, „má nás päť.“
„Na, len si vezmi,“ núkal ho Harry, ktorý doteraz nemal nič, o čo by sa
mohol s niekým podeliť, vlastne nemal ani nikoho, s kým by sa o to nič
delil. Bolo príjemné sedieť vedľa Rona a napchávať sa pirôžkami, koláčmi
a sladkosťami (na obložené chleby celkom zabudli).
„Čo je toto?“ opýtal sa Harry Rona a načiahol sa za čokoládovými
žabkami. „To nie sú ozajstné žaby, však?“ Začínal mať pocit, že ho už nič
nemôže prekvapiť.
„Nie,“ povedal Ron. „Ale pozri sa, aká je tam kartička. Chýba mi
Agrippa.“
„Čo ti chýba?“
„Ach, prepáč, zabudol som – v čokoládových žabkách sú kartičky,
ktoré sa zbierajú – slávni čarodejníci a čarodejnice. Mám ich asi päťsto, no
chýba mi ešte Agrippa a Ptolemy.“
Harry rozbalil čokoládovú žabku a vytiahol kartičku. Bola na nej
mužská tvár. Mala okuliare s polmesiačikovými sklami, veľký orlí nos, dlhé
striebristé vlasy, bradu a fúzy. Pod obrázkom bolo napísané Albus
Dumbledore.
„Tak toto je ten Dumbledore!“ zvolal Harry.
„Hádam len nechceš povedať, že si ešte nikdy nepočul o
Dumbledorovi,“ ozval sa Ron prekvapene. „Môžem si jednu vziať? Možno
tam bude Agrippa – vďaka...“
Harry kartičku obrátil a čítal:
ALBUS DUMBLEDORE
V SÚČASNOSTI RIADITEĽ ROKFORTU
Mnohí ho považujú za najvýznamnejšieho čarodejníka
modernej doby, preslávil sa tým, že v roku 1945 porazil zlého
bosoráka Grindelwalda, opísal dvanásť možností využitia dračej
krvi a so svojím spolupracovníkom Nicolasom Flamelom dospel
k viacerým dôležitým objavom na poli alchýmie. Profesor
Dumbledore má rád komornú hudbu a kolky.
Harry otočil kartičku späť a na svoj úžas zistil, že Dumbledorova tvár
tam nie je.
„On zmizol!“
„Nemôžeš predsa od neho chcieť, aby tam trčal celý deň,“ povedal
Ron. „Veď on sa vráti. Ach, nie, zase Morgana, mám ich už asi šesť... ozaj,
nechceš ju? Môžeš ich tiež zbierať.“
Ron zablúdil pohľadom na kopu nerozbalených čokoládových žabiek.
„Vezmi si ešte,“ pobádal ho Harry. „Ale vo svete muklov ľudia na
fotkách zostávajú.“
„Vážne?! Chceš povedať, že sa ani nepohnú?“ neveril Ron vlastným
ušiam. „To je čudné.“
Harry si všimol, že Dumbledore sa opäť usadil na kartičke, dokonca sa
naňho usmieval. Rona viac zaujímali samotné žabky ako kartičky slávnych
čarodejníkov a čarodejníc, no Harry z nich nedokázal odtrhnúť zrak.
Čoskoro mal okrem Dumbledora a Morgany aj Hengista z Woodcroftu,
Alberica Grunniona, Circa, Paracelsia a Merlina. Napokon sa mu predsa len
podarilo odlepiť oči od druidky Cliodny, ktorá sa práve škrabala na nose, a
otvoril balíček fazuliek každej chuti.
„S tými opatrne,“ upozornil ho Ron. „Nápis na obale vraví, že sú
každej chute, a je to naozaj pravda – nájdeš tam všetky známe chute ako
čokoláda, mäta, lekvár, ale môžeš natrafiť aj na špenát, pečienku alebo
držky. George tvrdí, že raz mal dokonca jednu, čo chutila ako šušeň.“
Ron si vzal zelenú fazuľku, pozorne si ju obzrel a odhryzol z končeka.
„Fuj – nehovoril som? Ružičkový kel.“
Skúšali fazuľky každej chuti jednu po druhej a čas im príjemne
ubiehal. Harry mal hrianku, kokos, varenú fazuľu, jahodu, kari korenie,
trávu, kávu, sardinku, dokonca našiel odvahu ochutnať aj kúštiček zo sivej
fazuľky, ktorej sa Ron radšej ani nedotkol, a ukázalo sa, že to bolo čierne
korenie.
Krajina ubiehajúca za oknom bola čoraz neobývanejšia. Po úhľadných
poliach ani stopy. Vystriedali ich lesy, divoké bystriny a tmavozelené vrchy.
Ozvalo sa zaklopanie a do kupé vošiel chlapec s okrúhlou tvárou,
okolo ktorého Harry prechádzal na nástupišti deväť a tri štvrte. Bol celý
uplakaný.
„Prepáčte,“ prehovoril, „nevideli ste náhodou moju ropuchu?“
Keď pokrútili hlavou, znova sa rozplakal: „Zase ju nemám! Stále sa mi
stráca!“
„Určite sa ti vráti,“ utešoval ho Harry.
„Áno,“ povedal chlapec smutne. „Keby ste ju však videli...“
A odišiel.
„Nechápem, prečo ho to tak vzalo,“ povedal Ron. „Keby som mal
ropuchu, snažil by som sa jej čo najrýchlejšie zbaviť. No ja s tým svojím
Prašivcom by som mal byť radšej ticho.“
Potkan stále nerušene driemal Ronovi na kolenách.
„Keby zdochol, človek by si to ani nevšimol,“ dodal Ron znechutene.
„Včera som sa pokúšal premeniť ho na žlto, nech je aspoň trochu
zaujímavejší, no nepodarilo sa mi to. Predvediem ti to, pozeraj sa...“
Chvíľu sa hrabal v kufri a vytiahol veľmi opotrebovaný prútik. Na
niekoľkých miestach bolo z neho odštipnuté a na konci sa lesklo čosi biele.
„Už mi z neho trčí vlas jednorožca. No čo už...“
Práve zdvihol prútik nad hlavu, keď sa rozleteli dvere ich kupé. V nich
stál opäť chlapec so stratenou ropuchou a s ním nejaké dievča. Na sebe
malo novučičký rokfortský habit.
„Nevideli ste tu ropuchu? Nevillovi sa stratila,“ povedala. Mala
panovačný tón, husté hnedé vlasy a pomerne veľké predné zuby.
„Už sme mu raz povedali, že nie,“ povedal Ron, dievča ho nepočúvalo
a hľadelo na prútik v jeho ruke.
„Ach, vy čarujete? To sa teda pozriem.“
A sadla si. Ron zostal zarazený.
„Hm – no dobre.“
Odkašlal si.
„Slnečný svit, tráva, melón ako med, nech je tento potkan žltý, a to
hneď!“
Mávol prútikom, no nič sa nestalo. Prašivec zostal sivý a ďalej tuho
spal.
„Nepomýlil si sa náhodou?“ opýtalo sa dievča. „Nejako to nevyšlo. Ja
som si skúšala zopár kúziel, len tak, aby som nevyšla z cviku, a všetky
fungovali. U nás v rodine nemáme nijakého čarodejníka a všetkých veľmi
prekvapilo, keď mi prišiel ten list zo školy, ja som však mala obrovskú
radosť, samozrejme, veď viete, je to najlepšia čarodejnícka škola, aká
existuje, aspoň tak som počula – všetky učebnice viem už naspamäť,
samozrejme, len dúfam, že to bude stačiť – inak, som Hermiona
Grangerová, a vy?“
Toto všetko zo seba len tak vysypala.
Harry sa pozrel na Rona a dosť mu odľahlo, keď zbadal jeho užasnutú
tvár, pretože ani on sa neučil všetky učebnice naspamäť.
„Ja som Ron Weasley,“ zamumlal.
„Harry Potter,“ povedal Harry.
„Naozaj?“ zbystrila pozornosť Hermiona. „Viem o tebe všetko,
pravdaže, všetko – zohnala som si zopár kníh ako doplnkové čítanie, si v
Moderných čarodejníckych dejinách, v Rozmachu a páde čiernej mágie a v
Historických medzníkoch čarodejníckych dejín 20. storočia.“
„Vážne?“ opýtal sa Harry ako v mrákotách.
„Moje nervy, ty o tom nevieš, keby išlo o mňa, prečítam si všetko, čo
sa dá,“ povedala Hermiona. „Viete už, na akej fakulte budete? Pýtala som
sa už viacerých, ja dúfam, že budem v Chrabromile, myslím si, že tá je
najlepšia. Vraj tam chodil aj sám Dumbledore, ale podľa mňa, ani
Bystrohlav by nebol zlý... No radšej ideme hľadať Nevillovu ropuchu. Vy
dvaja sa už prezlečte, lebo o chvíľu tam budeme.“
Zvrtla sa a odišla spolu s chlapcom so stratenou ropuchou.
„Je mi jedno, na akej fakulte budem, len nech tam nie je ona,“
vzdychol si Ron. Hodil prútik naspäť do kufra. „Sprosté kúzlo – povedal mi
ho George, stavím sa, že si zo mňa opäť vystrelil.“
„Na akú fakultu chodia tvoji bratia?“ opýtal sa Harry.
„Chrabromil,“ povedal Ron. Opäť sa zatváril veľmi smutne. „Aj mama
s otcom tam chodili. Neviem, ako sa zatvária, keď sa dozvedia, že ja tam
nie som. Bystrohlav by tiež ušiel, ale predstav si, že ma dajú do Slizolinu.“
„Tam chodil Vol..., teda Veď-Vieš-Kto, nie?“
„Hej,“ prikývol Ron. Klesol na sedadlo a tváril sa veľmi nešťastne.
„Pozri sa, Ron, Prašivec má tuším o niečo svetlejšie končeky fúzov,“
povedal Harry, aby odpútal Ronovu pozornosť. „Ozaj, čo robia tvoji
najstarší bratia, tí, čo už doštudovali?“
Harryho zaujímalo, čo robí taký čarodejník, keď skončí školu.
„Charlie je v Rumunsku, študuje tam draky, a Bili je v Afrike, robí tam
niečo pre Gringottbanku,“ povedal Ron. „Ozaj, počul si, čo sa stalo v
Gringottbanke? Písali o tom v Dennom Prorokovi, ale tie noviny zrejme u
muklov nedostať – niekto sa vraj pokúsil vylúpiť veľmi tajný trezor.“
Harry zostal ako obarený.
„Naozaj? A čo sa s ním stalo?“
„Práve že nič, preto je z toho také haló. Nechytili ich. Môj oco vraví,
že to musel byť nejaký veľmi mocný zlý čarodej, keď si dovolil vniknúť do
Gringottbanky, najčudnejšie na tom však je, že nič nezmizlo. Samozrejme,
že všetci sa boja, či za tým náhodou nie je Veď-Vieš-Kto.“
Harrymu tá správa vŕtala v hlave. Mal pocit, že pri každej zmienke o
Veď-Vieš-Kom začína pociťovať záchvev strachu. Zrejme to nejako
súviselo s tým, že vstupuje do čarovného sveta, oveľa viac sa mu však
páčilo, keď mohol predtým bez obáv vysloviť ,Voldemort.‘
„Máš svoj obľúbený metlobalový tím?“ spýtal sa Ron.
„Hm – nijaký nepoznám,“ priznal Harry.
„Čože!“ Ron zostal úplne ohromený. „Veď to je predsa najkrajšia hra
na svete...“ A spustil. Rozprával Harrymu o štyroch loptičkách a pozíciách
siedmich hráčov, opísal mu priebeh najslávnejších zápasov, na ktorých bol
so svojimi bratmi, a zdôveril sa mu, akú metlu by si rád kúpil, keby mal
peniaze. Práve Harrymu vysvetľoval rôzne finty, ktoré sa počas hry
používajú, keď sa opäť rozleteli dvere kupé, no tentoraz to nebol Neville,
chlapec so stratenou ropuchou, ani Hermiona Grangerová.
Dovnútra vošli traja chlapci a Harry hneď spoznal toho v strede: bol to
ten bledý chalan z obchodu madam Malkinovej. Tentoraz hľadel na
Harryho s oveľa väčším záujmom ako vtedy v Šikmej uličke.
„Je to pravda?“ opýtal sa. „Každý v tomto vlaku hovorí, že tu sedí
Harry Potter. To si ty?“
„Hej,“ odvetil Harry. Pozrel sa na zvyšných dvoch chlapcov. Boli
zavalití a tvárili sa veľmi podlo. Stáli pri Dracovi každý z jednej strany a
vyzerali ako jeho telesní strážcovia.
„Ach, toto je Crabbe a toto Goyle,“ povedal bledý chlapec ľahostajne,
keď si všimol, že si ich Harry obzerá. „A ja sa volám Malfoy, Draco
Malfoy.“
Ron si slabo odkašlal, vyzeralo to však, akoby sa dusil smiechom.
Draco Malfoy sa naňho zadíval.
„Moje meno sa ti zdá smiešne? Teba sa človek ani pýtať nemusí, kto
si. Otecko mi povedal, že všetci Weasleyovci majú červené vlasy, pehy a
viac detí, ako si môžu dovoliť.“
Otočil sa k Harrymu. „Čoskoro prídeš na to, že niektoré čarodejnícke
rodiny sú lepšie ako tie druhé, Potter. Nemal by si sa kamarátiť s tými
nesprávnymi. V tom ti rád pomôžem.“
Natiahol ruku smerom k Harrymu, no ten ju nechytil.
„Myslím si, že sám najlepšie viem, kto je pre mňa tým nesprávnym,
vďaka,“ povedal odmerane.
Draco Malfoy síce neočervenel, no jeho bledé líca nadobudli
ružovkastý odtieň.
„Na tvojom mieste by som si dával pozor, Potter,“ povedal pomaly.
„Ak nebudeš zdvorilejší, skončíš ako tvoji rodičia, tí tiež nevedeli, čo je pre
nich dobré a čo nie. Zahadzuješ sa s takými chudákmi, ako sú Weasleyovci
a ten strelený Hagrid a to ťa poznačí.“
Harry i Ron naraz vstali.
„Povedz to ešte raz,“ vyzval ho Ron a tvár mal rovnako červenú ako
vlasy.
„Ale, tak vy nás chcete zbiť?“ škeril sa Malfoy.
„Ak okamžite nevypadnete, tak áno,“ povedal Harry oveľa
odvážnejšie, než sa cítil, pretože Crabbe Goyle boli omnoho väčší ako oni
dvaja s Ronom.
„Ale nám sa nechce odísť, však, chlapci? My sme už všetko pojedli, a
vy tu ešte nejaké zásoby máte.“
Goyle sa načiahol za čokoládovými žabkami na sedadle vedľa Rona –
Ron vyskočil, no skôr ako sa Goyla vôbec dotkol, ten zo seba vyrazil
hrôzostrašný výkrik.
Na prste mu visel potkan Prašivec, ostré zúbky zaťaté hlboko v
Goylovej hánke – Crabbe s Malfoyom ustúpili, pretože Goyle hrozne
zavýjal a zo všetkých síl sa pokúšal Prašivca striasť, a keď Prašivec
napokon odletel a narazil o okno, všetci traja okamžite zdúchli. Možno si
mysleli, že medzi sladkosťami číhajú ďalšie potkany, a možno začuli kroky,
lebo vzápätí sa objavila Hermiona Grangerová.
„Čo sa to tu robí?“ opýtala sa, keď zbadala sladkosti na dlážke a Rona,
ako drží Prašivca za chvost.
„Tuším utrpel knokaut,“ povedal Ron Harrymu. Lepšie sa Prašivcovi
prizrel. „Nie – to azda nie – on zase spí.“
A tak aj bolo.
„Ty sa poznáš s Malfoyom?“
Harry mu vysvetlil, ako sa stretli v Šikmej uličke.
„Počul som o ich rodine,“ povedal Ron znechutene. „Boli medzi
prvými, čo sa k nám vrátili potom, ako Veď-Vieš-Kto zmizol. Tvrdili, že ich
začaroval. Ale ocko tomu neverí. Podľa neho vraj Malfoyovmu otcovi
nemožno odpustiť, že prešiel k temným silám.“ Obrátil sa k Hermione.
„Môžeme ti nejako pomôcť?“
„Radšej sa poponáhľajte a rýchlo si oblečte habity, bola som sa vpredu
opýtať sprievodcu a ten mi povedal, že každú chvíľu sme tam. Dúfam, že
ste sa nebili? Môžete mať totiž nepríjemnosti skôr, ako tam prídeme!“
„Prašivec sa bil, nie my,“ zamračil sa Ron. „Bola by si taká láskavá a
odišla, aby sme sa mohli prezliecť?“
„Dobre – prišla som sem len preto, lebo ostatné decká sa správajú
veľmi detinský, naháňajú sa hore-dolu po chodbách,“ povedala Hermiona
povýšenecky. „Inak, máš na nose špinku, vieš o tom?“
Ron za ňou neveriacky hľadel. Harry pozeral von oknom. Pomaly sa
stmievalo. Pod purpurovočervenou oblohou videl obrysy hôr a lesov. Zdalo
sa, akoby vlak spomaľoval.
On i Ron si vyzliekli bundy a navliekli sa do dlhých čiernych habitov.
Ronovi bol ten jeho trochu krátky, vytŕčali mu spod neho nohavice.
Vlakom sa rozľahol hlas: „O päť minút vchádzame do Rokfortu.
Batožinu nechajte, prosím, vo vlaku, dovezieme vám ju do školy zvlášť.“
Harry cítil slabosť v žalúdku a všimol si, že Ron je pod pehami tiež
veľmi bledý. Napchali si do vreciek zvyšné sladkosti a vyšli na chodbičku
do tlačiaceho sa davu.
Vlak viditeľne spomaľoval, až napokon zastal. Všetci sa tisli smerom k
dverám a vystupovali na malé, tmavé nástupište. Harry sa na chladnom
nočnom vzduchu striasol od zimy. Odrazu sa nad hlavami študentov
rozhojdal lampáš a Harry začul známy hlas: „Prváci! Prváci ku mne!
Všetko okej, Harry?“
Nad záplavou hláv žiarila Hagridova zarastená tvár.
„Poďte, nasledujte ma – ešte nejakí prváci? Pozor, schod! Prvý ročník
za mnou!“
Šmýkajúc sa a potkýnajúc schádzali za Hagridom strmým úzkym
chodníkom. Na oboch stranách bola hlboká tma a Harry usúdil, že všade
okolo nich je zrejme hustý les. Takmer nik neprehovoril. Len Neville,
chlapec, ktorému sa jednostaj strácala ropucha, zo dva razy vzdychol.
„O chvíľu uvidíte Rokfort,“ zakričal na nich Hagrid cez plece, „hneď
za touto zatáčkou.“
A vzápätí sa ozvalo hlasité ,Ááách‘!
Úzky chodník odrazu vyústil na kraji veľkého čierneho jazera. Na
vysokej hore na druhom brehu stál obrovský hrad s nespočetnými vežami a
vežičkami a jeho okná svetielkovali do hviezdnatej oblohy.
„Do každého člna len štyria!“ kričal Hagrid, ukazujúc na flotilu
malých člnov pohojdávajúcich sa na vode hneď pri brehu. Za Harrym a
Ronom vstúpili do člna Neville a Hermiona.
„Sme všetci?“ zakričal Hagrid, ktorý mal čln sám pre seba. „Tak
potom – VPRED!“
V tej chvíli sa celá flotila člnov začala naraz kĺzať po jazere,
hladučkom ako sklo. Všetci mlčky hľadeli na obrovský hrad nad nimi. Keď
sa priblížili k útesu, na ktorom stál, týčil sa im vysoko nad hlavami.
„Hlavy dolu!“ vykríkol Hagrid, keď prvý z člnov priplával k útesu.
Všetci sklonili hlavy a člnky ich niesli cez závoj brečtanu, zakrývajúci
široký otvor na prednej stene útesu. Viezli sa tmavým tunelom, ktorý
zrejme viedol rovno popod hradom, až kým sa doplavili k akémusi
podzemnému prístavu, kde vystúpili z člnov na skaly a kamienky.
„Hej, ty! Nie je to tvoja ropucha?“ spýtal sa Hagrid, ktorý skontroloval
člny, len čo všetci vystúpili.
„Gertrúda!“ zvolal Neville celý šťastný a natiahol k nemu ruky. Potom
kráčali za Hagridovým lampášom hore strmou cestičkou, vysekanou do
skaly, až napokon vystúpili na hebký, vlhký trávnik v tieni hradu.
Vyšli po kamenných schodoch a zastali v hlúčiku pred masívnou
dubovou bránou.
„Ste všetci? Hej, ty tam, máš svoju ropuchu?“
Hagrid zdvihol obrovitánsku päsť a tri razy zabúchal na bránu.
7
Rokfortský klobúk
Brána sa okamžite otvorila. A pred nimi stála vysoká, čiernovlasá
čarodejnica v smaragdovozelenom plášti. Tvárila sa veľmi prísne a
Harrymu pri pohľade na ňu zišlo na um, že tú si veru neradno pohnevať.
„To sú prváci, pani profesorka McGonagallová,“ povedal Hagrid.
„Ďakujem, Hagrid. Ja sa už o nich postarám.“
Otvorila bránu dokorán. Vstupná hala bola taká obrovská, že by sa do
nej zmestil celý dom Dursleyovcov. Kamenné steny osvetľovali horiace
fakle ako v Gringottbanke, strop bol taký vysoký, že naňho ani nedovideli,
a pred nimi sa týčilo majestátne mramorové schodište, ktoré viedlo na
vrchné poschodia.
Kráčali za profesorkou McGonagallovou po dlážke z kamenných
dlaždíc. Spoza dverí vpravo počul Harry hukot stoviek hlasov – zvyšok
školy je zrejme už tu -, profesorka McGonagallová však prvákov zaviedla
do malej, prázdnej komnaty trochu bokom od vstupnej haly. Vošli dovnútra
a odrazu stáli jeden vedľa druhého, oveľa bližšie, než by stáli inokedy, a
nervózne sa rozhliadali okolo seba.
„Vitajte na Rokforte,“ privítala ich profesorka McGonagallová. „O
malú chvíľu sa začne slávnostný banket na počesť začiatku nového
školského roka, no skôr ako zaujmete svoje miesta vo Veľkej sieni, budete
roztriedení do jednotlivých fakúlt. Rozdeľovanie je veľmi dôležitá
ceremónia, pretože pokiaľ ste tu na Rokforte, vaša fakulta bude pre vás
takmer ako rodina. V rámci nej budete mať spoločné vyučovanie, spávať
budete na fakultnom internáte a voľný čas budete tráviť vo fakultnej
klubovni.
Naše štyri fakulty sa volajú Chrabromil, Bifľomor, Bystrohlav a
Slizolin. Každá má svoju slávnu históriu a z každej vyšli vynikajúci
čarodejníci a čarodejnice. Pokiaľ ste na Rokforte, za každý úspech získate
pre svoju fakultu body, no za každé porušenie školského poriadku sa vašej
fakulte body strhnú. Fakulta s najvyšším počtom bodov získa na konci
školského roka školský pohár, najvyššiu poctu. Pevne verím, že každý z vás
bude pre svoju budúcu fakultu prínosom.
Triediaca ceremónia sa začne o niekoľko minút a bude sa konať pred
zrakmi celej školy. Takže, kým tu budete čakať, trošku sa upravte.“
Očami spočinula na Nevillovi, ktorý mal habit zaviazaný pod ľavým
uchom, a na Ronovom špinavom nose. Harry si nervózne uhládzal vlasy.
„Len čo bude všetko pripravené, prídem po vás,“ povedala profesorka
McGonagallová. „Buďte tu, prosím, potichu.“
Keď vyšla z komnaty, Harry preglgol.
„Ako nás to vlastne budú triediť?“ opýtal sa Rona.
„Dajú nám zrejme nejaký test. Fred vravel, že to veľmi bolí, ale podľa
mňa len žartoval.“
Harrymu až tak srdce stislo od ľaku. Test? Pred celou školou? Ale veď
on nevie ani jedno kúzlo – čo tam, preboha, len urobí? S takým niečím veru
nerátal. Ustráchane sa rozhliadol vôkol seba a videl, že aj ostatní sa boja.
Nikto toho veľa nenahovoril, okrem Hermiony Grangerovej – tá si potichu
opakovala všetky kúzla, čo vedela, a nahlas rozmýšľala, ktoré z nich asi tak
bude potrebovať. Harry sa usiloval nevnímať ju, ale veľmi sa mu to
nedarilo. Ešte nikdy, nikdy v živote sa tak nebál, dokonca ani vtedy nie,
keď niesol Dursleyovcom zo školy poznámku, že nejakým záhadným
spôsobom zafarbil učiteľke parochňu na modro. Nespúšťal oči z dverí.
Každú chvíľu sa profesorka McGonagallová vráti a odvedie ho na popravu.
Odrazu sa stalo niečo, čo ho tak vyľakalo, že vyskočil pol metra od
zeme – niekoľko detí za ním vykríklo.
„Čo sa to...?“
Zostal ako obarený. Rovnako ako všetci okolo neho. Cez zadnú stenu
prúdilo do miestnosti asi dvadsať duchov. Perleťovobieli a čiastočne
priesvitní lietali po miestnosti, rozprávali sa medzi sebou a prvákov si
vôbec nevšímali. Zdalo sa, že sa hádajú. Jeden z nich, ten, čo vyzeral ako
malý tučný mních, povedal: „Vravím ti, odpusti a zabudni, mali by sme mu
dať ešte jednu šancu...“
„Môj milý Tučniak, nedali sme Zloduchovi šancí až-až? Robí nám
všetkým zlé meno a dobre vieš, že vlastne ani nie je duch – a vy čo tu
robíte?“
Duch s obrovským golierom a pančucháčmi si odrazu všimol prvákov
pod sebou.
Nik mu neodpovedal.
„Noví študenti!“ zvolal Tučniak a doširoka sa na nich usmial. „Čakáte
na triedenie, však?“
Niekoľko detí mlčky prikývlo.
„Dúfam, že budete v Bifľomore!“ zvolal Tučniak. „Tam som chodil aj
ja, viete.“
„Môžeme ísť,“ ozval sa prísny hlas. „Triediaca ceremónia sa začne o
chvíľočku.“
To bola profesorka McGonagallová, ktorá sa medzitým vrátila.
Duchovia jeden po druhom odleteli cez náprotivnú stenu.
„Postavte sa do zákrytu,“ prikázala profesorka McGonagallová
prvákom, „a nasledujte ma.“
Harry sa cítil, akoby mal nohy z olova, za ním stál chlapec s
pieskovými vlasmi a pred ním Ron. Opustili komnatu, kráčali naspäť halou
a dvojitými dverami vstúpili do Veľkej siene.
Harrymu ani vo sne nenapadlo, že existuje také zvláštne a čarokrásne
miesto. Miestnosť ožarovali tisíce a tisíce sviečok, ktoré sa vznášali vo
vzduchu nad štyrmi dlhočiznými stolmi, za ktorými sedeli zvyšní študenti.
Profesorka odviedla prvákov do stredu sály, tam zostali stáť v rade vedľa
seba, čelom k študentom a chrbtom k učiteľom. Hľadeli na nich stovky
tvárí, ktoré v mihotavom svetle sviečok pripomínali bledé lampáše. Kde-tu
medzi študentmi boli roztrúsení striebristí duchovia. Harry sa chcel vyhnúť
všetkým tým pohľadom, preto uprel zrak dohora a uvidel tam
zamatovočierny strop posiaty hviezdami. Počul, ako Hermiona šepká:
„Začarovali ho, aby vyzeral ako naozajstná obloha. Čítala som o tom v
publikácii Rokfort a jeho dejiny.“
Naozaj bolo ťažké uveriť, že tam hore bol plafón, že Veľká sieň nie je
pod šírym nebom.
Harry opäť pozrel pred seba, a to práve vo chvíli, keď profesorka
McGonagallová pred prvákov kládla stoličku. Na ňu položila špicatý
čarodejnícky klobúk. Ten klobúk bol poplátaný, obdratý a hrozne špinavý.
Teta Petunia by dačo také vo svojom dome nestrpela.
Možno z neho budeme musieť vyčarovať králika, prebleslo Harrymu
hlavou, alebo niečo také – všimol si, že všetci, rovnako ako on, upierajú
zrak na klobúk. Niekoľko sekúnd panovalo absolútne ticho. Odrazu sa
klobúk mykol. Trhlina nad obrubou sa doširoka otvorila ako ústa – a klobúk
sa pustil do spevu:
Ach, možno sa vám nezdám pekný,
oči však všetko nevidia...
Dám na to krk, že nenájdete
múdrejší klobúk, než som ja.
Majte si svoje čierne čiapky,
cylindre lesklé, čo ja viem;
rokfortský klobúk som, viem veľa
a aj vás hravo pretromfnem.
Nič v svojich hlavách neskryjete –
triediaci klobúk vie to hneď,
nasaďte si ma, uvidíte,
aké miesto vám určil svet.
Môže to byť aj v Chrabromile –
tam žijú všetci odvážni,
čo statočne a s chrabrým srdcom
na skutky menia dávne sny.
Alebo v takom Bifľomore
pre poctivcov je miesta dosť,
pre všetkých, ktorí trpezlivo,
čestne si plnia povinnosť.
Nájdete sa aj v Bystrohlave,
keď máte v hlave filipa.
Takých, čo sršia vtipom, umom,
Bystrohlav pekne privíta.
Ale aj tamto v Slizoline
nikto by lepších nenašiel,
tam veru všetkého sú schopní,
len aby dosiahli svoj cieľ.
Tak si ma nasaďte, a rýchlo!
Kto skúsi, ten to uhádne.
Ste v dobrých rukách (žiadne nemám)
a myslí mi to parádne!
Keď klobúk dospieval, v sále zaznel búrlivý potlesk. Klobúk sa uklonil
každému zo štyroch stolov a potom zostal opäť nehybne ležať.
„Nemusíme robiť nič iné, len si ho dať na hlavu,“ pošepol Ron
Harrymu. „Ja toho Freda zabijem, tvrdil mi, že budem musieť bojovať s
trolom.“
Harry sa nepatrne usmial. Áno, položiť si na hlavu klobúk je oveľa
ľahšie ako predvádzať nejaké čary, no najradšej by si ho skúsil, keď sa
nebude nik pozerať. Ten klobúk predsa len žiadal dosť; Harry si nepripadal
ani statočný, ani vtipný, v tejto chvíli mal pocit, že neoplýva ani jednou z
menovaných vlastností. Keby ten klobúk spomenul fakultu pre tých, čo sa
cítia neisto, tá by bola asi preňho tá pravá.
Profesorka McGonagallová vystúpila dopredu a v rukách držala dlhý
zvitok pergamenu.
„Keď prečítam vaše meno, nasadíte si klobúk a sadnete si na stoličku,“
povedala. „Abbottová Hannah!“
Z radu vystúpilo ružolíce dievča s plavými vrkočmi, nasadilo si
klobúk, ktorý sa jej zošuchol až na nos, a sadlo si. Chvíľu bolo ticho.
„BIFĽOMOR!“ vykríkol klobúk.
Hannah vykročila k bifľomorskému stolu, odkiaľ sa ozýval potlesk a
výkriky. Harry videl, ako jej duch objemného Tučniaka veselo kýva.
„Bonesová Susan!“
„BIFĽOMOR!“ zakričal opäť klobúk, Susan odcupitala k tomu istému
stolu a sadla si vedľa Hannah.
„Boot Terry!“
„BYSTROHLAV!“
Tentoraz sa radoval druhý stôl zľava. Keď k nemu Terry dorazil,
niekoľkí študenti sa postavili a blahoželali mu.
„Brocklehurstová Mandy“ išla tiež do Bystrohlavu, „Brownová
Lavender“ putovala ako prvá do Chrabromilu, tentoraz prepukli ovácie pri
stole celkom vľavo. Harry videl Ronových bratov-dvojičky, ako od radosti
výskajú.
„Bulstrodovú Millicent“ zaradil klobúk do Slizolinu. Harry nevedel, či
sa mu to po tom všetkom, čo o Slizoline počul, len zdá, mal však pocit, že
už na pohľad sú mu tam všetci nesympatickí.
Teraz ho veru už riadne bolelo brucho. Spomenul si na to, ako sa v
starej škole delili na telocviku do družstiev. Vždy tam zostal stáť posledný,
nie preto, že by nebol dobrý, ale preto, lebo všetci sa báli, aby si o nich
Dudley nemyslel, že chcú s ním hrať.
„Finch-Fletchley Justin!“
„BIFĽOMOR!“
Harry si všimol, že niekedy klobúk vykríkne okamžite, inokedy chvíľu
premýšľa. „Finnigan Seamus“, chlapec s pieskovými vlasmi, ktorý stál
hneď vedľa Harryho, si sadol na stoličku a trvalo takmer minútu, kým
klobúk rozhodol, že pôjde do Chrabromilu.
„Grangerová Hermiona!“
Hermiona sa rozbehla k stoličke a dychtivo si narazila klobúk na
hlavu.
„CHRABROMIL!“ vykríkol klobúk. Ron si vzdychol.
Harrymu odrazu skrsla hrozná myšlienka, jedna z tých, aké človeku
zídu na um vtedy, keď sa veľmi bojí. Čo ak ho nevyberú nikam? Čo ak tam
bude s klobúkom na nose sedieť celú večnosť, až pokým mu ho profesorka
McGonagallová nestrhne z hlavy a nepovie, že s najväčšou
pravdepodobnosťou došlo k omylu, a on sa bude musieť okamžite vrátiť
vlakom späť?
Keď vyvolali Nevilla Longbottoma, chlapca, ktorý ustavične strácal
svoju ropuchu, ten cestou k stoličke zakopol a spadol. Klobúk nie a nie sa
rozhodnúť. Keď konečne zakričal „CHRABROMIL“, Neville sa rozbehol
aj s klobúkom na hlave preč a potom musel zase bežať späť, sprevádzaný
výbuchmi smiechu, aby ho podal „MacDougalovej Morag“.
Keď začul svoje meno Malfoy, pyšne vykročil ku klobúku a vzápätí sa
jeho želanie stalo skutočnosťou: klobúk sa mu ešte ani nedotkol hlavy a už
kričal: „SLIZOLIN!“
Malfoy vykročil smerom k svojim priateľom Crabbovi a Goylovi a
bolo na ňom vidno, že je sám so sebou spokojný.
Veľa detí už nezostávalo.
„Moon“... „Nott“... „Parkinsonová“... potom dve dvojičky: „Patilová“
a „Patilová“... za nimi „Perksová Sally-Anne“... a napokon...
„Potter Harry!“
Keď Harry vykročil k stoličke, zo všetkých strán k nemu doliehal
šepot, akoby sa po celej sieni rozhorelo množstvo malých syčiacich
ohníčkov.
„Povedala Potter?“
„Ten Harry Potter?“
Posledné, čo Harry videl, skôr ako mu klobúk zaclonil výhľad, bola
sála plná ľudí a všetci naťahovali krky, aby naňho lepšie videli. Vzápätí
hľadel na čierne vnútro klobúka. Čakal.
„Hmm,“ povedal mu do ucha tenký hlások. „Ťažké. Veľmi ťažké.
Vidím veľa odvahy. Hlúpy tiež nie si. Je tu aj talent, ach, panebože, áno –
obrovská túžba niečo dokázať, no ale toto je zaujímavé... Kam ťa len dám?“
Harry dlaňami mocne zovrel hrany stoličky a pomyslel si: Len nie
Slizolin, len nie Slizolin.
„Takže Slizolin nie, hm?“ opýtal sa tenký hlások. „Naozaj? Môžeš sa
stať slávnym, v hlave máš na to všetko, čo treba, a Slizolin ti môže k sláve
pomôcť, o tom niet pochýb – tak čo? Dobre, keď tak veľmi chceš – tak teda
CHRABROMIL!“
Harry počul, že klobúk to posledné slovo vykríkol na celú sálu. Sňal si
ho z hlavy a s roztrasenými kolenami kráčal k chrabromilskému stolu. Bol
šťastný, že ho klobúk niekam zaradil a že to nebol Slizolin, a vôbec si
nevšimol, že mal najväčší potlesk zo všetkých. Prefekt Percy vstal a odušu
mu triasol rukou, zatiaľ čo weasleyovske dvojičky jačali: „Máme Pottera!
Máme Pottera!“ Harry si sadol oproti duchovi s obrovským golierom,
ktorého videl už predtým. Duch ho potľapkal po pleci a Harry mal pocit,
akoby ho niekto ponoril do vedra s ľadovou vodou.
Konečne mal dobrý výhľad na Profesorský stôl. Na jeho bližšom konci
sedel Hagrid; všimol si, že sa naňho Harry díva, a zdvihol oba palce. Harry
sa naňho usmial. V strede obrovského stola sedel na veľkej zlatej stoličke
Albus Dumbledore. Harry ho hneď spoznal podľa kartičky z čokoládový
žabiek, ktoré rozbaľoval vo vlaku. Dumbledorove strieborné vlasy boli
jedinou vecou v celej sieni, ktoré žiarili rovnako jasne ako duchovia. Harry
si všimol aj profesora Quirrella, nervózneho mladíka z Deravého kotlíka.
Vo veľkom purpurovom turbane vyzeral naozaj veľmi čudne.
Už zostali len štyria žiaci, ktorých bolo treba zatriediť. „Thomas
Dean“, černošský chlapec, ešte vyšší ako Ron, zaujal miesto pri stole
Chrabromilu. „Turpinovú Lisu“ zaradil klobúk do Bystrohlavu a teraz
prišiel rad na Rona. Ten bol už od strachu celý zelený. Harry zovrel pod
stolom obe ruky v päsť a o sekundu neskôr klobúk vykríkol:
„CHRABROMIL“!
Harry začal zúrivo tlieskať spolu s ostatnými a vyčerpaný Ron klesol
na stoličku hneď vedľa neho.
„Výborne, Ron, si skvelý,“ povedal Percy Weasley dôležito práve vo
chvíli, keď „Zambini Blaise“ putoval do Slizolinu. Profesorka
McGonagallová zrolovala pergamen a odniesla Triediaci klobúk.
Harry sa pozrel na prázdny zlatý tanier pred sebou. Až teraz si
uvedomil, aký je hladný. Odvtedy, čo jedol tekvicové pirôžky, uplynula celá
večnosť.
Albus Dumbledore vstal. Milo sa na žiakov usmial a doširoka k nim
vystrel ruky, akoby to, že ich tu všetkých vidí, bolo preňho tým najväčším
potešením.
„Vitajte!“ zvolal. „Vitajte v novom školskom roku opäť na Rokforte!
Skôr než sa začne samotný banket, dovoľte mi pár slov.“ A zvolal: „Pako!
Tuky! Fuky! Štip!
Ďakujem vám!“
A sadol si. Každý sa radoval a tlieskal. Harrymu to bolo trochu
smiešne.
„Nie je on – šibnutý?“ opýtal sa Percyho zmätene.
„Šibnutý?“ opakoval Percy afektovane. „Je to génius! Najlepší
čarodejník na svete! Ale trochu šibnutý je, to áno. Zemiaky, Harry?“
Harry od prekvapenia otvoril ústa. Taniere a misy pred ním boli plné
jedla. V živote nevidel na jednom stole toľko dobrôt: rostbíf, pečené kura,
bravčové a teľacie rezne, párky, slaninku s biftekom, varené zemiaky,
pečené zemiaky, zemiakové hranolčeky, pečené placky, hrášok, mrkvičky,
omáčky, kečup a z nejakých nepochopiteľných príčin aj mentolové cukríky.
Dursleyovci síce nenechávali Harryho o hlade, no nikdy mu tiež
nedovolili najesť sa dosýta. To, na čo mal Harry chuť, mu Dudley vždy
uchmatol, aj keď mu potom bolo z toho zle. Harry si naložil zo všetkého
trochu, vynechal len mentolové cukríky, a pustil sa do jedenia. Jedna báseň.
„To vyzerá dobre,“ povedal duch s golierom smutne, nespúšťajúc oči z
Harryho, ktorý si práve krájal rezeň.
„Ty si nedáš?“
„Nejedol som už takmer štyristo rokov,“ vzdychol si duch. „Nemusím
síce jesť, ale to vieš, človeku to chýba. Tuším som sa zabudol predstaviť.
Sir Nicholas de Mimsy-Porpington k vašim službám. Stály obyvateľ
Chrabromilskej veže.“
„Ja viem, kto si!“ vyhŕkol Ron. „Bratia mi o tebe hovorili – ty si
Takmer bezhlavý Nick!“
„Bol by som rád, keby ste ma volali Sir Nicholas de Mimsy...“ povedal
duch trochu odmerane, no pieskovovlasý Seamus Finnigan mu skočil do
reči.
„Takmer bezhlavý? Ako môžeš byť takmer bezhlavý?“
Sir Nicholas sa tváril veľmi namrzene, akoby sa rozhovor neuberal
tým smerom, akým by si želal.
„Takto,“ povedal podráždene. Chytil sa za ľavé ucho a potiahol. Celá
hlava sa mu odklopila od krku a padla mu na plece, akoby ju mal na pánte.
Zrejme sa v minulosti niekto pokúsil zoťať mu hlavu, a neurobil to dosť
dôsledne. Potešený užasnutými pohľadmi hlavu opäť pustil a tá mu skočila
späť na krk. Odkašlal si a povedal: „Takže – nové posily Chrabromilu!
Dúfam, že nám tento rok pomôžete získať školský pohár. Ešte nikdy sa
nestalo, aby Chrabromil tak dlho nevyhral. Slizolin získal pohár šiesty rok
po sebe! S Krvavým barónom sa to už nedá vydržať – to je hlavný duch
Slizolinu.“
Harry sa pozrel smerom k stolu Slizolinu a uvidel tam sedieť
hrôzostrašného ducha s prázdnym pohľadom, vyziabnutou tvárou a plášťom
posiatym striebornou krvou. Sedel hneď vedľa Malfoya, ktorý, na Harryho
veľkú radosť, nebol príliš nadšený zasadacím poriadkom.
„Prečo je celý od krvi?“ opýtal sa Seamus zvedavo.
„Neviem, nepýtal som sa ho,“ odvetil Takmer bezhlavý Nick
diplomaticky.
Keď všetci zjedli, koľko vládali, zvyšné jedlo jednoducho zmizlo a
taniere ostali žiarivo čisté ako predtým. Vzápätí sa objavili dezerty.
Obrovské kusy zmrzliny všetkých možných príchutí, jablkové koláče,
ovocné košíčky, čokoládové veterníčky, lekvárové šišky, oblátky, jahody,
ovocné želé, ryžový puding...
Harry si práve nakladal ovocný košíček, keď sa rozhovor zvrtol na
rodinu.
„Ja som pol na pol,“ povedal Seamus. „Otec je mukel. Mama sa mu
priznala až po svadbe, že je čarodejnica. Bol to preňho dosť veľký šok.“
Ostatní sa dali do smiechu.
„A čo ty, Neville?“ opýtal sa Ron.
„No, ja žijem s babičkou a tá je čarodejnica,“ povedal Neville, „celá
rodina bola presvedčená, že som skrz-naskrz mukel. Prastrýko Algie sa
niekoľkokrát pokúšal vytĺcť zo mňa nejaké čaro – raz ma sotil z
blackpoolského móla a skoro som sa utopil – do svojich ôsmich rokov som
sa vôbec neprejavil. Jedného dňa k nám prastrýko Elgie prišiel na večeru,
držal ma z okna na poschodí za členok dolu hlavou a práve v tej chvíli mu
prateta Enid ponúkla snehový koláčik, on sa pozabudol a pustil ma. A ja
som poskakoval ako lopta po celej záhrade až von na cestu. Všetci boli
unesení, babička sa od šťastia rozplakala. Mali ste vidieť, ako sa tvárili, keď
som sa vrátil – mysleli si, že ma už nikdy neuvidia. Prastrýko Algie mal
takú radosť, že mi kúpil ropuchu.“
Po Harryho druhom boku sa Percy Weasley a Hermiona rozprávali o
škole („Dúfam, že sa začneme hneď učiť, toľko toho ešte neviem, zaujíma
ma predovšetkým transfigurácia, veď vieš, premena niečoho na niečo iné,
prirodzene, chápem, že je to veľmi ťažké...“. „Budete robiť najskôr ľahšie
kúzla, premieňať zápalky na ihly a tak...“).
Harry, ktorému bolo teplo a začínal byť ospalý, sa pozrel smerom k
Profesorskému stolu. Hagrid pil plnými dúškami zo svojej čaše. Profesorka
McGonagallová sa zhovárala s profesorom Dumbledorom. Profesor
Quirrell v absurdnom turbane debatoval s učiteľom s mastnými čiernymi
vlasmi, orlím nosom a sinavou pleťou.
A potom sa to z ničoho nič stalo. Učiteľ s orlím nosom si prestal
všímať Quirrellov turban a zahľadel sa Harrymu priamo do očí – Harry
zacítil, ako mu jazvou na čele prebleskla ostrá, palivá bolesť.
„Au!“ skríkol a chytil sa dlaňou za hlavu.
„Čo sa ti stalo?“ spýtal sa Percy.
„N-nič.“
Bolesť pominula tak rýchlo, ako prišla. Nepríjemný pocit z toho
pohľadu však zostal.
„Kto je ten učiteľ, čo sedí vedľa profesora Quirrella?“ opýtal sa
Percyho.
„Á, takže ty už poznáš Quirrella? Nečudo, že je taký nervózny, ten
vedľa neho je profesor Snape. Učí elixíry, ale nie je z toho veľmi nadšený –
každý vie, že si brúsi zuby na Quirrellov predmet. Snape totiž vie o
temných silách strašne veľa.“
Harry Snapa hodnú chvíľu pozoroval, no ten už jeho pohľad
neopätoval.
Napokon zmizli aj dezerty a profesor Dumbledore opäť vstal. Sieň
stíchla.
„Hmm – teraz, keď sme sa už najedli a napili, dovoľte mi ešte pár slov.
Mám pre vás niekoľko pokynov súvisiacich so začiatkom školského roka.
Žiadam všetkých prvákov, aby vzali na vedomie, že žiakom je vstup
do lesa za školou prísne zakázaný. A niekoľkých študentov vyšších
ročníkov upozorňujem, že to platí aj pre nich.“
Dumbledore uprel svoje žiarivé oči na weasleyovské dvojčatá.
„Pán Filch, náš školník, ma požiadal, aby som vám pripomenul, že
čarovať mimo vyučovania na chodbách nie je dovolené.
Metlobalový turnaj sa začne v druhom týždni školského roka. Tí z vás,
ktorí majú záujem hrať za svoju fakultu, nech sa prihlásia u madam
Hoochovej. A ešte jedna vec, všetkým tým, ktorí nechcú zomrieť zdĺhavou
a strašnou smrťou, odporúčam, aby nevstupovali do pravej chodby na
treťom poschodí!“
Harry sa zasmial, no bol iba jeden z mála, ktorí tak urobili.
„Žartuje, však?“ pošepol Percymu.
„Určite nie,“ povedal Percy a zamračil sa. „Ale je to čudné, lebo
zvyčajne nám vždy povie, prečo nesmieme niekam ísť – každý, napríklad,
vie, že v Zakázanom lese žije množstvo nebezpečných oblúd. Nechápem,
prečo to nepovedal aspoň nám, prefektom.“
„A skôr, než sa odoberieme spať, zaspievajme si školskú hymnu!“
zvolal Dumbledore. Harry si všimol, že úsmevy na tvárach ostatných
učiteľov sú trochu silené. Dumbledore mávol prútikom, akoby chcel z jeho
konca odohnať muchu, a z prútika vyletela zlatá stuha, vzniesla sa vysoko
nad stoly, zvíjala sa ako had a vytvárala písmená.
„Každý si zvolí svoju obľúbenú melódiu,“ povedal Dumbledore, „a
spievame!“
A celá škola spustila:
Rokfort, Rokfort, plný vôní,
uč nás, svet to ocení,
či sme starí, s holou hlavou,
a či mladí, zelení;
do hláv niečo by sa zišlo,
nech v nich máme dáky ruch;
dnes je v nich len kopa slamy,
pilín a pár mŕtvych múch.
Nauč nás, čo treba vedieť,
do hláv vtlč, čo zmizlo z nich,
rob, čo má sa, a my zasa
učme sa, kým stačí dych.
Každý dospieval inokedy. Napokon spievali už len weasleyovské
dvojčatá, ktoré si zvolili veľmi pomalý smútočný pochod. Dumbledore
dirigoval prútikom ich posledné takty a keď skončili, tlieskal najsilnejšie zo
všetkých.
„Ach, hudba,“ vzdychol, utierajúc si oči. „Zázrak nad zázraky! A
teraz, šup do postele. Poklusom!“
Prváci Chrabromilu sa predierali za Percym pomedzi džavotajúci dav,
opustili Veľkú sieň a kráčali hore mramorovým schodišťom. Harry mal
opäť nohy ako z olova, no tentoraz preto, lebo bol veľmi unavený a
najedený. Hrozne sa mu chcelo spať a už ho ani neprekvapilo, že ľudia na
obrazoch, ktoré viseli na stenách chodieb, si šepkajú a ukazujú na nich
prstom, alebo že ich Percy dvakrát previedol tajným vchodom ukrytým za
posuvnými stenami a gobelínmi. Kráčali opäť hore schodmi, zívali a ledva
vliekli nohy za sebou, Harry sa už začínal čudovať, ako dlho ešte pôjdu,
keď odrazu zastali.
Rovno pred nimi sa vo vzduchu vznášalo niekoľko vychádzkových
palíc a len čo Percy vykročil smerom k nim, pustili sa doňho.
„No jasné,“ zašepkal Percy. „Duch Zloduch.“ A zvýšeným hlasom
povedal: „Zloduch – ukáž sa.“
Vzápätí sa ozval silný, piskľavý zvuk, asi ako keď sa z balóna naraz
vypustí vzduch. „Mám ísť za Krvavým barónom?“ Čosi zapraskalo a
objavil sa mužíček so zlomyseľnými, tmavými očami a veľkými ústami,
poletoval vo vzduchu so skríženými nohami a v rukách zvieral
vychádzkové palice.
„Hohohó!“ zvolal a začal sa chichotať. „Prváčikovia! To je ale
sranda!“
Spustil sa rovno na nich. Všetci si rýchlo rukami zakryli hlavy.
„Vypadni, Zloduch, inak to poviem Krvavému barónovi, a myslím to
vážne!“ zahučal naňho Percy.
Duch Zloduch vyplazil jazyk a zmizol, vychádzkové palice s rachotom
dopadli Nevillovi na hlavu. Počuli Zloducha, ako sa vzďaľuje a hrkoce
brnením.
„Na Zloducha si dajte bacha,“ povedal im Percy, keď pokračovali v
ceste. „Krvavý barón je jediný, koho sa bojí, inak nepočúva ani nás,
prefektov. Tak a sme tu.“
Na samom konci chodby visela podobizeň veľmi tučnej ženy v
ružových hodvábnych šatách.
„Heslo?“ spýtala sa.
„Caput Draconis,“ povedal Percy, obraz odskočil a odkryl okrúhlu
dieru v stene. Preliezli cez ňu – Nevillovi museli pomôcť – a ocitli sa v
klubovni Chrabromilu, útulnej oválnej komnate, plnej pohodlných,
mäkučkých kresiel.
Percy ukázal na dvere, ktoré viedli do dievčenského internátu, a na
dvere, ktorými mali ísť chlapci. Na samom vrchu točitých schodov – museli
byť v jednej z veží – ich konečne čakali postele: bolo ich päť, všetky s
tmavočerveným, hodvábnym baldachýnom. Mali tam už aj kufre. Boli príliš
unavení na nejaké dlhšie rozhovory, preto sa hneď prezliekli do pyžama a
ľahli si spať.
„Vynikajúca večera, však?“ pošepol Ron Harrymu cez hodvábny
záves. „Prašivec, zmizni! Stále mi žuje perinu.“
Harry sa chcel ešte Rona spýtať, či ochutnal ovocný košíček, no v tej
chvíli zaspal.
Zrejme sa priveľmi prejedol, lebo sa mu sníval veľmi čudný sen. Na
hlave mal Quirrellov turban, ktorý rozprával a snažil sa ho presvedčiť, aby
okamžite prestúpil do Slizolinu, že jeho miesto je jedine tam. Harry turbanu
povedal, že do Slizolinu ísť nechce; turban mu bol čoraz ťažší a ťažší;
Harry si ho chcel strhnúť, no ten sa mu bolestivo ovinul okolo hlavy – a bol
tam aj Malfoy, ktorý sa od smiechu išiel popučiť, keď videl, ako sa trápi s
turbanom – potom sa však zmenil na Snapa, učiteľa s orlím nosom, a smial
sa prenikavým, mrazivým smiechom – odrazu ho oslepilo zelené svetlo a
Harry sa zobudil. Bol úplne spotený a celý sa triasol.
Obrátil sa na druhý bok a znova zaspal. Ráno sa na nič nepamätal.
8
Profesor elixírov
„Aha, tam je.“
„Kde?“
„Vedľa toho vysokého chalana s červenými vlasmi.“
„Ten v okuliaroch?“
„Videl si jeho tvár?“
„Videl si tú jazvu?“
Od chvíle, čo Harry na druhý deň ráno vyšiel z internátu, kamkoľvek
prišiel, tam si všetci začali hneď šuškať. Žiaci zhromaždení pred dverami
svojich tried sa stavali na prsty, aby ho lepšie videli, alebo išli za ním,
predbehli ho a potom sa opäť vracali opačným smerom a vyvaľovali naňho
oči. Harry túžil po tom, aby s tým prestali, lebo sa nemohol dobre sústrediť
na cestu do svojej triedy.
Na Rokforte bolo stoštyridsaťdva schodíšť: dlhých a širokých;
uzučkých a rozheganých; niektoré viedli vždy v piatok inam; na niektorých
kde-tu zmizol schod a človek si musel pamätať, ktorý treba preskočiť.
Potom tu boli dvere, čo sa otvorili až vtedy, keď ste zdvorilo požiadali,
alebo zaťukali na ne na presne určenom mieste; dvere, ktoré vôbec neboli
dverami, ale stenou, čo sa len tak tvárila. Bolo naozaj veľmi ťažké
zapamätať si, čo kde je, pretože nič nezostávalo jednom mieste. Ľudia z
obrazov sa navzájom navštevovali a Harry bol presvedčený, že aj brnenia
na chodbách sa každú chvíľu niekam presúvajú.
Ani duchovia neboli veľmi nápomocní. Človek omdlel od hrôzy, keď
dverami, ktoré sa práve pokúšal otvoriť, náhle vyletel niektorý z nich.
Takmer bezhlavý Nick sa vždy potešil, ak mohol niektorému z nových
žiakov Chrabromilu ukázať cestu, no ak ste náhodou meškali na hodinu a
stretli ste ducha Zloducha, po jeho rade ste zaručene natrafili aspoň na
dvojo zamknutých dverí a minimálne na jedno falošné schodište.
Nepretržite vám hádzal na hlavu koše na papier, mykal kobercom, po
ktorom ste práve kráčali, triafal do vás kriedy, alebo sa vám vynoril rovno
za chrbtom, aby ste ho nevideli, schmatol vás za nos a zaškriekal: „MÁM
TVOJ FRŇÁK!“
Ešte horší ako duch Zloduch, aj keď to si možno len ťažko predstaviť,
bol školník Argus Filch. Harry s Ronom si ho pohnevali hneď prvý deň.
Filch ich prichytil, ako sa zúfalo pokúšajú otvoriť nejaké, ktoré, ako sa,
žiaľ, neskôr ukázalo, viedli do zakázanej chodby na treťom poschodí.
Školník im neveril, že sa stratili, bol presvedčený, že to robili náročky, užuž ich chcel zavrieť do žalára, no práve v tej chvíli šiel okolo profesor
Quirrell a zachránil ich.
Filch mal mačku, pani Norrisovú. Bolo to vychudnuté zviera s matnou,
bledohnedou srsťou a rovnako vypučenými jasnozrivými očami ako jej pán.
Hliadkovala na chodbách sama. Ak ste urobili v jej prítomnosti niečo, čo sa
nemá, ak ste čo i len o centimeter vybočili z predpísanej cesty, okamžite
vyštartovala a o dve sekundy už pred vami stál udychčaný Filch. Nik
nepoznal tajné cestičky v budove školy lepšie ako on (možno s výnimkou
weasleyovskych dvojčiat), dokázal sa pred vami vynoriť z ničoho nič ako
hociktorý z duchov. Študenti ho nenávideli a väčšina z nich túžila aspoň raz
si do pani Norrisovej kopnúť.
A keď sa vám napokon podarilo nájsť samotné učebne, páni, to vám
bolo čosi. Harry veľmi rýchlo pochopil, že čarovanie, to nie je len mávanie
prútikom a pár smiešnych zaklínadiel.
Každú stredu o polnoci pozorovali ďalekohľadmi nočnú oblohu a
museli sa učiť názvy rôznych hviezd a pohyby planét. Trikrát do týždňa
chodili do skleníka za hradom, kde študovali botaniku pod vedením nízkej
zavalitej čarodejnice profesorky Sproutovej a učili sa, ako sa všetky tie
čudesné rastliny a huby pestujú a na čo sa používajú.
Nepochybne najnudnejšou hodinou boli dejiny mágie, jediný predmet,
ktorý vyučoval duch. Profesor Binns bol veľmi starý už v čase, keď kedysi
dávno zaspal raz v zborovni pred kozubom. Na druhý deň vstal, že ide učiť,
a zabudol si telo. Binns neprestajne čosi mrmlal a žiaci si ostošesť
zapisovali mená a dátumy a stále si plietli Emerica Diabolského s Uricom
Podivínskym.
Profesor Flitwick, ktorý učil čarovanie, bol malý, drobný čarodejník,
ktorý musel stáť na kope kníh, inak by nevidel ponad stôl. Na prvej hodine
vyvolával žiakov podľa abecedy, a keď zavolal Harryho meno, ustrašene
zhíkol a viac ho nebolo.
Profesorka McGonagallová bola celkom iná ako ostatní. Harry mal
pravdu, keď si myslel, že sa s ňou neradno zahrávať. Bola prísna a veľmi
múdra, no priateľsky s nimi debatovala len do chvíle, kým sa nezačala ich
prvá spoločná hodina.
„Transfigurácia je jedno z najkomplexnejších a najnebezpečnejších
kúziel, aké sa na Rokforte vyučujú,“ povedala. „Toho, kto bude na mojich
hodinách vyrušovať, okamžite pošlem preč a už sa sem ani nemusí vracať.
Berte to ako výstrahu.“
A potom premenila lavicu na prasa a zase naspäť. Na všetkých to
urobilo veľký dojem a už sa nevedeli dočkať, kedy začnú s premieňaním aj
oni, no čoskoro pochopili, že ešte veľa vody pretečie, kým sa naučia
premieňať nábytok na zvieratá. Najskôr celú večnosť písali veľmi zložité
poznámky, potom dostal každý zápalku a mal ju premeniť na ihlu. Do
konca hodiny sa viditeľná zmena so zápalkou podarila len Hermione
Grangerovej; profesorka McGonagallová ukázala celej triede, aká je jej ihla
lesklá a špicatá, a odmenila Hermionu jedným zo svojich vzácnych
úsmevov.
Zo všetkého najviac sa celá trieda tešila na obranu proti temným silám,
no hodiny profesora Quirrella boli úplným výsmechom. Celá učebňa
smrdela cesnakom a každý vravel, že Quirrell tým chce odplašiť upíra,
ktorého stretol v Rumunsku a ktorý by sa mal v týchto dňoch objaviť a
uniesť ho. Svojim žiakom povedal, že turban, čo nosí, dostal od jedného
afrického princa ako dôkaz vďaky za to, že oslobodil jeho krajinu od
otravného zombiho, no tí mu tú historku príliš neverili. Seamus Finnigan sa
totiž profesora dychtivo spýtal, ako toho zombiho zahnal, a Quirrell v tej
chvíli očervenel a rozhovoril sa o počasí. Všimli si i to, že okolo turbana sa
vznáša čudný pach – weasleyovské dvojčatá boli presvedčené, že aj v ňom
má napchatý cesnak, aby ho chránil, kamkoľvek sa pohne.
Harrymu padol kameň zo srdca, keď zistil, že za ostatnými príliš
nezaostáva. Veľa žiakov pochádzalo z muklovských rodín a podobne ako
on, ani oni doteraz netušili, že sú čarodejníci a čarodejnice.
Preberali takú haldu učiva, že dokonca ani takí žiaci ako Ron príliš
nevytŕčali.
Piatok bol pre Harryho a Rona veľkým dňom. Konečne sa im podarilo
prísť na raňajky do Veľkej siene bez toho, aby zablúdili.
„Čo dnes máme?“ opýtal sa Harry Rona, keď si posýpal ovsenú kašu
cukrom.
„Dve hodiny elixírov so Slizolinom,“ povedal Ron. „Snape je šéfom
Slizolinu. Každý vraví, že vždy nadŕža svojim – aspoň sa presvedčíme, či je
to pravda.“
„Keby tak McGonagallová nadržala nám,“ povzdychol si Harry.
Profesorka McGonagallová bola vedúcou Chrabromilu, no to jej nebránilo
v tom, aby im deň predtým nenaložila kopec úloh.
A vtom prišla pošta. Harry si už na to zvykol, no hneď prvý deň pri
raňajkách utrpel obrovský šok – do Veľkej siene vtedy z ničoho nič vletela
asi stovka sov, tie vytrvalo krúžili nad stolmi, kým nenašli svojich
majiteľov, a potom im do lona púšťali listy a balíčky.
Harrymu nepriniesla Hedviga doposiaľ nič. Niekedy priletela, chvíľu
mu ďobala do ucha, uždibla si kúsok hrianky a odletela s ostatnými
školskými sovami späť do sovej voliéry. Dnes ráno sa však zniesla medzi
nádobku s lekvárom a cukorničku a položila Harrymu na tanier list. Harry
ho hneď otvoril. Bolo tam hrozným škrabopisom napísané:
Čauko Harry,
V piatok poobede tuším nemáš nič, nedošiel by si okolo
tretej ku mne na čaj? Nech trocha pokecáme, aký si mal týždeň.
Pošli odpoveď po Hedvige.
Hagrid
Harry si požičal Ronovo brko, na opačnú stranu listu napísal Určite
prídem, uvidíme sa popoludní a Hedviga s ním odletela.
Ešte že sa Harry mohol tešiť na čaj u Hagrida, pretože čosi také
strašné, ako bola hodina elixírov, dosiaľ nezažil.
Počas uvítacieho banketu nadobudol Harry dojem, že profesor Snape
ho nebude mať rád. Na konci hodiny elixírov však vedel, že sa mýlil. Snape
ho nielenže nemal rád – on ho priam nenávidel.
Hodina elixírov sa konala v jednom z hradných žalárov. Bolo tam
chladnejšie ako hore v hrade a človek by sa tam cítil stiesnene aj vtedy,
keby na stenách neviseli zaváraninové poháre, v ktorých plávali zvieratá v
liehu.
Snape rovnako ako Flitwick začal hodinu tým, že vyvolával mená
žiakov, a, podobne ako Flitwick, sa pri Harryho mene zastavil.
„Ach, áno,“ povedal potichu. „Harry Potter. Naša nová – hviezda.“
Draco Malfoy a jeho priatelia Crabbe a Goyle si zakryli ústa dlaňami a
chichotali sa. Keď Snape skončil, pozrel sa na triedu. Mal čierne oči ako
Hagrid, chýbala v nich však Hagridova neha. Boli studené a prázdne a
pripomínali skôr tmavé tunely.
„Ste tu, aby ste si osvojili túto tajomnú vedu a umenie prípravy
elixírov,“ začal. Rozprával šeptom, no rozumeli mu každé slovo – tak ako
profesorka McGonagallová, aj Snape mal ten dar, že vedel bez akejkoľvek
námahy dosiahnuť, aby bolo v triede absolútne ticho. „Keďže sa pri tom
zaobídeme bez smiešnych pohybov prútika, mnohí z vás si budú zrejme
myslieť, že nejde o čary. Neočakávam od vás, že dokážete v plnej miere
pochopiť krásu jemne bublajúceho kotlíka, z ktorého vystupujú chvejúce sa
pary, úžasnú moc tekutín prenikajúcich do ľudských žíl, ochromujúcich
myseľ a opantávajúcich zmysly... Môžem vás naučiť, ako zavrieť do fľašky
slávu, ako uvariť moc, či dokonca oddialiť smrť – za predpokladu, že
nebudete takou istou bandou tupých hláv, aké zvyčajne učím.“
Po tomto krátkom príhovore zavládlo v žalári ešte hlbšie ticho. Harry a
Ron si so zdvihnutým obočím vymenili začudovane pohľady. Hermiona
Grangerová sedela na samom konci sedadla a bolo na nej vidno, že je
pripravená okamžite dokázať, že ona teda tupá hlava nie je.
„Potter!“ zvolal odrazu Snape. „Čo získam, ak pridám do odvaru
paliny pravej drvený koreň asfodelu?“
Aký koreň? Do akého odvaru? Harry pozrel na Rona, ten však hľadel
rovnako bezradne ako on. Len Hermionina ruka vystrelila do vzduchu.
„Neviem, pane,“ povedal Harry.
Snape posmešne skrivil pery.
„No, no – sláva zrejme nie je všetko.“
Hermioninu ruku si vôbec nevšímal.
„Tak to skúsime ešte raz, Potter. Kde budete hľadať, keď vám poviem,
aby ste mi doniesli bezoár?“
Hermiona natiahla ruku tak vysoko, že si ju takmer odtrhla, no Harry
nemal ani potuchy, čo to len ten bezoár môže byť. Snažil sa nepozerať na
Malfoya, Crabba a Goyla, ktorí sa od smiechu až tak natriasali.
„Neviem, pane.“
„Vy ste tú učebnicu ani len neotvorili, však, Potter?“
Harry sa zo všetkých síl usiloval hľadieť Snapovi priamo do studených
očí. U Dursleyovcov si síce všetky učebnice prelistoval, no hádam si len
Snape nemyslí, že si Tisíc zázračných bylín a húb bude pamätať od slova do
slova?
Snape si Hermioninu dychtivú ruku ešte vždy nevšímal.
„Aký je rozdiel medzi aconitom lycoctonum a aconitom napellus?“
V tej chvíli Hermiona vyskočila z lavice a vytrčila ruku k stropu
žalára.
„Neviem,“ povedal Harry potichu. „Ale myslím si, že Hermiona to vie,
tak prečo nevyvoláte ju?“
Niekoľko žiakov sa zasmialo. Harry si všimol, že naňho Seamus
žmurkol. Snape však spokojný nebol.
„Sadnite si,“ zrúkol na Hermionu. „Len pre vašu informáciu, Potter,
asfodel a palina pravá vytvoria neuveriteľne silný elixír spánku, ktorému sa
tiež vraví dúšok živej smrti. Bezoár je kameň zo žalúdka kozy, ktorý vás
uchráni pred väčšinou jedov. A pokiaľ ide o aconitum lycoctonum a
aconitum napellus, ide o dve príbuzné rastliny, prilbicu žltú a prilbicu
modrú, ktoré poznáme aj pod názvom akonit. Jedovatú látku akonitín však
obsahuje len druhá z nich. Je to jasné? Prečo si nik nerobí poznámky?“
Všetci začali zhľadúvať brká a pergameny. Do tej trmy-vrmy a šuchotu
Snape povedal: „A za to odvrávanie, Potter, stŕham Chrabromilu bod.“
Hodina elixírov pokračovala, situácia Chrabromilu sa však len
zhoršovala. Snape ich rozdelil do dvojíc a dal im namiešať jednoduchý
elixír na hojenie vyrážok. V dlhom čiernom plášti bol raz tu, raz tam,
sledoval ich, ako vážia sušenú žihľavu a drvia hadie zuby a kritizoval
každého okrem Malfoya, ktorého si zjavne obľúbil. Práve všetkým
rozprával, nech sa pozrú, ako Malfoy vynikajúco uvaril rožkaté slimáky,
keď žalár odrazu zaplnili oblaky jedovatého zeleného dymu a hlasné
syčanie. Nevillovi sa akýmsi zázračným spôsobom podarilo roztaviť
Seamusov kotlík na pokrútenú neforemnú hrudku a ich elixír tiekol po
kamennej dlážke a vypaľoval žiakom diery do topánok. V priebehu
niekoľkých sekúnd stála celá trieda na stoličkách a Neville, na ktorého zo
zničeného kotlíka vyprsklo trochu vriacej tekutiny, plakal od bolesti a na
rukách a nohách mu naskákali škaredé červené pľuzgiere.
„Idiot!“ zavrčal Snape a rozliatu kvapalinu odstránil jediným
mávnutím prútika. „Určite ste pridali dikobrazie pichliače skôr, ako ste
odstavili kotlík z ohňa.“
Neville kňučal a pľuzgiere sa mu vyhádzali aj po celom nose.
„Odveďte ho do nemocničného krídla,“ oboril sa Snape na Seamusa.
Potom sa obrátil na Harryho a Rona, ktorí pracovali hneď vedľa.
„Potter, prečo ste mu nepovedali, aby tam tie pichliače nedával?
Mysleli ste si, že ak on pohorí, vy vyniknete, však? Strhávam Chrabromilu
ďalší bod.“
Bola to do neba volajúca nespravodlivosť, Harry otvoril ústa, že sa
bude brániť, no Ron doňho nenápadne džugol.
„Vykašli sa na to,“ pošepol mu, „počul som, že Snape vie byť hrozne
nepríjemný.“
Keď o hodinu neskôr vychádzali zo žalára hore schodmi, v hlave mu
vírili myšlienky a náladu mal pod psa. Je tu len týždeň a vďaka nemu už
stratil Chrabromil dva body – prečo ho Snape tak nenávidí?
„Neber si to tak,“ utešoval ho Ron, „Snape každú chvíľu strháva body
aj Fredovi a Georgeovi. Ozaj, nemohol by som ísť k Hagridovi s tebou?“
Päť minút pred treťou vyšli z hradu a pustili sa krížom cez školský
pozemok. Hagrid býval v malom drevenom domčeku na kraji Zakázaného
lesa. Predo dvermi domčeka stáli baganče a kuša.
Harry zaklopal a zvnútra sa ozvalo horúčkovité škrabanie na dvere a
ohlušujúci brechot. Vzápätí počuli Hagrida, ako volá: „K nohe, Tesák – k
nohe.“
Dvere sa odchýlili a v štrbine sa zjavila Hagridova obrovská zarastená
tvár.
„Moment,“ povedal. „K nohe, Tesák.“
Vpustil ich dnu a zo všetkých síl držal za obojok ozrutného, čierneho
loveckého psa.
V dome bola len jedna miestnosť. Zo stropu viseli šunky a bažanty, na
ohni vrela v medenom kotlíku voda a v rohu stála masívna posteľ s
prešívanou prikrývkou.
„Vitajte,“ privítal ich Hagrid a pustil Tesáka, ktorý sa vrhol rovno na
Rona a začal mu lízať uši. Tesák bol ako Hagrid, vyzeral oveľa
hrôzostrašnejší, ako v skutočnosti bol.
„Toto je Ron,“ povedal Harry Hagridovi, ktorý práve nalieval vriacu
vodu do veľkého čajníka a nakladal na tanier obrovské kusy koláčov.
„Ďalší z Weasleyovcov, hm?“ poznamenal Hagrid pri pohľade na
Ronove pehy. „Polku života som strávil tým, že som tvojich bracháčov
vyháňal zo Zakázaného lesa.“
Obrovské koláče boli vlastne akési beztvaré hrudy s hrozienkami, na
ktorých si Harry s Ronom takmer zuby vylámali, no statočne predstierali, že
im chutia, a popritom rozprávali Hagridovi, čo všetko zažili. Tesák položil
Harrymu hlavu na koleno a celého ho oslintal.
Harry i Ron sa nesmierne potešili, keď Hagrid nazval Filcha „starým
podliakom“.
„A tú jeho potvoru, pani Norrisovú, by som veľmi rád zoznámil s
Tesákom. Keď idem do hradu, furt ma špicľuje. Tej sa, namojdušu,
nestrasiete – čo jej Filch káže, to urobí.“
Harry vyrozprával Hagridovi, čo sa stalo na Snapovej hodine. Hagrid
mu povedal to isté, čo predtým Ron. Aby si z toho nič nerobil, že Snape má
málokoho zo študentov rád.
„Ale on ma naozaj nenávidí.“
„Somarina,“ namietol Hagrid. „Prečo by to robil?“
Harrymu sa však zdalo, že Hagrid sa mu pri tých slovách vyhol
pohľadom.
„Ako sa má Charlie?“ opýtal sa Hagrid Rona. „Bol to fajn chalan –
vedel to so zvieratami.“
V Harrym skrslo podozrenie, či Hagrid náročky nezmenil tému. Zatiaľ
čo Ron rozprával Hagridovi, čo Charlie robí a ako sa má, Harry vzal do
ruky zdrap papiera, ktorý ležal pod čajovou podložkou. Bol to útržok z
Denného Proroka:
NEZÁKONNÉ VNIKNUTIE DO GRINGOTTBANKY
Z doterajšieho vyšetrovania nezákonného vniknutia do
Gringottbanky, ku ktorému došlo 31. júla, vyplýva, že s
najväčšou pravdepodobnosťou ide o prácu zatiaľ neznámych
temných čarodejov alebo čarodejníc. Škriatkovia Gringottbanky
potvrdili, že nič nezmizlo. Trezor, do ktorého lupiči vnikli, bol
totiž v ten istý deň, len o niečo skôr, vyprázdnený. „Čo v ňom
bolo, to neprezradíme, takže láskavo do toho zbytočne nestrkajte
nos,“ povedal nám dnes popoludní hovorca Gringottbanky.
Harry si spomenul, ako mu Ron vo vlaku hovoril, že sa niekto pokúsil
vylúpiť Gringottbanku, no nepovedal kedy.
„Hagrid!“ zvolal Harry. „To prepadnutie Gringottbanky sa stalo v deň
mojich narodenín! Možno k nemu došlo práve vtedy, keď sme tam boli!“
Teraz už nebolo pochýb, že Hagrid náročky odvracia zrak. Čosi
zahundral a ponúkol im ešte koláč. Harry si ten článok prečítal znova.
Trezor, do ktorého lupiči vnikli, bol totiž v ten istý deň, len o niečo skôr,
vyprázdnený. Hagrid vyprázdnil trezor sedemstotrinásť, ak za vyprázdnenie
možno považovať to, že stadiaľ zobral malý, ušpinený balíček. Že by
zlodeji hľadali práve ten?
Harry s Ronom sa vracali do hradu na večeru, vo vreckách ich ťažili
koláče, ktoré zo zdvorilosti neodmietli, a Harrymu zišlo na um, že po
žiadnej vyučovacej hodine doteraz nemal v hlave toľko nezodpovedaných
otázok ako po dnešnom čaji s Hagridom. Zachránil Hagrid ten balíček v
poslednej chvíli? Kam ho dal? Vedel Hagrid o Snapovi niečo, čo nechcel
Harrymu prezradiť?
9
Polnočný súboj
Harry by si nikdy nebol pomyslel, že stretne chlapca, ktorého by
nenávidel viac ako Dudleyho, no to bolo ešte predtým, ako spoznal Draca
Malfoya. Ešte šťastie, že prváci Chrabromilu mali so Slizolinom iba hodiny
elixírov, takže sa s Malfoyom nevideli zas až tak často. No jedného dňa
visel v klubovni Chrabromilu oznam, pri ktorom všetci zdúpneli. Vo štvrtok
sa začnú hodiny lietania – a Chrabromil ich bude mávať spoločne so
Slizolinom.
„Klasika,“ poznamenal Harry namrzene. „Po ničom inom som netúžil.
Znemožniť sa na metle priamo pred Malfoyom.“
Na nič iné sa tak netešil, ako na to, že sa konečne naučí lietať.
„Ako môžeš vedieť, že sa znemožníš?“ opýtal sa celkom logicky Ron.
„Malfoy sa síce vystatuje, ako dobre hrá metlobal, ale to sú určite len reči.“
A Malfoy sa veru chvastal riadne. Nahlas sa sťažoval, že prváci
nemôžu hrať za fakultné družstvá, a rozprával siahodlhé historky o svojich
zručnostiach v metlobale, ktoré sa takmer vždy končili historkou, ako len o
vlások ušiel muklom v helikoptérach. Pravdou však je, že nebol jediný:
Seamus Finnigan tvrdil, vraj takmer celé detstvo strávil tým, že sa preháňal
po krajine na metle. Aj Ron každému na počkanie rozprával, ako sa raz na
Charlieho starej metle skoro zrazil s rogalom. Deti z čarodejníckych rodín
nehovorili o ničom inom, len o metlobale. Ron sa dokonca raz škaredo
pohádal s Deanom Thomasom, ktorý s nimi býval na izbe, kvôli futbalu.
Ron nechápal, čo je zaujímavé na hre, ktorá sa hrá iba s jednou loptou a
hráči pri nej nemôžu lietať. Harry prichytil Rona, ako štuchá do Deanovho
plagáta, na ktorom bolo futbalové mužstvo West Hamu, a pokúša sa prinútiť
hráčov, aby sa hýbali.
Neville ešte v živote metlobal nehral, pretože jeho babička mu
nedovolila k metle sa ani len priblížiť. Inak medzi nami, Harry jej to
vonkoncom nemal za zlé, lebo Neville bol úplný expert na nehody aj s
oboma nohami na zemi.
Hermiona Grangerová mala z lietania asi taký strach ako Neville. Bolo
to totiž čosi, čo sa nedalo naučiť z kníh – aj keď sa o to pokúšala. Vo štvrtok
pri raňajkách unavovala všetkých najrôznejšími radami, týkajúcimi sa
lietania, ktoré vyčítala v knižnici z príručky Metlobal v priebehu vekov.
Zúfalý Neville hltal každé jej slovo, pretože prahol po každučkej
informácii, ktorá by mu pomohla udržať sa na metle, no ostatným sa
nesmierne uľavilo, keď Hermioninu prednášku prerušil prílet pošty.
Harry odvtedy, čo mu prišiel lístok od Hagrida, nedostal žiadnu poštu,
a Malfoy to, samozrejme, veľmi rýchlo zaregistroval. Malfoyov výr svojmu
majiteľovi neustále donášal balíčky plné sladkostí a on ich zlomyseľne
otváral pri slizolinskom stole.
Nevillovi priniesla plamienka driemavá drobný balíček od babičky.
Dychtivo ho rozbalil a ukázal im sklenenú guľu veľkú asi ako pingpongová
loptička, vo vnútri ktorej bolo čosi ako biely dym.
„To je Nezabudal,“ vysvetľoval im. „Babička vie, že stále niečo
zabúdam – a táto guľa ma má upozorniť, že som na niečo zabudol. Pozrite
sa, chytíte ju pevne do ruky a ak sčervenie – ach...“ Tvár mu zosmutnela,
pretože Nezabudal sa odrazu sfarbil do purpurovočervena: „... tak som na
niečo zabudol...“
Neville sa usiloval spomenúť si, na čo asi tak zabudol, a v tej chvíli
Draco Malfoy, ktorý práve prechádzal popri ich stole, mu Nezabudal
vytrhol.
Harry s Ronom vyskočili. Už-už sa chceli do Malfoya pustiť, no
profesorka McGonagallová, ktorá rozpoznala blížiaci sa problém skôr než
ktorýkoľvek iný učiteľ na škole, stála v tej chvíli pri nich.
„Čo sa tu deje?“
„Malfoy mi vzal moju guľu, pani profesorka.“
Malfoy sa zamračil a položil Nezabudal späť na stôl.
„Len som sa chcel pozrieť,“ povedal a zmizol s Crabbom a Goylom v
pätách.
O pol štvrtej popoludní sa Harry spolu s Ronom a ďalšími žiakmi
Chrabromilu náhlil dolu hlavným schodišťom v ústrety svojej prvej hodine
lietania. Bol jasný deň, povieval slabý vetrík a keď schádzali zvažujúcim sa
úbočím k pekne pokosenému trávniku, rozprestierajúcemu sa na
vzdialenejšej strane školského pozemku neďaleko Zakázaného lesa, ktorého
stromy sa hrozivo týčili v diaľke, tráva sa im vlnila pod nohami.
Žiaci Slizolinu tam už boli a na zemi v úhľadných radoch ležalo
dvadsať metiel. Harry počul Freda a Georgea Weasleyovcov sťažovať sa na
školské metly; niektoré z nich začnú vibrovať, len čo človek vyletí o trochu
vyššie, a všetky zanášajú mierne doľava.
Prišla ich učiteľka madam Hoochová. Mala nakrátko ostrihané sivé
vlasy a oči žlté ako jastrab.
„Na čo ešte čakáte?“ skríkla na nich. „Každý sa postaví k jednej metle.
No tak, šup, šup.“
Harry sa pozrel na svoju metlu. Bola už dosť stará a vetvičky z nej
trčali na všetky strany.
„Natiahnite pravú ruku nad metlu,“ zvolala madam Hoochová, ktorá
stála pred nimi, „a povedzte ,hore sa‘!“
„HORE SA!“ zakričali všetci.
Harrymu skočila metla do ruky hneď na prvý raz, no bol jedným z
mála, ktorým sa to podarilo. Herirmione Grangerovej sa metla len pregúlila
na zemi a Nevillova sa ani nepohla. Možno metly, tak ako kone, vycítia,
keď sa ich človek bojí, pomyslel si Harry. Neville svojím trasľavým hlasom
dával totiž až príliš jasne najavo, že chce ostať oboma nohami na zemi.
Madam Hoochová im predviedla, ako vysadnúť na metlu tak, aby sa
im rúčka nevyšmykla, a potom chodila pomedzi nich a ukazovala im
správne držanie metly. Harry s Ronom sa potešili, keď povedala Malfoyovi,
že mal celé roky zlý úchop.
„Tak, a keď zapískam, odrazíte sa poriadne od zeme,“ prikázala
madam Hoochová. „Držte metly rovno, vzneste sa jeden-dva metre, potom
sa mierne nakloňte dopredu a klesnite na zem. Takže pozor – tri – dva...“
Neville, ktorý sa hrozne bál, že zostane na zemi, sa odrazil z celej sily
ešte skôr, ako sa pery madam Hoochovej dotkli píšťalky.
„Naspäť, chlapče!“ zvolala, no Neville stúpal rovno hore ako štupeľ
vystrelený z flaše – päť metrov – desať metrov. Harry videl jeho vystrašenú
tvár, bielu sťa krieda, ako zúfalo hľadí na vzďaľujúcu sa zem, všimol si, že
ťažko dýcha, odrazu sa zošuchol nabok a...
PLESK. Neville žuchol na brucho do trávy, len to tak zaprašťalo.
Metla stúpala vyššie a vyššie, lenivo zamierila k Zakázanému lesu a zmizla
z dohľadu.
Madam Hoochová sa skláňala nad Nevillom a bola rovnako biela ako
on.
„Zlomené zápästie,“ počul Harry. „Tak poď, chlapče – nie je to nič
vážne, vstávaj.“
Otočila sa ku zvyšku triedy.
„Odvediem tohto chlapca do nemocničného krídla, a kým sa nevrátim,
nik z vás sa ani nepohne! Nechajte metly tam, kde sú, lebo v opačnom
prípade poletíte z Rokfortu skôr, než vyslovíte ,metlobal.‘ Poď, srdiečko.“
Uslzený Neville si držal zápästie a odkríval s madam Hoochovou,
ktorá ho držala okolo pliec.
Ešte ani poriadne neodišli a Malfoy vybuchol do smiechu.
„Videli ste, ako sa to poleno ksichtilo?“
Ostatní zo Slizolinu sa k nemu pridali.
„Buď ticho, Malfoy,“ zahriakla ho Parvati Patilová.
„Ááá, tak tebe je chudáčika Longbottoma ľúto?“ povedala posmešne
Pansy Parkinsonová, dievča hrubých spôsobov zo Slizolinu. „To by som si
nebola myslela, Parvati, že sa ti páčia malí tuční usmrkanci.“
„Aha!“ vykríkol Malfoy, vybehol dopredu a zodvihol čosi z trávy. „To
je tá blbosť, čo Longbottomovi poslala jeho babka.“
Zdvihol Nezabudal proti slnku a ten sa mu leskol v dlani.
„Daj mi to, Malfoy,“ povedal Harry dôrazne. Všetci zmĺkli.
Malfoy sa uškrnul.
„Odložím to niekam, kde to Longbottom ľahko nájde – čo takto – na
strom?“
„Daj to sem!“ zvolal Harry, Malfoy však nasadol na metlu a vzlietol.
Naozaj neklamal, lietal veľmi dobre. Balansoval na úrovni najvyšších
konárov duba a zakričal: „Poď si ju vziať, Potter!“
Harry schmatol svoju metlu.
„Nie!“ vykríkla Hermiona Grangerová. „Madam Hoochová povedala,
že sa nemáme ani pohnúť – kvôli tebe budeme mať z toho všetci zle.“
Harry si ju však nevšímal. Cítil, ako mu krv hučí v sluchách. Vysadol
na metlu, prudko sa odrazil od zeme a letel. Vzduch mu svišťal vo vlasoch a
plášť mu vial za chrbtom – srdce mu od radosti takmer z hrude vyskočilo,
keď si uvedomil, že dokáže niečo, čo sa nikdy neučil – bolo to také ľahké a
také úžasné. Namieril rúčku metly viac dohora, aby letel ešte vyššie, a zdola
začul piskot a výskanie dievčat a obdivný výkrik Rona.
Prudko metlu obrátil a zastal vo vzduchu zoči-voči Malfoyovi. Malfoy
sa tváril prekvapene.
„Daj to sem,“ zakričal Harry, „lebo ťa zhodím z metly!“
„Čo nepovieš,“ odvrkol Malfoy a pokúsil sa o posmešný úškrn, no
bolo na ňom vidno, že mu nie je všetko jedno.
Harry sám netušil ako, ale vedel, čo má robiť. Naklonil sa dopredu,
zovrel pevne oboma rukami rúčku metly a vyrazil proti Malfoyovi sťa
oštep. Malfoy len-len že sa stihol uhnúť. Harry urobil čelom vzad a zostal s
metlou visieť na mieste. Niekoľko spolužiakov dolu pod ním mu
zatlieskalo.
„Tu ti veru nepomôže ani Crabbe, ani Goyle,“ zakričal Harry na
Malfoya.
„Tak si ju chyť, ak to dokážeš!“ zakričal Malfoy, vyhodil guľu vysoko
nad hlavu a sám zamieril na zem.
Harry videl sťa v spomalenom filme, ako guľa stúpa nahor, potom
zastane a začne klesať. Naklonil sa dopredu, rúčkou metly zamieril nadol –
a vzápätí v ostrom páde naberal rýchlosť a rútil sa za guľou – vietor mu
pískal okolo uší, miešal sa s výkrikmi prizerajúcich sa spolužiakov –
natiahol ruku – a pol metra nad zemou ju chytil práve včas, aby stihol metlu
vyrovnať. Zvierajúc Nezabudal pevne v dlani, opatrne zostúpil do trávy.
„HARRY POTTER!“
Náhle sa ho zmocnila úzkosť. Blížila sa k nim profesorka
McGonagallová. Cítil, ako sa mu roztriasli kolená.
„Nikdy – za celý čas, čo učím na Rokforte...“
Profesorka McGonagallová od rozčúlenia nemohla ani hovoriť a
okuliare sa jej zlovestne blýskali. „... ako ste sa opovážili – mohli ste si
zlomiť väzy...“
„On za to nemôže, pani profesorka...“
„Mlčte, slečna Patilová...“
„Ale Malfoy...“
„To stačilo, pán Weasley. Potter, poďte so mnou.“
Harry si ešte stihol všimnúť víťazoslávne pohľady Malfoya, Crabba a
Goyla, a potom už len zúbožene vykročil za profesorkou McGonagallovou
smerom k hradu. Teraz ho vyrazia, vedel to. Chcel povedať niečo na svoju
obranu, ale akoby stratil hlas. Profesorka McGonagallová rezko kráčala
pred ním, ani sa len naňho neobzrela; musel bežať, aby jej vôbec stačil. Tak
a má, čo chcel. Nevydržal tu ani dva týždne. O desať minút si bude baliť
kufor. Ako sa len budú Dursleyovci tváriť, keď sa objaví vo dverách?
Vyšli hore hlavným schodišťom i vnútorným mramorovým
schodišťom a profesorka McGonagallová stále neprehovorila. Prudko
rozrážala dvere, hnala sa chodbami a Harry nešťastne klusal za ňou. Zrejme
ho vedie k Dumbledorovi. Spomenul si na Hagrida, toho tiež vyhodili, no
aspoň mu dovolili robiť správcu a hájnika. Možno by mu mohol pomáhať.
Keď si predstavil, že sa bude musieť prizerať, ako sa z Rona a ostatných
spolužiakov stávajú čarodejníci, zatiaľ čo on sa bude motať po školských
pozemkoch s Hagridovým vrecom na chrbte, až mu tak srdce stislo od
ľútosti.
Profesorka McGonagallová zastala pred jednou z učební. Otvorila
dvere a nakukla dnu.
„Prepáčte, profesor Flitwick, mohla by som si na chvíľočku požičať
Wooda?“
Wooda? Čudoval sa Harry. Že by to bola palica, ktorou ho potrestá?
Ukázalo sa však, že Wood je človek, statný piatak, ktorý vyšiel z
Flitwickovej triedy a tváril sa trochu zmätene.
„Poďte za mnou, obaja,“ prikázala im profesorka McGonagallová a
spoločne vykročili chodbou, pričom Wood vrhal na Harryho začudovane
pohľady.
„Sem.“
Profesorka McGonagallová ukázala na učebňu, v ktorej nebol nik, iba
duch Zloduch, ktorý si ich nevšimol, lebo práve písal na tabuľu sprosté
slová.
„Zmizni, Zloduch!“ okríkla ho. Duch Zloduch hodil kriedu do misky,
tá hlasno cinkla a nadávajúc uletel. Profesorka McGonagallová zabuchla
dvere a otočila sa k obom chlapcom.
„Potter, toto je Oliver Wood. Wood – našla som stíhača.“
Woodov nechápavý výraz sa zmenil na radostný.
„To myslíte vážne, pani profesorka?“
„Úplne vážne,“ povedala profesorka McGonagallová radostne. „Ten
chlapec má prirodzený talent. V živote som nič také nevidela. Naozaj ste
sedeli na metle po prvý raz, Potter?“
Harry mlčky prikývol. Nechápal síce, o čo ide, no nemal pocit, že by
ho išli vyhodiť. Pomaly sa mu prestávali aj kolená podlamovať.
„Strmhlav sa spustil dvadsať metrov a chytil tú vecičku tesne nad
zemou,“ vysvetľovala profesorka McGonagallová nadšene Woodovi. „A
nemá na sebe jediný škrabanec. To nedokázal ani Charlie Weasley.“
Wood sa tváril, akoby sa mu odrazu splnil jeho vytúžený sen.
„Už si niekedy videl hrať metlobal, Potter?“ opýtal sa a hlas sa mu
triasol vzrušením.
„Wood je kapitán nášho metlobalového družstva,“ vysvetlila mu
profesorka McGonagallová.
„Na stíhača má ideálnu postavu,“ povedal uznanlivo Wood a chodil
okolo Harryho, nespúšťajúc z neho zrak. „Ľahký – rýchly – musíme mu
zohnať nejakú slušnú metlu, pani profesorka – Nimbus 2000 alebo Ometlo
7.“
„Porozprávam sa s profesorom Dumbledorom, či by sme mohli v jeho
prípade porušiť pravidlo, že prváci nesmú hrať zápasy. Musíme urobiť
všetko pre to, aby sme mali lepšie družstvo ako minulý rok. Potom, čo nás
Slizolin v tom poslednom zápase tak prevalcoval, som sa Severusovi
Snapovi niekoľko týždňov hanbila pozrieť do očí...“
Profesorka McGonagallová sa ponad sklá okuliarov prísne zahľadela
na Harryho.
„Dúfam, že budete poriadne trénovať, Potter, lebo v opačnom prípade
by som vás predsa len musela potrestať.“
Odrazu sa však usmiala.
„Váš otec by bol na vás hrdý,“ povedala. „Bol totiž vynikajúcim
metlobalistom.“
„Ty žartuješ.“
Večerali. Harry práve vyrozprával Ronovi, čo sa stalo potom, ako
odišiel s profesorkou McGonagallovou. Ron si práve chcel dať do úst kus
mäsa s omáčkou, no celkom na to zabudol.
„Máš robiť stíhača?“ čudoval sa. „Prváci predsa nikdy – to budeš
najmladší hráč za posledných...“
„...sto rokov,“ pomohol mu Harry a hádzal do seba zemiaky. Po tom
náročnom popoludní veru riadne vyhladol. „Wood mi to povedal.“
Rona to úplne vyviedlo z miery, neveriac vlastným ušiam zízal na
Harryho s otvorenými ústami.
„Na budúci týždeň začnem trénovať,“ pokračoval Harry. „Len o tom,
prosím ťa, nikomu nehovor, Wood chce, aby to bolo prekvapenie.“
V tej chvíli vošli do siene Fred a George Weasleyovci, pohľadom našli
Harryho a zamierili rovno k nemu.
„Si chlapík,“ povedal George potichu. „Wood nám to už povedal. Aj
my sme v družstve – sme triafači.“
„Tento rok musíme ten metlobalový pohár vyhrať,“ dodal Fred.
„Nevyhrali sme odvtedy, čo Charlie odišiel, no tento rok budeme mať
skvelé družstvo. Musíš byť fakt dobrý, Potter, Wood takmer skákal od
radosti, keď nám to hovoril.“
„Ale už musíme ísť, Lee Jordan tvrdí, že našiel nový tajný východ zo
školy.“
„Určite je to ten za sochou Gregora Podlízavého, ktorý sme objavili už
ako prváci. Tak zatiaľ ahojte.“
Ešte ani dobre neodišli a objavil sa ktosi oveľa menej vítaný: Malfoy, v
sprievode Crabba a Goyla.
„Tak čo, posledná večera chutí? Kedy ti ide vlak k muklom?“
„Keď si na zemi a máš po boku tie dve chudorľavé cintľavky, si oveľa
odvážnejší,“ povedal Harry nebojácne. Crabbe a Goyle boli síce všetko iné,
len nie chudorľavé cintľavky, no keďže za Profesorským stolom sedeli
všetci učitelia, nemohli robiť nič iné, iba škaredo zazerať a praskať si hánky
na rukách.
„Dokážem si to s tebou vybaviť aj sám,“ povedal Malfoy. „Dnes v
noci, ak chceš. Čarodejnícky súboj. Len prútiky – bez dotyku. Je ti niečo?
Zrejme si nikdy nepočul o čarodejníckom dueli, čo?“
„Jasné, že počul,“ vyskočil Ron. „Som jeho sekundant a tvoj je kto?“
Malfoy sa zahľadel na Crabba a Goyla a chvíľu si ich premeriaval.
„Crabbe,“ povedal napokon. „O polnoci, môže byť? Stretneme sa v
Sieni slávy, tá sa nikdy nezamyká.“
Keď Malfoy odišiel, Ron s Harrym sa pozreli jeden na druhého.
„Čo je to čarodejnícky súboj?“ opýtal sa Harry. „A čo to znamená, že
si môj sekundant?“
„No, že ťa zastúpim, keď zomrieš,“ povedal Ron len tak ledabolo a
uprel pohľad na studenú zemiakovú kašu. Ale keď si všimol, ako sa Harry
tvári, rýchlo dodal: „Ľudia však väčšinou zomierajú len pri ozajstných
súbojoch, so skutočnými čarodejmi, vieš. Vy dvaja s Malfoyom budete na
seba maximálne iskriť. Ani jeden z vás nevie natoľko čarovať, aby tomu
druhému naozaj ublížil. Zrejme čakal, že odmietneš.“
„A čo ak mávnem prútikom, a nič sa nestane?“
„Tak ho odhodíš a tresneš ho päsťou do nosa,“ navrhol Ron.
„Prepáčte.“
Obaja pozreli tým smerom. Bola to Hermiona Grangerová.
„Vari sa tu človek nemôže ani v pokoji najesť?“ opýtal sa Ron.
Hermiona si ho nevšímala a obrátila sa na Harryho.
„Nemohla som nepočuť, o čom ste sa s Malfoyom rozprávali...“
„Ale mohla,“ zašomral Ron.
„...nesmiete sa túlať v noci po škole, ak vás chytia – čo vás určite
chytia – príde Chrabromil o ďalšie body. Je to od vás veľmi sebecké.“
„Ty sa radšej nestaraj do toho, do čoho ťa nič,“ odrovnal ju Harry.
„Zbohom,“ povedal Ron.
No pravdu povediac, nie je to bohvieaké úspešné zavŕšenie dňa,
pomyslel si Harry, keď ležal horeznačky v posteli a počúval, ako Dean a
Seamus spokojne odfukujú (Neville sa ešte stále nevrátil z nemocničného
krídla). Ron mu celý večer dával rady typu: „Ak sa ťa pokúsi zakliať, radšej
sa vzdaj, lebo neviem, či si v tom strese spomeniem na protikliatbu.“ Bolo
viac než isté, že ich buď Filch, alebo pani Norrisová načapajú, a Harry
veľmi dobre vedel, že viacnásobné porušenie školského poriadku v jednom
dni sa mu nemusí vyplatiť. Na druhej strane sa mu však v tme ustavične
objavovala Malfoyova škodoradostná tvár – a toto bola jedinečná
príležitosť, ako sa s ním stretnúť zoči-voči a dať mu na frak. To si predsa
nemohol nechať ujsť.
„Pol dvanástej,“ zašepkal napokon Ron, „mali by sme ísť.“
Obliekli si župany, schytili prútiky a vykradli sa z izby, zišli dolu
točitým schodišťom do klubovne Chrabromilu. V kozube ešte tlelo zopár
uhlíkov a v ich slabom svetle vyzerali kreslá ako pričupené tmavé tiene.
Vykročili k otvoru za podobizňou, keď tu sa z kresla pri nich z ničoho nič
ozvalo: „Nemôžem uveriť tomu, čo robíte, Harry.“
Rozsvietila sa lampa. Bola to Hermiona Grangerová, na sebe mala
ružový župan a mračila sa na nich.
„Dobre ma počúvaj!“ okríkol ju Ron nahnevane. „Už aj choď spať!“
„Mala som to povedať tvojmu bratovi,“ povedala Hermiona: „Percy –
je prefekt, ten ti by to určite zatrhol.“
Harry nevedel pochopiť, ako môže byť niekto taký dotieravý.
„Poď,“ vyzval Rona. Odsunul obraz Tučnej panej a obaja preliezli
otvorom v stene.
Hermiona sa však rozhodla, že sa tak ľahko nevzdá. Prepchala sa
dierou v stene hneď za Ronom a sipela na nich ako rozzúrená hus.
„Na Chrabromile vám vôbec nezáleží, myslíte stále iba na seba,
nechcem, aby Slizolin vyhral školský pohár, ale kvôli vám prídeme o
všetky body, ktoré som dostala od profesorky McGonagallovej za to, že
som na hodinách transfigurácie vedela všetky zaklínadlá.“
„Odpáľ.“
„Dobre, ale ja som vás varovala, spomeňte si na moje slová, keď
budete zajtra sedieť vo vlaku smerom domov, pretože vy dvaja ste...“
Čo sú, to sa už nedozvedeli. Hermiona sa zvrtla k podobizni Tučnej
panej, že ide naspäť, no hľadela na prázdny obraz. Tučná pani si odskočila
niekam na nočnú návštevu a Hermiona zostala vymknutá pred
Chrabromilskou vežou.
„Čo mám teraz robiť?“ zapišťala.
„To je tvoj problém,“ povedal Ron. „My musíme ísť, lebo prídeme
neskoro.“
Neprišli ešte ani na koniec chodby, keď ich Hermiona dobehla.
„Idem s vami,“ povedala.
„To teda nejdeš.“
„Vari si myslíte, že tu budem stáť a čakať, kým ma Filch načapá? Ak
nás chytí všetkých troch, poviem mu pravdu, že som sa vás snažila zadržať,
a vy mi to potvrdíte.“
„Teda ty si ale drzá!“ oboril sa na ňu Ron.
„Prestaňte, vy dvaja!“ zahriakol ich Harry. „Niečo som začul. Nejaké
ručanie.“
„Pani Norrisová?“ vyhŕkol Ron a žmurkal do tmy.
Nebola to pani Norrisová. Bol to Neville. Ležal schúlený na zemi a
tuho spal, no keď k nemu podišli bližšie, strhol sa.
„Vďakabohu, že ste prišli! Som tu už niekoľko hodín, neviem si
spomenúť na to nové heslo a nemôžem sa dostať na intrák.“
„Buď tichše, Neville. Heslo je ,prasačí rypák‘, ale veľmi ti nepomôže,
lebo Tučná pani si niekam odskočila.“
„Čo tvoja ruka?“ opýtal sa Harry.
„V poriadku,“ povedal Neville a natrčil im ju. „Madam Pomfreyová
mi ju napravila za necelú minútu...“
„Fajn – počuj, Neville, musíme si niečo vybaviť, uvidíme sa neskôr...“
„Nenechávajte ma tu!“ vykríkol Neville a ťažkopádne vstal. „Nechcem
tu zostať sám, už dva razy tadiaľto preletel Krvavý barón.“
Ron sa pozrel na hodinky a vrhol na Hermionu a Nevilla zlostný
pohľad.
„Ak nás kvôli vám chytia, nebudem mať pokoja, kým sa nenaučím a
nevyskúšam na vás tú Satanovu kliatbu, o ktorej nám vravel Quirrell.“
Hermiona otvorila ústa, možno chcela Ronovi povedať presné znenie
Satanovej kliatby, Harry však na ňu zasyčal, aby bola ticho, a pokynul im,
nech ho nasledujú.
Zakrádali sa chodbami, na ktoré cez vysoké okná dopadali pásy
mesačného svitu. Pred každým rohom čakali, že natrafia na Filcha alebo
pani Norrisovú, mali však šťastie. Vybehli hore schodmi na tretie poschodie
a po prstoch sa zakrádali do Siene slávy.
Malfoy a Crabbe tam ešte neboli. V mesačnom svite sa trblietali
vitríny s krištáľovými trofejami. V tme svetielkovali strieborné a zlaté čaše,
odznaky, medaily a sošky. Zakrádali sa pozdĺž stien a očami sledovali dvere
na oboch stranách miestnosti. Harry vytiahol prútik pre prípad, že by
Malfoy vbehol dnu a začal hneď čarovať. Minúty pomaly ubiehali.
„Mešká, možno sa zľakol,“ zašepkal Ron.
Odrazu z vedľajšej miestnosti zaznel akýsi zvuk a oni od strachu až tak
nadskočili. Harry zdvihol prútik nad hlavu a vtedy začuli niečí hlas –
nepatril však Malfoyovi.
„Len ňuchaj, moja milá, možno sa ukrývajú niekde v rohu.“
To sa Filch rozprával s pani Norrisovou. Na smrť vydesený Harry
kývol ostatným trom, aby ho okamžite nasledovali; odcupitali potichu k
dverám, čo najďalej od Filchovho hlasu. Nevillov plášť len tak-tak stihol
zmiznúť za rohom, keď začuli, že Filch vošiel do Siene slávy.
„Musia byť niekde tu,“ vrčal, „asi sa skryli.“
„Tadiaľto!“ zavelil Harry pošepky a vystrašení sa zakrádali dlhočiznou
chodbou lemovanou samými brneniami. Počuli, ako sa k nim Filch blíži.
Neville od ľaku náhle zapišťal a pustil sa do behu – zakopol, zakvačil sa
Ronovi okolo pása a obaja sa kotúľali rovno do jedného z brnení.
Ozval sa taký rachot a buchot, že to muselo zobudiť celý hrad.
„UTEKAJTE!“ zvolal Harry a všetci štyria sa rozbehli dolu chodbou,
ani sa neobzreli, či je Filch za nimi – vyleteli z dverí a hnali sa chodbou a
potom ďalšou a ďalšou, Harry na čele, netušiac, kde sú a ktorým smerom
idú – preliezli poza gobelín a ocitli sa v tajnej spojovacej chodbe, prebehli
ňou a vyšli pri učebni čarovania, o ktorej vedeli, že je úplne na opačnej
strane ako Sieň slávy.
„Tuším sme sa ho striasli,“ fučal Harry, oprel sa o studenú stenu a
utieral si spotené čelo. Neville stál v predklone, dychčal a prskal.
„Ja – som – to – vra – ve – la,“ lapala po dychu Hermiona a držala sa
za hrudnú kosť, „ja – som – to – vra – ve – la.“
„Musíme sa vrátiť do veže,“ povedal Ron, „čo najrýchlejšie.“
„Malfoy ťa oklamal,“ povedala Harrymu Hermiona. „Ešte stále ti to
nedošlo? Vôbec sa s tebou nechcel stretnúť – Filch vedel, že niekto je v
Sieni slávy, Malfoy ťa určite bonzol.“
Harry si pomyslel, že zrejme má pravdu, no nahlas to nepovedal.
„Ideme.“
Nebolo to však také jednoduché. Neprešli ani dvanásť krokov, keď
neďaleko nich vrzla kľučka a z jednej triedy čosi vyletelo.
Bol to duch Zloduch. Pozrel sa na nich a natešený zvýskol.
„Buď ticho, Zloduch – prosím – prezradíš nás.“
Duch Zloduch sa začal chichotať.
„Ale, ale, prváčikovia, to sa môže, túlať sa o polnoci kade-tade? No,
no, no. Kto sa túla po noci, tomu už niet pomoci.“
„Neprezraď nás, Zloduch, prosím.“
„Mal by som to oznámiť Filchovi, veru mal,“ povedal Zloduch
sladučkým hlasom a očká sa mu zlomyseľne leskli. „Je to pre vaše dobro,
chápete.“
„Uhni nám z cesty!“ okríkol ho Ron – to však bola veľká chyba.
„ŠTUDENTI NA CHODBE!“ zahrmel Zloduch. „ŠTUDENTI
OPUSTILI POSTELE A SÚ PRI UČEBNI ČAROVANIA!“
Zohli hlavy, prebehli popod Zloduchom, trielili, čo im sily stačili, až
na koniec chodby a vrazili do nejakých dverí – tie však boli zamknuté.
„No zbohom!“ vzdychol Ron, keď bezradne mykali kľučkou. „Už sme
došli! To je náš koniec!“
Počuli kroky, to sa už Filch ozlomkrky hnal za Zloduchovým hlasom.
„Uhnite,“ zavrčala Hermiona. Schmatla Harryho prútik, zaťukala ním
na dvere a zašepkala: „Alohomora!“
Zámok cvakol a dvere sa rozleteli – vbehli dnu, rýchlo ich za sebou
zabuchli, pritisli na ne uši a načúvali.
„Kadiaľ išli, Zloduch?“ opýtal sa Filch. „Rýchlo, vrav.“
„Povedz ,prosím‘.“
„Nezahrávaj sa so mnou, Zloduch, pýtam sa ťa, kadiaľ išli?“
„Ak nepoprosíš, tak ti nič nepoviem,“ povedal duch Zloduch
znudeným, monotónnym hlasom.
„Dobre teda – prosím.“
„NIČ NEPOVIEM! Hahaha! Mal si poprosiť skôr! Ha ha! Hahaha!“
počuli ducha Zloducha, ako odšušťal preč a zanechal tam rozčúleného
Filcha, nech zúri, koľko chce.
„Myslí si, že tie dvere sú zamknuté,“ zašepkal Harry. „Zrejme sme v
suchu – prestaň s tým, Neville!“ Neville už dobrú minútu mykal Harryho za
rukáv županu. „Čo je?“
Harry sa otočil – a bolo mu celkom jasné, čo je. Chvíľu mal pocit, že
je to zlý sen – toto bolo už naozaj príliš, po všetkom, čo práve prežili.
Neboli v miestnosti, ako si mysleli, ale na chodbe. Na zakázanej
chodbe na treťom poschodí. A teraz videli, prečo je zakázaná.
Pozerali sa priamo do očí ozrutnému psovi, ktorý vypínal celý priestor
medzi podlahou a stropom. Mal tri hlavy. Tri páry vypučených, zlostných
očí; tri ňufáky, ktorých nozdry sa chveli a šklbali a mierili priamo na nich;
tri vlhké papule a spomedzi žltých tesákov viseli slizké povrazy slín.
Stál pokojne, všetkých šesť očí upieral rovno na nich a Harrymu bolo
jasné, že sú nažive len vďaka tomu, že tá obluda sa ešte nestihla spamätať z
prvého prekvapenia. No zúrivé vrčanie jasne naznačovalo, čo bude
nasledovať.
Harry schmatol kľučku – ak si má vybrať medzi Filchom a smrťou,
vyberie si radšej Filcha.
Vycúvali von – Harry pribuchol dvere a uháňali preč, takmer sa ani
nohami zeme nedotýkali. Filch zrejme vyrazil za nimi opačným smerom,
pretože ho nikde nevideli, no bolo im to aj tak fuk – teraz túžili iba po tom,
aby vzdialenosť medzi nimi a tou obludou bola čo najväčšia. Zastavili sa až
pred podobizňou Tučnej panej na siedmom poschodí.
„Kde ste, boli, prepánajána?“ opýtala sa, keď videla ich rozviate
župany a červené, upotené tváre.
„To si nevšímajte – prasačí rypák, prasačí rypák,“ drmolil Harry a
odsunul obraz. Preliezli do klubovne a celí roztrasení sa zvalili do kresiel.
Hodnú chvíľu nik neprehovoril. Neville vyzeral, že už v živote
neprehovorí.
„Čo im to zišlo na um, ukrývať takéto niečo v škole?“ krútil hlavou
Ron. „Psov treba predsa cvičiť, a zvlášť takéhoto.“
Hermione sa spolu s dychom vrátila aj zlá nálada.
„Vy zrejme nepoužívate oči, však?“ oborila sa na nich. „Nevšimli ste
si, na čom ten pes stál?“
„Na dlážke?“ tipol si Harry. „Nepozeral som sa mu na laby, úplne mi
stačili jeho hlavy.“
„Nie, na dlážke nie. Stál na padacích dvierkach. Určite niečo strážil.“
Vstala a zagánila na nich.
„Dúfam, že ste so sebou spokojní. Mohlo byť po nás – ba čo horšie,
mohli nás vyraziť. Teraz, ak by ste sa neurazili, idem spať.“
Ron za ňou pozeral s otvorenými ústami.
„Nie, neurazíme sa,“ povedal. „Človek by si myslel, že sme ju nútili,
aby šla s nami.“
Keď si Harry líhal do postele, v hlave mu zneli Hermionine slová. Ten
pes niečo stráži... Čo to Hagrid vravel? Ak chce človek niečo ukryť,
Gringottbanka je tým najbezpečnejším miestom na svete – možno s
výnimkou Rokfortu.
Zdalo sa, že Harry už prišiel na to, kam sa podel ten malý, špinavý
balíček z trezoru sedemstotrinásť.
10
Halloween
Na druhý deň Malfoy neveril vlastným očiam, keď zistil, že Harry s
Ronom sú stále na Rokforte. Vyzerali trochu unavení, ale inak žiarili
spokojnosťou. Ráno sa Harrymu a Ronovi javilo ich nočné stretnutie s
trojhlavým psom ako vynikajúce dobrodružstvo a tešili sa na ďalšie. Harry
už stihol Ronovi povedať o balíčku, ktorý zrejme preniesli z Gringottbanky
na Rokfort, a obaja strávili dlhý čas dohadovaním, čo v ňom asi len môže
byť, keď to tak strážia.
„Buď je to niečo veľmi cenné, alebo niečo veľmi nebezpečné,“ uzavrel
debatu Ron.
„Alebo oboje,“ dodal ešte Harry.
No keďže vedeli iba to, že ten tajomný predmet je dlhý asi päť
centimetrov, bez ďalších informácií nemali šancu zistiť, čo to je.
Neville ani Hermiona nejavili najmenší záujem dozvedieť sa, čo sa
pod psom a padacími dvierkami ukrýva. Nevillovou jedinom starosťou bolo
nikdy viac sa k tomu psisku nepriblížiť.
Hermiona sa s Harrym a Ronom nerozprávala, a keďže bola
panovačná bifľoška, pre oboch to bolo skôr vykúpenie ako trest. Mysleli
teraz len na to, ako sa Malfoyovi pomstiť, a na ich veľkú radosť sa im na to
naskytla príležitosť hneď na druhý týždeň, keď prišla pošta.
Len čo sovy ako obyčajne zaplavili Veľkú sieň, pozornosť všetkých
upútal dlhý, tenký balíček, ktorý nieslo šesť veľkých plamienok
driemavých. Aj Harry, rovnako ako ostatní, bol zvedavý, čo v tom balíčku
môže byť, a keď sa sovy zniesli nad ich stôl a položili ho priamo pred neho,
od prekvapenia mu padla slaninka na zem. Plamienky odleteli, vzápätí
priletela ďalšia sova a pustila na balíček akúsi obálku.
Harry otvoril najskôr list, a urobil dobre, pretože v ňom stálo:
NEOTVÁRAJTE BALÍČEK PRI STOLE. Je v ňom Váš
nový Nimbus 2000, nechcem však, aby všetci videli, že ste
dostali metlu, pretože by takú chceli hneď všetci. Dnes večer
máte prvý tréning, Oliver Wood Vás bude o siedmej čakať na
metlobalovom ihrisku.
Profesorka McGonagallová
Harry podal lístok Ronovi a pri pomyslení na Malfoya len s námahou
skrýval škodoradosť.
„Nimbus 2000!“ vzdychol Ron závistlive . „Takej som sa v živote ani
len nedotkol.“
Náhlivo opustili sieň, pretože chceli metlu rozbaliť ešte pred
vyučovaním, no v polovici vstupnej haly im cestu zahradili Crabbe a Goyle.
Malfoy vytrhol Harrymu balíček z ruky a ohmatal ho.
„To je metla,“ zhodnotil a hodil ju naspäť Harrymu, v tvári sa mu
zračila závisť i hnev. „Toto si veru odskáčeš, Potter, prváci to majú
zakázané.“
Ron to už nemohol dlhšie vydržať.
„To nie je hocijaká oblietaná metla,“ povedal, „ale Nimbus 2000. Čo si
vravel, že máš doma? Kométu 260?“ Ron sa uškrnul na Harryho. „Kométy
sú síce vymakané, ale na Nimbusy ani zďaleka nemajú.“
„Čo ty o tom môžeš vedieť, Weasley, ty, čo si nemôžeš dovoliť ani pol
rúčky,“ osopil sa naňho Malfoy. „S bratmi určite musíte šetriť vetvičku po
vetvičke.“
Ron chcel práve niečo namietnuť, no v tej chvíli sa vedľa Malfoya
objavil profesor Flitwick.
„Dúfam, že sa nehádate, chlapci?“ zapišťal.
„Potter dostal metlu, pán profesor,“ povedal rýchlo Malfoy.
„Áno, áno, veľmi správne,“ prikyvoval profesor Flitwick a usmieval sa
pri tom na Harryho. „Profesorka McGonagallová mi už všetko, povedala. A
akýže je to model?“
„Nimbus 2000, pane,“ odvetil Harry a mal čo robiť, aby sa pri pohľade
na zhrozeného Malfoya nerozrehotal. „A za to, že som ju dostal, vďačím
tuto Malfoyovi,“ dodal.
Harry a Ron utekali hore schodmi a išli sa popučiť od smiechu.
„Veď je to pravda,“ uškŕňal sa Harry, keď vyšli na samý vrch
mramorového schodišťa. „Keby neukradol Nevillovi ten Nezabudal, nebol
by som v družstve...“
„Takže vy to beriete ako odmenu za porušovanie školského poriadku?“
ozval sa nahnevaný hlas za nimi. Hore schodmi sa hnala Hermiona a
znechutene hľadela na balíček v Harryho ruke.
„Myslel som si, že sa s nami nerozprávaš,“ povedal Harry.
„Veru, pokojne v tom môžeš pokračovať,“ povedal Ron, „ani nevieš,
ako nám to robí dobre.“
Hermiona odpochodovala s nosom zapichnutým do neba.
Harry sa v ten deň len ťažko sústredil na vyučovanie. Mysľou bol
každú chvíľu buď na internátnej izbe, kde pod posteľou ležala jeho nová
metla, alebo na metlobalovom ihrisku, kde bude mať večer tréning. Večeru
do seba nahádzal, ani poriadne nevedel, čo je, a potom vybehol s Ronom
hore schodmi, aby si konečne rozbalil svoj Nimbus 2000.
„Páni!“ zvolal Ron, keď na Harryho posteli zbadal rozbalenú metlu.
Dokonca i Harrymu, ktorý toho o metlách veľa nevedel, sa zdala
nádherná. Štíhla, lesklá, s mahagónovou rúčkou, dlhým chvostom z
rovných prútikov a zlatým nápisom Nimbus 2000 navrchu.
Keď sa priblížila siedma hodina, Harry vyšiel z hradu a vykročil
súmrakom smerom k meltobalovému ihrisku. Na štadióne doposiaľ nebol.
Vôkol neho sa nachádzali stovky sedadiel a tribúny stáli vysoko nad zemou,
aby diváci videli, čo sa vo vzduchu deje. Po oboch stranách ihriska stáli tri
zlaté žrde s obručami na konci. Harrymu to pripomínalo plastové paličky s
krúžkom, cez ktoré muklovské deti fúkali bubliny, len s tým rozdielom, že
tieto mali pätnásť metrov.
Harry sa nevedel dočkať, kedy bude opäť lietať. Napokon to čakanie
nevydržal, vysadol na metlu a odpichol sa od zeme. To vám bol pocit –
niekoľkokrát preletel obručami a potom sa preháňal horedolu po ihrisku.
Nimbus 2000 reagoval aj na ten najjemnejší dotyk.
„Hej, Potter, poď dolu!“
To naňho volal Oliver Wood. Pod pazuchou niesol veľkú drevenú
debničku. Harry pristál vedľa neho.
„Lietaš fakt krásne,“ pochválil ho Wood a v očiach sa mu zablysli
iskierky, „už chápem, čo tým McGonagallová myslela... máš naozaj talent.
Dnes večer ťa trochu oboznámim s pravidlami a potom budeš trénovať
trikrát do týždňa spolu s ostatnými.“
Otvoril debničku. Vnútri boli štyri loptičky; dve rovnaké a zvyšné dve
každá iná.
„Takže,“ začal Wood, „pravidlá metlobalu sú veľmi ľahké, avšak hrať
ho až také ľahké nie je. Na každej strane je po sedem hráčov. Traja z nich sú
triafači.“
„Traja triafači,“ opakoval Harry, zatiaľ čo Wood vyberal sýtočervenú
loptu, ktorá veľkosťou pripomínala futbalovú.
„Toto je prehadzovačka,“ povedal Wood. „Triafači si ju navzájom
prihrávajú a snažia sa trafiť ju do niektorej z obručí a dať tak gól. Za každý
gól si družstvo pripíše desať bodov. Je to zatiaľ jasné?“
„Triafači si hádžu prehadzovačku a snažia sa trafiť ju do obruče, aby
dali gól,“ odrecitoval Harry. „To je niečo podobné ako basketbal, akurát
košov je šesť a lieta sa pritom na metle, nie?“
„Čo je to basketbal?“ spýtal sa Wood nechápavo.
„Ale nič,“ zahovoril to rýchlo Harry.
„Na každej strane je potom jeden hráč, ktorému hovoríme strážca –
strážcom Chrabromilu som ja. Mojou úlohou je lietať okolo obručí a
zabrániť súperovi, aby dal gól.“
„Traja triafači, jeden strážca,“ zopakoval Harry, pevne odhodlaný si
všetko zapamätať. „Tí hrajú s prehadzovačkou. Dobre, mám to. A tieto sú
načo?“ ukázal na zvyšné tri lopty v debničke.
„Hneď ti ukážem,“ povedal Wood. „Chyť to.“
Podal Harrymu malú pálku, vyzerala skoro ako bejzbalová, len bola o
niečo kratšia.
„Teraz ti predvediem, čo robia dorážačky,“ povedal Wood. „Dorážačky
sú tieto dve.“
Ukázal Harrymu dve rovnaké lopty, čierne ako uhoľ a o niečo menšie
ako prehadzovačka. Harrymu sa zdalo, akoby sa zo všetkých síl pokúšali
vyvliecť zo sieťky, ktorou boli prichytené vo vnútri debničky.
„Ustúp,“ prikázal mu Wood. Sklonil sa nad debničku a uvoľnil jednu
dorážačku.
Čierna lopta sa okamžite vymrštila vysoko do vzduchu a vzápätí sa
rútila priamo Harrymu na hlavu. Harry v snahe zabrániť jej, aby mu rozbila
nos, ju odrazil pálkou a ona letela cikcakovito dohora – krúžila im nad
hlavami a potom vystrelila smerom na Wooda, ktorý ju však podletel a
pritlačil k zemi.
„Pochopil si?“ dychčal Wood, pričom sa pokúšal strčiť vzpierajúcu sa
dorážačku späť do debničky a prichytiť ju tam. „Dorážačky lietajú po
ihrisku a snažia sa zhodiť hráčov z metiel. Preto sú v každom družstve
dvaja odrážači – u nás sú to weasleyovské dvojčatá – ich úlohou je chrániť
vlastných hráčov pred dorážačkami a odrážať ich na súpera. Tak čo –
pamätáš si to?“
„Traja triafači sa usilujú skórovať prehadzovačkou; strážca stráži
obruče; odrážači odrážajú od svojho družstva dorážačky,“ vysypal zo seba
Harry.
„Výborne,“ pochválil ho Wood.
„Hm – a zabili už dorážačky niekoho?“ opýtal sa Harry a dúfal, že to
znelo dostatočne ľahostajne.
„Na Rokforte nie. Mali sme tu síce niekoľko zlomených sánok, ale
inak nič vážne. No a posledný hráč družstva je stíhač. To si ty. Ty si
nevšímaš ani dorážačky, ani prehadzovačku...“
„... pokiaľ mi nerozbijú hlavu.“
„Neboj sa, lepších odrážačov, ako sú Weasleyovci, nenájdeš – tým
chcem povedať, že obaja sú veľmi ohľaduplní odrážači.“
Wood siahol do debničky a vybral z nej poslednú štvrtú loptu. V
porovnaní s prehadzovačkou a dorážačkami bola celkom drobná, veľká asi
ako väčší vlašský orech. Bola žiarivožltá a po bokoch sa jej trepotali dve
strieborné krídelká.
„A toto,“ povedal Wood, „je ohnivá strela, najdôležitejšia lopta zo
všetkých. Je veľmi ťažké chytiť ju, lebo je nesmierne rýchla a dobre ju
nevidno. Úlohou stíhača je nájsť ju a chytiť. Musíš kľučkovať medzi
triafačmi, odrážačmi, dorážačkami a prehadzovačkou, aby si ju získal skôr
ako súper, pretože družstvo, ktorého stíhač sa zmocní ohnivej strely ako
prvý, si pripisuje stopäťdesiat bodov a väčšinou má už vyhraté. To je
dôvod, prečo stíhač inkasuje najviac faulov. Metlobalový zápas sa končí až
vtedy, keď niektoré z družstiev chytí ohnivú strelu, čo môže trvať aj celú
večnosť – rekordný zápas trval tuším tri mesiace, vtedy bolo treba zháňať
náhradníkov, aby sa mohli hráči aspoň trochu vyspať.
Takže to by bolo všetko – nejaké otázky?“
Harry pokrútil hlavou. To, čo má robiť, pochopil, horšie to však bude,
keď to bude musieť predviesť v praxi.
„S ohnivou strelou si zatrénujeme nabudúce,“ povedal Wood a opatrne
ju položil späť do debničky, „je už skoro tma, mohli by sme ju stratiť.
Trochu ťa preskúšam s týmito tu.“
Vytiahol z vrecka zopár golfových loptičiek a o chvíľu boli obaja vo
vzduchu. Wood hádzal loptičky z celej sily všetkými smermi a Harry ich
chytal.
Neušla mu ani jediná a Wood bol veľmi spokojný. Po hodine a pol
bola už taká tma, že nemohli pokračovať.
„Tento rok bude na metlobalovom pohári naše meno,“ povedal s
blaženým úsmevom Wood, keď sa unavení vracali do hradu. „Vôbec by ma
neprekvapilo, keby si tromfol aj Charlieho Weasleyho, a ten mohol veru
hrať aj za anglické národné družstvo, keby kdesi v tramtárii nenaháňal
draky.“
Harry bol teraz veľmi zaneprázdnený. Okrem všetkých tých úloh, čo
dostávali, mával trikrát do týždňa metlobalový tréning. Ani sa nenazdal a
bol na Rokforte už dva mesiace. Na hrade sa cítil oveľa viac doma ako na
Privátnej ceste. A teraz, keď už zvládli základy čarodejníckeho učiva, bolo
aj vyučovanie zaujímavejšie.
Keď sa 31. októbra ráno zobudili, chodbami sa šírila lahodná vôňa
pečenej tekvice. To nebolo všetko, profesor Flitwick im na hodine
čarovania oznámil, že už vedia dosť na to, aby mohli pristúpiť k
premiestňovaniu predmetov vo vzduchu, a to bolo čosi, po čom všetci
zmierali túžbou od chvíle, keď na vlastné oči videli, ako profesor Flitwick
začaroval Nevillovho potkana a ten sa potom vznášal po triede. Profesor
Flitwick zadelil žiakov do dvojíc. Harry mal cvičiť so Seamusom
Finniganom (veruže mu odľahlo, lebo v tej chvíli sa pohľadom pokúšal
upútať jeho pozornosť aj Neville). Zato Ron bol vo dvojici s Hermionou
Grangerovou. Ťažko povedať, či to štvalo viac Rona, alebo Hermionu. Tá
sa s nimi nebavila odo dňa, keď Harrymu prišla poštou metla.
„A nezabudnite na ten pekný pohyb zápästia, čo sme si trénovali!“
škriekal na nich profesor Flitwick, stojaci ako zvyčajne na kope kníh.
„Najskôr náprah, potom švih, nezabudnite, náprah a švih. A musíte
poriadne vysloviť zaklínadlo, to je tiež veľmi dôležité – len si spomeňte na
čarodeja Baruffia, ktorý povedal ,s‘ namiesto ,f‘ a našiel sa na zemi s divým
býkom na hrudi.“
Bolo to veľmi ťažké. Harry so Seamusom robili náprah za náprahom,
švih za švihom, no pierko, ktoré mali nadvihnúť, stále nehybne ležalo na
lavici. Seamusovi došla trpezlivosť, postrčil pierko prútikom a to vzbĺklo,
Harry ho potom musel hasiť klobúkom.
Ronovi sa pri vedľajšom stole nedarilo o nič lepšie.
„Vingardium leviosa!“ vykrikoval a mával dlhočiznými rukami ako
veterný mlyn.
„Hovoríš to zle,“ oborila sa naňho Hermiona. „Musíš povedať Vinggar-dium levi-o-sa, to ,gar‘ musí byť dlhé.“
„Keď si taká múdra, tak si to rob sama,“ odvrkol Ron.
Hermiona si vyhrnula rukávy habitu, švihla prútikom a zvolala:
„Vingardium leviosa!“
Pierko sa odpútalo od lavice a vznieslo sa asi meter nad ich hlavy.
„Ach, výborne!“ vykríkol profesor Flitwick a natešene tlieskal.
„Pozrite sa všetci, slečna Grangerová to dokázala!“
Ron mal až do konca vyučovania náladu pod psa.
„Nečudujem sa, že ju nik nemôže vystáť,“ povedal Ron Harrymu, keď
si razili cestu preplnenou chodbou, „je fakt neznesiteľná.“
Odrazu do Harryho ktosi vrazil. Bola to Hermiona. Harry zazrel jej
tvár – prekvapilo ho, že plače.
„Myslím si, že ťa počula.“
„No a čo,“ povedal Ron, no bol trochu nesvoj. „Musela si predsa
všimnúť, že sa s ňou nik nekamaráti.“
Hermiona na ďalšiu hodinu neprišla a neukázala sa dokonca ani
popoludní. Cestou do Veľkej siene na slávnostnú halloweensku večeru
Harry s Ronom začuli, ako Parvati Patilová hovorí svojej priateľke
Lavender, že Hermiona plače na dievčenských záchodoch a nechce nikoho
ani vidieť. Ronovi pri tých slovách síce nebolo všetko jedno, ale keď vošiel
do Veľkej siene a zbadal tú úžasnú strašidelnú výzdobu, rýchlo pustil
Hermionu z hlavy.
Zo stien a plafónu viselo azda tisíc netopierov a ďalších tisíc
poletovalo nad stolmi v hustých čiernych mrakoch a vírilo vzduch, až
plamene sviečok v oranžových tekviciach blikotali. Na zlatých tanieroch a
misách sa odrazu objavili jedlá všetkého druhu, tak ako počas slávnostného
banketu v prvý školský deň.
Harry si práve nakladal obrovský pečený zemiak, keď do siene vbehol
profesor Quirrell, turban mal nakrivo a v tvári sa mu zračila hrôza. Všetci
videli, ako dobehol k Dumbledorovej stoličke, zvalil sa na stôl a vykríkol:
„Trol – v hradnej veži – len to som vám chcel.“
Vzápätí stratil vedomie a zviezol sa na zem.
Nastala haravara. Profesorovi Dumbledorovi sa podarilo utíšiť žiakov,
až keď švihol prútikom, z ktorého vyprskli purpurovočervené delobuchy.
„Prefekti!“ zahrmel. „Okamžite odveďte svoje fakulty na internáty!“
Percy bol vo svojom živle.
„Všetci za mnou! Prváci, držte sa pokope! Ak ma budete na slovo
počúvať, nemusíte sa ničoho báť! Pustite ma dopredu, ja som prefekt!“
„Ako sa sem mohol dostať trol?“ čudoval sa Harry, keď utekali hore
chodmi.
„Mňa sa nepýtaj, ja len viem, že sú hrozne hlúpi,“ povedal Ron.
„Možno ho vpustil duch Zloduch, keď je dnes ten Halloween.“
Míňali skupinky žiakov náhliacich sa všetkými smermi. Keď sa
predierali davom zmätených prvákov z Bifľomoru, Harry odrazu schmatol
Rona za ruku.
„Moje nervy – Hermiona!“
„Čo s ňou?“
„Ona o tom trolovi nevie.“
Ron si zahryzol do pery.
„No tak dobre,“ zahundral. „Ale nech nás Percy nevidí.“
Prikrčili sa a pridali sa k žiakom z Bifľomoru, ktorí šli opačným
smerom, predrali sa na prázdnu stranu chodby a bežali k dievčenským
záchodom. Práve zahli za roh, keď za sebou začuli náhlivé kroky.
„Percy!“ zasipel Ron a ťahal Harryho za veľkú sochu Vtáka ohniváka.
Vykukli spoza nej a zistili, že to nie je Percy, ale Snape. Prešiel krížom
cez chodbu a zmizol im z dohľadu.
„Čo tu robí?“ zašepkal Harry. „Prečo nie je s ostatnými učiteľmi vo
veži?“
„Ako to mám vedieť?“
Potichu sa zakrádali chodbou, na ktorej ešte doznievali Snapove kroky.
„Mieri k chodbe na treťom poschodí,“ povedal Harry, no Ron ho
odrazu chytil za ruku.
„Cítiš to?“
Harry sa zhlboka nadýchol a v nose zacítil hrozný smrad, akúsi zmes
starých ponožiek a neudržiavaných verejných záchodov. A potom to
začuli – hlboké vrčanie a dunenie obrovských šliap. Ron ukázal pred seba –
zo vzdialenejšieho konca chodby sa k nim blížilo čosi obrovitánske. Od
strachu z nich zostali len tiene a nemo sa prizerali, ako na to čosi dopadol
pás mesačného svitu.
Bol to hrozný pohľad. To čosi malo takmer štyri metre, matnú žulovú
farbu, neforemné telo, ktoré pripomínalo ozrutný balvan, a na ňom
pričapenú malú plešatú hlavičku, pripomínajúcu kokosový orech. Malo
krátke nohy hrubé asi ako kmene stromov a ploché zrohovatené chodidlá.
Zápach, ktorý vydávalo, bol neuveriteľný. V dlhočiznej ruke vlieklo za
sebou obrovský drevený kyj.
Zastal pred najbližšími dverami a nazrel dovnútra. Chvíľu vrtel dlhými
ušiskami, zrejme jeho maličká hlavička premýšľala, potom sa skrčil a vošiel
dnu.
„Vo dverách je kľúč,“ povedal Harry. „Zamknime ho tam.“
„Skvelý nápad,“ povedal Ron ustrašene.
Zakrádali sa popri stene k otvoreným dverám, v ústach sucho, a
modlili sa, aby sa trol nerozhodol práve teraz vyjsť. Harry bol jedným
skokom pri dverách, schmatol kľúč, zabuchol dvere a zamkol.
„A je to!“
Povzbudení víťazstvom rozbehli sa naspäť k spojovacej chodbe, no
keď dobehli až na roh, začuli zvuk, pri ktorom im až srdce zamrelo –
vysoký, prenikavý výkrik – a vychádzal z miestnosti, ktorú práve zamkli.
„Ach, nie,“ vzdychol Ron, v tvári bledý ako Krvavý barón.
„Veď to sú dievčenské záchody!“ vykríkol s hrôzou Harry.
„Hermiona!“ zvolali obaja naraz.
Toto bolo veru naozaj to posledné, po čom túžili, ale čo im zostávalo?
Vyštartovali späť k dverám, v panike nahmatali kľúč a otočili ním. Harry
otvoril dvere a obaja vbehli dnu.
Hermiona Grangerová sa krčila pri náprotivnej stene a zdalo sa, že užuž omdlie. Trol sa blížil k nej a cestou zrážal na zem umývadlá.
„Odpútame jeho pozornosť,“ navrhol zúfalý Harry, vytrhol vodovodný
kohútik a šmaril ho z celej sily o stenu.
Trol zastal asi dva metre od Hermiony. Ťažkopádne sa obrátil, pritom
hlúpo žmurkal očkami, aby zistil, odkiaľ ten zvuk vyšiel. Jeho malé, podlé
očičká spočinuli na Harrym. Chvíľu váhal, no napokon sa rozhodol,
vykročil smerom k nemu a kyjak pomaly dvíhal nad hlavu.
„Hej, slepačí mozog!“ zvolal Ron z opačnej strany miestnosti a hodil
doňho vodovodnú rúrku. Trol vôbec nezaregistroval, že ho kovová rúrka
trafila do pleca, začul však výkrik, zarazil sa, otočil svoju ohyzdnú gebuľu
smerom k Ronovi a dožičil Harrymu čas, aby ho obehol.
„Rýchlo, bež, bež!“ kričal Harry na Hermionu a pokúšal sa ju
odtiahnuť k dverám, no ona sa ani nepohla, zostávala prilepená na stene,
ústa od hrôzy dokorán.
Ten krik a jeho ozvena privádzali trola do nepríčetnosti. Hrozivo
zavrčal a pohol sa smerom k Ronovi, ktorý bol najbližšie a nemal kam ujsť.
Harry vtedy urobil niečo, čo bolo veľmi odvážne a hlúpe zároveň:
rozbehol sa, vyskočil a oboma rukami schmatol trola zozadu pevne okolo
krku. Trol síce necítil, že na ňom niečo visí, no nemohol si nevšimnúť, že
mu ktosi vrazil do nosa dlhý kus dreva, Harry totiž ešte stále držal v ruke
svoj čarodejnícky prútik – a pichol ho trolovi rovno do nozdry.
Ten skučal od bolesti, krútil sa a mlátil kyjakom okolo seba a Harry sa
ho držal zubami-nechtami. Hrozilo mu, že ho trol buď zhodí, alebo trafí
kyjakom.
Hermiona v hrôze skĺzla na zem. Ron vytiahol svoj prútik – ani
poriadne nevedel, čo chce urobiť, odrazu sa len počul, ako volá prvé
zaklínadlo, ktoré mu zišlo na um: „Vingardium leviosa!“
Kyjak odrazu vyskočil trolovi z ruky, stúpal vysoko do vzduchu,
potom sa pomaly natočil a s ohlušujúcim rachotom dopadol svojmu
majiteľovi na hlavu. Trol sa zapotácal a padol na zem dolu nosom takou
silou, až sa celá miestnosť zatriasla.
Harry vyskočil na rovné nohy. Chvel sa na celom tele a nevládal lapiť
dych. Ron tam ešte vždy stál so zdvihnutým prútikom a žasol nad tým, čo
práve urobil.
Ako prvá sa zmohla na slovo Hermiona.
„Je po ňom?“
„Myslím, že nie,“ povedal Harry, „zrejme je len omráčený.“
Zohol sa a vytiahol trolovi z nosa prútik. Celý bol pokrytý akousi
neforemnou, sivou lepkavou hmotou.
„Fuj – trolov sopeľ.“
Utrel prútik trolovi do nohavíc.
Odrazu všetkých troch vyrušil buchot a približujúce sa kroky. Vôbec si
neuvedomili, aký hrmot narobili. Určite ich niekto zdola počul. O chvíľu
vtrhla do miestnosti profesorka McGonagallová, hneď za ňou Snape a
skupinku uzatváral Quirrell. Quirrell zazrel trola, slabo zakňučal, sadol si na
záchodovú misu a držal sa za srdce.
Snape sa sklonil nad trola. Profesorka McGonagallová hľadela na
Rona s Harrym. Harry ju takú nazlostenú ešte nezažil. Pery mala takmer
biele. Nádej, že získajú pre Chrabromil päťdesiat bodov, z Harryho mysle
razom vyprchala.
„Čo si o sebe myslíte?!“ kričala na nich profesorka McGonagallová.
Harry sa pozrel na Rona, ktorý tam ešte vždy stál s prútikom nad hlavou.
„Máte z pekla šťastie, že vás nezabil. Prečo nie ste vo svojej izbe?“
Odrazu Snape uprel na Harryho svoj prenikavý pohľad. Harry sklopil
oči. Želal si, aby Ron konečne dal tú ruku dolu.
Vtom sa z tieňa ozval slabý hlások.
„Prosím, pani profesorka Gonagallová – oni ma hľadali.“
„Slečna Grangerová!“
Hermione sa konečne podarilo vstať.
„Ja som sa vydala hľadať trola, lebo som – som si myslela, že si s ním
dokážem poradiť aj sama – viete, ja som o troloch veľmi veľa čítala.“
Ronovi v tej chvíli vypadol prútik z ruky. Hermiona Grangerová klame
učiteľovi do očí?
„Keby ma neboli našli, určite by už bolo po mne. Harry mu strčil do
nosa svoj prútik a Ron ho ovalil jeho vlastným kyjakom. Nemali čas
zavolať pomoc. Keď prišli, trol sa ma práve chystal zabiť.“
Harry s Ronom sa snažili tváriť, že táto verzia nie je pre nich ničím
novým. „Slečna Grangerová, ste jedno nezodpovedné dievča, ako ste si
mohli myslieť, že sama premôžete horského trola?“
Hermiona zvesila hlavu. Harry stál ako obarený. Hermiona bola tá
posledná, ktorá by urobila niečo, čo sa nemá, a teraz tu stála a predstierala,
že to naozaj urobila, len aby ich vytiahla z kaše. Bolo to preňho asi také
nepredstaviteľné, ako keby im Snape z ničoho nič začal rozdávať cukríky.
„Slečna Grangerová, za toto strhávam Chrabromilu päť bodov,“
oznámila jej profesorka McGonagallová. „Veľmi ste ma sklamali. Ak nie
ste zranená, okamžite sa odoberte do Chrabromilskej veže. Sviatočná
hostina pokračuje na jednotlivých internátoch.“
Hermiona odišla.
Profesorka McGonagallová sa obrátila na Harryho a Rona.
„Ešte vždy si myslím, že ste mali obrovské šťastie, no priznávam, že
len máloktorý prvák by dokázal skoliť dospelého trola. Každý z vás preto
získava pre Chrabromil päť bodov. Oznámim to profesorovi Dumbledorovi.
Môžete ísť.“
Náhlivo opustili miestnosť a mlčky vyšli o dve poschodia vyššie.
Nesmierne sa im uľavilo, že už necítia trolov zápach.
„Zaslúžili sme si viac ako desať bodov,“ zahundral Ron.
„Chcel si povedať päť, Hermione predsa päť bodov strhla.“
„Bolo to od nej pekné, že sa nás zastala,“ pripustil Ron. „Nezabúdaj
však, že sme ju naozaj zachránili.“
„Keby sme ju tam s tou obludou nezamkli, vôbec sa to nemuselo stať,“
pripomenul mu Harry.
Dorazili k portrétu Tučnej panej.
„Prasačí rypák,“ povedali a vošli dnu.
V klubovni bolo plno žiakov a hluku. Všetci sa napchávali jedlom,
ktoré im sem zdola poslali. Hermiona stála sama pri dverách a čakala na
nich. Nastalo veľmi trápne ticho. Bez toho, aby sa na seba pozerali, všetci
traja naraz povedali ‚vďaka‘, a ponáhľali sa k svojim tanierom.
No od tej chvíle sa Hermiona Grangerová stala ich kamarátkou.
Niektoré veci nemôže človek zdieľať s tým druhým, pokiaľ sa s ním
neudobrí, a zneškodnenie štvormetrového trola je jednou z nich.
11
Metlobal
Prišiel november a s ním i chladné počasie. Hory okolo ich školy sa
zmenili na studenosivé a jazero vyzeralo ako mrazivá oceľ. Z horných
okien hradu bolo vidno Hagrida, ako zababušený v kabáte z krtka,
rukaviciach z potkana a obrovských bagančiach z bobra odmrazuje
metlobalové ihrisko.
Metlobalová sezóna sa začala. Po niekoľkotýždňovom tréningu bude v
sobotu Harry hrať svoj prvý zápas: Chrabromil proti Slizolinu. Ak
Chrabromil vyhrá, posunie sa v súťaži o školský pohár na druhé miesto.
Doteraz ho nevidel hrať takmer nik, lebo Wood rozhodol, že Harry je
ich tajná zbraň a tajné zbrane musia zostať utajené. Informácia o tom, že
hrá na poste stíhača, však predsa len akosi prenikla von a on veru nevedel,
čo je horšie – ak mu ľudia vravia, že určite zahrá skvele, alebo ak si ho
doberajú, že budú pod ním pre istotu behať s matracom.
Harry bol naozaj rád, že sa s Hermionou udobrili. Netušil, ako by si
bez nej poradil s tou horou úloh a zároveň stíhal aj Woodove čoraz dlhšie
tréningy. Hermiona mu požičala aj Metlobal v priebehu vekov a tá knižka
ho skutočne zaujala.
Harry sa dozvedel, že v metlobale existuje sedemsto možných faulov a
ku všetkým vraj došlo počas Svetového pohára v roku 1473; že stíhači sú
zvyčajne tí najmenší a najrýchlejší hráči a že väčšina vážnych úrazov sa
stáva práve im; že pri metlobale len zriedkakedy niekoho zabijú, no stalo sa
už, že rozhodcovia z ničoho nič zmizli a po niekoľkých mesiacoch ich našli
niekde na Sahare.
Hermiona od chvíle, čo ju Harry s Ronom zachránili pred horským
trolom, zmenila svoj zásadný postoj voči porušovaniu školského poriadku,
a hneď sa s ňou dalo vydržať. Deň pred Harryho prvým metlobalovým
zápasom stáli všetci traja cez prestávku na zamrznutom školskom dvore a
Hermiona pričarovala sýtomodrý ohníček, ktorý sa dal prenášať v
zaváraninovom pohári. Stáli chrbtom k nemu a zohrievali sa, keď zbadali
Snapa. Harry si hneď všimol, že Snape kríva. Všetci traja sa zomkli bližšie
k sebe, aby ohník zakryli, tušili, že sa to asi nesmie. Previnilé tváre ich však
zrejme prezradili. Snape krivkal rovno k nim. Oheň síce nevidel, no bolo
úplne jasné, že hľadá nejakú zámienku, aby im mohol vynadať.
„Čo to máte v ruke, Potter?“
Bol to Metlobal v priebehu vekov. Harry mu tú knižku ukázal.
„Knihy z knižnice sa nesmú vynášať mimo budovy školy,“ vyhlásil
Snape. „Dajte to sem. Strhávam Chrabromilu päť bodov.“
„To si práve vymyslel,“ hundral naštvaný Harry, keď Snape odkríval.
„Ozaj, ktovie, čo má s nohou?“
„Neviem, ale dúfam, že ho to riadne bolí,“ povedal Ron namrzene.
V ten večer bolo v klubovni Chrabromilu veľmi rušno. Harry, Ron a
Hermiona sedeli pri okne. Hermiona kontrolovala Harrymu a Ronovi úlohu
z čarovania. Nikdy im nedala nič odpísať („Ako sa to chcete naučiť?“), no
keď ju poprosili, aby im úlohy opravila, dozvedeli sa správne odpovede aj
tak.
Harry bol trochu nervózny. Túžil po tom, aby mal späť Metlobal v
priebehu vekov a mohol sa čítaním odreagovať pred zajtrajším zápasom.
Prečo by sa mal Snapa vlastne báť? Vstal a oznámil Ronovi a Hermione, že
ide za Snapom a požiada ho, aby mu tú knižku vrátil.
„S nami však nerátaj,“ povedali obaja svorne. Harry bol presvedčený,
že v prítomnosti ostatných učiteľov ho Snape určite nevyhodí.
Zišiel dolu k zborovni a zaklopal. Nik sa neozval. Zaklopal znova. Nič.
Čo ak Snape nechal tú knihu tam? Za pokus to stálo. Otvoril dvere a
nazrel dnu – naskytol sa mu hrozný pohľad.
Vnútri boli len Snape a Filch. Snape mal po kolená vyhrnutý habit.
Jednu nohu mal celú krvavú a znetvorenú. Filch mu práve podával obväzy.
„Prekliata potvora,“ klial Snape. „Človek predsa nemôže ustrážiť tri
hlavy naraz.“
Harry sa pokúsil potichu zavrieť dvere, ale...
„POTTER!“
Snape rýchlo pustil habit, aby chorú nohu skryl, a jeho tvár sa razom
zmenila na zúrivú grimasu. Harry naprázdno preglgol.
„Chcel som sa vás len spýtať, či by ste mi mohli vrátiť tú knihu.“
„ZMIZNITE! VON!“
Harry odišiel skôr, než stihol Snape strhnúť Chrabromilu ďalšie body.
Letel hore schodmi.
„Dal ti ju?“ chcel vedieť Ron. „Čo sa stalo?“
Harry im šeptom vyrozprával, čo videl.
„Viete, čo to znamená?“ dodal celý zadychčaný. „Využil halloweensku
oslavu a pokúsil sa prejsť okolo trojhlavého psa! Videli sme ho predsa, ako
ide tým smerom – chce sa zmocniť toho, čo ten pes stráži! A stavím sa o
svoju metlu, že vpustil do hradu toho trola, aby od seba odpútal pozornosť!“
Hermionina vyvalila oči.
„Nie – to by neurobil,“ povedala. „Nie je síce dvakrát príjemný, ale
určite by sa nepokúšal ukradnúť niečo, čo sa Dumbledore snaží chrániť.“
„Hermiona, ty si fakt myslíš, že všetci učitelia sú svätí?“ oboril sa na
ňu Ron. „Harry má pravdu. Za Snapa by som veru ruku do ohňa nedal. Ale
po čom to vlastne ide? Čo také to psisko stráži?“
Keď šiel Harry spať, v hlave mu vírili samé otázky. Neville nahlas
chrápal, Harry však nie a nie zaspať. Pokúšal sa na nič nemyslieť – musí sa
vyspať, o niekoľko hodín hrá svoj prvý zápas – na to, ako sa Snape tváril,
keď ho Harry prekvapil, sa len tak ľahko zabudnúť nedalo.
Na druhý deň ráno bolo jasno a veľmi zima. Veľkú sieň naplnila
lahodná vôňa pečených párkov a vzrušená vrava tých, čo sa tešili na dobrý
metlobalový zápas.
„Mal by si aspoň niečo zjesť.“
„Nemám chuť.“
„Aspoň hrianku,“ prehovárala ho Hermiona.
„Nie som hladný.“
Harry sa cítil hrozne. O hodinu už bude na ihrisku.
„Harry, potrebuješ energiu,“ prihovoril sa mu Seamus Finnigan. „Na
stíhačovi si vždy všetci zgustnú.“
„Vďaka, Seamus,“ povedal Harry útrpne a pozrel naňho, ako si dáva
na párky tony kečupu.
O jedenástej sedela už celá škola na tribúnach okolo ihriska. Mnohí
študenti mali ďalekohľady. Sedadlá boli síce vysoko vo vzduchu, no
niekedy aj tak nebolo dosť dobre vidno, čo sa na ihrisku deje.
Ron a Hermiona si s Nevillom, Seamusom a fanúšikom West Hamu
Deanom sadli na samý vrch. Ako prekvapenie urobili pre Harryho z
plachty, ktorú Prašivec rozhrýzol, transparent s nápisom ,Harry za
prezidenta‘ a Dean, ktorý vedel pekne kresliť, namaľoval pod to veľkého
chrabromilského leva. A Hermiona ho trochu začarovala, tak, aby menil
farby.
Harry s ostatnými hráčmi sa zatiaľ v šatni prezliekali do
šarlátovočervených chrabromilských habitov (Slizolin bude hrať v
zelených).
Wood si odkašlal a všetci stíchli.
„Dobre, chlapi,“ oslovil ich.
„A ženy,“ dodala stíhačka Angelina Johnsonová.
„A ženy,“ opravil sa Wood. „Pred nami je zápas.“
„Veľký zápas,“ napodobil ho Fred Weasley.
„Na ktorý všetci čakáme,“ odrecitoval George Weasley.
„Poznáme už Oliverove príhovory naspamäť,“ pošepol Harrymu Fred,
„boli sme v družstve aj minulý rok.“
„Hej, vy dvaja, ticho tam,“ zahriakol ich Wood. „Toto je najlepšie
družstvo, aké Chrabromil má za posledných niekoľko rokov. Dnes
vyhráme. Cítim to.“
A zahľadel sa na nich pohľadom, ktorý hovoril: „Inak je s nami...“
„Dobre. Je čas. Zlomte väz.“
Harry vychádzal zo šatne hneď za Fredom a Georgeom
Weasleyovcami a v duchu sa modlil, nech sa mu nepodlomia kolená, a za
hlasitého povzbudzovania vyšiel na ihrisko.
Rozhodovala madam Hoochová. Stála v strede ihriska a s metlou v
ruke čakala na obe družstvá.
„Žiadam všetkých hráčov, aby hrali slušne,“ prihovorila sa im, keď sa
okolo nej zhromaždili. Harry mal pocit, že tie slová adresuje predovšetkým
slizolinskému kapitánovi Marcusovi Flintovi zo šiesteho ročníka. Harrymu
zišlo na um, že Flint vyzerá, akoby mu v žilách kolovala trolovská krv.
Kútikom oka zazrel vysoko nad sebou trepotajúci sa transparent, na ktorom
svietilo ,Potter za prezidenta‘. To mu dodalo odvahy.
„Nasadnite na metly, prosím.“
Harry vysadol na svoj Nimbus 2000.
Madam Hoochová zapískala na striebornej píšťalke.
Pätnásť metiel sa vznieslo vysoko do vzduchu. Zápas sa začal.
„Prehadzovačky sa okamžite zmocňuje Angelina Johnsonová z
Chrabromilu – to dievča je vynikajúcou a zároveň veľmi atraktívnou
stíhačkou...“
„JORDAN!“
„Prepáčte, pani profesorka.“
Zápas komentoval Lee Jordan, ktorý sa priatelil s weasleyovskými
dvojičkami, pod prísnym dohľadom profesorky McGonagallovej.
„Nádherne zrýchľuje, krásna prihrávka na Alicu Spinnetovú, nový
objav Olivera Wooda, minulý rok len náhradníčka – tá vracia loptu
Johnsonovej a... nie, prehadzovačku má teraz Slizolin, zmocnil sa jej
slizolinský kapitán Marcus Flint a útočí – Flint sa vrhá nadol strmhlav sťa
orol a dáva g... nie, vynikajúcim spôsobom ho zastavil chrabromilský
strážca Wood a loptu majú opäť hráči Chrabromilu – je tam triafačka Katie
Bellova, krásne spodom obišla Flinta, vyráža hore a – AU! – to muselo
riadne bolieť, zozadu ju do hlavy zasiahla dorážačka – prehadzovačku
získavajú Slizolinčania – na brány sa rúti Adrian Pucey, no zastavuje ho
druhá dorážačka -ktorú vrhol Fred alebo George Weasley, teraz neviem,
ktorý z nich – v každom prípade skvelý zásah chrabromilského odrážača,
prehadzovačka opäť v rukách Johnsonovej, tá má pred sebou voľný priestor
a vyráža vpred – akoby naozaj letela – uhýba sa pred letiacou dorážačkou –
stípiky s obručami má rovno pred sebou – ideš, Angelina, strieľaj – strážca
Bletchley sa vrhá dolu – míňa loptu – a CHRABROMIL DÁVA GÓ-ÓL!“
Studené povetrie sa naplnilo nadšenými ováciami fanúšikov
Chrabomilu, zatiaľ čo Slizolinčania pískali a pokrikovali.
„Uhnite sa kúsok.“
„Hagrid!“
Ron a Hermiona sa natlačili jeden na druhého, aby si mal Hagrid kam
sadnúť.
„Kukal som na to z domu,“ povedal Hagrid a pohladkal veľký
ďalekohľad, čo mu visel na krku, „ale keď nie si medzi ľuďmi, neni to ono.
Ohnivá strela sa ešte neobjavila?“
„Nie,“ odvetil Ron. „Harry však nemal doteraz veľa práce.“
„Zatiaľ je furt živý a zdravý a to je čo povedať,“ poznamenal Hagrid,
zdvihol k očiam ďalekohľad a zadíval sa na fliačik na oblohe, teda na
Harryho.
Harry sa kĺzal vysoko nad ostatnými hráčmi a dával pozor, či nezazrie
ohnivú strelu. Postupoval presne podľa Woodovych pokynov.
„Drž sa bokom, kým nezazrieš strelu,“ radil mu Wood. „Nechcem, aby
na teba zaútočili skôr, než bude treba.“
Keď Angelina strelila gól, Harry urobil vo vzduchu od samej radosti
niekoľko kotrmelcov. Teraz bol opäť na svojom stanovišti a vyzeral strelu.
Raz sa mu zdalo, že videl zlatý záblesk, no bol to len odraz náramkových
hodiniek jedného z weasleyovskych dvojčiat, a raz sa jedna z dorážačiek
rozhodla vyraziť po ňom, rútila sa naňho ako delová guľa, Harry sa však
uhol a vzápätí sa už za ňou hnal Fred Weasley.
„Všetko v poriadku, Harry?“ stihol zavolať Fred a vrhol dorážačku z
celej sily na Marcusa Flinta.
„Útočí Slizolin,“ komentoval Lee Jordan, „stíhač Pucey sa vyhýba
dvom dorážačkám, dvom Weasleyovcom, triafačke Bellovej a rúti sa rovno
na – počkať – žeby to bola ohnivá strela?“
Medzi divákmi to len tak zašumelo, Adrian Pucey sa obzrel ponad
plece za ohnivou strelou, ktorá mu vzápätí preletela tesne popri ľavom
uchu, a prehadzovačka mu vypadla z rúk.
Harry ju zbadal. Vzrušene sa vrhol strmhlav za ňou. Slizolinský stíhač
Terence Higgs ju však tiež zbadal. Plece pri pleci sa obaja rútili za strelou –
ostatní triafači akoby celkom zabudli, čo je ich úlohou, nehybne stuhli vo
vzduchu a prizerali sa.
Harry bol rýchlejší než Higgs – videl pred sebou malú guľatú loptičku,
ako trepoce krídelkami a rúti sa vpred – zmobilizoval všetky svoje sily, užuž ju doháňal...
TRESK! Z chrabromilskej tribúny sa ozývali pobúrené protesty –
Marcus Flint náročky z celej sily vrazil do Harryho, až sa mu metla
rozkrútila a mal čo robiť, aby z nej nezletel.
„Fúúj!“ kričali fanúšikovia Chrabromilu.
Madam Hoochová nahnevane dohovárala Flintovi a nariadila voľný
hod pre Chrabromil. Ale ohnivá strela sa v tom zmätku stratila.
Sean Thomas dolu na tribúne kričal: „Vylúčte ho! Dajte mu červenú
kartu!“
„Čo tým myslíš?“ opýtal sa Ron začudovane.
„Zaslúži si červenú kartu!“ rozčuľoval sa Dean. „Keď hráčovi počas
zápasu ukážu červenú kartu, musí ísť von.“
„Ale toto nie je futbal,“ pripomenul mu Ron.
Hagrid však dal za pravdu Deanovi.
„Mali by zmeniť pravidlá. Skoro ho zahlušil.“
Lee Jordanovi nedalo, aby sa k tomu nevyjadril.
„Takže – po očividnom porušení pravidiel...“
„Jordan!“ zavrčala profesorka McGonagallová.
„Chcel som povedať, že po tom evidentnom a nechutnom faule...“
„Jordan, toto je posledné varovanie...“
„Dobre, dobre. Flint takmer zahlušil chrabromilského stíhača, ale veď
to sa môže stať každému, takže Chrabromil má výhodu pokutového hodu,
ten zahráva Spinnetová, bez problémov ho premieňa, a pokračujeme v hre,
loptu má stále Chrabromil.“
Stalo sa to hneď po tom, ako sa Harry vyhol jednej z dorážačiek, ktorá
nebezpečne rotovala tesne popri ňom. Jeho metla sa náhle prudko mykla.
Stotinu sekundy mal pocit, že z nej zletí. Chytil rúčku pevne oboma rukami
a zakvačil sa do nej kolenami. Také niečo ešte nezažil.
A stalo sa mu to znova. Akoby sa ho metla pokúšala zhodiť. Ale
Nimbus 2000 sa predsa nemôže len tak z ničoho nič rozhodnúť, že strasie
svojho letca! Harry sa rozhodol, že zamieri k vlastnému bránkovisku –
chcel poprosiť Wooda, aby si vyžiadal oddychový čas – no vtedy si
uvedomil, že metla sa mu úplne vymkla spod kontroly. Nemohol sa otočiť.
Vôbec ju nedokázal ovládať. Kľučkovala vzduchom a podchvíľou sa tak
mykla, že sa z nej takmer skydol.
Lee komentoval ďalej.
„Útočí Slizolin – loptu má Flint – obišiel Spinnetovú – obišiel
Bellovú – a teraz ho tvrdo zasiahla rovno do tváre dorážačka, dúfam, že mu
zlomila nos – to mal byť žart, pani profesorka – Slizolin dáva gól – á, nie...“
Družstvo Slizolinu jasalo. Akoby si nik nevšimol, že Harryho metla sa
správa čudne. Unášala ho stále vyššie, preč z ihriska, krútila sa a šklbala.
„Čo to tam ten Harry stvára?“ zašomral Hagrid, keď sa pozrel do
ďalekohľadu. „Keby som ho nepoznal, namojdušu poviem, že nevie sedieť
na metle ... no ale toto...“
Vtedy už všetci na tribúnach ukazovali hore na Harryho.
Metla sa niekoľkrát prevrátila a on len-len že nezletel. Odrazu všetci
zalapali po dychu. Metla sa zúrivo trhla a Harry sa zošmykol. Zostal na nej
visieť na jedenej ruke.
„Možno sa mu s ňou niečo stalo, keď doňho Flint vrazil,“ zašepkal
Seamus.
„To sotva,“ povedal Hagrid ustarostene. „Metla sa predsa len tak
nepokazí, tej ublíži jedine čierna mágia – nijaké decko nemá nato, aby
znivočilo Nimbus 2000.“
Pri týchto slovách uchmatla Hermiona Hagridovi ďalekohľad, no
nezaostrila na Harryho, ale horúčkovito sa rozhliadala po divákoch.
„Čo robíš?“ kňučal Ron, v tvári popolavosivý.
„Vedela som to,“ vyhŕkla Hermiona, „Snape – pozri sa.“
Ron si vzal ďalekohľad. Snape sedel v strede protiľahlej. Oči upieral
na Harryho a hundral čosi popod nos.
„Niečo robí – začarováva metlu,“ povedala Hermiona.
„Čo spravíme?“
Skôr ako Ron stihol čosi povedať, Hermiony nebolo. Pozrel sa opäť
ďalekohľadom na Harryho. Metla mu hrozným spôsobom vibrovala a bolo
jasné, že Harry sa už dlho neudrží. Tribúny boli na nohách a zhrozene sa
prizerali, ako obaja Weasleyovci vyleteli hore a pokúšali sa dostať Harryho
do bezpečia na jednu zo svojich metiel, no nedarilo sa im to – vždy, keď
mali Harryho na dosah, metla, na ktorej visel, poskočila o niečo vyššie.
Zostúpili teda nižšie a krúžili pod Harrym, aby ho zachytili, keď bude
padať. Marcus Flint sa zmocnil lopty a dal päť gólov, ani nikto nezbadal.
„Pohni kostrou, Hermiona,“ šepkal zúfalo Ron.
Hermiona sa predrala až na tribúnu, kde stál Snape, a razila si cestu
medzi divákmi v rade nad ním; odrazu nechtiac vrazila do profesora
Quirrella a zvalila ho, vôbec sa však neunúvala zastať a ospravedlniť sa mu.
Prikradla sa odzadu k Snapovi, prikrčila sa, vytiahla prútik a zašepkala
niekoľko vopred premyslených slov. Z prútika vyšľahol sýtomodrý
plamienok a preskočil na lem Snapovho habitu.
Snapovi trvalo asi tridsať sekúnd, kým si uvedomil, že horí. Až jeho
zdesený výkrik Hermione potvrdil, že odviedla dobrú prácu. Rýchlo
odobrala ohník do zaváraninového pohára, ktorý mala vo vrecku, a
predierala sa späť – Snape sa nikdy nedozvie, čo sa vlastne stalo.
Zabralo to. Vysoko nad zemou sa Harrymu konečne podarilo vyšplhať
sa späť na metlu.
„Neville, už môžeš!“ zavolal Ron. Posledných päť minút totiž Neville
vzlykal s tvárou zaborenou do Hagridovho kabáta.
Harry pikoval priamo k zemi a diváci videli, že si zakrýva dlaňou ústa,
akoby mu bolo zle – dopadol na zem na všetky štyri – rozkašľal sa – a do
dlane mu skočilo čosi zlaté.
„Mám ohnivú strelu!“ vykríkol, zamával ňou nad hlavou a na ihrisku i
v hľadisku vypukol absolútny chaos.
„On ju nechytil, on ju takmer zhltol,“ vykrikoval Flint ešte dvadsať
minút po zápase, ale nebolo mu to nič platné – Harry pravidlá neporušil a
šťastný Lee Jordan ešte hodnú chvíľu vykrikoval výsledok zápasu –
Chrabromil vyhral 170:60. To však už Harry nepočul. Sedel spolu s Ronom
a Hermionou v Hagridovej chatrči a posilňoval sa šálkou dobrého čaju.
„Bol to Snape,“ vysvetľoval mu Ron, „Hermiona ho videla. Zaklínal
tvoju metlu, v kuse si čosi hundral a nespúšťal z teba oči.“
„Hlúposť,“ povedal Hagrid, ktorý na ihrisku vôbec nevnímal, čo sa
okolo neho dialo. „Prečo by to robil?“
Harry, Ron a Hermiona sa na seba pozreli a rozmýšľali, či mu to
povedať. Harry sa rozhodol, že najlepšie bude vyrukovať s pravdou von.
„Niečo naňho viem,“ povedal Hagridovi. „Počas halloweenskej oslavy
sa pokúsil prešmyknúť okolo trojhlavého psa. A ten ho pohryzol. Zrejme
chcel ukradnúť to, čo ten psisko stráži.“
Hagridovi vypadla šálka z ruky.
„Ako ste sa dozvedeli o Chlpáčikovi?“ opýtal sa prekvapený.
„Tak on sa volá Chlpáčik?“
„Hej – je môj – vyhandloval som ho od jedného chlapíka z Grécka,
stretol som sa s ním minulý rok v krčme – žičal som ho Dumbledorovi, aby
strážil...“
„Aby strážil...?“ opýtal sa Harry dychtivo.
„Už mi dajte pokoj, nič vám nepoviem,“ odbil ich Hagrid nevrlo. „Je
to fakt tajné, namojdušu.“
„Ale Snape sa to pokúša ukradnúť.“
„Hlúposť,“ povedal Hagrid. „Snape je rokfortský profák, nič také by
nespravil.“
„Prečo sa potom pokúšal zabiť Harryho?“ vykríkla Hermiona.
Po skúsenosti z metlobalového zápasu zrejme zmenila svoj názor na
Snapa.
„Viem rozoznať, kedy ide o zaklínadlo, a kedy nie, Hagrid, všetko som
si to naštudovala! Človek musí pri zaklínaní udržiavať nepretržitý očný
kontakt a Snape ani nežmurkol, videla som ho!“
„Tak to ste sa teda riadne sekli, milí moji!“ vyhlásil Hagrid. „Neviem,
prečo Harryho metla robila, čo robila, načo by však Snape hlušil nejakého
študentíka? Už ma fakt štvete – pcháte nos, kam nemáte. Vy si, namojdušu,
o čosi koledujete. Pusťte z hlavy toho psa, aj to, čo stráži, to je vec
profesora Dumbledora a Nicolasa Flamela...“
„Ale čo?!“ zvolal Harry natešene. „Takže v tom má prsty aj niekto, kto
sa volá Nicolas Flamel, je tak?“
Hagrid vyzeral, že je nazúrený sám na seba.
12
Zrkadlo z Erisedu
Blížili sa Vianoce. V jedno decembrové ráno sa Rokfort prebudil a
pokrývala ho metrová snehová prikrývka. Jazero bolo zamrznuté a
weasleyovské dvojčatá si vyslúžili riaditeľské pokarhanie, lebo začarovali
niekoľko snehových gúľ, tie potom zaútočili na Quirrella a odrážali sa od
jeho turbana. Niekoľkým sovám sa podarilo predrať sa hustou snehovou
metelicou a doručiť poštu, no potom museli nejaký čas stráviť v Hagridovej
opatere, kým sa nedali do poriadku natoľko, že boli opäť schopné lietať.
Žiaci sa už nevedeli dočkať prázdnin. V chrabromilskej klubovni i vo
Veľkej sieni blkotali v kozube príjemné ohníky, no na chodbách bol ľadový
prievan a do učební sa pomedzi škáry v oknách vytrvalo dobýjalo mrazivé
vetrisko. Najviac si však vytrpeli na Snapových hodinách v hradnom žalári,
kde sa im vlastný dych zrážal na paru priamo pred očami a všetci sa tisli čo
najbližšie k svojim horúcim kotlíkom.
„Ľutujem všetkých,“ vyhlásil jedného dňa počas hodiny elixírov Draco
Malfoy, „ktorí musia cez Vianoce zostať tu, lebo doma ich nechcú.“
Keď to vravel, celý čas sa pozeral na Harryho. Crabbe a Goyle sa
rehúňali. Harry, ktorý práve odmeriaval prášok z chrbtice ropušnice, si ho
nevšímal. Od metlobalového zápasu bol Malfoy ešte protivnejší ako
predtým. Zúril, že Slizolin prehral, a usiloval sa ľudí rozosmiať vyhlásením,
že v budúcom zápase nahradí Harryho na poste stíhača žaba, lebo má väčšiu
papuľu. Nikto sa však nesmial, všetci totiž obdivovali Harryho za to, že sa
na vzpínajúcej metle udržal. Malfoy naňho žiarlil, a preto sa mu začal
posmievať, že nemá nijakú rodinu.
Harry sa nechystal stráviť Vianoce na Privátnej ceste 4. Profesorka
McGonagallová bola asi pred týždňom za nimi so zoznamom žiakov, ktorí
tu počas sviatkov zostávajú, a Harry sa bez rozmýšľania zapísal. Vôbec sám
seba neľutoval, bol presvedčení že toto budú jeho najkrajšie Vianoce. Ron s
bratmi tu zostáva tiež, lebo pán a pani Weasleyovci tento rok cestujú za
Charliem do Rumunska.
Keď vychádzali z hodiny elixírov, cestu im zatarasila velikánska
borovica. Podľa obrovských bagančí, čo z nej trčali, a hlasného fučania
usúdili, že za ňou Je Hagrid.
„Ahoj, Hagrid, pomôžem ti?“ opytal sa Ron a strčil hlavu medzi vetvy.
„Díky, Ron, netreba, všetko hravo zvládam.“
„Mohol by si trochu uhnúť?“ ozval sa za nimi Malfoyov afektovaný
hlas. „Pokúšaš sa zarobiť nejaké peniaze, Weasley? Určite tajne dúfaš, že ťa
vezmú za hájnika, keď skončíš Rokfort – tá Hagridova chatrč ti musí
pripadať ako palác v porovnaní s tou dierou, kde býva tvoja rodina.“
Ron sa vrhol na Malfoya, no práve vtedy sa na schodišti objavil Snape.
„WEASLEY!“
Ron pustil Malfoyov habit.
„Malfoy doňho rýpal, pán profesor,“ povedal Hagrid a vystrčil
zarastenú hlavu spoza stromu. „Urážal jeho rodinu.“
„Je mi úplne jedno, kto začal, študenti sa nemajú čo biť, je to proti
rokfortskému školskému poriadku, Hagrid,“ povedal Snape sladkým
hlasom. „Strhávam Chrabromilu päť bodov, Weasley, a buďte rád, že nie
viac. A už nech ste všetci preč.“
Malfoy, Crabbe a Goyle si začali rozrážať cestu rovno cez borovicu, na
zemi zostala kopa ihličia a oni sa len uškierali.
„Však ja mu raz ukážem,“ škrípal zubami Ron za Malfoyovým
chrbtom, „ja mu ukážem.“
„Nenávidím ich, oboch,“ vyhlásil Harry, „Malfoya i Snapa.“
„No tak, chlapci, kašlite na to, idú Vianoce,“ utešoval ich Hagrid.
„Niečo vám poviem, hybajte so mnou do Veľkej siene, budete oči valiť.“
A tak všetci traja vykročili za Hagridom a jeho stromom do Veľkej
siene, kde mali profesorka McGonagallová s profesorom Flitwickom plné
ruky práce s vianočnou výzdobou.
„Výborne, Hagrid, to je už posledný – dajte ho tam do rohu, dobre?“
Sieň vyzerala úžasne. Na stenách viseli girlandy z cezmíny a imela a v
celej sále stálo asi dvanásť obrovských vianočných stromčekov. Na
niektorých sa ligotali cencúle, na iných žiarili stovky sviečok.
„Kedy vám začínajú prázdniny?“ opýtal sa Hagrid.
„Zajtra,“ odvetila Hermiona. „Ach, ozaj – Harry, Ron, o pol hodiny je
obed, musíme ešte skočiť do knižnice.“
„Áno, dobre, že to vravíš,“ povedal Ron a nevedel odtrhnúť zrak od
profesora Flitwicka – z čarodejníckeho prútika mu vychádzali zlaté bubliny
a on ich vešal na konáre Hagridovej borovice.
„Čo sa furt toľko biflíte?“ čudoval sa Hagrid, keď ich vyprevádzal zo
siene. „Ste sa zbláznili, či čo? Šak idú prázdniny.“
„Ach, nejdeme sa učiť,“ povedal Harry veselo. „Snažíme sa len zistiť,
kto je to ten Nicolas Flamel, vŕta nám to v hlave, odkedy si ho spomenul.“
„Čože?“ Hagrid bol úplne zdesený. „Počujte – vravel som vám – aby
ste sa na to vykašľali. Čo tam ten pes robí, do toho vás, namojdušu, nič.“
„Chceme len vedieť, kto to je,“ vyhlásila Hermiona.
„Ale keby si nám to povedal, ušetril by si nám zbytočné starosti,“
dodal Harry. „Prelistovali sme už stovky kníh, a nikde sme ho nenašli – tak
nám trochu pomôž – určite som sa s tým menom už niekde stretol.“
„Figu borovú vám poviem,“ nasrdil sa Hagrid.
„Tak potom si to budeme musieť zistiť sami,“ povedal Ron, všetci traja
vykročili smerom ku knižnici a vyjaveného Hagrida tam nechali stáť.
Je naozaj pravda, že odkedy Hagrid nevdojak vypustil z úst meno
Nicolasa Flamela, usilovne po ňom pátrali vo všakovakých knihách. Ako
inak mali zistiť, čo chcel Snape ukradnúť? Háčik bol však v tom, že
nevedeli, kde začať, pretože netušili, čím sa vlastne Flamel preslávil.
Nenašli ho ani v Najväčších čarodejníkoch 20. storočia, ani v
Pozoruhodných čarodejníckych osobnostiach novoveku; chýbal vo
Významných čarodejníckych objavoch súčasnosti i v Štúdii o súčasnom
vývoji čarodejníctva. A v knižnici boli desaťtisíce kníh, tisíce políc a stovky
úzkych chodieb.
Hermiona si napísala zoznam odborov a názvov kníh, ktoré chcela
vyhľadať, zatiaľ čo Ron pristúpil k policiam a vyťahoval knižky náhodne
jednu po druhej. Harry prešiel popri Oddelení zakázaných titulov. Zišlo mu
na um, či by nebolo lepšie hľadať Nicolasa Flamela tu. No na to, aby mohol
nazrieť do zakázaných kníh, potreboval súhlas od niektorého z učiteľov, a
bolo mu jasné, že také niečo mu nik nedá. Tu sa nachádzali knihy o čiernej
mágii, ktorá sa na Rokforte nevyučovala, a smeli ich čítať len žiaci vyšších
ročníkov študujúci obranu proti temným silám pre pokročilých.
„Čo hľadáš, chlapče?“
„Nič,“ odvetil Harry.
Knihovníčka madam Pinceová naňho hrozivo mávala s prachovkou.
„Tak tu nemáš čo hľadať. Už nech si vonku!“
Harry vyšiel z knižnice, vyčítajúc si, že nebol schopný rýchlo si niečo
presvedčivé vymyslieť. S Ronom a Hermionou sa dohodli, že sa madam
Pinceovej na Nicolasa Flamela radšej pýtať nebudú. Určite by to vedela,
nemohli si však dovoliť riskovať, že sa Snapovi donesie do uší, čo majú za
lubom.
Harry čakal na chodbe na Hermionu a Rona, ale nerobil si veľké
nádeje, že niečo nájdu. Hľadali totiž už dva týždne, no keďže mali na to
vždy len niekoľko minút medzi jednotlivými hodinami, nečudo, že na nič
nenatrafili. Potrebovali stráviť v knižnici viac času, avšak bez toho, aby im
madam Pinceová ustavične nazerala ponad plece.
Ron s Hermionou vyšli asi po piatich minútach krútiac hlavami.
Spoločne sa išli naobedovať.
„Keď tu nebudem, hľadajte ďalej, dobre?“ prikázala im Hermiona.
„Ak niečo zistíte, pošlite mi sovu.“
„A ty sa opýtaj rodičov, či o Flamelovi niečo nepočuli,“ povedal Ron.
„Ich sa predsa nemusíš báť.“
„To teda nie, obaja sú totiž zubári,“ smiala sa Hermiona.
Prázdniny sa začali a Ronovi s Harrym bolo tak dobre, že si na
Flamela ani nespomenuli. Izbu mali len sami pre seba a v klubovni bolo
oveľa menej študentov ako inokedy, takže sa im ušli výhodné kreslá hneď
pri kozube. Sedeli pri ohni a napchávali sa všetkým, čo sa dalo napichnúť
na ražeň – chlebom, koláčikmi z piškótového cesta, penovými cukríkmi – a
kuli plány, ako sa zbaviť Malfoya, nesmierne sa na tom zabávali, hoci
vedeli, že to i naďalej zostane iba ich zbožným želaním.
Ron začal Harryho učiť čarodejnícky šach. Hralo sa to podobne ako
muklovský šach, akurát so živými figúrkami, a Harry si pritom pripadal ako
veliteľ vojska, bojujúceho v ozajstnej bitke. Ronov šach mal už veľa rokov
a bol celý obitý. Ako všetko, čo vlastnil, aj on už predtým niekomu patril –
tentoraz starému otcovi. Staré figúrky však neboli nevýhodou, skôr naopak.
Ron ich tak dokonale poznal, že ich vždy prinútil urobiť to, čo chcel.
Harry hral s figúrkami, ktoré mu požičal Seamus Finnigan, a tie mu
príliš nedôverovali. Nebol veľmi dobrým hráčom, figúrky naňho neustále
čosi pokrikovali a on sa vonkoncom nemohol sústrediť. „Kam ma to
posielaš? Nevidíš, že tam má koňa? Pošli radšej jeho, ten nám chýbať
nebude.“
Keď si Harry večer pred Štedrým dňom líhal spať, tešil sa na dobré
jedlo a kopec zábavy, darčeky vôbec nečakal. No len čo sa ráno zobudil,
zbadal pri posteli kôpku balíčkov.
Vstal, obliekol si župan a začul Ronov rozospatý hlas: „Veselé
Vianoce.“
„Aj tebe,“ povedal Harry. „Nejdeš sa pozrieť? Dostal som nejaké
darčeky!“
„A čo si čakal? Uhlie?“ spýtal sa ho Ron a obrátil sa k svojej kôpke,
ktorá bola oveľa väčšia ako Harryho.
Harry sa načiahol za balíčkom na samom vrchu. Bol zabalený v
hrubom baliacom papieri a bolo na ňom načmárané ,Harrymu od Hagrida‘.
Vnútri ručne vyrezávaná drevená flauta. Hagrid ju zrejme robil sám. Harry
do nej fúkol – zvuk, ktorý z nej vyšiel, sa podobal tomu, čo vydáva sova.
Pri ďalšom, veľmi malilinkom balíčku bol priložený lístok.
Dostali sme odkaz a prikladáme vianočný darček. Strýko Vernon a teta
Petunia. K lístočku bola pribalená päťdesiatcentová minca.
„Pekné od nich, že nezabudli,“ povedal Harry.
Ron hľadel na mincu a nevychádzal z úžasu.
„Tá je ale čudná!“ zvolal. „Aký zvláštny tvar má! To sú peniaze?“
„Môžeš si ju nechať,“ povedal Harry a musel sa smiať, keď videl, akú
má z nej Ron radosť. „Hagrid, strýko a teta – a od koho sú tie ďalšie?“
„Myslím si, že viem, od koho je tento,“ povedal Ron, ukázal na veľmi
pohúžvaný balík a trochu sa zapýril. „Od mojej mamy. Písal som jej, že asi
nič nedostaneš a... ach, nie,“ vzdychol zhrozene, „ona ti uštrikovala
weasleyovský pulóver.“
Harry roztrhol papier a vo vnútri našiel hrubý, ručne pletený,
smaragdovozelený pulóver a veľkú škatuľu doma robených fondánových
salóniek.
„Každý rok dostávame pulóvre,“ hundral Ron, keď rozbaľoval ten
svoj, „a ja vždy tmavohnedý.“
„To je od nej naozaj veľmi milé,“ povedal Harry a ochutnal fondán,
bol vynikajúci.
Aj v ďalšom balíčku boli sladkosti – veľké balenie čokoládových
žabiek od Hermiony.
Zostával ešte jeden darček. Harry ho chytil do ruky a poťažkal.
Rozbalil ho.
Na dlážku vykĺzlo čosi poddajné a striebristosivé a zvinulo sa to do
trblietajúcich sa záhybov. Ron zhíkol.
„O tom som už počul,“ povedal tichým hlasom a z rúk mu vypadla
škatuľa fazuliek každej chuti, čo dostal od Hermiony. „Ak je to to, čo si
myslím – tak je to veľmi vzácne a veľmi, veľmi cenné.“
„Čo je to?“
Harry zdvihol lesklú, striebornú látku. Bola veľmi zvláštna na dotyk,
akoby v nej bola votkaná voda.
„Neviditeľný plášť,“ povedal Ron obdivne. „Určite je to on – skús si
ho.“
Harry si prehodil plášť cez plecia a Ron vykríkol.
„Nehovoril som!? Pozri sa na seba!“
Harry skĺzol pohľadom na svoje šľapy, no nijaké tam neboli.
Vyštartoval k zrkadlu. Áno, bol to on, akurát že hlava sa mu vznášala vo
vzduchu a tela nikde. Prehodil si plášť cez hlavu a odraz v zrkadle zmizol
celkom.
„Je tu nejaký lístok!“ zvolal odrazu Ron. „Vypadol odtiaľ lístok!“
Harry si vyzliekol plášť a schmatol list. Zrak mu padol na veľmi
úhľadné ozdobné písmo, ktoré nikdy predtým nevidel:
Váš otec si ho pred smrťou u mňa odložil. Je načase, aby
som Vám ho vrátil. Užívajte ho s rozumom.
Prajem Vám nádherné Vianoce
Podpis chýbal. Harry uprene hľadel na lístok. Ron zatiaľ obdivoval
plášť.
„Za takéto niečo by som dal všetko na svete,“ povedal. „Úplne všetko.
Čo ti je?“
„Ale nič,“ odvetil Harry. Zmocnil sa ho veľmi čudný pocit. Kto mu
poslal ten plášť? Naozaj patril kedysi jeho otcovi?
Skôr než stihol niečo povedať alebo vymyslieť, dvere na izbe sa
rozleteli a vošli Fred a George Weasleyovci. Harry rýchlo plášť skryl.
Nemal veru chuť sa oň s niekým deliť.
„Šťastné a veselé!“
„Pozri! Aj Harry dostal weasleyovský pulóver!“
Fred a George mali na sebe modré pulóvre, jeden s veľkým žltým F,
druhý s veľkým žltým G.
„Ale Harry má krajší ako my,“ povedal Fred, keď si obzeral jeho
pulóver. „Mamka si zrejme dáva viac záležať, keď to nie je pre niekoho z
rodiny.“
„Prečo si neoblečieš ten svoj, Ron?“ opýtal sa George. „No tak, daj si
ho, je pekný a teplý.“
„Neznášam hnedú,“ namietol Ron, keď si prevliekal pulóver cez hlavu.
„Ty tam nemáš iniciálku,“ poznamenal George. „Mamka si zrejme
myslí, že ty nezabudneš, ako sa voláš. Ale my tiež nie sme na hlavu –
vieme predsa, že sa voláme Gred a Forge.“
„Čo je to tu za hluk?“
Vo dverách sa objavila tvár Percyho Weasleyho a tvárila sa pohoršene.
Zrejme si tiež rozbaľoval darčeky, pretože cez plece mal prehodený
obrovský neforemný pulóver, ktorého sa Fred okamžite zmocnil.
„P ako prefekt! Obleč si ho, Percy, no tak, aj my sme si ich dali, a aj
Harry má taký.“
„Preš – taň – te...“ huhňal nezrozumiteľne, keď mu dvojičky násilím
prevliekali pulóver cez hlavu a zošuchli mu pritom z jedného ucha okuliare.
„Dnes aj tak nesedíš s prefektmi,“ povedal George. „Vianoce sú
rodinným sviatkom.“
Percy vypochodoval z miestnosti s oboma rukami pevne pritlačenými
k telu.
Harry ešte nikdy nezažil takú nádhernú štedrovečernú oslavu. Pred
ním na stole bola asi stovka obrovských pečených moriek, kopy opekaných
a varených zemiakov, plné taniere korenistých párkov, hory maslového
hrášku, strieborné misy plné lahodnej hustej mäsovej šťavy a brusnicovej
omáčky – a zhruba každého pol metra čarodejnícke delobuchy. S tými, čo
kupovali Dursleyovci, spolu s malými hračkami z umelej hmoty a
nekvalitnými papierovými klobúčikmi, sa to nedalo ani porovnať. Harry s
Fredom jeden odistili, a ten nielenže zarachotil, ale vyšľahol z neho záblesk
ako z dela, zahalilo ich mračno modrého dymu a zvnútra vyskočil
admirálsky klobúk a niekoľko živých, bielych myší. Pri Profesorskom stole
si profesor Dumbledore vymenil svoj čarodejnícky klobúk za kvietkovanú
baretku a práve sa schuti smial na vtipe, ktorý mu prečítal profesor
Flitwick.
Po morkách prišiel na rad horiaci vianočný puding. Percy si skoro
zlomil zub na striebornom sikli, ktorý sa ukrýval v jeho porcii. Harry si
všimol, že Hagrid neustále objednáva víno, v tvári je čoraz červenší a
bozkáva profesorku McGonagallovú na líce, tá sa na Harryho prekvapenie
chichotala a pýrila a vôbec jej neprekážalo, že má nakrivo klobúk.
Keď Harry odchádzal od stola, ledva vládal odniesť všetky tie veci,
ktoré vypadli z delobuchov. Bol medzi nimi aj balíček nepraskajúcich,
fosforeskujúcich balónikov, súprava pomôcok na vytvorenie vlastnej
bradavice a nový čarodejnícky šach. Biele myšky kamsi zmizli a Harry mal
také neblahé tušenie, že skončili ako večera v bruchu pani Norrisovej.
Harry sa potom ešte hodnú chvíľu guľoval s Weasleyovcami na
školskom pozemku a spoločne sa tešili z nádherného dňa. Napokon sa
premrznutí, mokrí a udychčaní vrátili ku kozubu v chrabromilskej klubovni,
Harry vytiahol svoj nový šach a neuveriteľne rýchlo s Ronom prehral.
Tvrdil však, že keby sa mu duch Zloduch nesnažil toľko pomáhať, určite by
tak ľahko neprehral.
Potom si dali ešte obložené chlebíky s morčacou šunkou, koláčiky,
ovocný pohár, vianočnú tortu a boli takí plní a ospalí, že sa nevládali ani
pohnúť, tak iba sedeli a prizerali sa, ako Percy naháňa Freda a Georgea po
celej chrabromilskej veži, lebo mu ukradli prefektský odznak.
Boli to najkrajšie Harryho Vianoce. Celý deň mu však čosi nedalo
pokoja. Keď si ľahol do postele, mohol o tom konečne v pokoji
popremýšľať: neviditeľný plášť, kto mu ho len poslal?
Rona, prejedeného morčacinou a koláčmi, však neťažilo nič tajomného
a zaspal v tej chvíli, ako si ľahol do baldachýnovej postele. Harry sa nahol
cez peľasť postele a vytiahol spod nej plášť.
Patril otcovi... tento plášť patril jeho otcovi. Na rukách cítil látku
jemnejšiu ako hodváb a ľahučkú ako vzduch. Na lístku stálo – užívajte ho s
rozumom.
Musí si ho vyskúšať, hneď teraz. Vykĺzol z postele a zahalil sa do
plášťa. Keď sa pozrel dolu na svoje nohy, videl iba mesačný svit a tiene.
Bol to veľmi čudný pocit.
Užívajte ho s rozumom.
Odrazu po únave ani stopy. Pred ním a jeho plášťom sa otváral celý
Rokfort. Stál tam v tme a tichu a pocítil záchvev vzrušenia. V tomto môže
ísť, kam len chce, a Filch sa o tom nikdy nedozvie.
Ron čosi zamrmlal zo sna. Má ho zobudiť? Niečo ho však zastavilo –
je to plášť jeho otca – cítil, že tentoraz – po prvýkrát – ho chce vyskúšať
sám.
Vykradol sa z izby, zišiel dolu schodmi a preliezol dierou v stene.
„Kto je tam?“ zapišťala Tučná pani. Harry ani nemukol. Náhlivo
prešiel chodbou.
Kam teraz? Zastal, srdce ma divo búšilo, a premýšľal. A vtedy mu
svitlo. Zakázané oddelenie knižnice. Bude si môcť čítať, koľko len chce. až
kým nezistí, kto je Nicolas Flamel. Zavinul sa tuhšie do neviditeľného
plášťa a vykročil.
V knižnici bola tma ako v rohu a vyzeralo to tam desivo. Harry vošiel
medzi police s knihami a zapálil lampáš, aby videl, kadiaľ ide. Vyzeralo to,
akoby sa lampáš vznášal vo vzduchu, a hoci Harry cítil, že ho drží pevne v
ruke, pri pohľade naň mu naskakovala husia koža.
Zakázané oddelenie sa nachádzalo na samom konci knižnice. Opatrne
prekročil lano, ktoré oddeľovalo tieto knihy od ostatných, a zdvihol lampáš
nad hlavu, aby mohol čítať názvy kníh.
Tie mu však nič nehovorili. Vyblednuté, odlupujúce sa písmená patrili
k jazykom, ktorým nerozumel. Jedna z kníh mala na obale akúsi tmavú
škvrnu, vyzeralo to celkom ako krv. Harrymu od strachu prebehli po chrbte
zimomriavky. Možno si to len navrával, možno nie, ale mal dojem, že z
kníh vychádza slabý šepot, akoby vedeli, že je tu niekto nepovolaný.
Musel kdesi začať. Položil lampáš opatrne na dlážku a blúdil očami po
dolnej polici, či nenaďabí na nejakú zaujímavo vyzerajúcu knihu. Jeho
pozornosť upútala obrovská, strieborno-čierna bychla. S námahou ju
vytiahol, bola naozaj ťažká, položil si ju na kolená a roztvoril.
Odrazu sa do ticha ozval prenikavý hrôzostrašný výkrik – a vychádzal
z tej knihy! Harry ju okamžite zaklapol, jačanie však neustávalo, bol to
vysoký, neprerušovaný, uši trhajúci tón. Ustúpil o krok dozadu, prevrhol
lampáš, ktorý v tej chvíli zhasol. Odrazu začul z chodby kroky – vopchal
jačiacu knihu späť na policu a utekal.
Vo dverách minul Filcha. Ten sa pozeral divokým pohľadom rovno
skrz neho, Harry mu prekĺzol popod ruku, trielil po chodbe a v ušiach mu
neprestajne znel ten hrozný zvuk.
Odrazu zastal pred vysokým brnením. Tak zúfalo sa snažil dostať sa čo
najrýchlejšie von z knižnice, že si vôbec neuvedomil, kam beží. Všade bola
tma a on vonkoncom netušil, kde je. Vedel, že podobné brnenie stojí aj pred
kuchyňou, no teraz bol predsa o päť poschodí vyššie.
„Prikázali ste mi, pán profesor, aby som vám okamžite oznámil, keby
sa niekto túlal v noci po škole. Ktosi bol v knižnici – v Zakázanom
oddelení.“
Harry cítil, ako mu tuhne krv v žilách. Nech už bol Filch kdekoľvek,
zrejme poznal skratku, pretože jeho falošný, medový hlas sa približoval a
Harry na svoj úžas zistil, že ten, kto mu odpovedá, je Snape: „V Zakázanom
oddelení? Nemôžu byť teda vôbec ďaleko, dostaneme ich.“
Harry zostal stáť ako prikovaný. Filch so Snapom vyšli odrazu spoza
rohu a blížili sa priamo k nemu. Samozrejme, že ho nevideli, no chodba
bola veľmi úzka, ešte pár krokov a vrazia doňho – vďaka plášťu je síce
neviditeľný, ale nie nehmotný.
Ustupoval tak rýchlo, ako sa len dalo. Dvere na ľavej strane boli
odchýlené. Inú možnosť nemal. Stiahol brucho, aby do nich nedrgol,
pretlačil sa dnu a veľmi mu odľahlo, že si nič nevšimli. Prešli popri
dverách, Harry stál pritisnutý k stene, zadržiaval dych a čakal, kým doznejú
ich kroky. To bolo o chlp, skutočne o chlp. Uplynulo niekoľko sekúnd a on
sa rozhliadol po miestnosti, v ktorej sa skryl.
Vyzerala ako nepoužívaná učebňa. Pri stene sa kopili tmavé tiene
stolov a stoličiek a videl tam aj prevrátený kôš na papiere – o protiľahlú
stenu sa však opieralo čosi, čo vyzeralo, akoby sem nepatrilo, akoby to sem
ktosi dal iba preto, aby to nezavadzalo.
To čosi bolo nádherné zrkadlo, siahajúce až po strop, malo bohato
zdobený zlatý rám, ktorý stál na dvoch obrovských vtáčích nohách s
pazúrmi. Celkom navrchu bol nápis: Erised stra ehru oyt ube cafru oyt on
wohsi.
Teraz, keď sa už zvuk Snapových a Filchových krokov rozplynul a
Harry sa trocha upokojil, pristúpil k zrkadlu, že sa doň pozrie, no nevidel
sa. Postavil sa rovno pred zrkadlo.
Musel si prikryť dlaňou ústa, aby nevykríkol. Obzrel sa za seba. Srdce
sa mu rozbúchalo ešte divšie, ako keď začala jačať tá kniha – v zrkadle
videl okrem seba mnoho iných ľudí, ktorí stáli tesne za ním.
V miestnosti však okrem neho nebol nik. Celý zadýchaný sa obrátil
naspäť k zrkadlu.
Videl sám seba, bieleho sťa krieda a vyplašeného, a vzadu za ním stáli
najmenej desiati ďalší ľudia. Obzrel sa ponad plece – no nikoho nevidel. A
čo ak sú aj oni neviditeľní? Čo ak sa nachádza v miestnosti plnej
neviditeľných ľudí a toto zrkadlo je čarovné a odráža aj podoby tých, čo sú
neviditeľní?
Opäť sa pozrel do zrkadla. Hneď za ním stála nejaká pani, usmievala
sa naňho a kývala mu. Načiahol k nej ruku, no cítil iba vzduch. Keby tam
naozaj stála, musel by sa jej predsa dotknúť, veď ich odrazy stáli tesne za
sebou, ale vôkol neho bolo prázdno – ona i tí ostatní existovali len v
zrkadle.
Bola to krásna žena. Mala tmavočervené vlasy, oči... má oči celkom
ako ja, pomyslel si Harry a nahol sa bližšie k zrkadlu. Jasnozelené –
dokonca presne taký istý tvar. Vtom si všimol, že tá žena plače; usmieva sa
a plače zároveň. Vysoký, chudý, čiernovlasý pán, stojaci hneď vedľa, jej
položil ruku okolo pliec. Mal okuliare a veľmi strapaté vlasy. Vzadu na
temene mu odstávali, presne ako Harrymu.
Harry stál pred zrkadlom tak blízko, že sa nosom takmer dotýkal
svojho odrazu.
„Mami?“ zašepkal. „Ocko?“
Pozreli sa naňho a usmiali sa. Harry si začal prezerať aj ostatné tváre v
zrkadle a zbadal ďalšie páry rovnako zelených očí, rovnaké nosy, videl
dokonca aj drobného starčeka, ktorý mal presne také špicaté kolená, ako má
on – Harry po prvýkrát v živote hľadel na svoju rodinu.
Potterovci sa usmievali a mávali mu, Harry sa na nich túžobne díval,
opieral sa dlaňami o zrkadlo, už-už sa zdalo, že prejde na druhú stranu a
dotkne sa ich. Vo svojom vnútri pocítil veľmi silnú bolesť, radosť i
obrovský smútok.
Ako dlho tam stál, nevedel. Odraz nevybledol a on naň hľadel a
hľadel, až kým ho zo zadumania nevytrhol akýsi vzdialený zvuk. Nemôže
tu zostať, musí sa vrátiť do postele. Odtrhol zrak od maminej tváre,
zašepkal: „Vrátim sa,“ a náhlivo vyšiel z miestnosti.
„Tiež si ma mohol zobudiť,“ durdil sa Ron.
„Dnes v noci môžeme ísť spolu, pôjdeme tam a ja ti to zrkadlo
ukážem.“
„Aspoň konečne uvidím tvoju mamu a otca,“ potešil sa Ron.
„A ja zas spoznám celú vašu rodinu, všetkých Weasleyovcov, ukážeš
mi svojich starších bratov i ostatných, čo nepoznám.“
„Môžeš ich vidieť, kedy chceš,“ povedal Ron. „Stačí, keď k nám v lete
prídeš. Ale čo ak to zrkadlo ukazuje len tých, čo sú už mŕtvi? Škoda, že si
nenašiel Flamela. Ozaj, nedáš si trochu slaninky, prečo nič neješ?“
No Harry nemohol. Videl svojich rodičov a dnes v noci ich uvidí opäť.
Čo tam po nejakom Flamelovi. Už sa mu vôbec nezdal taký dôležitý. Komu
záleží na tom, čo stráži to trojhlavé psisko? Nech si to Snape vezme, keď
tak veľmi chce.
„Je ti niečo?“ spýtal sa ho Ron. „Tváriš sa tak čudne.“
Harry sa však bál, že tú miestnosť so zrkadlom už nenájde. Keďže mal
tentoraz pod plášťom aj Rona, postupoval oveľa pomalšie ako deň predtým.
Pokúšal sa ísť z knižnice tou istou trasou, no napokon takmer hodinu blúdil
tmavými spojovacími chodbami.
„Je hrozná kosa,“ povedal Ron. „Vykašlime sa na to a vráťme sa.“
„Nie!“ zasyčal Harry. Určite to bolo niekde tu.
Minuli ducha vysokej ježibaby, ktorý letel opačným smerom, no inak
nikoho nestretli. Vo chvíli, keď Ron začal nariekať, že mu je hrozná zima
na nohy a že si ich už vôbec necíti, zazrel známe brnenie.
„Tu to bolo – našiel som to – hurá!“
Otvorili dvere. Harry nechal skĺznuť plášť na zem a rozbehol sa k
zrkadlu.
Boli tam. Mama a otec sa až tak rozžiarili od radosti, že ho opäť vidia.
„Vidíš ich?“ zašepkal Harry.
„Koho?“
„Pozri sa! Pozri sa na nich... aha, koľko ich tu je...“
„Vidím len teba.“
„Pozri sa poriadne, poď sem, staň si na moje miesto.“
Harry ustúpil nabok, urobil miesto Ronovi, všetky tie známe tváre
razom zmizli, videl iba Rona v kašmírovom pyžame. Ron s úžasom hľadel
na svoj odraz.
„Pozri sa na mňa!“ vykríkol.
„Vidíš vašich?“
„Nie – len seba – ale som iný – vyzerám starší – a som najlepší z celej
triedy!“
„Čože?“
„Ja – mám na sebe presne taký odznak, aký nosil Bill – a v ruke držím
školský pohár a metlobalový pohár a – a som kapitán metlobalového
družstva!“
Ron odtrhol zrak od toho úžasného výjavu a celý natešený sa díval na
Harryho.
„Čo si myslíš, ukazuje to zrkadlo budúcnosť?“
„To určite nie. Nikto z mojej rodiny predsa nežije – pusti ma, nech sa
pozriem ešte raz...“
„Ty si sa pozeral celú noc, nechaj teraz chvíľu mňa.“
„Je tam toho. Držíš metlobalový pohár, čo je na tom zaujímavé?
Chcem vidieť svojich rodičov.“
„Nestrkaj ma...“
Ich hádku ukončili zvuky, ktoré sem doľahli z chodby. Vôbec si
neuvedomili, ako hlasno rozprávajú.
„Rýchlo!“
Harry prehodil cez oboch plášť a v tej chvíli vyšli spoza dverí
svetielkujúce oči pani Norrisovej. Ron s Harrym stáli bez pohnutia a obaja
mysleli na to isté – pôsobí ten plášť aj na mačky? Po chvíli, ktorá sa im
javila ako celá večnosť, sa mačka zvrtla a odišla.
„Ešte sme nevyhrali – určite išla po Filcha, stopercentne nás počula.
Poďme.“ A Ron vyvliekol Harryho von.
Na druhý deň ráno sa sneh ešte vždy neroztopil.
„Nechceš si zahrať šach, Harry?“ opýtal sa Ron.
„Nie.“
„Tak poďme navštíviť Hagrida.“
„Nechce sa mi... choď sám...“
„Viem, na čo stále myslíš, Harry, na to zrkadlo. Ale dnes v noci by si
tam nemal ísť.“
„A prečo?“
„Neviem, ale mám také zlé tušenie – a vieš dobre, že už to máme aj tak
nahnuté. Po chodbách hliadkuje Filch, Snape i pani Norrisová. To je jedno,
že nás nevidia. Čo ak do nás vrazia? Čo ak ty do niekoho narazíš?“
„Už rozprávaš ako Hermiona.“
„Myslím to vážne, Harry, nechoď tam.“
Harry nemyslel na nič iné, iba na to, ako bude opäť stáť pred
zrkadlom, a Ron mu v tom veru nezabráni.
Tretiu noc už našiel cestu pomerne ľahko. Uvedomoval si, že kráča
veľmi rýchlo a robí viac hluku, než je rozumné, no, chvalabohu, nikoho
nestretol.
A mama s otcom mu opäť kývali a jeden z jeho starých otcov dokonca
šťastne pokyvoval hlavou. Harry si sadol na zem. Nič mu nezabráni v tom,
aby tu presedel celú noc so svojou rodinou.
Iba ak...
„Tak čo – už si opäť tu?“
Harry zamrel. Obzrel sa za seba. Na jednej z lavíc pri stene nesedel nik
iný ako Albus Dumbledore. Harry musel pred chvíľou prejsť tesne popri
ňom, no tak veľmi sa ponáhľal k zrkadlu, že si ho vôbec nevšimol.
„Ja – nevidel som vás, pán profesor.“
„Zvláštne, že ak je človek neviditeľný, môže sa stať aj krátkozrakým,“
poznamenal Dumbledore a Harrymu odľahlo, keď videl, že sa usmieva.
„No,“ pokračoval Dumbledore, zošuchol sa z lavice a prisadol si k
Harrymu na zem, „aj ty si, podobne ako stovky ľudí pred tebou, podľahol
čaru zrkadla z Erisedu.“
„Nevedel som, že sa tak volá.“
„Ale zrejme si už prišiel na to, ako funguje.“
„No – hmm – ukazuje mi moju rodinu...“
„A tvojho kamaráta Rona ukázal ako premianta triedy.“
„Ako to viete?“
„Nepotrebujem plášť, aby som bol neviditeľný,“ povedal Dumbledore
vyhýbavo. „A vedel by si mi teraz povedať, čo zrkadlo z Erisedu ukáže
každému z nás?“
Harry pokrútil hlavou.
„Tak ja ti to teda vysvetlím. Najšťastnejší človek na svete by sa v
zrkadle z Erisedu videl ako v celkom obyčajnom zrkadle, to znamená, že by
sa doň pozrel a videl by seba takého, aký je. Už rozumieš?“
Harry sa zamyslel. Potom pomaly povedal: „Ukáže nám to, po čom
túžime... všetko to, čo chceme...“
„Áno i nie,“ vysvetľoval Dumbledore pokojne. „Ukazuje nám iba naše
najtajnejšie a najvrúcnejšie želania. Ty si nikdy nepoznal svoju rodinu, teraz
ju vidíš okolo seba. Ronald Weasley, ktorý bol odjakživa v tieni niektorého
zo svojich bratov, sa vidí, ako stojí celkom sám a je najlepší zo všetkých.
Toto zrkadlo nám však neponúka ani múdrosť, ani pravdu. Mnohí ľudia v
úžase nad tým, čo videli, strávili pred zrkadlom hrozne veľa času, niektorí
sa z toho dokonca zbláznili a nevedeli napokon rozlíšiť, čo je skutočné a čo
zrkadlový odraz.
Harry, dnes poputuje zrkadlo na nové miesto a ja ťa žiadam, aby si ho
už nehľadal. Ak naň niekedy v budúcnosti natrafíš, budeš na to pripravený.
Lipnúť na snoch a zabúdať žiť sa nevypláca, zapamätaj si to. A teraz si
prehoď ten úžasný plášť a šup do postele.“
Harry vstal.
„Pán – profesor Dumbledore? Môžem sa vás niečo spýtať?“
„Práve si to urobil,“ usmial sa Dumbledore, „Ale môžeš sa spýtať ešte
raz.“
„Čo vidíte v zrkadle vy?“
„Ja? Seba, ako držím pár teplých, vlnených ponožiek.“
Harry naňho nechápavo pozeral.
„Ponožiek nikdy nie je dosť,“ povedal Dumbledore. „Ďalšie Vianoce
sú za nami a ja som zas nedostal ani jediné. Všetci mi dávajú len samé
knihy.“
Keď Harry neskôr ležal v posteli, zišlo mu na um, že Dumbledore to
zrejme nemyslel úplne vážne. No vzápätí, keď striasol Prašivca zo svojho
vankúša, usúdil, že to, na čo sa ho pýtal, bolo zrejme až príliš dôverné.
13
Nicolas Flamel
Dumbledore presvedčil Harryho, aby po zrkadle z Erisedu viac
nepátral, a tak neviditeľný plášť zostal až do konca vianočných prázdnin
zložený na dne kufra. Harry hrozne túžil čo najrýchlejšie zabudnúť na to, čo
v zrkadle videl, no nebolo to také jednoduché. Dokonca sa mu o tom
snívalo. Stále znova a znova videl svojich rodičov, ako miznú v záblesku
zelenej žiary a v ušiach počul prenikavý hlas a smiech.
„Vidíš, Dumbledore mal pravdu, ešte sa z toho zblázniš,“ poznamenal
Ron, keď mu o tom Harry rozprával.
Hermiona, ktorá sa vrátila deň pred začiatkom druhého polroka, mala
na to iný názor. Bola zhrozená, že Harry sa tri noci po sebe túlal po škole
(„Keby ťa tak chytil Filch!“), a zároveň sklamaná, že sa mu nepodarilo
zistiť, kto je Nicolas Flamel.
Pomaly sa už vzdávali nádeje, že sa im v školskej knižnici podarí
natrafiť na jeho meno, hoci Harry bol stále presvedčený, že ho niekde videl.
Keď sa začala škola, trávili opäť všetky prestávky tak, že sa vždy desať
minúť prehrabávali v knihách. Harry mal oveľa menej času ako Hermiona s
Ronom, pretože musel chodiť na metlobalové tréningy.
Wood im dával zabrať ako nikdy predtým. Neodradil ho ani vytrvalý
dážď, ktorý vystriedal sneženie. Weasleyovci sa sťažovali, že je ako
posadnutý, no Harry dával za pravdu Woodovi. Ak vyhrajú nasledujúci
zápas proti Bifľomoru, po prvýkrát za posledných sedem rokov predbehnú
Slizolin. Harry túžil vyhrať a navyše, ak sa na tréningu poriadne vyšťavil,
nemával také divoké sny.
Jedného dňa, keď trénovali v mimoriadne silnom daždi a samom blate,
im Wood oznámil dosť zlú novinu. Práve sa nahneval na Weasleyovcov,
ktorí sa púšťali na metlách strmhlav dolu, vrážali do seba a predstierali, že
padajú.
„Prestaňte sa už konečne blázniť!“ kričal na nich. „Presne kvôli
takýmto somarinám môžeme prehrať celý zápas! Rozhodca Snape využije
každú príležitosť, aby nám strhol body!“
Tentoraz sa George Weasley skydol z metly naozaj.
„Snape bude rozhodovať?“ bľabotal s ústami plnými blata. „Veď
doteraz nerozhodoval ani jediný metlobalový zápas. Dobre vie, že môžeme
Slizolin predbehnúť, zaručene bude nadržať súperovi.“
Zvyšní hráči pristáli vedľa Georgea a tiež frflali.
„Ja za to nemôžem,“ povedal Wood. „Nezostáva nám nič iné, len hrať
čisto a nedať Snapovi najmenšiu šancu, aby nás potrestal.“
To bolo síce veľmi pekné, Harry mal však pádne dôvody, prečo
nechcel mať pri metlobale Snapa vo svojej blízkosti...
Po tréningu hráči ako vždy postávali v hlúčiku a debatovali, no Harry
zamieril rovno do klubovne, kde Hermiona s Ronom hrali šach. Šach bolo
to jediné, v čom Hermiona prehrávala, a Harry s Ronom usúdili, že jej
takéto partičky len a len prospejú.
„Teraz ma nevyrušuj,“ upozornil ho Ron, keď si Harry sadal vedľa
neho, „musím sa sústrediť...“ Kútikom oka si však všimol Harryho tvár.
„Čo je s tebou? Vyzeráš hrozne.“
Harry im celkom potichu, aby to nik nepočul, povedal, že Snape sa z
ničoho nič rozhodol, že bude rozhodovať metlobalový zápas.
„Tak nehraj,“ vyhlásila Hermiona rezolútne.
„Povedz, že si chorý,“ poznamenal Ron.
„Predstieraj, že si si zlomil nohu,“ radila mu Hermiona.
„Zlom si nohu naozaj,“ povedal Ron.
„To nemôžem,“ vzdychol si Harry. „Iného stíhača nemáme. Ak sa z
toho vyzujem, Chrabromil nebude môcť nastúpiť.“
V tej chvíli vpadol do miestnosti ako vrece zemiakov Neville. Ako sa
mu podarilo preliezť cez dieru v stene, to im bolo záhadou, lebo obe nohy
mal akoby prilepené k sebe, a hneď pochopili, že sa stal obeťou zaklínadla
‚Zviazané nohy‘. Zrejme musel celú cestu do Chrabromilskej veže skákať
ako zajac.
Všetci okrem Hermiony sa začali smiať, tá hneď vyskočila a
odčarovala ho. Nevillovi razom odskočili nohy od seba, a keď vstal, celý sa
triasol.
„To ti kto urobil?“ opýtala sa Hermiona. Viedla ho k Harrymu a
Ronovi, aby si sadol.
„Malfoy,“ odvetil Neville trasľavým hlasom. „Stretli sme sa pred
knižnicou. Povedal mi, že hľadá niekoho, na kom by si to vyskúšal.“
„Choď za profesorkou McGonagallovou!“ povedala rázne Hermiona.
„Povedz jej to!“
Neville pokrútil hlavou.
„Nechcem mať ešte väčšie problémy,“ zahundral.
„Musíš sa mu postaviť, Neville!“ poučoval ho Ron. „Je zvyknutý robiť
ľuďom zle, to však neznamená, že mu to musíš trpieť a uľahčovať.“
„Nemusíte mi opakovať, že nie som dosť odvážny na to, aby som bol v
Chrabromile, to mi povedal už Malfoy,“ hneval sa Neville.
Harry siahol do vrecka svojho habitu a vytiahol čokoládovú žabku,
poslednú, čo mu zostala z balíčka, ktorý dostal od Hermiony na Vianoce.
Podal ju Nevillovi, ktorý vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače.
„Si hodný dvanástich Malfoyov,“ poznamenal. „Rokfortský klobúk ťa
vybral do Chrabromilu, je tak? A kde je Malfoy? V prašivom Slizoline.“
Neville si rozbalil žabku a na perách sa mu zjavil úsmev.
„Ďakujem, Harry... tuším si idem ľahnúť... Chce niekto kartičku,
zbierate ich, nie?“
Keď Neville odišiel, Harry sa na tú kartičku pozrel.
„Zase Dumbledore,“ vzdychol si, „toho som mal ako prvého...“
Zarazil sa. V nemom úžase civel na opačnú stranu kartičky. Potom sa
zadíval na Rona a Hermionu.
„Mám ho!“ zašepkal. „Našiel som Flamela! Hovoril som vám, že som
to meno kdesi čítal, bolo to vo vlaku cestou sem – počúvajte: ‚preslávil sa
tým, že v roku 1945 porazil zlého bosoráka Grindelwalda, opísal dvanásť
možností využitia dračej krvi a so svojím spolupracovníkom Nicolasom
Flamelom dospel k viacerým dôležitým objavom na poli alchýmie‘!“
Hermiona vyskočila na rovné nohy. Taká naradostená bola naposledy,
keď dostala za domácu úlohu svoju prvú jednotku.
„Počkajte ma tu!“ zvolala a vyštartovala hore schodmi smerom k
dievčenskému internátu. Harry s Ronom si sotva stačili vymeniť udivené
pohľady a už sa prihnala späť. V rukách držala obrovskú knihu.
„Vonkoncom mi nenapadlo pozrieť sa sem,“ šepkala vzrušene.
„Požičala som si to z knižnice pred niekoľkými týždňami ako ľahšie
čítanie.“
„Ľahšie, vravíš?“ opýtal sa posmešne Ron, Hermiona mu však
prikázala, aby bol ticho, že musí niečo nájsť, prehadzovala strany ako
zmyslov zbavená a stále si čosi hundrala.
Napokon našla, čo chcela.
„Vedela som to! Ja som to vedela!“
„Už môžeme hovoriť?“ opýtal sa Ron namrzene. Hermiona mu
nevenovala pozornosť.
„Nicolas Flamel,“ šepkala vzrušene, „je doposiaľ jediný, komu sa
podarilo vyrobiť kameň mudrcov!“
Hermionina správa sa však nestretla s primeraným ohlasom.
„Čo vyrobil?“ nechápal Harry, ani Ron.
„Ja sa z vás zbláznim, vy dvaja fakt vôbec nečítate? Aha. Tu to je –
pozrite sa.“
Strčila im knihu pod nos a oni čítali:
Alchýmia sa už od nepamäti zaoberala myšlienkou vyrobiť
kameň mudrcov, látku, ktorá má neuveriteľnú moc. Kameň
mudrcov dokáže premeniť akýkoľvek kov na zlato. Jeho
produktom je tiež elixír života, nápoj, po ktorom sa človek stane
nesmrteľným. Za posledných niekoľko storočí sa objavilo viacero
zaručených správ o existencii kameňa mudrcov, no v súčasnosti
je za jediného jeho tvorcu považovaný Nicolas Flamel, uznávaný
alchymista a vášnivý milovník opery.
Pán Flamel, ktorý minulý rok oslávil 665-te narodeniny, žije
v ústraní v grófstve Devon so svojou ženou Perenellou (658).
„No, čo poviete?“ spýtala sa ich Hermiona, keď dočítali. „To psisko
určite stráži Flamelov kameň mudrcov! Stavím sa, že Flamel poprosil
Dumbledora, svojho priateľa, aby mu ho postrážil, ten vedel, že ho chce
niekto ukradnúť, a preto ho preniesol z Gringottbanky sem!“
„Kameň, ktorý dokáže vyrobiť zlato a zaručí nesmrteľnosť...“ šepkal
Harry neveriacky. „Nečudo, že má naň Snape zálusk! Kto by takú vecičku
nechcel.“
„A nečudo, že sme Flamela nenašli v Štúdii o súčasnom vývoji
čarodejníctva,“ podotkol Ron. „Má 665 rokov, takže už nie je z tých
najsúčasnejších, je tak?“
Na druhý deň dopoludnia na hodine obrany proti temným silám si
Harry s Ronom zapisovali rôzne spôsoby ošetrenia rany po uhryznutí
vlkolakom a zároveň sa bavili o tom, čo by robili oni, keby mali kameň
mudrcov. Keď Ron povedal, že by si kúpil vlastný metlobalový tím, Harry
si s hrôzou spomenul na Snapa a nadchádzajúci zápas.
„Budem hrať,“ oznámil Ronovi a Hermione. „Keby som nehral,
Slizolinčania by si mysleli, že sa Snapa bojím. Veď ja im ukážem... však im
zamrzne úsmev na perách, keď vyhráme.“
„Len aby sme ťa nemuseli zoškrabávať z ihriska,“ neodpustila si
Hermiona.
Deň zápasu sa blížil a Harry bol čoraz nervóznejší, hoci to pred
Ronom a Hermionou nedával najavo. Ani ostatným hráčom veru nebolo
všetko jedno. Predsavzatie poraziť Slizolin bola síce pekná vec, to za
posledných sedem rokov nedokázal nik, len či sa im to podarí, keď bude
rozhodovať taký zaujatý rozhodca?
Harry nevedel, či si to náhodou nenamýšľa, no mal pocit, že kam sa
pohne, tam natrafí na Snapa. Chvíľami dokonca uvažoval, či ho Snape
nesleduje a nečaká na chvíľu, keď ho stretne samého. Vďaka Snapovi
prežíval Harry na hodinách elixírov týždeň čo týždeň úplné muky. Čo ak sa
medzičasom dovtípil, že vedia o kameni mudrcov? Odkiaľ by to však
vedel? Harry mával občas taký čudný pocit, že Snape vie čítať myšlienky.
Harry vedel, že keď mu Hermiona s Ronom na druhý deň popoludní
želali pred šatňami veľa šťastia, mysleli na to, že ho možno už nikdy viac
neuvidia. A nebol to veru bohvieako príjemný pocit. Obliekal si
chrabromilský habit, chystal si svoj Nimbus 2000 a nevnímal ani slovo z
toho, čo im Wood hovoril.
Ron a Hermiona sa zatiaľ usadili v hľadisku vedľa Nevilla, ktorý
nechápal, prečo sa tvária tak ustarostene a zúbožene a prečo si priniesli na
zápas čarodejnícke prútiky. Harry nevedel o tom, že Ron s Hermionou si
trénovali zaklínadlo ‚Zauzlené nohy‘. Prebrali ho od Malfoya, ktorý ho
skúšal na Nevillovi, a boli rozhodnutí použiť ho na Snapa, keď sa im bude
zdať, že chce Harrymu ublížiť.
„Nezabudni, povie sa to Locomotor mortis,“ prízvukovala Ronovi
Hermiona, keď si strkal prútik do rukáva.
„Viem,“ odvrkol Ron. „Nepoučuj zase.“
Wood si v šatni vzal Harryho nabok.
„Nechcem ťa stresovať, Potter, ale nikdy sme nepotrebovali tak rýchlo
chytiť ohnivú strelu ako dnes. Zápas sa musí skončiť skôr, než začne Snape
príliš favorizovať Bifľomor.“
„V hľadisku je celá škola!“ zvolal Fred Weasley, keď vykukol z dverí.
„Dokonca – moje nervy – je tu dokonca aj Dumbledore!“
Harrymu až tak srdce poskočilo od radosti.
„Dumbledore?“ zvolal a uháňal k dverám, aby sa o tom presvedčil na
vlastné oči. Fred mal pravdu. Tá strieborná brada nemohla patriť nikomu
inému.
Harry sa od samej radosti takmer rozosmial. Je v bezpečí. Snape sa
neodváži ublížiť mu, veď vie, že Dumbledore sa pozerá.
Možno preto bol Snape taký nahnevaný, keď obe družstvá
vypochodovali na ihrisko, ba všimol si to aj Ron.
„Snape sa v živote netváril tak kyslo,“ povedal Hermione. „Pozri – už
hrajú. Au!“
Niekto ho buchol zozadu do hlavy. Malfoy.
„Ach, prepáč, Weasley, nezbadal som ťa.“ Malfoy sa škeril na Crabba
a Goyla.
„Som zvedavý, ako dlho sa udrží Potter na metle tentoraz. Nechce sa
niekto staviť? Čo povieš, Weasley?“
Ron neodpovedal; Snape práve odpískal penaltu v prospech
Bifľomoru, pretože George Weasley ho trafil dorážačkou. Hermiona mala
obe ruky na kolenách a z celej sily zatínala päste, nespúšťajúc pritom oči z
Harryho, ktorý krúžil vo vzduchu ako jastrab a jastril, či nezbadá strelu.
„Vieš, ako sa vyberajú hráči do chrabromilského družstva?“ zakričal
Malfoy, práve vo chvíli, keď Snape celkom bez príčiny odpískal druhý
pokutový hod Pre Bifľomor. „Berú tam len tých najväčších chudákov. Je
tam Potter, ten nemá rodičov, sú tam obaja Weasleyovci, tí nemajú
peniaze – a ty by si tam mal byť tiež, Longbottom, lebo ti chýba mozog.“
Neville očervenel a obrátil sa na sedadle k Malfoyovi.
„Som hodný dvanástich takých, ako si ty,“ vyjachtal zo seba.
Malfoy, Crabbe a Goyle sa išli popučiť od smiechu, no Ron, ktorý sa
bál odtrhnúť zrak od hry, povedal: „Ale si mu dal, Neville.“
„Počuj, Longbottom, kebyže je mozog zo zlata, si ešte chudobnejší ako
Weasley, a to už je čo povedať.“
Ronove nervy boli už aj bez toho napäté až na prasknutie, tak hrozne
sa o Harryho bál.
„Malfoy, varujem ťa – ešte slovo...“
„Ron!“ vykríkla odrazu Hermiona, „Harry...!“
„Čo? Kde?“
Harry sa odrazu nebezpečne vrhol nadol, až ľudia v hľadisku zhíkli a
hneď nato začali tlieskať. Hermiona sa postavila, od nervozity si len-len že
nenapchala obe päste do úst, a s hrôzou hľadela na Harryho, ktorý letel na
zem ako guľa.
„Teš sa, Weasley, Potter zrejme zbadal na zemi nejaké peniaze,“
povedal Malfoy uštipačne.
Ron po ňom skočil. Kým sa Malfoy stihol spamätať, Ron sa naňho
vrhol a zvalil ho na zem. Neville chvíľu váhal, potom však prekročil
sedadlo, odhodlaný pomôcť.
„Do toho, Harry!“ vrieskala Hermiona, vyskočila na sedadlo a
nespúšťajúc oči z Harryho, ktorý sa rútil rovno na Snapa – vôbec si
nevšimla, že Malfoy a Ron sa váľajú pod jej sedadlom, celkom jej unikla aj
ďalšia bitka a fučanie, ktoré vychádzalo zo skrumáže rúk a nôh patriacich
Nevillovi, Crabbovi a Goylovi.
Vysoko vo vzduchu uskočil Snape so svojou metlou práve včas, aby
zazrel čosi šarlátovočervené, čo vzápätí presvišťalo len niekoľko
centimetrov od neho – v nasledujúcej chvíli už Harry stúpal, ruku držal
víťazoslávne zdvihnutú a v nej držal ohnivú strelu.
Tribúny šaleli, to musí byť nový rekord, nikto si veru nepamätal, že by
nejaký stíhač chytil ohnivú strelu rýchlejšie.
„Ron! Ron! Kde si? Je koniec! Harry vyhral! My sme vyhrali!
Chrabromil je na čele!“ vykrikovala Hermiona, tancovala na stoličke a
objímala Parvati Patilovú v rade pred sebou.
Harry zoskočil z metly asi pol metra nad zemou. Stále tomu nemohol
uveriť. Dokázal to – zápas sa skončil, netrval ani päť minút. Na ihrisko sa
začali trúsiť Chrabromilčania a vedľa neho pristál Snape, v tvári bledý od
jedu, pery zomknuté – Harry pocítil na pleci kohosi ruku. Keď zdvihol zrak,
hľadela naňho Dumbledorova usmievajúca sa tvár.
„Skvelá práca,“ pochválil ho tak potichu, že to ledva počul. „Som rád,
že ťa už to zrkadlo nemáta... a robíš niečo užitočnejšie... len tak ďalej...“
Snape skrúšene zliezol z metly.
O niečo neskôr Harry vyšiel zo šatne a niesol metlu do metliarne.
Zdalo sa mu, že ešte nikdy nebol taký šťastný. Konečne sa mu podarilo
urobiť niečo, na čo smie byť hrdý – a nik nemôže povedať, že je slávny iba
kvôli svojmu menu. Večerný vzduch hádam nikdy nevoňal sladšie. Kráčal
po vlhkej tráve a v hlave si premietal, čo sa udialo za poslednú hodinu, no
všetko sa mu akosi zlievalo: fanúšikovia Chrabromilu ho dvíhajú na plecia,
v diaľke Ron a Hermiona tancujú od radosti, Ron sa raduje a tlieska, hoci
mu z nosa tečie krv.
Harry dorazil k metliarni. Oprel sa chrbtom o drevené dvere a zahľadel
sa na Rokfort, v zapadajúcom slnku žiarili jeho okná akoby dočervena.
Chrabromil je prvý. Dokázal to, ukázal Snapovi, že...
Ozaj, Snape...
Dolu hlavnými rokfortskými schodmi sa náhlila akási postava
zahalená v plášti s kapucňou. Kráčala smerom k Zakázanému lesu a zjavne
nechcela, aby ju niekto videl. Harrymu však bola tá zakrádajúca sa chôdza
povedomá. Snape chce nepozorovane prekĺznuť do lesa, zatiaľ čo ostatní
večerajú – čo má za lubom?
Harry naskočil na svoj Nimbus 2000 a vzlietol. Nečujne sa kĺzal nad
hradom a videl, ako Snape vbehol do lesa. Letel za ním.
Stromy však boli také husté, že ho stratil z dohľadu.
Lietal do kruhu stále nižšie a nižšie, až sa šúchal o vrcholce stromov, a
odrazu začul nejaké hlasy. Zamieril smerom k nim a celkom nečujne pristál
v korune obrovského buka.
Opatrne zostúpil na jeden konár, v ruke pevne držal metlu a nakúkal
pomedzi listy.
Na tienistej čistinke dolu pod ním stál Snape, a nebol sám. Bol tam aj
Quirrell. Nebolo mu dobre vidno do tváre, no zajakával sa oveľa viac ako
zvyčajne. Harry natŕčal uši, aby zachytil, o čom sa zhovárajú.
„... n-nechápem. S-severus, prečo s-sme sa museli s-stretnúť ppráve
tu.“
„Ide o veľmi dôvernú informáciu...“ povedal Snape ľadovým hlasom.
„Študenti sa o kameni mudrcov nesmú dozvedieť.“
Harry sa naklonil dopredu. Quirrell niečo zmätene bľabotal. Snape ho
prerušil.
„Tak čo, už si zistil, ako sa dá prejsť okolo tej Hagridovej obludy?“
„A-ale, S-severus, ja...“
„Nechci, aby som sa rozzúril, Quirrell,“ vyhrážal sa mu Snape a urobil
krok vpred.
„J-ja neviem, o čom to...“
„Dobre vieš, že nežartujem.“
Kdesi nahlas zahúkala sova a Harry sa takmer skydol zo stromu. Keď
sa mu podarilo opäť získať rovnováhu, začul Snapa, ako hovorí: „... čakám
na ten tvoj hókus-pókus. Tak bude to?“
„A-ale ja p-redsa...“
„No dobre,“ skočil mu do reči Snape. „Dám ti trochu času, aby si o
tom popremýšľal a rozhodol sa, na koho strane budeš, čoskoro sa opäť
stretneme.“
Prehodil si cez hlavu plášť a odkráčal z čistinky. Bola už skoro tma, no
Harry videl Quirrella, ako tam nehybne stojí.
„Harry, kde toľko trčíš?“ zapišťala Hermiona.
„Vyhrali sme! Vyhrali sme! Vyhrali sme!“ vrieskal Ron a plesol
Harryho po chrbte. „A ja som urobil Malfoyovi monokel a Neville sa sám
pustil do Crabba a Goyla! Je síce stále v bezvedomí, no Pomfritka vraví, že
bude v poriadku – ale sme Slizolinu ukázali! Všetci ťa čakajú v klubovni,
robíme party, Fred a George ukradli z kuchyne nejaké koláče a neviem, čo
všetko ešte.“
„Vykašlite sa na to,“ povedal Harry takmer bez dychu. „Nájdime
nejakú voľnú miestnosť, len počkajte, keď vám to poviem, neuveríte...“
Skôr než zatvorili dvere, ubezpečili sa, či vnútri nie je duch Zloduch, a
Harry im porozprával, čo videl a počul.
„Takže sme mali pravdu, je to kameň mudrcov a Snape tlačí na
Quirrella, aby mu pomohol dostať sa k nemu. Pýtal sa ho, či nevie, ako sa
dá prejsť popri Chlpáčikovi – a vravel tiež o nejakom Quirrellovom hókusepókuse – myslím si, že okrem Chlpáčika stráži kameň aj niečo iné, asi
nejaké čary, a Quirrell má zrejme vymyslieť protikliatbu, ktorá Snapovi
pomôže dostať sa...“
„Chceš tým povedať, že kameň je v bezpečí iba dovtedy, kým sa
Snapovi nepodarí Quirrella zlomiť?“ opýtala sa Hermiona zhrozene.
„A to sa stane na budúci týždeň,“ povedal Ron.
14
Norbert, nórsky ostnač
Ouirrell bol zrejme statočnejší, než si o ňom všetci mysleli.
Zdalo sa síce, že počas nadchádzajúcich týždňov vyzeral čoraz bledší a
chudší, no všetko nasvedčovalo tomu, že zatiaľ nič neprezradil.
Kedykoľvek šli Harry, Ron a Hermiona popri dverách na treťom
poschodí, ktoré viedli na zakázanú chodbu, priložili k nim ucho, aby sa
presvedčili, či začujú Chlpáčikovo vrčanie. Snape sliedil po škole, zle
naladený ako vždy, čo bol neklamný znak, že kameň je ešte v bezpečí. Keď
Harry v týchto dňoch náhodou Quirrella stretol, zakaždým sa naňho
povzbudzujúco usmial, a Ron zase vytrvalo presviedčal spolužiakov, aby sa
Quirrellovi nesmiali, že sa zajakáva.
Hermiona však na rozdiel od nich nemyslela iba na kameň mudrcov.
Začala kresliť tabuľky, do ktorých si značila presný časový harmonogram
príprav na skúšky a všetky poznámky si zvýrazňovala farebnými
ceruzkami.
„Hermiona, veď do skúšok je ešte času habadej!“
„Desať týždňov,“ odsekla Hermiona. „Pre Nicolasa Flamela to je asi
toľko, čo pre nás sekunda.“
„Ale my nemáme šesťsto rokov,“ upozornil ju Ron. „A načo sa vlastne
učíš, keď aj tak všetko vieš.“
„Vraj načo sa učím? Ja odpadnem! Vám zrejme nedošlo, že ak
neurobíte skúšky, nepostúpite do druhého ročníka! Tie skúšky sú veľmi
dôležité, mala som sa začať pripravovať už pred mesiacom, neviem, prečo
som to toľko odkladala...“
Najhoršie bolo, že učitelia rozmýšľali presne tak ako Hermiona.
Naváľali im toľko úloh, že veľkonočné sviatky si už zďaleka tak neužili ako
tie vianočné. Ťažko mohol človek oddychovať, keď mu Hermiona pri uchu
recitovala dvanásť využití dračej krvi, alebo si vedľa vás donekonečna
precvičovala mávanie prútikom. Harry a Ron trávili teda väčšinu voľného
času s ňou v knižnici, achkajúc a zívajúc sa snažili pokoriť tú horu úloh, čo
dostávali.
„Toto si v živote nezapamätám,“ zrútil sa Ron raz popoludní, hodil o
zem brko a túžobne sa zadíval cez okno knižnice. Vonku bol krásny deň,
prvý po mnohých mesiacoch. Obloha bez mráčika, nezábudkovomodrá, a
vo vzduchu bolo cítiť, že sa blíži leto.
Harry, ktorý práve v knižke Tisíc zázračných bylín a húb hľadal heslo
,Dictamnus albus‘, si ho nevšímal a zdvihol hlavu až vtedy, keď Ron
prekvapený zvolal: „Hagrid! A čo ty tu, v knižnici?“
Hagrid sa prišuchtal k nim a ukrýval čosi za chrbtom. Na sebe mal
svoj kabát z krtka a bol akýsi nesvoj.
„Prišiel som sa na vás mrknúť,“ povedal vyhýbavo, čo len zvýšilo ich
zvedavosť. „Na čom práve pracujete?“ Odrazu sa tváril veľmi
podozrievavo. „Dúfam, že Nicolasa Flamela ste už nechali plávať, hm?“
„Ale, o ňom už dávno všetko vieme,“ povedal Ron naoko ľahostajne.
„A vieme aj, čo stráži to psisko, kameň mudrc...“
„Pssst!“ Hagrid sa rýchlo pozrel za seba, či nik nepočúva. „Čo tak
hučíš, nemáš rozum?“
„No chceli by sme sa ťa ešte na pár vecí opýtať,“ ozval sa Harry, „kto
alebo čo okrem Chlpáčika ešte...“
„PSSST!“ zahriakol ho opäť Hagrid. „Počujte – dojdite radšej ku mne,
no netešte sa, že vám niečo poviem, a vôbec, prestaňte s tým, už ma štvete,
študáci o tom nemajú čo vedieť. Potom bude na mňa, že som vám to...“
„Tak ahoj,“ prerušil ho Harry.
Hagrid sa odšuchtal von.
„Čo to mal za chrbtom?“ spýtala sa Hermiona zamyslene.
„Myslíte si, že to nejako súviselo s kameňom mudrcov?“
„Idem zistiť, v ktorom oddelení bol,“ vyhlásil Ron, ktorý už mal
učenia plné zuby. Vrátil sa asi o minútu, v rukách niesol kopu kníh a hodil
ich na stôl.
„Draky,“ zašepkal. „Hagrid si listoval v knihách o drakoch! Len sa
pozrite: Druhy drakov vo Veľkej Británii a Írsku; Od vajíčka po peklo,
Príručka chovateľa drakov.“
„Hagrid odjakživa túžil po drakovi, povedal mi to, keď sme sa po prvý
raz stretli,“ povedal Harry.
„Ale naše zákony to nedovoľujú,“ poznamenal Ron. „Čarodejnícky
dekrét z roku 1709 chov drakov zakazuje, to vie predsa každý. Keby sme v
záhrade za domami chovali draky, muklovia by si nás veľmi rýchlo všimli –
a navyše drak sa nedá skrotiť, a preto je veľmi nebezpečný. Mali by ste
vidieť, aké popáleniny mal Charlie od divo žijúcich drakov v Rumunsku.“
„Ale veď v Británii divoké draky nie sú,“ podotkol Harry.
„Čoby neboli,“ vyviedol ho z omylu Ron. „Welšský zelený a hebridský
čierny. Ministerstvo mágie má plné ruky práce, aby to utajilo, to ti teda
poviem. Muklov, ktorí náhodou nejakého zahliadli, treba vždy začarovať,
aby na to zabudli.“
„Čo to len do toho Hagrida vošlo?“ čudovala sa Hermiona.
Keď o hodinu neskôr klopali na dvere hájnickej chatrče, prekvapilo
ich, že všetky závesy sú zatiahnuté. Hagrid zakričal „Kto je?“, až potom ich
pustil dnu a okamžite za nimi zavrel dvere.
Vnútri vládla neznesiteľná horúčava. Vonku bol teplý deň, no v kozube
horel oheň. Hagrid im spravil čaj a ponúkol ich chlebíčkami s lasičím
mäsom, ktoré však odmietli.
„No – chceli ste sa ma dačo spýtať, nie?“
„Hej,“ povedal Harry. Nemalo zmysel s tým otáľať. „Chceli by sme,
aby si nám povedal, kto okrem Chlpáčika ešte stráži kameň mudrcov.“
Harry sa zamračil.
„To vám nepoviem,“ prehovoril Hagrid. „Lebo neviem. A keby som aj
vedel, tak vám to nepoviem, lebo toho viete až moc. Ten kameň je tu preto,
že tu musí byť. Z Gringottbanky ho takmer šlohli – to predsa viete. A
nechápem, ako ste sa dozvedeli o Chlpáčikovi.“
„Ale no tak, Hagrid, ty nám to nechceš povedať, ale určite to vieš,
pretože ty vieš o všetkom, čo sa tu deje,“ zaliečala sa mu Hermiona
sladkým hlasom. Hagridova brada sa šklbala a oni vytušili, že sa pod ňou
usmieva. „Vlastne sme sa len tak zamýšľali, kto mal na starosti
zabezpečenie toho kameňa,“ pokračovala Hermiona. „Nešlo nám do hlavy,
komu Dumbledore okrem teba dôveruje.“
Pri jej posledných slovách Hagrid vypäl hruď. Harry s Ronom sa na
Hermionu pochvalne usmiali.
„No, to by som vám snáď mohol... takže... odo mňa si požičal
Chlpáčika... daktorí profáci tam robili nejaké kúzla... Sproutová –
Flitwick – McGonagallová...“ vyratúval na prstoch, „Quirrell – potom,
Dumbledore, to je jasné... Moment. Niekoho som zabudol. Ach, áno, ešte
Snape.“
„Snape?“
„Hej – dáko vám to neštimuje, čo? Vidíte, Snape pomáha kameň
chrániť, prečo by ho kradol.“
Harry vedel, že Hermiona v tej chvíli myslí na to isté, na čo on. Ak
Snape vymýšľal kúzlo, ako kameň uchrániť, potom nemôže byť preňho
ťažké zistiť, čo za kúzla robili ostatní učitelia. Zrejme už vedel všetko –
okrem Quirrellovho zaklínadla a spôsobu, ako prejsť cez Chlpáčika.
„Ty si jediný, kto vie, ako obísť Chlpáčika, však, Hagrid?“ opýtal sa
Harry nedočkavo. „A neprezradil by si to nikomu na svete, je tak? Ani
žiadnemu z učiteľov.“
„Viem to len ja a Dumbledore,“ vypol sa Hagrid hrdo.
„Tomu vravím dôvera,“ povedal Harry obdivne smerom k ostatným.
„Hagrid, nemohli by sme otvoriť okno? Ja sa tu uvarím.“
„Nehnevaj sa, Harry, ale nemôžeme.“ Harry si všimol, že sa pri tom
pozrel do ohňa. Pozrel sa tam teda tiež.
„Hagrid – čo je to?“
Harry však hneď vedel, čo je to. Pod kotlíkom uprostred ohňa ležalo
obrovské, čierne vajce.
„No,“ vzdychol Hagrid a nervózne sa pohrával s bradou. „To je –
hmm...“
„Odkiaľ ho máš, Hagrid?“ spýtal sa Ron a sklonil sa nad oheň, aby si
to vajce lepšie obzrel. „Muselo stáť celý majetok.“
„Vyhral som ho,“ pochválil sa Hagrid. „Včera v noci. Bol som dolu v
dedine, dal som si pár štamperlíkov a s jedným chlapíkom som si zahral
karty. Pravdu povediac, bol rád, že sa ho zbavil.“
„Ale čo urobíš, keď sa ti z neho vyliahne drak?“ opýtala sa Hermiona.
„No, niečo som si už prečítal,“ povedal Hagrid a vytiahol spod
vankúša hrubočiznú knihu. „To mám z knižnice – Chov drakov pre
potešenie i úžitok – je trochu stará, ale nevadí, je tam všetko. Vajce musí
byť v ohni, lebo dračica naň dýcha, chápete, keď sa malé vyliahne, treba mu
dať každú polhodinu za kýbel koňaku zmiešaného so slepačou krvou. A tu
píšu – ako rozoznať rôzne vajcia – ja mám nórskeho ostnáča. Tie sú fakt
vzácne.“
Hagrid sa tváril veľmi spokojne, čo sa o Hermione povedať nedalo.
„Hagrid, bývaš v drevenom dome,“ pripomenula mu. Ale Hagrid ju
nepočúval. Prehrabol drevo v kozube a veselo si pohmkával.
Takže mali o starosť viac: čo sa stane, ak niekto príde na to, že Hagrid
vo svojej chatrči nezákonne ukrýva draka. „Tu človek celkom zabudne, čo
je to pokojný život,“ vzdychal Ron, keď sa večer čo večer museli boriť s
ďalšími úlohami. Hermiona sa už pustila do vyrábania študijných plánov aj
pre Harryho a Rona. Tí išli z kože vyskočiť.
A potom raz ráno pri raňajkách doručila Hedviga Harrymu ďalší odkaz
od Hagrida. Boli na ňom len dve slová: Už leze.
Ron by najradšej vypustil herbológiu a bežal rovno do Hagridovej
chatrče. Hermiona však o tom nechcela ani počuť.
„Hermiona, koľkokrát v živote uvidíme, ako sa liahne drak?“
„Máme vyučovanie, môžu z toho byť problémy, ktoré by však neboli
ničím v porovnaní s tým, čo sa stane, keď niekto zistí, čo Hagrid stvára...“
„Buďte tichšie!“ zašepkal Harry. Malfoy bol iba niekoľko metrov od
nich a teraz znehybnel, aby počul, o čom sa rozprávajú. Koľko toho počul?
Harrymu sa nepáčilo, ako sa tvári.
Ron a Hermiona sa dohadovali celú cestu na herbológiu, až napokon
Hermiona súhlasila, že s nimi pôjde za Hagridom počas dopoludňajšej
prestávky. Len čo sa ozval zvonec z hradu, všetci traja pustili lopatky a
upaľovali po školskom pozemku smerom k Zakázanému lesu. Keď im
Hagrid otvoril, bol celý upachtený a veľmi rozrušený.
„Už je skoro vonku.“ Súril ich dovnútra. Vajce ležalo na stole. Boli na
ňom hlboké praskliny. Vo vnútri sa niečo hýbalo, ozývalo sa odtiaľ čudné
pukanie.
Prisunuli si stoličky bližšie k stolu a hľadeli na vajce so zatajeným
dychom.
Odrazu sa ozvalo prasknutie a škrupina sa rozletela. Na stole sa
rozčapilo dračie mláďa. Nebolo bohvieaké pekné, Harrymu pripomínalo
polámaný čierny dáždnik. Malo veľké ostnaté krídla, ktoré v porovnaní s
drobným čiernym telíčkom pôsobili veľmi komicky, dlhú papuľu so
širokými nozdrami, miesto rožkov len akési pahýle a vypučené oranžové
oči.
Dráčik si kýchol. Z papule mu vyletelo zopár iskier.
„Nie je nádherný?“ rozplýval sa Hagrid. Natiahol ruku a pohladkal
draka po hlave. Ten sa naňho zahnal, pričom odhalil svoje ostré zubiská.
„Božíčku, kuknite, on pozná svoju mamičku!“ tešil sa Hagrid.
„Hagrid,“ ozvala sa Hermiona, „do akej veľkosti dorastajú nórske
ostnáče?“
Hagrid jej chcel práve odpovedať, keď odrazu celkom zbledol –
vyskočil na rovné nohy a rýchlo sa hnal k oknu.
„Čo sa stalo?“
„Niekto nás špízoval – nejaký fagan – beží ku škole.“
Harry dobehol ku dverám a vyzrel von. Aj na tú diaľku vedel, že to
nemôže byť nik iný.
Malfoy toho draka videl.
Celý nasledujúci týždeň sa Malfoy potmehúdsky usmieval, čo
Harryho, Rona a Hermionu dosť znervózňovalo. Väčšinu voľného času
trávili u Hagrida, v jeho zatemnenej chatrči, a dohovárali mu.
„Nechaj ho, nech si ide,“ vravel mu Harry. „Pusť ho na slobodu.“
„Nemôžem,“ povedal Hagrid. „Ešte je maličký. Zomrel by.“
Upreli pohľad na draka. Za týždeň trojnásobne zväčšil svoj objem. Z
nozdier mu neprestajne stúpal dym. Hagrid zanedbával svoje správcovské a
hájnické povinnosti, pretože všetok čas teraz venoval drakovi. Všade na
dlážke sa váľali prázdne fľaše od koňaku a slepačie perie.
„Rozhodol som sa, že ho budem volať Norbert,“ vyhlásil Hagrid a
zahľadel sa do vlhkých dračích očí. „On ma pozná, kuknite. Norbert!
Noruško! Kde je mamička?“
„Celkom mu preskočilo,“ pošepol Ron Harrymu.
„Hagrid,“ povedal Harry dôrazne, „o dva týždne bude Norbert taký
veľký ako tvoja chalupa. A Malfoy to čo nevidieť Dumbledorovi aj tak
povie.“
Hagrid si zahryzol do pery.
„Ja – viem, že ho nebudem mať na furt, ale nemôžem ho len tak
odvrhnúť, namojdušu, že nie.“
Harry sa odrazu otočil k Ronovi.
„Charlie...“ povedal.
„Aj tebe už šibe,“ poznamenal Ron. „Ja som Ron, nepoznávaš ma?“
„Nie – Charlie – tvoj brat, Charlie. Čo je v Rumunsku. Študuje draky.
Čo keby sme mu Norberta poslali? Charlie sa oňho postará a potom ho pustí
na slobodu!“
„Skvelé!“ vykríkol Ron. „Čo ty na to, Hagrid?“
Hagrid napokon súhlasil, aby poslali Charliemu sovu s odkazom.
Nasledujúci týždeň sa neuveriteľne vliekol. V nedeľu v noci sedeli
Hermiona s Ronom sami v klubovni, ostatní už dávno spali. Hodiny na
stene práve odbili polnoc, keď sa obraz zakrývajúci otvor v stene zrazu
odsunul. Z ničoho nič zazreli Rona, ako si vyzlieka neviditeľný plášť. Bol u
Hagrida a pomáhal mu kŕmiť Norberta, ktorý teraz jedával potkany po
celých debničkách.
„Pohrýzol ma!“ ukázal im ruku, obviazanú krvavou vreckovkou.
„Minimálne týždeň nebudem môcť písať. Teda poviem vám, ten drak je
najhroznejšie šelma, akú som kedy videl, a Hagrid sa s ním mazná ako s
malým zajačikom. Keď ma pohrýzol, presviedčal ma, že sa ho vôbec, ale
vôbec nemusím báť. A keď som odchádzal, spieval mu uspávanku.“
Odrazu sa ozvalo klopkanie na okno.
„To je Hedviga!“ zvolal Harry a ponáhľal sa otvoriť jej. „Určite nesie
správu od Charlieho!“
Všetci traja sklonili hlavy a začali čítať.
Ahoj, Ron! Ako sa darí? Vďaka za list – veľmi rád si toho
nórskeho ostnáča vezmem, no nebude jednoduché dostať ho sem.
Najlepšie by bolo, keby si ho poslal po mojich priateľoch, ktorí
sa za mnou chystajú budúci týždeň. Len musíš dať pozor, aby nik
nevidel, že nelegálne prevážajú draka. Mohol by si nejakým
spôsobom dopraviť toho ostnáča na budúcu sobotu o polnoci na
najvyššiu rokfortskú vežu? Moji priatelia sa tam s tebou stretnú a
zoberú ho, kým bude tma. Pošli čo najrýchlejšie odpoveď.
S láskou Charlie
Pozreli sa jeden na druhého.
„Máme neviditeľný plášť,“ povedal Harry. „Nemal by to byť až taký
problém – je dosť veľký, aby zakryl dvoch z nás i Norberta.“
To, že s ním obaja súhlasili, iba potvrdzovalo, že predchádzajúci
týždeň im dal riadne zabrať. Urobia všetko, len aby sa zbavili Norberta – a
Malfoya.
Malo to však háčik. Ronovi poranená ruka do rána tak napuchla, že ju
mal dvakrát takú hrubú. Nevedel, či má ísť za madam Pomfreyovou – čo ak
zistí, že je to od draka? No popoludní už inú možnosť nevidel. Rana mu
škaredo zozelenela. Všetko nasvedčovalo tomu, že Norbertove tesáky sú
jedovaté.
Harry a Hermiona sa večer ponáhľali do nemocničného krídla, kde
našli Rona v posteli a v hroznom stave.
„Nejde ani tak o tú ruku,“ šepkal, „aj keď mám pocit, že mi každú
chvíľu odpadne. Malfoy povedal madam Pomfreyovej, že si chce odo mňa
požičať nejakú knihu, prišiel sem a skvele sa na mne zabával. Vyhrážal sa
mi, že prezradí, kto ma pohrýzol – povedal som totiž, že to bol pes, ale
Pomfritka mi to asi neuverila – nemal som ho na tom metlobalovom zápase
zbiť, teraz sa mi chce pomstiť.“
Harry s Hermionou sa ho pokúšali upokojiť.
„V sobotu o polnoci už bude po všetkom,“ povedala Hermiona, no na
Rona to veľmi nezapôsobilo. Naopak, odrazu sa strhol, posadil sa, na čelo
mu vystúpili kropaje potu.
„V sobotu o polnoci!“ zvolal chrapľavým hlasom. „Ach, nie – ach,
nie – teraz som si spomenul – v tej knihe, čo si Malfoy vzal, bol ten list od
Charlieho, teraz už vie, čo s Norbertom zamýšľame.“
Harry s Hermionou nemali čas na to niečo povedať. V tej chvíli totiž
vošla madam Pomfreyová a prikázala im, aby odišli, že Ron sa potrebuje
vyspať.
„Je už neskoro na to, aby sme menili plán,“ povedal Harry Hermione.
„Nestihneme Charliemu poslať ďalšiu sovu a toto je zrejme naša jediná
šanca, ako sa Norberta zbaviť. Musíme to risknúť. Máme predsa
neviditeľný plášť a Malfoy o ňom nevie.“
Keď prišli za Hagridom, aby mu povedali, čo je nové, našli Tesáka
sedieť pred chatrčou s obviazaným chvostom a Hagrid im otvoril iba okno.
„Nepustím vás dnu,“ dychčal. „Norbertko dnes nemá svoj deň – nič
vážne, hravo to zvládnem.“
Keď mu povedali o Charlieho liste, vystúpili mu do očí slzy, no mohlo
to byť aj preto, že sa mu Norbert práve v tej chvíli zahryzol do nohy.
„Au! To nič, to bola len baganča – on sa len tak hrajká – veď je to ešte
len bábätko.“
Bábätko treslo chvostom o stenu, až zarinčali sklá na oknách. Harry s
Hermionou sa vracali do hradu s pocitom, že v sobotu môže byť aj neskoro.
Nadišiel čas, keď sa musel Hagrid s Norbertom rozlúčiť. Keby Harry s
Hermionou neboli takí ustarostení z toho, čo ich čaká, možno by im aj
prišlo Hagrida ľúto. Bola tmavá, oblačná noc a oni dorazili do Hagridovej
chatrče o niečo neskôr, než plánovali, pretože museli počkať, kým duch
Zloduch prestane hrať vo vstupnej hale tenis o stenu a dovolí im prejsť.
Hagrid zabalil Norberta do obrovskej debny.
„Dal som mu tam pár potkanov a trošku koňaku,“ povedal zastretým
hlasom. „A pribalil som mu aj jeho macíka, aby mu nebolo smutno.“
Zvnútra debny sa ozval podozrivý zvuk, Harry mal pocit, že Norbert
práve odtrhol macíkovi hlavičku.
„Pá-pá, Norbertko!“ vzlykal Hagrid, keď Harry s Hermionou prehodili
cez debnu neviditeľný plášť a zmizli pod ním aj oni. „Mamička na teba
nikdy nezabudne!“
Ako sa im podarilo dôjsť s tou debnou až k hradu, sami nevedeli.
Teperili sa s Norbertom po mramorovom schodišti vo vstupnej hale a potom
tmavými chodbami a polnoc sa nezadržateľne blížila. Ešte jedno schodište,
potom ešte jedno – ani jedna z Harryho skratiek im veru námahu príliš
neuľahčila.
„Už sme skoro tam!“ fučal Harry, keď dorazili k chodbe pod najvyššou
vežou.
Odrazu ich čosi tak vyľakalo, až im debna takmer vypadla z rúk.
Celkom zabudli, že sú neviditeľní, zelení od strachu hľadeli na tmavé
obrysy dvoch ľudí stojacich tesne vedľa seba asi tri metre od nich. Nad nimi
svietil lampáš.
Profesorka McGonagallová v pestrofarebnom župane a sieťkou na
hlave držala za ucho Malfoya.
„Tak a mám vás!“ zvolala. „Strhávam Slizolinu dvadsať bodov! Túlať
sa po chodbách uprostred noci, ako sa opovažujete...“
„Ja za to nemôžem, pani profesorka. Príde sem Harry Potter – aj s
drakom!“
„Prestaňte s tými hlúposťami! Čo si to dovoľujete, klamať mi do očí!
Tak poďte – pohovoríme si o vás s profesorom Snapom!“
Po tomto zážitku sa im zdalo, že zdolať strmé točité schodište vedúce
hore do veže je tá najjednoduchšia vec na svete. Vystúpili do studenej noci,
zhodili zo seba plášť a tešili sa, že môžu opäť normálne dýchať. Hermiona
bola ako vo vytržení.
„Malfoyovi strhli body! Od radosti by som najradšej spievala!“
„Len to, preboha, nie,“ zastavil ju Harry.
Kým čakali, zabávali sa na Malfoyov účet a Norbert zatiaľ trieskal
zvnútra do stien debny. Asi o desať minút sa k nim z temnoty prihnali štyri
metly.
Charlieho kamaráti boli veselá kopa. Ukázali Harrymu a Hermione
popruhy, upravené tak, aby mohli niesť debnu medzi sebou. Hermiona s
Harrym im pomohli Norberta do nich bezpečne navliecť, potom si s nimi
podali ruky a veľmi srdečne im poďakovali.
Norbert bol čoraz menší... a menší... až zmizol.
Zostupovali dolu točitým schodišťom, bez ťažkého Norberta sa im
kráčalo ľahučko a ľahučko im bolo aj pri srdci. Zbavili sa draka – Malfoy
dostane pokarhanie – môže niečo skaliť ich nekonečné šťastie?
Odpoveď ich čakala dolu pod schodmi. Keď vykročili chodbou, z tmy
sa sčista-jasna vynorila Filchova tvár.
„Tak veru, tak veru,“ zašepkal, „sme v tom až po uši.“
Neviditeľný plášť zostal hore vo veži.
15
Zakázaný les
Situácia už ani horšia byť nemohla. Filch ich odviedol do pracovne
profesorky McGonagallovej na prvom poschodí, teraz tu sedeli a ani jeden
z nich neprehovoril. Hermiona sa triasla na celom tele. Harrymu v hlave
vírili všakovaké ospravedlnenia, výhovorky, dokonca celé príbehy, jeden
nepravdepodobnejší ako druhý. Vôbec netušil, ako sa z toho dostanú.
Tentoraz to s nimi bolo naozaj zlé. Ako len mohli byť takí hlúpi a zabudnúť
na plášť? Profesorka McGonagallová nemá najmenší dôvod, aby ich
nepotrestala, že boli tak neskoro v noci mimo internátu a túlali sa po škole,
a o tom, že boli v najvyššej veži, kde bol žiakom mimo hodín astronómie
vstup prísne zakázaný, ani nehovoriac. Keď im k tomu prirátajú aj Norberta
a neviditeľný plášť, môžu si hneď a zaraz baliť veci.
Naozaj si Harry myslel, že situácia už horšia byť nemôže? To sa teda
mýlil. Keď sa objavila profesorka McGonagallová, za ruku viedla Nevilla.
„Harry!“ vykríkol Neville, len čo ich oboch zbadal. „Pokúšal som sa
vás nájsť a varovať, počul som, ako sa Malfoy chválil, že vás prichytí, vraj
máte dra...“
Harry mu pohybom hlavy dôrazne naznačil, aby mlčal, no profesorka
McGonagallová si to všimla. Keď sa tu tak nad nimi týčila, vzbudzovala
väčšiu hrôzu ako Norbert, a veru sa zdalo, že jej z úst už-už vyšľahnú
plamene.
„Toto by som v živote nečakala ani od jedného z vás. Pán Filch mi
povedal, že ste boli na pozorovateľni. Je jedna hodina v noci. Môžete mi to
nejako vysvetliť!?“
Hermiona po prvýkrát nevedela odpovedať na učiteľovu otázku.
Upierala zrak na svoje papuče a stála tam ako socha.
„Myslím si, že viem, prečo ste tam boli,“ pokračovala profesorka
McGonagallová. „Človek nemusí byť génius, aby si to domyslel.
Obalamutili ste Draca Malfoya nejakou historkou o drakovi, aby ste ho
vytiahli z postele a dostali do problémov. Toho som už tiež chytila. Zrejme
považujete za smiešne, že Longbottom to počul a uveril vám.“
Harry zachytil Nevillov pohľad a pokúšal sa mu pantomimicky
naznačiť, že to nie je pravda. Chudák Neville tam stál celý vydesený.
Úbohý, nemotorný Neville – Harry vedel, čo musel podstúpiť, keď ich v tej
tme hľadal, aby ich vystríhal.
„Som nanajvýš znechutená,“ povedala profesorka McGonagallová.
„Štyria študenti za jednu jedinú noc! Také čosi som tu ešte nezažila!
Nazdávala som sa, že máte viac rozumu, slečna Grangerová. A o vás, Harry
Potter, som si myslela, že Chrabromil pre vás naozaj niečo znamená. Všetci
traja dostávate pokarhanie a odpykáte si trest – áno, vy tiež, Longbottom,
nič vám nedáva právo, aby ste sa túlali v noci po škole, najmä teraz, keď je
to tu zvlášť nebezpečné – a päťdesiat bodov dolu.“
„Päťdesiat?“ Harry neveril vlastným ušiam – to prídu o prvenstvo v
súťaži, ktoré získali, keď vyhrali posledný metlobalový zápas.
„Päťdesiat za každého,“ zdôraznila profesorka McGonagallová a
zhlboka sa nadýchla dlhým, špicatým nosom.
„Pani profesorka – prosím ...“
„To predsa nemôžete...“
„Nehovorte mi, čo môžem a čo nie, Potter. A teraz okamžite do
postele, všetci traja. Nikdy som sa nehanbila za chrabromilských študentov
viac ako teraz.“
Prišli o stopäťdesiat bodov. To znamená, že Chrabromil sa prepadol na
posledné miesto. V priebehu jedinej noci prišli o šancu vyhrať školský
pohár. Harry mal pocit, akoby stratil dno žalúdka. Dokážu to vôbec ešte
napraviť?
Harry celú noc nespal. Počul, ako Neville hodiny a hodiny vzlyká do
vankúša. Nevedel, ako ho má utešiť. Bolo mu jasné, že Neville, podobne
ako on sám, sa desí úsvitu. Čo s nimi len bude, keď sa ostatní dozvedia, čo
vyviedli?
Keď ich spolužiaci na druhý deň ráno prechádzali okolo obrovských
presýpacích hodín, ktoré ukazovali hodnotenie jednotlivých fakúlt,
nazdávali sa, že došlo k nejakému omylu. Ako môžu mať odvčera o
stopäťdešiat bodov menej? No čoskoro sa tá správa rozšírila po celej škole:
o všetky tie body ich obral Harry Potter, ten slávny Harry Potter, hrdina
dvoch metlobalových zápasov, spolu s ďalšími dvoma hlúpymi prvákmi.
Harry, ktorý patril k najobľúbenejším a najobdivovanejším žiakom
školy, sa razom stal tým najnenávidenejším. Aj žiaci Bystrohlavu a
Bifľomoru sa mu obrátili chrbtom, všetci sa už totiž tešili, že Slizolin tento
rok školský pohár nezíska. Kamkoľvek Harry prišiel, všetci si naňho
ukazovali, zámerne stišovali hlas a ohovárali ho. Žiaci Slizolinu robili
presný opak, keď ho stretli, tlieskali mu, pískali a nahlas sa radovali:
„Vďaka, Potter, máš to u nás!“
Jediný, kto stál pri ňom, bol Ron.
„O niekoľko týždňov si na to ani nespomenú. Fred s Charliem tiež
pripravili Chrabromil o kopu bodov a aj tak ich majú všetci radi.“
„Ale nikdy neprehajdákali stopäťdesiat bodov naraz,“ vzdychol si
Harry skormútene.
„No – to nie,“ pripustil Ron.
Čo pokazili, to sa napraviť nedalo, Harry sa však zaprisahal, že sa už
nikdy nebude miešať do vecí, do ktorých ho nič. To má za to, že stále strká
do niečoho nos. Tak hrozne sa hanbil, až zašiel za Woodom a povedal mu,
že chce odísť z metlobalového družstva.
„Odísť?!“ zahrmel Wood. „A čo sa tým vyrieši? Metlobalový turnaj
už síce nevyhráme, potrebujeme však získať aspoň nejaké body.“
Ale ani z metlobalu nemal takú radosť ako predtým. Spoluhráči sa s
ním na tréningu nerozprávali, keď mu potrebovali čosi povedať, tak ho
oslovovali ,stíhač‘.
Aj Hermiona s Nevillom si vytrpeli svoje. Neboli na tom síce tak zle
ako Harry, pretože neboli takí známi ako on, no ani s nimi sa nik nechcel
rozprávať. Hermiona prestala na seba v triede upozorňovať, sedela so
zvesenou hlavou a mlčky pracovala.
Harry sa už takmer tešil na skúšky. Mali strašne veľa učenia, no aspoň
nemyslel stále na svoje nešťastie. Trávil všetok čas s Hermionou a Ronom,
študovali dlho do noci, pokúšali sa zapamätať si prísady všetkých tých
zložitých elixírov, učili sa naspamäť kúzla, opakovali si dátumy
čarodejníckych objavov a škriatkovských povstaní...
Asi týždeň pred skúškami sa Harryho rozhodnutie nepchať nos do
cudzích vecí muselo podrobiť neočakávanej skúške. Keď sa raz popoludní
vracal sám z knižnice, začul z triedy pred ním akýsi šepot. Podišiel bližšie a
spoznal Quirrellov hlas.
„Nie – nie – n-nezačínajte s tým z-zase, prosím...“
Zrejme sa mu niekto niečím vyhrážal. Pristúpil tesne k dverám.
„D-dobre – dobre...“ vzlykal Quirrell.
A sekundu nato vybehol z triedy a nervózne si naprával turban. Bol
bledý a vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače. Náhlivo odkráčal z dohľadu;
Harry bol presvedčený, že Quirrell si ho nevšimol. Počkal, kým doznie
ozvena jeho krokov a nakukol do triedy. Nik tam nebol, len dvere na
opačnej strane miestnosti boli odchýlené. Harry vykročil smerom k nim, no
vtom si spomenul na sľub, ktorý si dal.
Stavil by sa však o dvanásť kameňov mudrcov, že tadiaľ pred chvíľou
vyšiel Snape, a z toho, čo počul, usúdil, že jeho krok bol určite radostný –
bolo totiž viac než pravdepodobné, že Quirrell sa práve definitívne vzdal.
Harry sa vrátil do knižnice, kde Hermiona práve skúšala Rona z
astronómie. Harry im rozpovedal, čo počul.
„Tak sa to Snapovi napokon predsa len podarilo!“ zvolal Ron. „Ak mu
Quirrell prezradil to svoje protikúzlo...“
„Už zostáva len Chlpáčik,“ poznamenala Hermiona.
„Možno Snape medzičasom prišiel aj na to, ako prejsť okolo neho bez
toho, aby sa pýtal Hagrida,“ povedal Ron a zahľadel sa na tisíce kníh, ktoré
ich obkolesovali. „Stavím sa, že tu niekde je aj kniha, v ktorej sa píše, ako
prekabátiť trojhlavého psa. Čo urobíme, Harry?“
V Ronových očiach opäť zažiarila tá stará túžba po dobrodružstve,
Hermiona sa však ozvala skôr, ako stihol Harry otvoriť ústa.
„Choď za Dumbledorom. To sme mali urobiť už dávno. Ak
podnikneme niečo na vlastnú päsť, okamžite poletíme, to si môžete byť
istí.“
„Ale nemáme nijaký dôkaz,“ povedal Harry. „Quirrell sa tak hrozne
bojí, že nás určite nepodrží. A stačí, aby Snape povedal, že netuší, ako sa
počas Halloweenu dostal do školy ten trol a že v blízkosti zakázanej chodby
sa v tom čase vôbec nezdržoval – a hádajte, komu uveria – jemu, alebo
nám? Nie je nijakým tajomstvom, že ho nemáme radi, Dumbledore si bude
myslieť, že to robíme preto, aby ho vyhodil. Filch nám tiež nepomôže,
prečo by riskoval vlastný krk, je so Snapom zadobre, a okrem toho si povie,
čím viac študentov zo školy vyletí, tým lepšie preňho. A nezabúdajte, že o
kameni mudrcov ani o Chlpáčikovi vlastne nevieme. To by sme museli
veľmi dlho vysvetľovať.“
Zdalo sa, že Hermionu presvedčil, o Ronovi sa to však povedať
nedalo.
„A keby sme sa tu sami trošku porozhliadli...?“
„Nie,“ povedal Harry rozhodne, „už sme sa tu rozhliadali až-až.“
Pritiahol si k sebe mapu Jupitera a začal si opakovať názvy jeho
mesiacov.
Na druhý deň pri raňajkách dostali Harry, Hermiona i Ron lístok.
Všetci traja mali na ňom to isté:
Uložený trest si začnete odpykávať dnes večer o jedenástej.
Pán Filch bude na vás čakať vo vstupnej hale.
Profesorka M. McGonagallová
Harry celkom zabudol na to, že okrem bodov, ktoré im strhli, si musia
odpykať aj trest. Už-už čakal, kedy sa Hermiona začne sťažovať, že prídu o
celú jednu noc, čo sa mohli učiť, no tá nepovedala ani slovo. Aj ona,
podobne ako Harry, vedela, že ten trest si naozaj zaslúžili.
O jedenástej večer sa v klubovni rozlúčili s Ronom a spolu s Nevillom
zišli do vstupnej haly. Filch tam už bol – rovnako i Malfoy. Harry celkom
zabudol, že aj Draco Malfoy je v tom s nimi.
„Poďte za mnou,“ prikázal im Filch, zapálil lampáš a viedol ich von.
„Dám na to krk, že si nabudúce dobre rozmyslíte, či porušíte školský
poriadok, alebo nie,“ povedal škodoradostne. „Veru tak... tvrdá práca a
bolesť sú tými najlepšími učiteľmi, teda aspoň podľa mňa... koľká škoda, že
stredoveké tresty pomaly vymierajú... keby ste viseli niekoľko dní zo stropu
za zápästia, inak reťaze mám ešte stále u seba v dielni, udržujem ich
naolejované pre prípad, že by ich bolo opäť treba... Tak, poďte za mnou a
nech vám ani na um nezíde ujsť, to by ste si len priťažili.“
Kráčali po tmavom pozemku. Neville neustále fikal. Harry v duchu
zvažoval, ako ich potrestajú. Musí to byť naozaj hrozný trest, keď je Filch
taký veselý.
Mesiac bol velikánsky, no keďže sa popred neho neprestajne preháňali
ťažké mraky, každú chvíľu ich obklopila tma ako v hrobe. Pred nimi svietili
okná Hagridovej chatrče. Vtom začuli, ako niekto volá.
„Ste to vy, Filch?! Pohnite sa, nech sa do toho môžeme pustiť!“
Harrymu poskočilo srdce od radosti; ak pôjde s nimi Hagrid, nebude to také
zlé. Úľava na jeho tvári bola zrejme očividná, pretože Filch poznamenal:
„Ak si myslíte, že si s tým somárom bradatým budete užívať, tak ste na
omyle. Nezabúdajte, že idete do Zakázaného lesa a som presvedčený, že
živí odtiaľ nevyjdete.“
Pri tých slovách sa z Nevilla vydral slabý vzdych a Malfoy zostal stáť
ako zarezaný.
„Do lesa?“ opýtal sa a jeho hlas veru neznel tak sebaisto ako inokedy.
„Tam predsa v noci ísť nemôžeme – sú tam všelijaké príšery – a vlkolaky,
vraveli mi to.“
Neville sa zakvačil do Harryho rukáva a vydával pazvuky, ako keby sa
dusil.
„To je váš problém, nie?“ povedal Filch a hlas mu od škodoradosti až
tak preskakoval. „Na vlkolakov ste mali myslieť vtedy, keď ste robili, čo ste
nemali, nemám pravdu?“
Z tmy sa vynoril Hagrid a kráčal im naproti s Tesákom pri nohe. Na
pleci mal obrovskú kušu a tuľajku so šípmi.
„No dosť, že ste došli,“ prskal. „Tvrdnem tu už pol hodiny. Harry,
Hermiona, všetko okej?“
„Až taký milý k nim byť nemusíte, Hagrid,“ poznamenal ľadovým
hlasom Filch, „sú tu preto, aby si odpykali trest, na to nezabúdajte.“
„A preto idete jak slimáci?“ zamračil sa Hagrid na Filcha. „Určite ste
im čistili žalúdky, čo? Na to tu nie ste. Svoje ste urobili, teraz si ich beriem
ja.“
„Na úsvite po nich prídem,“ povedal Filch, „teda po to, čo z nich
ostane,“ dodal škodoradostne, zvrtol sa, vykročil smerom k hradu a jeho
lampáš sa pomaly vzďaľoval do tmy.
Malfoy sa otočil k Hagridovi.
„Ja do toho lesa nejdem,“ vyhlásil a Harry sa potešil, keď postrehol v
jeho hlase náznak paniky.
„Ak nechceš z Rokfortu vyletieť, tak pôjdeš,“ povedal Hagrid
neľútostne. „Robil si hovadiny, teraz musíš pykať.“
„Nebudem robiť niečo, čo majú robiť sluhovia. Myslel som si, že
budeme čosi odpisovať, alebo niečo také, keby môj tatko vedel, kam mám
ísť, určite by...“
„...tu je to už raz tak,“ zavrčal Hagrid. „On by chcel odpisovať! A to je
na čo dobré? Buď bude z teba osoh, alebo choď kade ľahšie. Ak si myslíš,
že tvoj tatko bude od radosti skákať, že ťa vyrazili, tak migaj do hradu a
zbaľ sa. Tak bež!“
Malfoy sa ani nepohol. Vrhol na Hagrida zúrivý pohľad, no potom
sklopil zrak.
„Fajn,“ pokračoval Hagrid, „takže, nastražte uši, lebo to, čo budeme
robiť dnes v noci, je nebezpečné jak šlak a nechcem, aby ste prišli k úrazu.
Poďte ždibec za mnou.“
Doviedol ich celkom na kraj lesa. Zdvihol lampáš vysoko pred seba a
ukázal na úzky, kľukatý chodníček, ktorý sa strácal medzi hustými tmavými
stromami. Všetci upierali pohľady do lesa a nočný vánok im strapatil vlasy.
„Hentam,“ ukázal Hagrid, „vidíte to lesklé na zemi? To strieborné? To
je krv jednorožca. V tom lese je jednorožec, ktorého dáky chmuľo škaredo
zranil. Je to už druhý tento týždeň. Minulú stredu som našiel jedného, čo
bol už mŕtvy. Skúsime toho úbožiaka nájsť. Možno mu ešte bude pomoci.“
„A čo ak to, čo zranilo jednorožca, nájde aj nás?“ opýtal sa Malfoy,
ktorému sa nedarilo ukryť strach.
„Ak ste so mnou alebo s Tesákom, nič živé v tomto lese vám neublíži,“
povedal Hagrid. „No choďte len po chodníku. Rozdelím vás na dve grupy,
každá pôjde opačným smerom. Všade je plno krvi, chudáčisko, musí hrozne
trpieť.“
„Chcem Tesáka,“ povedal Malfoy rýchlo a hľadel na Tesákove veľké
zuby.
„Ako myslíš, no varujem ťa, je to strachopud,“ povedal mu Hagrid.
„Takže ja, Harry a Hermiona pôjdeme týmto smerom a Draco s Nevillom a
Tesákom hentým. Keď niekto z vás uvidí jednorožca, vypustí do luftu
zelenú rachetlu, dobre? Vyberte si prútiky a vyskúšajte si to – takto – ak
bude niekto potrebovať pomoc, vyšle červenú rachetlu, a ostatní ho pôjdu
hľadať – takže, dávajte si bacha, žiadne vylomeniny – ideme.“
Les bol čierny a tichý. Po chvíli dorazili na rázcestie, Harry, Hermiona
a Hagrid vykročili po ľavom chodníku, zatiaľ čo Malfoy, Neville a Tesák sa
pustili tým pravým.
Kráčali mlčky s očami upretými na zem. Z času na čas sa pomedzi
konáre stromov nad ich hlavami predral mesačný lúč a dopadol na
striebristomodrú krvavú škvrnu na napadanom lístí.
Harry si všimol, že Hagrid sa tvári ustarostene.
„Je možné, že by jednorožce prenasledoval nejaký vlkolak?“ spýtal sa
Harry.
„Nie, na to neni dosť rýchly,“ odvetil Hagrid. „Chytiť jednorožca je
riadna fuška, sú to totiž zázračné tvory s veľkou čarovnou mocou. Doteraz
sa nestalo, že by dakto niektorého zranil.“
Prechádzali popri pníku obrastenom machom. Harry počul zurčať
vodu, niekde nablízku bol zrejme potok. Na kľukatom chodníku pred nimi
sa trblietali krvavé stopy jednorožca.
„Všetko okej, Hermiona?“ zašepkal Hagrid. „Neboj, keď je v takomto
stave, nemôže byť dal... RÝCHLO ZA TEN STROM!“
Hagrid schmatol Harryho a Hermionu za ruku a odvliekol ich z
chodníka za vysoký dub. Vybral šíp. Vložil ho do kuše, zacielil a čakal.
Všetci traja načúvali. Akoby sa po napadanom lístí čosi kĺzalo, znelo to,
ako keď sa spodok dlhého plášťa šúcha po zemi. Hagrid žmúril na tmavý
chodníček, no po niekoľkých sekundách ten čudný zvuk ustal.
„Vedel som to,“ zahundral. „Je tu čosi, čo tu byť nemá.“
„Vlkolak?“ opáčil Harry.
„Ani vlkolak, ani jednorožec,“ povedal Hagrid zachmúrene. „Rýchlo
za mnou, ale bacha.“
Postupovali teraz pomalšie, uši nastražené, aby začuli aj ten
najjemnejší zvuk. Odrazu sa na čistinke pred nimi čosi pohlo.
„Kto si?“ zavolal Hagrid. „Ukáž sa – som ozbrojený!“
A na čistinku vyšiel – bol to človek alebo kôň? Od pása hore človek s
ohnivočervenými vlasmi a bradou, no dolu kôň so žiarivým
gaštanovohnedým telom a červenkastým chvostom. Harry s Hermionou tam
stáli s ústami dokorán.
„Á, to si ty, Ronan,“ vydýchol si Hagrid. „Ako sa máš?“
Podišiel bližšie a podal kentaurovi ruku.
„Dobrý večer, Hagrid,“ pozdravil Ronan hlbokým, veľmi smutným
hlasom. „Ty si ma chcel zastreliť?“
„Opatrnosti nikdy nie je dosť,“ povedal Hagrid a potľapkal svoju kušu.
„V tomto lese šarapatí dáka potvora. Ozaj, tamto je Harry Potter a
Hermiona Grangerová. Študáci tuto zo školy. Hej, vy dvaja, toto je Ronan.
Kentaur.“
„To sme si všimli,“ povedala Hermiona takmer nečujne.
„Dobrý večer,“ pozdravil Ronan aj ich. „Tak študenti? A učíte sa v tej
škole veľa?“
„Hmm...“
„Trochu,“ povedala Hermiona opatrne.
„Trochu. No, však aj to je niečo.“ Ronan si vzdychol. Pohodil hlavou a
zadíval sa na oblohu. „Mars je dnes veľmi jasný.“
„Hej,“ pritakal Hagrid, keď sa pozrel hore. „Som rád, že sme na teba
narazili, Ronan, mám tu raneného jednorožca – nevšimol si si nič?“
Ronan neodpovedal hneď. Upieral oči do neba, ani jediný raz
nežmurkol, a opäť si vzdychol.
„Prvými obeťami sú vždy tí nevinní,“ povedal. „Tak to bolo kedysi,
tak je to i teraz.“
„Hej,“ súhlasil Hagrid, „ale nevšimol si si nič, Ronan? Nič
nezvyčajné?“
„Mars je dnes večer veľmi jasný,“ zopakoval Ronan a Hagrid naňho
zatiaľ netrpezlivo hľadel. „Nezvyčajne jasný.“
„To hej, no myslel som niekde tu, bližšie,“ vysvetľoval Hagrid.
„Nevidel si teda nič zvláštne?“
Ronan s odpoveďou opäť vyčkával. Napokon povedal: „Les skrýva
mnohé tajomstvá.“
Medzi stromami za Ronanom sa niečo pohlo a Hagrid po druhý raz
zdvihol kušu, bol to však len druhý kentaur, telo i srsť mal čierne a vyzeral
oveľa divokejšie ako Ronan.
„Ahoj, Bane,“ zavolal Hagrid. „Všetko v poriadku?“
„Dobrý večer, Hagrid, dúfam, že sa máš dobre.“
„Ujde to. Tuto Ronana som sa už pýtal, nevšimol si si tu v poslednom
čase nič čudné? Hľadáme raneného jednorožca – nevieš o tom niečo?“
Bane sa postavil vedľa Ronana. Zahľadel sa na nebo.
„Mars je dnes večer jasný,“ povedal, nič viac.
„Sme už počuli,“ pajedil sa Hagrid. „Keby ste dačo videli, dajte mi
vedieť, dobre? Majte sa teda.“
Harry s Hermionou kráčali za ním a neprestajne sa ponad plece
obzerali, až im výhľad na Ronana a Bana zakryli stromy.
„Pamätajte si,“ začal Hagrid, „z kentaura nikdy nevypáčite jasnú
odpoveď. V jednom kuse čučia na hviezdy. Nezaujíma ich nič, čo je bližšie
ako Mesiac.“
„Je ich tu veľa?“ spýtala sa Hermiona.
„No, pomerne dosť... Sú to takí samotári, ale z času na čas prídu na
slovíčko. Sú fakt múdri, títo kentauri... vedia toho hrozne moc... nič však
nepovedia.“
„Podľa teba to, čo sme počuli predtým, bol tiež kentaur?“ opýtal sa
Harry.
„Pripadalo ti to ako zvuk kopýt? Nie, to bolo to, čo mi kántri
jednorožce – taký zvuk som, namojdušu, v živote nepočul.“
Predierali sa pomedzi husté, tmavé stromy. Harry sa po celý čas
nervózne obzeral. Mal veľmi nepríjemný pocit, že ich niekto sleduje. Bol
naozaj rád, že Hagrid má so sebou kušu. Chodníček sa stáčal doprava a
Hermiona odrazu schmatla Hagrida za ruku.
„Hagrid! Pozri sa! Červené iskry, sú v nebezpečenstve!“
„Počkajte ma tu!“ zakričal Hagrid. „Neschádzajte z chodníka, o chvíľu
som tu!“
Praskanie vetvičiek postupne ustalo, oni dvaja tam stáli, vystrašene
hľadeli jeden na druhého. Po chvíli už nepočuli vôbec nič, len šum lístia
okolo seba.
„Myslíš si, že sa im niečo stalo?“ zašepkala Hermiona.
„Malfoy je mi ukradnutý, no ak sa stalo niečo Nevillovi... za to, že je
tu, môžeme jedine my.“
Minúty sa vliekli. Všetky zvuky vnímali teraz oveľa intenzívnejšie.
Harry mal pocit, že počuje každý poryv vetra, každučké puknutie vetvičky.
Čo sa deje? Kde sú ostatní?
Po chvíli sa ozvalo praskanie, dôkaz, že sa blíži Hagrid. Spolu s
Malfoyom, Nevillom a Tesákom. Hagrid zúril. Malfoy sa vraj prikradol k
Nevillovi a, akože zo žartu, naňho zozadu skočil. Neville sa hrozne zľakol a
vypustil červené iskry.
„Po tom bengáli, čo ste tu vy dvaja narobili, by som sa fakt divil, keby
sme dačo našli. Urobíme to takto – Neville, ty zostaneš so mnou a
Hermionou, Harry, ty pôjdeš s Tesákom a týmto somárom. Mrzí ma to,
namojdušu,“ dodal Hagrid a pošepol Harrymu: „Nedá sa nič robiť, teba tak
ľahko nenaplaší.“
A tak sa Harry vydal dnu do stredu lesa s Malfoyom a Tesákom.
Kráčali takmer polhodinu, vnárali sa hlbšie a hlbšie do lesa, stromy boli
čoraz hustejšie, po chodníčku sa už ďalej ísť nedalo. Harrymu sa zdalo, že
krvi na zemi pribúda. Krvavé škvrny boli aj na vyčnievajúcich koreňoch
stromov, zrejme sa to úbohé zviera v bolestiach o ne šúchalo. Medzi
pozapletanými konármi prastarého duba zazrel Harry vpredu pred sebou –
čistinku.
„Pozri...“ zašepkal a vystrel ruku k Malfoyovi, aby ho zastavil.
Na zemi sa trblietalo čosi oslnivo biele. Opatrne sa prikradli bližšie.
Bol to naozaj jednorožec a bol mŕtvy. Harry ešte nikdy nevidel čosi
také nádherné a smutné. Dlhé, štíhle telo ležalo pokrútené v neprirodzenej
polohe tak, ako dopadlo na zem, a na tmavom lístí sa rozprestierala jeho
hriva.
Harry vykročil smerom k jednorožcovi, no odrazu zamrel, lebo
neďaleko miesta, kde stál, sa ozval šuchot. Kríky na okraji čistinky sa
zachveli... A potom sa z tieňa vynorila akási postava v kapucni a ako šelma,
na všetkých štyroch, sa zakrádala po tráve. Harry, Malfoy i Tesák sa s
hrôzou prizerali. Postava v plášti podišla k jednorožcovi, sklonila hlavu k
zvieraťu nad miesto, kde malo ranu, a začala piť jeho krv.
„GLOGLOGLOGLOGLOGLO!“
Malfoy zvrieskol a vzal nohy na plecia – to isté urobil aj Tesák.
Zahalená postava zodvihla hlavu a dívala sa rovno na Harryho – z úst jej
kvapkala krv. Vstala a náhlivým krokom sa blížila priamo k nemu – Harry
tam stál ako zarezaný.
A odrazu pocítil v hlave takú obrovskú bolesť, ako nikdy predtým; mal
pocit, akoby mu jazva na čele horela. Poloslepý tackavo ustupoval. Za
sebou začul dupot kopýt, odrazu ho čosi preskočilo a zaútočilo na neznámu
postavu.
Bolesť v hlave bola taká neznesiteľná, že Harry padol na kolená.
Trvalo minútu, možno dve, kým pominula. Keď sa rozhliadol okolo seba,
postavy nebolo. Nad ním stal kentaur, nebol to však ani Ronan, ani Bane,
tento vyzeral mladší, mal takmer biele vlasy a bledučko plavé telo.
„Nestalo sa ti nič?“ spýtal sa kentaur a pomohol mu vstať.
„Nie – ďakujem – čo to bolo?“
Kentaur neodpovedal. Mal nezvyčajne modré oči, ako dva svetlé
zafíry. Pozorne sa na Harryho zahľadel a očami spočinul na jeho jazve na
čele, bola sýto-modrá.
„Ty si ten Potterovie chlapec,“ povedal. „Radšej sa vráť k Hagridovi.
Les je teraz veľmi nebezpečný – zvlášť pre teba. Vieš jazdiť? Bude to
rýchlejšie.“
„Volám sa Firenze,“ dodal, keď klesol na predné nohy, aby sa mu
Harry mohol vyšplhať na chrbát.
Odrazu sa z opačnej strany ozval dupot kopýt. Spomedzi stromov
vybehli Ronan s Banom, celí spotení a udychčaní.
„Firenze!“ zahrmel Bane. „Čo to robíš? Nesieš na svojom chrbte
človeka! Nehanbíš sa? Čo si nejaká mulica?“
„Nevšimol si si, kto to je?“ opýtal sa Firenze. „To je Potter. Čím
rýchlejšie z lesa odíde, tým lepšie.“
„Čo si mu už stihol vytárať?“ zavrčal Bane. „Nezabúdaj, Firenze,
prisahali sme, že sa nebudeme priečiť nebesám. Podľa pohybov planét sme
predsa dobre vedeli, čo sa má stať.“
Ronan nervózne hrabkal kopytom do zeme. „Firenze urobil len to, čo
považoval za správne,“ povedal svojím smutným hlasom.
Bane ho nahnevane kopol do zadných nôh. „Čo sa do toho stará! Čo
my s tým? Kentauri musia predpovede hviezd rešpektovať! Nie sme opice,
aby sme behali za ľuďmi, čo sa potulujú po našom lese!“
Firenze sa zrazu zlostne vztýčil na zadných nohách a Harry sa ho
rýchlo chytil za plecia, aby nespadol.
„Nevidíš toho jednorožca?“ zahučal na Bane. „Ty nechápeš, prečo ho
zabili? Alebo ti toto tajomstvo planéty zamlčali? Ja som odhodlaný postaviť
sa proti netvorovi, čo sa tajne zakráda naším lesom, Bane, áno, a keď treba,
hoc‘ aj po boku človeka.“
Firenze vyskočil, Harry sa ho držal najtuhšie, ako vedel, a obaja zmizli
medzi stromami, zanechajúc Ronana a Bana na čistinke.
Harry nemal potuchy, čo sa deje. „Prečo sa Bane tak hnevá?“ opýtal
sa. „Čo, alebo kto bol ten, pred kým si ma zachránil?“
Firenze spomalil, upozornil Harryho, aby držal sklonenú hlavu, nech
ho nezraní nejaký konár, no na jeho otázku neodpovedal. Kráčali pomedzi
stromami mlčky tak dlho, až si Harry myslel, že Firenze sa s ním nemieni
vôbec rozprávať. Prechádzali cez mimoriadne hustý úsek lesa, keď Firenze
z ničoho nič zastal.
„Harry Potter, vieš, na čo sa používa krv jednorožca?“
„Nie,“ odvetil Harry, ktorého tá čudná otázka trochu zaskočila. „Na
hodine čarovania sme používali iba jednorožcov roh a vlas z chvosta.“
„To preto, lebo zabiť jednorožca sa považuje za čosi hrozne ohavné,“
povedal Firenze. „Také niečo môže spáchať len ten, kto nemá čo stratiť, no
môže všetko získať. Krv jednorožca ťa udrží pri živote, aj keď máš smrť na
jazyku. No vieš za akú cenu? Aby si zachránil seba, musíš zabiť niečo čisté
a bezbranné a od chvíle, čo sa tvoje pery dotknú krvi, budeš žiť polovičatý,
prekliaty život.“
Harry uprene hľadel na temeno Firenzovej hlavy, na ktorom sa v
mesačnom svite trblietali striebristé fliačky.
„Kto len môže byť taký strašne zúfalý?“ rozmýšľal nahlas. „Ak má
byť človek naveky prekliaty, potom je lepšie zvoliť smrť, nie?“
„To áno,“ súhlasil s ním Firenze, „no nie v prípade, keď chceš zostať
nažive iba dovtedy, kým sa nenapiješ niečoho iného – niečoho, čo ti dá
obrovskú silu a moc – niečoho, čo ti zaručí nesmrteľnosť. Pán Potter, vieš
ty, čo je v tejto chvíli ukryté vo vašej škole?“
„Kameň mudrcov! No, jasné – elixír života! Ale nechápem, kto...“
„Nespomenieš si na nikoho, kto dlhé roky čaká na to, aby sa vrátil k
moci, kto tak vytrvalo lipne na živote a čaká na svoju príležitosť?“
Harry mal odrazu pocit, akoby mu srdce zovrela akási železná päsť.
Na pozadí šumiaceho lístia sa mu opäť vybavili Hagridove slová: „Niektorí
vravia, že zomrel. Ja hovorím, somarina. Pochybujem, že v ňom zostalo
toľko ľudskosti, aby zomrel.“
„Ty si myslíš,“ povedal Harry zachrípnutým hlasom, „že to bol Vol...?“
„Harry! Harry, nie si zranený?“
Po chodníčku sa k nim hnala Hermiona a za ňou fučal Hagrid.
„Nič mi nie je,“ povedal Harry, ktorý si vôbec neuvedomoval, čo
hovorí. „Ten jednorožec je mŕtvy, leží tamto vzadu na čistinke.“
„Tu ťa zložím,“ zašepkal Firenze chvíľu po tom, ako sa Hagrid
rozbehol za jednorožcom, „tu si v bezpečí.“
Harry sa mu zošuchol z chrbta.
„Veľa šťastia, Harry Potter,“ zaželal mu Firenze. „Pri čítaní z planét sa
môžeme i zmýliť, aj keď sme kentauri. A toto bol zrejme jeden z tých
prípadov.“
Otočil sa, odklusal späť do hlbokého lesa a nechal roztraseného
Harryho tam.
Ron ich zatiaľ čakal v tmavej klubovni a zaspal. Harry ním zatriasol
práve vo chvíli, keď zo sna vykrikoval čosi o nejakom metlobalovom faule.
Potom mu aj s Hermionou vyrozprávali, čo sa stalo v lese, a Ron bol v
priebehu pár sekúnd čulý ako rybička.
Harry nemohol obsedieť. Prechádzal sa pred kozubom sem a ta. Ešte
stále sa triasol. „Snape chce ten kameň pre Voldemorta... a Voldemort čaká
v lese... a my sme si po celý čas mysleli, že Snape ho chce preto, lebo túži
byť bohatý...“
„Okamžite prestaň hovoriť jeho meno,“ zašepkal Ron zdesene, akoby
ich Voldemort mohol počuť.
Harry ho však nevnímal.
„Firenze ma zachránil, ale nemal to robiť... Bane sa hrozne hneval...
tvrdil, že tým zasahuje do vecí, ktoré predpovedali planéty... tie zrejme
ukázali, že Voldemort sa chce vrátiť... Asi to tak stojí vo hviezdach.“
„Ak neprestaneš hovoriť to meno...“ zasyčal Ron.
„Takže teraz mi nezostáva nič iné, len čakať, kedy sa Snape pokúsi
ukradnúť ten kameň,“ pokračoval Harry horúčkovito, „napokon sem
Voldemort príde a bude som mnou koniec... Dúfam, že potom bude Bane
spokojný.“
Hermiona sa síce tvárila zhrozene, no mala pre Harryho slová útechy.
„Harry, všetci vravia, že jediný, koho sa Veď-Vieš-Kto bál, je
Dumbledore. Ak je Dumbledore nablízku, Veď-Vieš-Kto sa ťa ani
nedotkne. A okrem toho, kto vraví, že kentauri musia mať pravdu? To, čo si
o nich hovoril, mi pripadá skôr ako veštenie a profesorka McGonagallová
tvrdí, že je to veľmi nespoľahlivé odvetvie mágie.“
Kým sa rozprávali, vonku začalo svitať. Do postele si líhali unavení a
zachrípnutí. Nočným prekvapeniam však ešte nebol koniec.
Keď Harry odhrnul prikrývku, našiel pod ňou poskladaný neviditeľný
plášť. Pri ňom bol lístok:
Pre každý prípad.
16
Pod padacími dvierkami
V priebehu nasledujúcich rokov Harry len ťažko vedel pochopiť, ako
sa mu podarilo urobiť skúšky, keď stále musel myslieť na to, že každú
chvíľu sa môže vo dverách objaviť Voldemort. Dni sa pomaly vliekli a
nebolo pochýb o tom, že Chlpáčik je za zamknutými dverami stále nažive.
Bolo neznesiteľne sparno a vo veľkej učebni, v ktorej sa konali
písomky, sa takmer nedalo vydržať. Každý dostal úplne nové brko,
špeciálne začarované proti podvádzaniu.
Potom nasledovali ústne skúšky. Profesor Flitwick ich volal po jednom
do triedy a pozorne sledoval, či sa im podarí začarovať ananás tak, aby
stepoval po lavici. U profesorky McGonagallovej mali premeniť myš na
tabatierku – v prípade, že bola tabatierka neobyčajne pekná, body pridala,
no ak mala napríklad fúzy, naopak, strhla. Snape ich nesmierne
znervózňoval, pretože im stál za chrbtom, keď sa snažili spomenúť si, ako
sa pripravuje elixír proti zábudlivosti.
Harry robil, čo mohol, pokúšal sa nemyslieť na pálčivú bolesť v hlave,
ktorá ho sužovala odvtedy, čo sa vrátili zo Zakázaného lesa. Neville sa
nazdával, že Harry je taký zúbožený preto, lebo nemôže spávať, a pravdou
aj bolo, že Harryho v noci ťažili nočné mory, len s tým rozdielom, že
tentoraz boli oveľa desivejšie: snívalo sa mu totiž o zahalenej postave,
ktorej z tváre kvapká krv.
Zdalo sa, že Ron s Hermionou si kvôli kameňu mudrcov nerobili až
takú ťažkú hlavu ako Harry, možno preto, že nevideli v lese to, čo on, alebo
že nemali na čele jazvy, ktoré by ich tak strašne pálili. Pomyslenie na
Voldemorta ich určite desilo, Voldemort ich však nemátal vo sne, a navyše
boli takí zaneprázdnení učením, že nemali čas trápiť sa tým, čo sa Snape
alebo ktokoľvek iný chystá podniknúť.
Ako poslednú mali skúšku z dejín mágie. Celú hodinu odpovedali na
otázky o bláznivých starých čarodejoch, čo vymysleli samomiešacie
kotlíky, a potom už mali pred sebou celý, celučičký úžasný týždeň voľna,
kým im neoznámia výsledky skúšok. Keď im duch profesora Binnsa
oznámil, aby položili brká a zrolovali pergameny, Harry sa nedokázal
radovať spolu s ostatnými.
„Bolo to oveľa ľahšie, ako som si myslela,“ vyhlásila Hermiona, keď
sa pridali k davu, ktorý smeroval von na slnečné lúky. „Vôbec som sa
nemusela učiť to nariadenie o vlkolakoch z roku 1637, ani povstanie Elfrica
Nedočkavého.“
Hermiona si po každej písomke s obľubou kontrolovala, čo napísala,
Ron jej však teraz dal jasne najavo, že mu to lezie na nervy, a tak zišli dolu
k jazeru a zvalili sa pod strom. Weasleyovské dvojčatá s Lee Jordanom
šteklili chápadla obrovskej sépie, ktorá sa vyhrievala v teplej plytčine.
„Konečne žiadne učenie,“ vzdychol si Ron šťastne a natiahol sa do
trávy. „Prečo sa netešíš, Harry, veď máme ešte týždeň, kým sa dozvieme,
ako zle sme to urobili, nemusíš sa tým trápiť už teraz.“
Harry si šúchal čelo.
„Keby som len vedel, čo to znamená!“ vybuchol. „Tá jazva ma stále
páli – stávalo sa mi to aj predtým, no nikdy nie tak často ako teraz.“
„Choď za madam Pomfreyovou,“ poradila mu Hermiona.
„Nie som chorý,“ namietol Harry. „Možno je to výstraha... že sa blíži
nebezpečenstvo...“
Ronovi sa nechcelo rozmýšľať, bolo príliš teplo.
„Harry, pusť to z hlavy, Hermiona má pravdu, ak je Dumbledore
nablízku, kameň je v bezpečí. A navyše nemáme nijaký dôkaz o tom, že sa
Snapovi podarilo zistiť, ako prekabátiť Chlpáčika. Už mu raz skoro nohu
odhryzol, viackrát to podľa mňa riskovať nebude. A Hagrid Dumbledora
určite nezradí, to by skôr Neville hral metlobal za Anglicko.“
Harry prikývol, no nemohol sa zbaviť nepríjemného pocitu, že mu
uniklo niečo veľmi dôležité. Keď sa im to pokúšal vysvetliť, Hermiona
povedala: „To je z tých skúšok. Včera v noci som sa zobudila na to, že si
nahlas opakujem poznámky z transfigurácie, a vtom som si spomenula, veď
tú skúšku sme už robili!“
Harry bol však presvedčený, že nepokoj, ktorý pociťuje, nemá nič
spoločné so školou. Pozoroval sovu, ktorá s listom v zobáku letela belasou
oblohou smerom k škole. Hagrid bol jediný, kto mu posielal listy. Hagrid by
Dumbledora nikdy nezradil. Hagrid by nikdy nikomu nepovedal, ako sa dá
prejsť okolo Chlpáčika... nikdy... iba ak...
Harry vyskočil na rovné nohy.
„Kam ideš?“ opýtal sa ho Ron ospalo.
„Práve mi niečo zišlo na um,“ povedal Harry. Odrazu zbledol.
„Musíme ísť za Hagridom, hneď a zaraz.“
„Prečo?“ dychčala Hermiona, keď utekala za Harrym.
„Podľa vás to nie je trochu čudné,“ vysvetľoval im Harry, kým sa
štverali hore trávnatým úbočím, „že Hagrid po ničom inom na svete tak
netúžil ako po drakovi, a odrazu sa objaví záhadný cudzinec a strčí mu do
vrecka dračie vajce? Koľko ľudí chodí po svete s dračími vajcami, keď
všetci vedia, že čarodejnícke zákony to nedovoľujú? To je naozaj šťastie, že
natrafil práve na Hagrida, nemyslíte? Prečo mi to len nenapadlo skôr?“
„O čom to hovoríte?“ nechápal Ron, no Harry sa rozbehol krížom cez
lúku smerom k lesu a neodpovedal mu.
Hagrid sedel pred domom v kresle, nohavice i rukávy mal vysúkané a
lúpal do veľkej misy hrášok.
„Ahojte,“ usmial sa na nich. „Po skúškach? Dáte si niečo na pitie?“
„Veľmi radi...“ povedal Ron, no Harry ho prerušil.
„Nie, nemáme čas. Hagrid, musím sa ťa niečo spýtať. Pamätáš sa na tú
noc, keď si dostal Norberta? Ako vyzeral ten cudzinec, s ktorým si hral
karty?“
„A čo ja viem,“ odvetil Hagrid ľahostajne, „celý čas bol zababušený v
plášti.“
Keď videl, ako zhrozene sa naňho všetci traja pozerajú, zvraštil
obočie.
„Na tom nie je nič čudné, v Rokfortskej lebke nájdete všelijaké
týpky – myslím v tej krčme dolu v dedine. Asi to bol obchodník s drakmi.
Do tváre som mu nevidel, na hlave mal furt tú kapucňu.“
Harry sa posadil vedľa misy s hráškom.
„O čom ste sa rozprávali, Hagrid? Hovoril si mu niečo o Rokforte?“
„Možné to je,“ pripustil Hagrid, zmraštil čelo a pokúšal sa spomenúť
si. „Hej... pýtal sa ma, čo robím, povedal som, že som tu hájnikom... chcel
vedieť, aké zvery tu mám... tak som mu povedal... a ešte som mu povedal,
že vždy som chcel mať draka... a potom... už sa dobre nepamätám, furt mi
kupoval dáky chľast... aha, už viem... potom ten chlapík vravel, že má u
seba dračie vajce a že si môžeme oň zahrať karty, ak chcem... chápete, chcel
mať istotu, že sa oň fakt dokážem postarať, nedal by ho len tak mírnixdírnix hocikomu... tak som mu povedal, že po Chlpáčikovi zvládnem draka
ľavou zadnou...“
„A – nevypytoval sa na Chlpáčika?“ opýtal sa Harry a zo všetkých síl
sa usiloval, aby jeho hlas znel pokojne.
„Hm – jasné, že hej – trojhlavého psa nestretne človek na každom
rohu, no nie? Tak som mu povedal, že Chlpáčik je úplný baránok, keď
človek vie, ako naňho, stačí trochu muzičky a hneď drichme...“
Hagrid sa odrazu zháčil.
„To som mu nemal!“ vyhŕkol. „Šmária, to som pokašľal! Hej – kam
letíte?“
Harry, Ron a Hermiona neprevraveli medzi sebou ani slovko, kým
nedorazili do vstupnej haly, kde bolo prekvapujúco chladno a šero.
„Musíme ísť za Dumbledorom,“ vyhlásil Harry. „Hagrid tomu
cudzincovi prezradil, ako sa dostane cez Chlpáčika, a pod tým plášťom bol
buď Snape, alebo Voldemort – opiť Hagrida musela byť preňho hračka. Len
dúfam, že nám Dumbledore uverí. Firenze to môže tiež potvrdiť, ak mu v
tom však Bane nezabráni. Ozaj, kde býva Dumbledore?“
Rozhliadali sa vôkol seba, akoby dúfali, že uvidia nejakú tabuľku,
ktorá im ukáže, kadiaľ majú ísť. Nikdy im nikto nepovedal, kde
Dumbledore býva, a tiež nevedeli o nikom, kto by ho bol navštívil.
„Budeme sa musieť...“ začal Harry, no odrazu sa halou rozoznel akýsi
hlas.
„Hej, vy traja, čo robíte tu vnútri?“
Bola to profesorka McGonagallová, ktorá niesla plnú náruč kníh.
„Chceme ísť za profesorom Dumbledorom,“ povedala Hermiona,
Harrymu s Ronom sa zdalo, že až príliš odvážne.
„Za profesorom Dumbledorom?“ čudovala sa profesorka
McGonagallová, akoby to bolo čosi nanajvýš podozrivé. „A načo?“
Harry preglgol – čo teraz?
„To je tajomstvo,“ povedal, no vzápätí to hneď oľutoval, lebo nozdry
profesorky McGonagallovej sa razom rozšírili.
„Profesor Dumbledore odišiel pred desiatimi minútami,“ povedala
odmerane. „Dostal naliehavú sovu z Ministerstva mágie a okamžite odletel
do Londýna.“
„On odišiel?“ hlesol Harry zúfalo. „Teraz?“
„Profesor Dumbledore je veľký čarodej, Potter, má veľa povinností...“
„Ale toto je dôležité.“
„To, čo máte na srdci, je podľa vás dôležitejšie ako Ministerstvo
mágie, Potter?“
„Viete, pani profesorka,“ začal Harry bez akejkoľvek obozretnosti,
„týka sa to kameňa mudrcov...“
Profesorka McGonagallová čakala zrejme všeličo, ale toto jej vyrazilo
dych. Knihy jej vypadli z rúk a ona sa vôbec neunúvala zdvihnúť ich.
„Ako to, že...“ nevychádzala z údivu. „Pani profesorka, myslím si –
teda viem – že Sn... že niekto sa pokúsi ukradnúť kameň mudrcov. Musím
súrne hovoriť s profesorom Dumbledorom.“
V profesorkinom pohľade sa zračila hrôza a pochybnosti zároveň.
„Profesor Dumbledore sa vráti zajtra,“ povedala napokon. „Neviem,
ako ste sa dozvedeli o kameni mudrcov, no môžete si byť istí, že ho nik
neukradne, je naozaj dobre strážený.“
„Ale pani profesorka...“
„Potter, viem, čo hovorím,“ povedala úsečne. Zohla sa a pozbierala
rozsypané knihy. „Navrhujem, aby ste šli von a užívali si slnka.“
Oni sa však ani nehli.
„Stane sa to dnes v noci,“ povedal Harry, keď si bol istý, že profesorka
McGonagallová ich už nepočuje. „Snape dnes v noci prejde padacími
dvierkami. Zistil všetko, čo potreboval, a zbavil sa aj Dumbledora. Ten
odkaz mu poslal on, stavím sa, že Ministerstvo mágie bude riadne vyvalené,
keď sa tam objaví.“
„Ale čo môžeme...“
Hermiona sa strhla. Harry a Ron sa otočili.
Za nimi stál Snape.
„Ale, ale, dobrý deň prajem,“ prihovoril sa im sladkým hláskom.
Hľadeli naňho v nemom úžase.
„Nemali by ste byť vnútri, keď je vonku tak krásne,“ povedal a na
tvári sa mu zjavil čudný, kŕčovitý úsmev.
„Boli sme za...“ začal Harry bez toho, aby vedel, ako pokračovať.
„Mali by ste byť opatrnejší,“ poznamenal Snape. „Keď sa tu budete
takto ponevierať, ostatní si budú myslieť, že máte za lubom niečo nekalé. A
Chrabromil si nemôže dovoliť stratiť ani jediný bod, je tak?“
Harry očervenel. Zvrtli sa, že idú von, no Snape ich zavolal späť.
„Majte sa na pozore, Potter – ak vás ešte raz niekto prichytí pri
nočnom výlete, osobne sa postarám o to, aby vás vyrazili. Prajem vám
pekný deň.“
A odkráčal smerom k zborovni.
Keď vyšli na kamenné schody, Harry sa obrátil k ostatným.
„Takže, urobíme to takto,“ zašepkal naliehavým hlasom. „Jeden z nás
bude strážiť Snapa – postaví sa pred zborovňu, a keď Snape vyjde, bude ho
sledovať. Hermiona, vezmi si ho na starosť ty.“
„Prečo práve ja?“
„To je predsa jasné,“ povedal Ron. „Môžeš predstierať, že čakáš na
profesora Flitwicka, chápeš.“ A zmeneným hlasom spustil: „Ach, pán
profesor Flitwick, tak hrozne ma to trápi, asi mám zle otázku štrnásť b...“
„Prestaň, dobre?“ hnevala sa Hermiona, no súhlasila a odišla pred
zborovňu.
„A my pôjdeme k chodbe na treťom poschodí,“ povedal Harry Ronovi.
„Poď.“
No tento plán im nevyšiel. Ešte ani poriadne nedorazili k dverám
oddeľujúcim Chlpáčika od zvyšku školy, keď sa pred nimi opäť objavila
profesorka McGonagallová a tentoraz jej naozaj došla trpezlivosť.
„Vy si skutočne myslíte, že si s vami neporadím?!“ zahrmela.
„Okamžite s tými hlúposťami prestaňte! Ak sa dozviem, že ste sa tu opäť
potulovali, strhnem Chrabromilu ďalších päťdesiat bodov! Áno, Weasley,
svojej vlastnej fakulte!“
Harry s Ronom sa vrátili do klubovne. Harry práve povedal, „aspoň že
Hermiona má Snapa pod kontrolou,“ keď sa podobizeň s Tučnou paňou
odsunula a vošla Hermiona.
„Mrzí ma to, Harry,“ nariekala. „Snape vyšiel von a spýtal sa ma, čo
tam robím, povedala som, že čakám na profesora Flitwicka, Snape mi ho
zavolal, a potom sa kamsi stratil.“
„Tak, to by sme mali,“ vyhlásil Harry.
Ron s Hermionou z neho nespúšťali zrak. Bol bledý a oči sa mu leskli.
„Dnes v noci tam pôjdem a pokúsim sa dostať ku kameňu skôr ako
on.“
„Ty si sa zbláznil!“ skríkol Ron.
„To nesmieš!“ zvolala Hermiona. „Po tom, čo nám povedala
McGonagallová so Snapom? Veď ťa vyrazia!“
„NO A ČO?!“ skríkol Harry. „Vy to naozaj nechápete? Ak sa Snape
zmocní kameňa, Voldemort sa vráti! Nepočuli ste, čo robil, keď sa pokúšal
dostať vtedy k moci? Potom už nebude existovať nijaký Rokfort, z ktorého
by ma vyhodili! Zrovná ho so zemou, alebo z neho urobí školu čiernej
mágie! Čo tam po nejakých strhnutých bodoch! Myslíte si, že ak
Chrabromil vyhrá školský pohár, tak Voldemort nechá vás a vaše rodiny na
pokoji? Ak ma chytia skôr, ako sa zmocním kameňa, pošlú ma späť k
Dursleyovcom a budem čakať tam, kedy si po mňa Voldemort príde, možno
si požijem o dáky ten deň-dva dlhšie, no ja sa k temným silám nikdy
nepridám! Dnes v noci prejdem padacími dvierkami a môžete si vravieť, čo
chcete, nezabránite mi v tom! Voldemort mi zabil rodičov, zabudli ste?“
Hľadel na oboch upretým pohľadom.
„Máš pravdu, Harry,“ povedala Hermiona potichu.
„Vezmem si neviditeľný plášť,“ oznámil im. „Ako dobre, že som ho
dostal späť.“
„Ale zakryje nás všetkých troch?“ opýtal sa Ron.
„Ako to – všetkých troch?“
„Prosím ťa, hádam si nemyslíš, že ťa necháme ísť samého?“
„Jasné, že nenecháme,“ dodala Hermiona rozhodne. „Ako sa chceš
dostať ku kameňu bez nás? Radšej sa idem mrknúť do kníh, či tam
nenájdem niečo, čo by sa nám mohlo zísť...“
„Ale ak nás chytia, vyhodia aj vás.“
„To ťažko,“ povedala Hermiona a zatvárila sa záhadne. „Flitwick mi
prezradil, že som jeho skúšku urobila na stodvanásť percent. Naozaj si
nemôžu dovoliť vyhodiť ma.“
Po večeri sedeli všetci traja v klubovni bokom od ostatných a bojovali
s nervozitou. Nikto ich neotravoval, s Harrym sa predsa nik z Chrabromilu
nebavil. Dnes večer mu to po prvý raz neprekážalo. Hermiona si
prelistovala všetky svoje poznámky v nádeji, že natrafí na kúzlo, ktoré budú
musieť použiť. Harry s Ronom toho veľa nenahovorili. Obaja premýšľali
nad tým, čo ich čaká.
Ich spolužiaci pomaly odchádzali spať a miestnosť sa postupne
vyprázdňovala.
„Radšej už choď po ten plášť,“ pošepol Harrymu Ron, keď konečne
odišiel, zívajúc a preťahujúc sa, aj Lee Jordan. Harry vybehol hore do
tmavej izby. Zobral plášť a pohľad mu padol na flautu, ktorú dostal od
Hagrida na Vianoce. Strčil si ju do vrecka, môžu ju použiť na Chlpáčika –
nebolo mu totiž dvakrát do spevu.
Potom zbehol späť do klubovne.
„Radšej si ho oblečme už tu, aby sme mali istotu, že nás zakryje
všetkých troch – ak Filch zbadá niekoho nohu, ako sa len tak sama potuluje
po chodbe...“
„Kam idete?“ prekvapil ich hlas z rohu miestnosti. Spoza kresla sa
vynoril Neville, v rukách zvieral Gertrúdu, svoju ropuchu, ktorá sa tvárila,
akoby mu opäť chcela ujsť.
„Ale nič, Neville, nič,“ zahováral Harry a rýchlo skryl plášť za chrbát.
Neville hľadel na ich previnilé tváre.
„Vy zase chcete ísť preč,“ povedal.
„Nie, nie, nie,“ zapierala Hermiona. „Nikam nejdeme. Prečo si už
nejdeš ľahnúť, Neville?“
Harry sa pozrel na vysoké stojacie hodiny pri dverách. Už nemôžu
strácať čas, možno práve v tejto chvíli sa Snapovi podarilo uspať hudbou
Chlpáčika.
„Nemôžete ísť preč,“ povedal Neville, „znova vás chytia. A
Chrabromil bude mať opäť problémy.“
„Nerozumieš tomu,“ snažil sa mu vysvetliť Harry, „toto je naozaj
veľmi dôležité.“
No Neville sa rozhodol na zúfalý krok.
„Nepustím vás,“ povedal a rýchlo zatarasil otvor v stene zakrytý
obrazom. „Ja – ja vám v tom zabránim!“
„Neville!“ vybuchol Ron. „Okamžite odstúp od toho obrazu a prestaň
sa správať ako pako...“
„Nehovor mi pako!“ naježil sa Neville. „Nedovolím, aby ste znova
porušili školský poriadok! Vy sami ste mi vraveli, že sa mám ľuďom
postaviť, keď som v práve!“
„Áno, ale nie nám,“ povedal Ron podráždene. „Neville, nevieš, čo
robíš.“
Harry urobil krok vpred a Neville v tej chvíli pustil ropuchu, ktorá v
mihu odskákala nevedno kam.
„Tak poď, udri ma!“ vyzval ho Neville a zaťal päste. „Som
pripravený!“
Harry sa obrátil na Hermionu.
„Urob niečo,“ hlesol zúfalo.
Hermiona pristúpila bližšie.
„Neville,“ povedala, „naozaj ma to hrozne, ale hrozne mrzí.“
Zdvihla prútik.
„Petrificus totalus!“ zvolala a ukázala na Nevilla.
Nevillovi plesli paže k telu. Nohy mu priskočili k sebe. Celé telo mu
zmeravelo, chvíľu sa knísal na mieste a potom padol ako lata dolu nosom.
Hermiona utekala k nemu a prevrátila ho. Neville mal zaseknuté obe
sánky a nemohol rozprávať. Mohol hýbať jedine očami a tie na nich s
hrôzou hľadeli.
„Čo to bolo za zaklínadlo?“ zašepkal Harry.
„Absolútne znecitlivenie,“ povedala Hermiona zúfalo. „Ach, Neville,
je mi to naozaj nesmierne ľúto.“
„Nemáme čas ti to vysvetľovať, Neville,“ povedal Harry.
„Neskôr nás určite pochopíš,“ dodal Ron, prekročili ho a prehodili si
cez hlavy neviditeľný plášť.
No už to, že nechali ležať Nevilla bezmocne na dlážke, neveštilo nič
dobré. Boli takí nervózni, že tieň každej sochy im pripomínal Filcha a pri
každom vzdialenom závane vetra sa strhávali v domnení, že sa na nich rúti
duch Zloduch.
Len čo došli k prvému schodišťu, celkom hore zbadali pani Norrisovú.
„Kopnime ju, veď teraz môžeme,“ zašepkal Ron Harrymu do ucha, no
ten pokrútil hlavou. Keď opatrne kráčali popri nej, pani Norrisová namierila
na nich svoje dva lampáše, ale to bolo všetko.
Nestretli nikoho, až kým neprišli ku schodišťu vedúcemu k chodbe na
treťom poschodí. Tesne pred nimi sa odrazu vynoril duch Zloduch, ktorý
práve uvoľňoval koberec na schodoch, aby sa na ňom ľudia ráno potkýnali.
„Kto je tu?“ opýtal sa, keď sa blížili k nemu. Jeho podlé, čierne oči sa
zúžili. „Viem, že si tu, len ťa nevidím. Si strašidlo, prízrak, alebo mizerný
študentík?“
Vyletel vysoko do vzduchu, vznášal sa sem a tam a žmurkal smerom k
nim.
„Musím zavolať Filcha, veru tak, zakráda sa tu ktosi neviditeľný.“
Harrymu skrsla v hlave myšlienka.
„Počuj, Zloduch,“ prihovoril sa mu chrapľavým hlasom, „Krvavý
barón má svoje dôvody, prečo chce byť neviditeľný.“
Duch Zloduch od strachu takmer zletel na zem. Včas sa však spamätal
a zastal asi pol metra nad schodami.
„Prepáčte, vaša krvavosť, úctivý služobníček,“ povedal úlisné. „Moja
chyba, moja chyba – nevidel som vás – namojveru nevidel, ste
neviditeľný – prepáčte starému Zloduchovi tento drobný žartík, pane.“
„Mám tu prácu, Zloduch,“ zakrákal Harry. „Dnes v noci sa tomuto
miestu radšej vyhni.“
„Vyhnem, pane, môžete sa spoľahnúť, že sa vyhnem,“ sľuboval
Zloduch a opäť sa vzniesol do výšky. „Dúfam, že sa vám tá prácička vydarí,
pán barón, nebudem vás viac rušiť.“
A odletel.
„Výborne, Harry!“ zašepkal Ron.
O pár sekúnd sa ocitli na mieste, pred nimi bola dlhá chodba na treťom
poschodí – a dvere do nej otvorené.
„A máme to,“ povedal Harry potichu, „Snapovi sa už podarilo
prekabátiť Chlpáčika.“
Tie otvorené dvere akoby všetkým trom len pripomenuli, čo ich čaká.
Harry sa pod plášťom obrátil k Ronovi a Hermione.
„Ak sa chcete vrátiť, nebudem vám to mať za zlé,“ povedal im.
„Môžete si vziať aj plášť, už ho nebudem potrebovať.“
„Nebuď hlúpy,“ povedal Ron.
„Ideme s tebou,“ vyhlásila Hermiona.
Harry otvoril dvere dokorán.
Tie zavŕzgali a do uší im doľahlo ohlušujúce vrčanie. Všetky tri psie
ňufáky zúrivo vetrili ich smerom, hoci ich nebolo vidno.
„Čo to má tam pri nohách?“ zašepkala Hermiona.
„Vyzerá to ako harfa,“ povedal Ron. „Určite ju tam nechal Snape.“
„Nezabudnite, zobudí sa v tej chvíli, ako prestanem hrať,“ povedal
Harry. „Takže, poďme na to...“
Priložil si k perám Hagridovu flautu a fúkol do nej. Nebola to ozajstná
melódia, no už pri prvom tóne začali oblude klesať viečka. Harry sa radšej
ani nenadychoval. Postupne psie vrčanie ustalo – psisko sa kymácalo,
potom kleslo na kolená a vzápätí žuchlo na zem a spalo ako zabité.
„Len neprestávaj,“ vystríhal Harryho Ron, keď vykĺzli spod plášťa a
zakrádali sa k padacím dvierkam. Pristúpili k obrovským psím hlavám a
zacítili horúci, smradľavý dych.
„Myslím si, že môžeme tie dvere otvoriť,“ povedal Ron a hľadel ponad
psiskov chrbát. „Chceš ísť prvá, Hermiona?“
„Nie, nechcem.“
„Dobre.“ Ron zaťal zuby a opatrne prekročil psie nohy. Zohol sa a
potiahol krúžok na padacích dverách, tie hneď povolili a otvorili sa.
„Čo vidíš?“ opýtala sa Hermiona prestrašene.
„Nič – len tmu – zliezť sa tam nedá, musíme skočiť.“
Harry, ktorý stále hral na flaute, zamával na Rona, aby upútal jeho
pozornosť, a ukázal na seba.
„Chceš ísť prvý? Určite?“ spýtal sa ho Ron. „Neviem, ako je to
hlboké. Daj flautu Hermione, aby sa nezobudil.“
Harry jej podal flautu. V priebehu niekoľkých sekúnd, čo bolo ticho,
pes zavrčal a šklbol sa, no len čo začala Hermiona hrať, znova upadol do
hlbokého spánku.
Harry cez neho preliezol a nazrel do tmavej diery.
Zem vidieť nebolo.
Vliezol do otvoru a zostal visieť za končeky prstov. Potom sa pozrel
dohora na Rona a povedal: „Ak sa mi niečo stane, nechoďte za mnou.
Utekajte rovno do sovej voliéry a pošlite Dumbledorovi Hedvigu, dobre?“
„Dobre,“ súhlasil Ron. „Uvidíme sa o chvíľu, teda aspoň dúfam...“ A
pustil sa. Okolo neho svišťal studený, vlhký vzduch a on padal a padal
čoraz hlbšie, až...
PLESK. Ozvalo sa tlmené žuchnutie a on dopadol do niečoho
mäkkého. Posadil sa, rozhliadol okolo seba, oči si postupne zvykali na tmu.
Mal pocit, že sedí na nejakej rastline.
„Všetko v poriadku!“ zavolal hore do svetla, teda do otvoru padacích
dvierok, veľkého ako poštová známka, „je to tu mäkké, môžete skočiť!“
Ron to hneď aj urobil. Rozčapil sa vedľa Harryho. „Čo je to pod
nami?“ boli jeho prvé slová.
„Neviem, dáka rastlina. Zrejme je tu nato, aby tlmila dopad. Poď už,
Hermiona!“
Vzdialená hudba utíchla. Vystriedal ju zúrivý brechot psa, no v tej
chvíli bola už Hermiona vo vzduchu. Dopadla vedľa Harryho z druhej
strany.
„Musíme byť niekoľko kilometrov pod školou,“ povedala.
„Ešte šťastie, že je tú tá rastlina,“ poznamenal Ron.
„Šťastie?!“ zapišťala Hermiona. „Len sa na seba pozrite!“
Vyskočila a predierala si cestu k zvlhnutej stene. Predierala preto, lebo
vo chvíli, ako pristála, začala tá rastlina sťa had ovíjať svoje úponky okolo
jej členkov. Harry s Ronom si vôbec nevšimli, že plaziace sa liany im
medzičasom tesne obopli nohy.
Hermione sa podarilo vymaniť sa z pazúrov rastliny. Teraz s hrôzou
hľadela na oboch chlapcov, ktorí sa zo všetkých síl snažili rastlinu zo seba
strhnúť, no čím viac s ňou bojovali, tým tuhšie a rýchlejšie sa okolo nich
ovíjala.
„Nehýbte sa!“ prikázala im. „Viem, čo je to za bylinu – Diabolské
osídlo!“
„Ach, to sme naozaj radi, že vieš jej názov, to si nám naozaj pomohla,“
prskal Ron a zakláňal hlavu, aby zabránil rastline omotať sa mu okolo krku.
„Buď ticho, pokúšam sa spomenúť si, ako ju zahubiť!“ zahriakla ho
Hermiona.
„Tak si pohni, lebo už nemôžem dýchať!“ dostal zo seba Harry,
ktorému sa už rastlina ovíjala okolo hrudníka.
„Diabolské osídlo, diabolské osídlo... čo to len tá profesorka Sproutová
vravela? ... má rada tmu a vlhko...“
„Rýchlo svetlo a oheň!“ lapal Harry po dychu. „Áno – samozrejme –
ale nie je tu drevo!“ vykríkla Hermiona a nervózne si mädlila ruky.
„ČO TI PRESKOČILO?!“ zreval na ňu Ron. „SI PREDSA
ČARODEJNICA!“
„Ach, jasné!“ zvolala Hermiona a vytiahla prútik, mávla ním, čosi
zamrmlala a vypustila na rastlinu modrý plamienok, ktorý predtým použila
aj na Snapa. V priebehu niekoľkých sekúnd pocítili obaja chlapci, že
zovretie povoľuje a rastlina uskakuje čo najďalej od svetla a tepla.
Bleskurýchle sa krútila, rozpletala, odmotávala od ich tiel, až boli konečne
voľní.
„Ešte že si dávala na herbológii pozor,“ pochválil ju Harry, keď sa
oprel o stenu hneď vedľa nej a zotieral si pot z tváre.
„Hej,“ súhlasil Ron, „a ešte že Harry nestráca v kritických situáciách
hlavu – inak to tvoje ,ale nie je tu drevo!‘ ma fakt pobavilo.“
„Tadiaľto,“ povedal Harry a ukázal dolu na chodbu v skale, pretože
inakadiaľ sa ísť nedalo.
Okrem ozveny vlastných krokov počuli len jemné zurčanie vody, ktorá
stekala po stenách. Chodba sa zvažovala stále nadol a Harrymu pripomínala
Gringottbanku. S nepríjemným pocitom pri srdci si spomenul, ako mu
Hagrid vravel, že trezory v čarodejníckej banke strážia draky. Keby sa tak
zoči-voči stretli s drakom, takým urasteným dospelým drakom – Norbert
mu veru úplne stačil...
„Nepočujete nič?“ zašepkal Ron.
Harry zbystril sluch. Spredu k nim doliehal akýsi jemný šuchot a
cinkanie.
„Myslíte si, že je to duch?“
„Neviem... znie to skôr ako šušťanie krídel.“
„Tam vpredu je svetlo – niečo sa tam hýbe.“
Dorazili na koniec tunela a vstúpili do vysvietenej komnaty. Nad nimi
sa týčil vysokánsky klenutý strop. Po celej miestnosti poletovalo a trepotalo
krídlami plno vtákov, žiarivých sťa drahokamy. V náprotivnej stene
komnaty boli masívne drevené dvere.
„Myslíte si, že na nás zaútočia, keď sa pokúsime prejsť na druhú
stranu?“ opýtal sa Ron.
„Možné to je,“ pripustil Harry. „Nevyzerajú veľmi nebezpečne, no ak
sa do nás pustia všetky naraz... inú možnosť však nemáme... tak ja bežím.“
Zhlboka sa nadýchol, tvár si zakryl dlaňami a vyštartoval. Čakal, že
už-už pocíti ostré zobáky a pazúry, ale nestalo sa tak. Dobehol k dverám, no
nik sa ho ani len nedotkol. Stlačil kľučku – dvere boli zamknuté.
Ron s Hermionou ho nasledovali. Mykali kľučkou a mordovali sa s
dverami, no tie nie a nie povoliť, dokonca ani vtedy nie, keď na nich
Hermiona vyskúšala zaklínaciu formulku Alohomora.
„Čo teraz?“ spýtal sa Ron.
„Tie vtáky... určite tu nie sú iba na ozdobu,“ poznamenala Hermiona.
Pozorovali vtáky, ako sa im vznášajú nad hlavami a trblietajú sa –
trblietajú sa?
„To nie sú vtáky!“ zvolal odrazu Harry. „To sú kľúče! Kľúče s
krídlami – len sa lepšie pozrite. To teda znamená...“ Kým Ron a Hermiona
žmúrili na kŕdeľ kľúčov, Harry sa rozhliadol po veľkej komnate. „... áno –
tam sú! Metly! Musíme chytať tie, čo pasujú do týchto dverí!“
„Ale veď sú ich tu stovky!“ Ron pozorne prezrel zámku dverí.
„Potrebujeme veľký, starodávny kľúč – pravdepodobne strieborný, ako je tá
kľučka.“
Každý z nich schytil jednu metlu. Potom sa odrazili od zeme a vyleteli
do mračna kľúčov. Zaháňali sa rukami, chňapali naprázdno, no začarované
kľúče vyletúvali nahor a klesali nadol tak rýchlo, že bolo takmer nemožné
chytiť ich.
Nie náhodou však bol Harry najmladším stíhačom storočia. Mal
mimoriadnu schopnosť zazrieť to, čo iní nevideli. Keď sa asi minútu
prepletal pomedzi skrumáž dúhových pierok, všimol si veľký, strieborný
kľúč, ktorý mal trochu ohnuté krídlo, akoby ho už raz niekto držal a
nešetrne pchal do kľúčovej dierky.
„Tamten!“ zvolal na svojich kamarátov. „Ten veľký – tam – nie tam –
ten s tými žiarivomodrými krídlami – pierka má na jednej strane trochu
pokrútené.“
Ron vyštartoval smerom, ktorým mu Harry prikázal, a vzápätí narazil
hlavou do stropu a takmer spadol z metly.
„Musíme ho obkľúčiť!“ zvolal Harry, nespúšťajúc pritom zrak z kľúča
s poškodeným krídlom. „Ron, ty sa k nemu priblížiš zvrchu – Hermiona, ty
zostaň pod ním a odrež mu cestu nadol – a ja sa pokúsim ho chytiť.
Pripraviť sa, TERAZ!“
Ron vyštartoval dohora, Hermiona klesla dolu, kľúč sa obom vyhol a
Harry po ňom bleskovo vyštartoval; kľúč letel rovno proti stene, Harry sa
naklonil dopredu a dlaňou ho pripleskol o kamennú stenu, pričom sa ozvalo
škaredé zaprašťanie. Vysokou komnatou sa rozliehal jasot Hermiony a
Rona.
Vzápätí pristáli, Harry sa rozbehol k dverám s ustavične sa mykajúcim
kľúčom v ruke. Vrazil kľúč do zámky a otočil ním – pasoval. Keď zámka
cvakla, kľúč opäť odletel, no po druhom použití vyzeral veru naozaj biedne.
„Pripravení?“ obrátil sa Harry na svojich priateľov s rukou na kľučke.
Obaja prikývli. Stlačil ju teda.
Ďalšia komnata bola taká tmavá, že vôbec nič nevideli. No len čo do
nej vošli, zaplavilo ju svetlo a im sa naskytol nevídaný pohľad.
Stáli na okraji obrovskej šachovnice, za čiernymi šachovými
figúrkami – všetky boli vyššie ako oni a boli vytesané z nejakého čierneho
kameňa. Oproti nim, pozdĺž protiľahlej steny miestnosti, stáli biele figúrky.
Harry, Ron i Hermiona sa trochu zachveli – obrovské biele figúrky nemali
tváre.
„Čo teraz?“ zašepkal Harry.
„To je hádam jasné, nie?“ odvetil Ron. „Musíme sa prehrať na druhú
stranu.“
Za bielymi figúrkami zazreli ďalšie dvere.
„Ale ako?“ znervóznela Hermiona.
„Zrejme,“ rozmýšľal Ron nahlas, „sa musíme tváriť ako šachové
figúrky.“
Podišiel k čiernemu jazdcovi, vystrel ruku a dotkol sa jazdcovho koňa.
Kameň odrazu ožil. Kôň hrabol kopytom do zeme a rytier otočil k nemu
hlavu v prilbici.
„Musíme sa – hm – k vám pridať, ak sa chceme dostať na druhú
stranu?“
Čierny rytier prikývol. Ron sa otočil k Harrymu a Hermione.
„Treba si to premyslieť...“ povedal. „Nazdávam sa, že by sme mali
zaujať miesta troch čiernych figúrok...“
Harry s Hermionou mlčali a nechali Rona premýšľať. Ten napokon
povedal: „Dúfam, že sa neurazíte, ale ani jeden z vás nie je bohvieaký
šachista...“
„Neurazíme,“ povedal Harry rýchlo. „Len nám povedz, čo máme
robiť.“
„Dobre. Harry, ty sa postav namiesto strelca, a ty, Hermiona, ty choď
hneď vedľa neho miesto tej veže.“
„A ty?“
„Ja budem koňom,“ povedal Ron. Ostatné figúrky zrejme počúvali,
pretože po týchto slovách sa kôň, strelec a veža zvrtli chrbtom k bielym
figúrkam, odpochodovali zo šachovnice a na tri uvoľnené políčka sa
postavili Harry, Ron a Hermiona.
„Biele začínajú v šachu vždy ako prvé,“ povedal Ron a zahľadel sa na
opačnú stranu šachovnice. „Áno... pozrite...“
Biely pešiak práve postúpil o dve políčka dopredu. Ron začal
organizovať čierne kamene. Mlčky sa posúvali tam, kam im prikázal. Harry
cítil slabosť v kolenách. Čo ak prehrajú?
„Harry – prejdi šikmo o štyri políčka doprava.“ Prvý šok zažili, keď
stratili prvého z dvoch koní. Biela kráľovná ho zvalila na zem a odvliekla
preč zo šachovnice, kde zostal nehybne ležať dolu tvárou.
„Museli sme ho obetovať,“ povedal Ron a tváril sa dosť otrasene.
„Aspoň im môžeš zobrať toho strelca, Hermiona.“
Vždy, keď prišli o jedného zo svojich bojovníkov, biele figúrky nemali
zľutovanie. Onedlho sa už pri stene krčila skupinka krívajúcich čiernych
hráčov. Ron si dvakrát len tak-tak v poslednej chvíli uvedomil, že Harry a
Hermiona sú v nebezpečenstve. Pobiehal po šachovnici sem a tam a sám
zajal takmer toľko bielych figúrok, koľko sami stratili.
„Už sme skoro tam,“ povedal odrazu. „Počkajte – zamyslím sa...“
Biela kráľovná k nemu obrátila svoju prázdnu tvár. „Áno...“ povedal
Ron celkom potichu, „to je jediné riešenie... nechám sa vyhodiť.“
„NIE!“ zvolali Harry s Hermionou.
„Tak to v šachu chodí,“ vyhlásil Ron. „Občas musíte niečo obetovať!
Postúpim o krok dopredu, ona ma vyhodí – a Harry môže dať kráľovi šach
mat!“
„Ale...“
„Chceš zastaviť Snapa alebo nie?!“
„Ron...“
„Ak sa nepoponáhľate, vyfúkne vám kameň pred nosom!“
Čo im teda zostávalo?
„Pripravení?“ zavolal Ron, bol bledý, no v tvári sa mu zračilo
odhodlanie. „Takže ja idem – keď vyhráte, nezdržujte sa tu.“
Vykročil dopredu a biela kráľovná zaútočila. Kamennou rukou ho
surovo zasiahla do hlavy a on padol na šachovnicu – Hermiona vykríkla, no
zostala na svojom políčku – biela kráľovná odtiahla Rona nabok. Zdalo sa,
že je v bezvedomí.
Otrasený Harry postúpil o tri políčka doľava.
Biely kráľ si sňal z hlavy korunu a hodil mu ju k nohám. Vyhrali.
Šachové figúrky sa rozostúpili, poklonili sa a uvoľnili im dvere. Harry s
Hermionou venovali Ronovi posledný, zúfalý pohľad, vošli do dverí a
vykročili po ďalšej spojovacej chodbe.
„Čo ak je...?“
„Nič mu nie je,“ presviedčal Harry sám seba. „Čo myslíš, čo nás čaká
teraz?“
„Máme za sebou Sproutovú, to bolo to Diablovo osídlo; Flitwick
zrejme vymyslel to s tými kľúčami; McGonagallová začarovala šachové
figúrky, aby vyzerali ako živé; takže už nám zostáva len Quirrell a Snape...“
Dorazili k ďalším dverám.
„Tak čo?“ zašepkal Harry.
„Môžeme.“
Harry ich otvoril.
Zacítili nechutný zápach, obaja si rýchlo zakryli nosy plášťami.
Uslzenými očami zazreli na dlážke pred sebou trola – bol ešte väčší ako ten,
s ktorým mali už raz do činenia – nehybne tam ležal s krvavou hrčou na
hlave.
„Som rád, že s týmto tu už bojovať nemusíme,“ zašepkal Harry a
opatrne prekročil jednu z trolových ozrutných nôh. „Vypadnime odtiaľto,
lebo sa zadusím.“
Otvoril ďalšie dvere a báli sa nazrieť dovnútra, čo ich čaká – no nebolo
tam nič také, čo by vzbudzovalo strach, akurát stôl a na ňom stálo v rade
vedľa seba sedem fľaštičiek rôzneho tvaru.
„Snape,“ povedal Harry. „Čo máme robiť?“
Keď prekročili prah, dvere za ich chrbtom odrazu pohltili plamene.
Nebol to však obyčajný oheň, ale purpurovočervený. V tej istej chvíli
zahalili plamene – no tentoraz čierne – aj dvere na opačnej strane
miestnosti. Boli v pasci.
„Aha, tam!“ Hermiona schmatla papierovú rolku, položenú vedľa
fľašiek. Harry jej nazeral cez plece a čítal:
Nebezpečenstvo je pred tebou, za sebou pokoj máš,
dve z nás isto pomôžu ti, ktorúkoľvek požiadaš;
len jedna z nás cestu ďalej otvára ti,
kto odpije z druhej, bude sa môcť vrátiť;
dve z nás žihľavové víno naplnilo,
zato v troch jed striehne so smrtiacou silou.
Ak tu nechceš ostať, po jednej z nás siahni,
a našich rád drž sa, uvidíš, že správnych.
Prvá rada: nech kdekoľvek jed sa bude ukrývať,
vľavo od neho vždy žihľavové víno bude stáť.
Druhá: my tu na okrajoch, každá iná,
no ak chceš ísť ďalej, pokojne nás míňaj.
Tretia rada: ako vidíš, naše tvary rôzne sú,
najmenšia a ani najväčšia smrť v sebe nenesú.
Štvrtá: tie, čo druhú zľava, druhú sprava vidíš stáť,
chutia síce rovnako, no rozličné sú na pohľad.
Hermiona si zhlboka vzdychla a zmätený Harry si všimol, že sa
usmieva, hoci jemu veru do smiechu nebolo.
„Skvelé,“ tešila sa Hermiona. „Toto nie je kúzlo – to je hlavolam. Aj
najväčší čarodejníci bez štipky logiky by tu stáli do smrti.“
„To budeme zrejme aj my, nie?“
„Pochopiteľne, že nie,“ odvetila Hermiona. „Na tom papieri je všetko,
čo potrebujeme. Sedem fľašiek: v troch z nich je jed; v dvoch víno; jedna
nás dopraví cez čierny oheň; druhá prevedie späť cez červený.“
„Ale ako budeme vedieť, z ktorej sa napiť?“
„Vydrž chvíľu.“
Hermiona si prečítala papier niekoľkokrát za sebou. Potom chodila
hore-dole popri zoradených fľaškách, čosi si hundrala popod nos a
ukazovala na ne. Napokon tleskla dlaňami.
„Mám to,“ povedala. „Najmenšia fľaštička nám pomôže cez čierny
oheň – ku kameňu mudrcov.“
Harry sa zadíval na drobnú fľašku.
„Je tam dosť len pre jedného z nás,“ povedal. „Sotva na jeden glg.“
Pozreli jeden na druhého.
„Ktorá ti umožní vrátiť sa purpurovými plameňmi späť?“
Hermiona ukázala prstom na baňatú fľašu na pravom konci radu.
„Z tej sa napiješ ty,“ povedal Harry. „Nie, počúvaj, vráť sa a vezmi
Rona. Z komnaty lietajúcich kľúčov si zoberte metly, tie vás vynesú cez
padacie dvierka – keď preletíte ponad Chlpáčika, bežte rovno do sovej
voliéry a pošlite Dumbledorovi Hedvigu, že ho potrebujeme. Možno sa mi
podarí Snapa na chvíľu zdržať, no pravdu povediac, nie som preňho
rovnocenný protivník.“
„Ale, Harry – čo ak je s ním aj Veď-Vieš-Kto?“
„Pozri – raz som už šťastie mal, či nie?“ povedal Harry a ukázal si na
jazvu. „Hádam ma ani tentoraz neopustí.“
Hermione sa chvela pera, odrazu sa vrhla na Harryho a z celej sily ho
objala.
„Hermiona!“
„Harry – ty si veľký čarodejník, naozaj.“
„Na teba nemám,“ povedal Harry, ktorý sa cítil veľmi zahanbený, a bol
rád, keď ho konečne pustila.
„Ja?!“ vykríkla Hermiona. „Čo tam po knižkách! A po jednotkách! Sú
dôležitejšie veci – priateľstvo a odvaha a – ach, Harry - dávaj si pozor!“
„Napi sa najskôr ty,“ prikázal jej Harry. „Si si naozaj istá, že vieš,
ktorá je ktorá?“
„Stopercentne,“ odvetila Hermiona. Upila si riadny dúšok z bucľatej
fľaše z konca stola a striaslo ju.
„Nebol to jed?“ opýtal sa Harry ustráchane.
„Nie – ale chutí to ako ľad.“
„Rýchlo, choď, kým to neprestane účinkovať!“
„Veľa šťastia – buď opatrný...“
„CHOĎ UŽ!“
Hermiona sa zvrtla a vykročila v ústrety purpurovému ohňu.
Harry sa zhlboka nadýchol a siahol po najmenšej fľaške. Obrátil sa
čelom k čiernym plameňom.
„Tak a ide sa na to,“ povedal si a vyprázdnil obsah fľašky na ex.
Zmocnil sa ho zvláštny pocit – akoby mu celé telo pokryl ľad. Položil
fľaštičku na stôl a vykročil. Skrížil ruky na prsiach a objal si plecia, videl,
ako mu čierne plamene olizujú telo, no nič necítil – odrazu sa ocitol na
opačnej strane ohňa, v poslednej komnate.
Zbadal akúsi postavu – no nebol to Snape. A nebol to ani Voldemort.
17
Muž s dvoma tvárami
Bol to Quirrell.
„VY?“ neveril Harry vlastným očiam.
Quirrell sa usmieval. Po nervóznom tiku ani stopy.
„Ja,“ povedal sebaisto. „Myslel som si, že sa tu s tebou stretnem,
Potter.“
„Nazdával som sa, že – Snape...“
„Severus?“ Quirrell sa dal do smiechu, ten smiech však neznel
trasľavo a piskľavo ako zvyčajne, ale prenikavo a mrazivo. „Áno, Severus.
Pôsobí takým dojmom, však? Je to fajn, keď poletuje po škole sem a tam
ako vyrastený netopier. Kto by pri ňom upodozrieval ú-úbohé-ho kkoktavého p-profesora Quirrella?“
Harry tomu stále nerozumel. To nemôže byť pravda, nemôže.
„Snape sa ma predsa pokúsil zabiť!“
„Nie, nie, nie. To ja som sa ťa pokúsil zabiť. Tvoja kamarátka
Hermiona Grangerová do mňa počas metlobalového zápasu nechtiac
vrazila, keď sa ponáhľala za Snapom, aby mu podpálila plášť. Prerušila môj
očný kontakt s tebou. Ešte pár sekúnd a skydol by si sa z tej metly. Podarilo
by sa mi to už skôr, keby Snape nebol po celý čas drmolil protikliatbu, aby
ťa zachránil.“
„Snape sa ma snažil zachrániť?“
„Samozrejme,“ povedal Quirrell chladne. „Čo myslíš, prečo chcel
rozhodovať ďalší zápas? Potreboval sa ubezpečiť, že to neskúsim znova.
Naozaj úbohé... škoda námahy. Aj tak som nemohol robiť nič, lebo tam bol
Dumbledore. A ostatní učitelia boli presvedčení, že Snape chce zabrániť
Chrabromilu, aby vyhral, príliš populárny veru nie je... aké zbytočné
mrhanie časom, keď ťa po tom všetkom dnes v noci aj tak zabijem.“
Quirrell luskol prstami. Z ničoho nič spadli zo vzduchu povrazy a
pevne sa obmotali okolo Harryho.
„Treba ťa zabiť, Potter, príliš pcháš nos do cudzích vecí. Počas
Halloweenu si sliedil po škole a takmer si ma načapal, keď som sa šiel
presvedčiť, ako je strážený kameň mudrcov.“
„To vy ste vpustili toho trola?“
„Pravdaže. Ja to totiž s trolmi viem – určite si videl, čo som urobil s
tou obludou, ktorá leží v jednej z komnát. Nanešťastie, zatiaľ čo všetci
pobehovali po škole a hľadali trola, Snape, ktorý ma už dávno
upodozrieval, zamieril rovno na tretie poschodie, aby ma zastavil – a
nielenže vás môj trol nezahlušil, ani trojhlavému psovi sa nepodarilo
odhryznúť Snapovi paprču.
Teraz chvíľu vydrž, Potter. Musím si prezrieť toto zaujímavé zrkadlo.“
Až vtedy si Harry uvedomil, čo stojí za Quirrellom. Bolo to zrkadlo z
Erisedu.
„Toto zrkadlo mi pomôže nájsť ten kameň,“ šomral Quirrell a klepkal
prstami po jeho ráme. „To sa dalo čakať, že Dumbledore príde s takýmto
niečím... teraz je však v Londýne... kým sa vráti, budem už ďaleko...“
Harrymu zišlo na um, že jediné, čo môže urobiť, je prinútiť Quirrella,
aby čo najdlhšie rozprával a nemohol sa sústrediť na zrkadlo.
„Videl som vás so Snapom v lese...“ vyhŕklo z neho.
„Áno,“ povedal Quirrell samoľúbo a obišiel zrkadlo, aby si ho prezrel
aj zozadu. „Bol za mnou, aby zistil, ako ďaleko som schopný zájsť. Od
samého začiatku mi neveril. Pokúšal sa ma zastrašiť – ale nepodarilo sa mu
to, akoby aj, keď mám na svojej strane Voldemorta...“
Quirrell vyšiel spoza zrkadla a dychtivo sa doň zahľadel.
„Vidím kameň mudrcov... podávam ho svojmu majstrovi... tak kde je?“
Harry sa pasoval s povrazmi, ktoré ho omínali, no tie nie a nie povoliť.
Musí nejakým spôsobom odpútať Quirrellovu pozornosť.
„Ale Snape mi predsa stále dával najavo, ako veľmi ma nenávidí.“
„Však ťa aj nenávidí,“ povedal Quirrell akoby mimochodom, „páni
moji, a ako! Študoval na Rokforte vtedy, keď tvoj otec, to si nevedel? Tí
dvaja sa nenávideli na život a na smrť. No nikdy si neželal, aby si zomrel.“
„Ale pred pár dňami som vás počul plakať – myslel som si, že sa vám
Snape vyhráža...“
Po prvý raz sa na Quirrellovej tvári objavil kŕč úzkosti.
„Niekedy,“ povedal, „je pre mňa veľmi ťažké plniť majstrove
pokyny – on je veľký čarodej a ja len slabý...“
„Chcete povedať, že on bol v tej triede s vami?“ skočil mu do reči
prekvapený Harry.
„Je so mnou, kamkoľvek sa pohnem,“ povedal Quirrell potichu.
„Stretol som sa s ním počas svojich ciest po svete. Bol som naivný mladík s
plnou hlavou smiešnych predstáv o dobre a zle... Lord Voldemort mi
ukázal, ako veľmi som sa mýlil. Dobro ani zlo neexistuje, existuje len moc
a tí, čo sú príliš slabí, aby ju získali... odvtedy mu verne slúžim, aj keď som
ho už mnohokrát sklamal. Musel byť na mňa veľmi prísny.“ Quirrell sa
odrazu zachvel. „Chyby len tak ľahko neodpúšťa. Keď sa mi nepodarilo
ukradnúť kameň mudrcov z Gringottbanky, bol so mnou veľmi nespokojný.
Potrestal ma... rozhodol sa, že ma bude musieť viac kontrolovať...“
Quirrellovi preskočil hlas. Harry si spomenul na svoj výlet do Šikmej
uličky – ako len mohol byť taký hlúpy? V ten deň tam predsa Quirrella
videl, podával si s ním ruku v Deravom kotlíku.
Quirrell pošepky zúril.
„Nerozumiem tomu... že by bol ten kameň v tom zrkadle? Mám ho
rozbiť?“
Harry úporne premýšľal.
Zo všetkého najviac na svete túžim, pomyslel si, nájsť kameň mudrcov
skôr ako Quirrell. Takže ak sa pozriem do zrkadla, mal by som tam vidieť
seba i ten kameň – to znamená, že budem vedieť, kde je ukrytý! Ale ako sa
len pozrieť do zrkadla tak, aby si Quirrell nevšimol, čo zamýšľam?
Pokúsil sa presunúť trochu doľava, aby sa dostal pred zrkadlo a
Quirrell to nezbadal, no povrazy pevne obopnuté okolo členkov mu to
nedovolili – zakopol a spadol. Quirrell si ho nevšímal. Naďalej sa rozprával
sám so sebou.
„Čo len to zrkadlo robí? Ako funguje? Majstre, pomôž mi!“
A na Harryho úžas sa ozval hlas, ktorý akoby vychádzal so samotného
Quirrella.
„Použi toho chlapca... použi toho chlapca...“
Quirrell sa obrátil k Harrymu.
„Áno. Potter – poď sem.“
Tleskol dlaňami a povrazy z Harryho odpadli. Harry pomaly vstal.
„Poď sem,“ zopakoval Quirrell. „Pozri sa do zrkadla a povedz mi, čo
vidíš.“
Harry sa postavil pred zrkadlo. Stačí, ak mu nepoviem pravdu o tom,
čo vidím.
Quirrell sa postavil tesne zaňho. Harry zacítil ten čudný pach, o
ktorom sa domnieval, že vychádza z Quirrellovho turbana. Zatvoril oči,
predstúpil tesne pred zrkadlo a opäť ich otvoril.
Videl svoj odraz, spočiatku veľmi bledý a vyľakaný. No o chvíľu sa
naňho jeho odraz usmial. Chlapec, ktorého videl, si strčil ruku do vrecka a
vytiahol odtiaľ krvavočervený kameň. Žmurkol na Harryho a vsunul mu
kameň do vrecka – keď to urobil, Harry zacítil, že mu do vrecka naozaj
vkĺzlo niečo ťažké. Zvláštne – neuveriteľné – mal kameň mudrcov.
„No?“ opýtal sa Quirrell nedočkavo.
Harry pozbieral zvyšky odvahy.
„Vidím seba, ako si podávam ruku s Dumbledorom,“ zaklamal. „Vy –
vyhral som pre Charbromil školský pohár.“
Quirrell sa rozzúril.
„Uhni,“ prikázal mu. Keď Harry ustúpil, stále cítil, ako sa mu kameň
opiera o nohu. Čo keby sa pokúsil utiecť?
No neprešiel ani päť krokov, keď prostredníctvom Quirrella, ktorý
však ani nepohol perami, prehovoril prenikavý hlas.
„Klame...! Klame...!“
„Potter, okamžite sa vráť!“ zakričal Quirrell. „Už aj mi povedz pravdu!
Čo si tam videl?“
Opäť sa ozval ten vysoký hlas.
„Chcem sa s ním pozhovárať... zoči-voči...“
„Ale, majstre, ste príliš slabý...“
Harry mal pocit, akoby ho spútalo Diabolské osídlo. Nevládal sa ani
pohnúť. Zhrozene sa prizeral, ako sa Quirrell dotkol turbana a začal ho
rozmotávať. Čo to má znamenať? Turban spadol na zem. Quirrellova hlava
vyzerala bez neho nezvyčajne maličká. A potom sa obrátil.
Harry by od hrôzy aj vykríkol, no nevládal zo seba vydať ani hláska.
Tam, kde by mal mať Quirrell temeno, bola tvár, najohyzdnejšia tvár, akú
kedy Harry videl. Biela ako krieda s planúcimi červenými očami, namiesto
nozdier mala len štrbiny, ako máva had.
„Harry Potter...“ zašepkala.
Harry chcel ustúpiť o krok vzad, nohy ho však nepočúvali.
„Vidíš, čo zo mňa zostalo?“ povedala tvár. „Len tieň a para...
Nadobúdam formu, len keď zdieľam niekoho telo... našťastie je dosť tých,
ktorí sú ochotní prepožičať mi srdce i myseľ... počas posledných troch
týždňov mi dávala silu krv jednorožca... videl si v lese môjho verného
Quirrella, ako ju pre mňa pije... a keď budem mať elixír života, vytvorím si
vlastné telo... tak prečo mi nedáš ten kameň, čo máš vo vrecku?“
Takže to vie. Harrymu akoby sa odrazu opäť vrátila sila do nôh.
Tackavo ustupoval.
„Nebuď hlúpy,“ zavrčala tvár. „Zachráň si holý život a pridaj sa ku
mne... inak ťa stihne rovnaký osud ako tvojich rodičov... keď zomierali,
prosili o zľutovanie...“
„KLAMEŠ!“ vykríkol Harry.
Quirrell k nemu stále cúval chrbtom tak, aby Voldemort na Harryho
videl. Diabolská tvár sa teraz usmievala.
„Aké dojemné...“ zasyčala. „Odvahu som si vždy veľmi cenil... veru,
chlapče, tvoji rodičia boli veľmi statoční... najskôr som zabil tvojho otca,
inak počínal si veľmi udatne... tvoja mama však zomrieť nemusela... snažila
sa ťa ochrániť... Tak a teraz mi daj ten kameň, ak nechceš, aby zomrela
celkom zbytočne.“
„NIKDY!“
Harry skočil k horiacim dverám, no Voldemort zreval „CHYŤ HO“! A
vzápätí mal na svojom zápästí Quirrellovu ruku. Odrazu zacítil ostrú pálivú
bolesť; mal pocit, že sa mu hlava už-už rozletí na dvoje; vykríkol, bránil sa
z celej sily a na jeho prekvapenie ho Quirrell pustil. Bolesť v hlave trochu
poľavila – rýchlo sa rozhliadol vôkol seba, kam sa Quirrell podel, a zazrel
ho, ako sa od bolesti krčí v kúte a hľadí si na prsty – naskakovali mu na
nich pľuzgiere.
„Chyť ho! CHYŤ HO!“ škriekal Voldemort, Quirrell skočil na
Harryho, zvalil ho na zem a oboma rukami mu stisol hrdlo – toho jazva tak
strašne štípala, že od bolesti takmer nevidel, zaregistroval však, že Quirrell
skučí od bolesti.
„Majstre, neudržím ho – moje ruky – moje ruky!“
Quirrell síce tlačil Harryho k zemi kolenami, no krk mu pustil a
užasnutý civel na svoje dlane – Harry si všimol, že ich má do krvava
spálené.
„Tak ho zabi, ty somár, a bude pokoj!“ vrieskal Voldemort.
Quirrell zdvihol ruku, aby vyriekol smrtiace zaklínadlo, Harry však
inštinktívne natiahol ruky a schmatol Quirrella za tvár...
„AUUUU!“
Quirrell sa zgúľal na zem, tvár samý pľuzgier, a vtedy to Harrymu
došlo: kedykoľvek sa ho Quirrell dotkne, zacíti ukrutnú bolesť – ak chce
zostať nažive, nesmie Quirrella pustiť, musí mu spôsobiť takú bolesť, aby
sa nemohol sústrediť na zaklínadlo.
Harry vyskočil na rovné nohy, zdrapil Quirrella za ruku a stískal mu ju
tak tuho, ako len vládal. Quirrell zavýjal a pokúšal sa Harryho zo seba
striasť – bolesť v Harryho hlave sa stupňovala – už nič nevidel – len počul,
ako Quirrell zúfalo jačí a Voldemort naňho vrieska „ZABI HO! ZABI
HO!“, počul aj nejaké iné hlasy, ktoré kričali „Harry! Harry!“, no to sa mu
zrejme len marilo.
Cítil, že Quirrellova ruka sa vytrhla z jeho zovretia, uvedomil si, že
všetko je stratené a padal do prázdna, čoraz hlbšie... hlbšie... hlbšie.
Tesne nad ním sa zablyslo čosi ligotavé. Strela! Chcel ju chytiť, no
ruky mal ako z olova.
Otvoril oči a znova ich zavrel. Nebola to ohnivá strela. Boli to
okuliare. To je zvláštne...
Znova zažmurkal. Nad sebou videl nejasnú tvár Albusa Dumbledora.
„Dobrý deň, Harry,“ prihovoril sa mu Dumbledore.
Harry naňho nechápavo hľadel. Odrazu sa rozpamätal: „Pán profesor!
Ten kameň! Bol to Quirrell! On vzal kameň mudrcov! Pane, rýchlo...“
„Upokoj sa, chlapče, trochu si zaspal dobu,“ prerušil ho Dumbledore.
„Quirrell ten kameň nemá.“
„Ale kto ho potom vzal? Pán profesor, ja...“
„Harry, prosím ťa, upokoj sa, lebo ma madam Pomfreyová vyhodí.“
Harry preglgol a rozhliadol sa okolo seba. Usúdil, že je zrejme v
nemocničnom krídle. Ležal v posteli s bielymi povliečkami a na stolíku pri
posteli sa kopilo toľko sladkostí, že to vyzeralo, akoby niekto vykradol
obchod s cukrovinkami.
„Drobné pozornosti od tvojich priateľov a obdivovateľov,“ žiaril
Dumbledore. „To, čo sa odohralo v podzemných chodbách medzi tebou a
profesorom Quirrellom, je prísne tajné, takže to vie už celá škola.
Predpokladám, že to boli tvoji pritelia, páni Fred a George Weasleyovci, čo
ti sem poslali záchodovú dosku. Bezpochyby si mysleli, že ťa tým
rozveselia. Madam Pomfreyová však bola toho názoru, že je to
nehygienické, a skonfiškovala ju.“
„Ako dlho som tu?“
„Tri dni. Pán Ronald Weasley a slečna Grangerová budú veľmi radi, že
si sa prebral, mali o teba veľké starosti.“
„Ale pane, ten kameň...“
„Teba tuším nič neodradí. Dobre teda, tak ten kameň. Profesorovi
Quirrellovi sa nepodarilo ti ho vziať. Dorazil som práve včas, aby som mu v
tom zabránil, aj keď musím povedať, že si sa držal veľmi statočne.“
„Vy ste tam prišli? Dostali ste Hermioninu sovu?“
„Museli sme sa minúť niekde cestou. Len čo som doletel do Londýna,
pochopil som, že moje miesto je tam, odkiaľ som odišiel. Dorazil som
práve včas, aby som Quirrella od teba odtrhol...“
„Tak to ste boli vy.“
„Bál som sa, že prídem neskoro.“
„To som mal teda šťastie, pretože ten kameň by som už dlhšie
neubránil...“
„Nejde ani tak o kameň, chlapče, ale o teba – úsilie uchrániť ho za
každú cenu ťa takmer stálo život. Chvíľu som si naozaj myslel, že je po
tebe. Čo sa kameňa mudrcov týka, ten už neexistuje.“
„Ako to?“ nechápal Harry. „Ale veď váš priateľ – Nicolas Flamel...“
„Á, takže ty poznáš aj Nicolasa?“ začudoval sa Dumbledore, no zdalo
sa, že ho to naozaj teší. „Tebe tuším naozaj nič neunikne, čo? No, s
Nicolasom sme sa o tom rozprávali a usúdili sme, že tak to bude najlepšie.“
„To však znamená, že on i jeho žena zomrú, nie?“
„Odložili si toľko elixíru, aby mohli zariadiť všetko najpotrebnejšie a
potom, áno, máš pravdu, zomrú.“
Dumbledore sa usmial, keď zbadal údiv na Harryho tvári.
„Si ešte veľmi mladý, preto sa ti to zdá nepochopiteľné, ale pre
Nicolasa a Perenellu je to asi tak, ako keby si šli po veľmi, veľmi dlhom dni
ľahnúť spať. Koniec koncov, pre vyrovnanú myseľ je smrť len ďalším
veľkým dobrodružstvom. Vieš, kameň mudrcov nebol až taká úžasná vec.
Je to niečo podobné, ako keď máš v živote toľko peňazí, koľko len chceš.
To sú asi dve veci, po ktorých ľudia najviac túžia – problém je však v tom,
že ľudia majú schopnosť vyberať si presne tie veci, ktoré im najviac
škodia.“
Harry ležal na posteli a nebol schopný slova. Dumbledore si niečo
pohmkával a usmial sa do stropu.
„Pán profesor?“ ozval sa Harry. „Myslel som si, že... ak ten kameň
zmizol, Vol..., teda, Veď-Viete-Kto...“
„Pokojne mu hovor Voldemort, Harry. Vždy označuj veci ich pravými
menami. Ak máš strach z mena, máš strach aj z veci.“
„Áno, pane. Takže, Voldemort bude pravdepodobne hľadať iné
spôsoby, ako sa vrátiť, však? Zrejme je ešte vždy nažive.“
„Áno, Harry, máš pravdu. Stále je niekde tu, možno sa práve rozhliada
po ďalšom tele, do ktorého by sa nasťahoval... keďže nie je celkom živý,
nemožno ho zabiť. Nechal Quirrella zomrieť – voči svojim prívržencom je
rovnako nemilosrdný ako voči svojim nepriateľom. Tak či onak, Harry, ty si
síce len pozdržal jeho návrat k moci, v budúcnosti je rad na niekom inom,
kto sa nebude báť pustiť do zdanlivo vopred prehratej bitky – ak sa mu
vzoprú ďalší a ďalší, možno sa už nikdy nedostane k moci.“
Harry prikývol, no okamžite sa zarazil, pretože ho pritom hrozne
rozbolela hlava. Potom povedal: „Chcel som vás tiež poprosiť, je tu ešte
niekoľko vecí, o ktorých by som rád vedel pravdu...“
„Pravda...“ vzdychol si Dumbledore. „Pravda je nádherná a krutá
zároveň, preto s ňou treba narábať veľmi opatrne. No nech je, ako chce, na
tvoje otázky odpoviem – pokiaľ nebudem mať naozaj vážny dôvod tak
neurobiť – za čo sa ti vopred ospravedlňujem. Rozhodne však nebudem
klamať.“
„No, viete... Voldemort povedal, že moju mamu zabil preto, lebo sa ma
pokúšala zachrániť. Prečo však Voldemortovi záležalo na tom, aby zabil
mňa prvého?“
Dumbledore si zhlboka vzdychol.
„Žiaľ, hneď na prvú otázku, ktorú si mi položil, ti nemôžem
odpovedať. Nie dnes. Nie teraz. Ale jedného dňa určite... teraz ju radšej
pusť z hlavy, Harry. Keď budeš starší... viem, že to nerád počúvaš... dozvieš
sa to, keď budeš na to pripravený.“
A Harry vedel, že nemá zmysel o tom diskutovať.
„Ale prečo sa ma nemohol Quirrell dotknúť?“
„Tvoja mama zomrela, aby ťa zachránila. Ak existuje na svete niečo,
čomu Voldemort nerozumie, tak je to láska. Neuvedomil si, že láska tvojej
mamy dokáže byť taká mocná, že zanecháva znamenie... Nie je to jazva, ani
nič viditeľné... je to hlboká láska niekoho, kto už síce nežije, no jeho cit nás
bude navždy chrániť. Človek je ním preniknutý. Quirrell, plný nenávisti,
chamtivosti a túžbe po moci sa o svoju dušu delil s Voldemortom, preto sa
ťa nemohol dotknúť. Každý dotyk človeka, poznačeného niečím takým
úžasným, mu spôsoboval muky.“
Dumbledora odrazu zaujal vtáčik na okennom parapete a nechal
Harrymu čas, aby si utrel uplakané oči do prikrývky. Keď znova mohol
hovoriť, spýtal sa: „A neviditeľný plášť – neviete, kto mi ho poslal?“
„Ach – tvoj otec si ho u mňa schoval, tak som si myslel, že sa ti možno
zíde.“ Dumbledorovi zažiarili iskierky v očiach. „Praktická vecička... tvoj
otec ho využíval najmä na to, aby sa prešmykol do kuchyne a ukradol tam
niečo pod zub.“
„A ešte čosi...“
„Tak spusť.“
„Quirrell a Snape...“
„Profesor Snape, Harry...“
„Áno, ten – Quirrell povedal, že ma nenávidí, lebo nenávidel môjho
otca. Je to pravda?“
„No, tá nenávisť bola u nich vzájomná. Asi ako v prípade teba a pána
Malfoya. A potom tvoj otec urobil čosi, čo mu Snape nikdy nevedel
zabudnúť.“
„Čo?“
„Zachránil mu život.“
„Čože?“
„Veru tak...“ povedal Dumbledore zasnene. „Zvláštne, ako ľudia
rozmýšľajú, však? Profesor Snape sa nedokázal vyrovnať s tým, že je
dlžníkom tvojho otca... Osobne si myslím, že ťa počas celého roka chránil
zo všetkých síl práve preto, lebo tým chcel splatiť svoj starý dlh. Teraz
môže opäť v pokoji nenávidieť spomienku na tvojho otca.“
Harry sa pokúšal pochopiť to, no v hlave mu tak hučalo, že s tým
radšej prestal.
„A ešte jedna vec, pane...“
„Naozaj, len jedna?“
„Ako to, že sa kameň dostal zo zrkadla ku mne?“
„Ach, som rád, že sa ma pýtaš práve na toto. Bol to jeden z mojich
lepších nápadov a medzi nami dvoma, to už je čo povedať. Kameň mudrcov
nájde iba ten, kto ho túži nájsť, no nechce ho použiť, tí ostatní sa v zrkadle
uvidia, ako vyrábajú zlato, alebo pijú elixír života. Môj mozog občas
prekvapí aj mňa samého... Tak a teraz už dosť otázok. Navrhujem, aby si sa
pustil do týchto dobrôt. Ach! Fazuľky každej chuti! Keď som bol mladý,
zjedol som jednu, z ktorej som sa skoro pogrcal, a od tých čias som ich
neokúsil – ale jednu by som vari len mohol skúsiť, čo povieš?“
Usmial sa a hodil si do úst žltohnedú fazuľku. Prehltol ju a povedal:
„Smola. Ušný maz.“
Sestrička madam Pomfreyová bola milá pani, no veľmi prísna.
„Len päť minút,“ prosíkal Harry.
„V nijakom prípade.“
„Ale profesora Dumbledora ste pustili...“
„Samozrejme, on je riaditeľ, to je niečo celkom iné. Potrebuješ si
odpočinúť.“
„Ale veď odpočívam, pozrite sa, však ležím. Pekne vás prosím, pani
Pomfreyová...“
„Dobre teda,“ povedala napokon, „ale len päť minút!“
A priviedla Rona s Hermionou.
„Harry!“
Hermiona vyzerala, že sa mu už-už vrhne okolo krku, no našťastie sa
ovládla, lebo tá hlava ho naozaj bolela.
„Ach, Harry, báli sme sa, že zom..., teda Dumbledore sa bál, že...“
„Celá škola o tom hovorí,“ povedal Ron. „Čo sa tam dolu vlastne
stalo?“
Bol to jeden z tých okamihov, keď pravdivý príbeh predčí aj tie
najbláznivejšie výmysly. Harry im všetko vyrozprával: o Quirrellovi, o
zrkadle, o kameni mudrcov, o Voldemortovi. Ron s Hermionou boli veľmi
dobrí poslucháči. Na tých najnapínavejších miestach vždy híkali, a keď im
Harry rozprával, čo mal Quirrell pod turbanom, Hermiona dokonca zvýskla.
„Takže kameň je zničený,“ povedal napokon Ron. „Flamel teda
zomrie.“
„Aj ja som sa tomu čudoval, no Dumbledore si myslí, že... ako to len
povedal? – ,pre vyrovnanú myseľ je smrť iba ďalším dobrodružstvom‘.“
„Vždy som tvrdil, že mu kvapká na karbid,“ povedal Ron, prekvapený,
že jeho idol vraví také čudné veci.
„A ako ste dopadli vy dvaja?“
„No, šťastne sme sa dostali von,“ povedala Hermiona. „Rona som
musela kriesiť – chvíľu to trvalo – potom sme uháňali do sovej voliéry
poslať Dumbledorovi odkaz, no stretli sme sa s ním vo vstupnej hale – o
všetkom už vedel – opýtal sa len: ,Harry šiel za ním, však?‘ a bežal na tretie
poschodie.“
„Podľa teba vedel, že to urobíš?“ opýtal sa Ron. „Poslal ti predsa ten
otcov neviditeľný plášť...“
„Teda!“ rozohnila sa Hermiona, „Ak o tom vedel... to by hádam... to je
však hrozné... mohlo byť pokojne po tebe.“
„Ale nie je,“ povedal Harry zamyslene. „Zvláštny človek, ten
Dumbledore. Asi mi chcel dať príležitosť. Nazdávam sa, že vie o všetkom,
čo sa tu deje. Podľa mňa dobre vedel, čo zamýšľame, no namiesto toho, aby
nám v tom zabránil, naučil nás všetko, čo sa nám mohlo zísť. Nie náhodou
ma nechal, aby som prišiel na to, ako funguje to zrkadlo. Zrejme bol
presvedčený, že iba ja mám právo stretnúť sa zoči-voči s Voldemortom, keď
som ho už raz...“
„Tomu Dumbledorovi vážne kvapká na karbid,“ povedal Ron hrdo.
„Počuj, dúfam, že budeš na záverečný večierok fit. Všetky body má, ako
inak, Slizolin – posledný metlobalový zápas si prespal a keďže si tam nebol,
Bystrohlav nás totálne prevalcoval – ale jedlo bude určite skvelé.“
V tej chvíli vtrhla dnu madam Pomfreyová.
„Ste tu už takmer pätnásť minút. VON!“ prikázala rázne.
Harry tvrdo zaspal, a keď sa ráno zobudil, cítil sa už oveľa lepšie.
„Chcel by som ísť na ten večierok,“ povedal pani Pomfreyovej, ktorá
mu práve upratovala na stolíku škatuľky so sladkosťami. „Môžem, však?“
„Profesor Dumbledore mi kázal, aby som ťa pustila,“ povedala
posmešne, akoby chcela dať najavo, že profesor Dumbledore si zrejme
neuvedomuje, aké nebezpečenstvá môžu na človeka na takej oslave číhať.
„A máš tu zase návštevu.“
„Fajn,“ potešil sa Harry. „A kto to je?“
V tej chvíli sa už Hagrid pokúšal prepchať cez dvere. A ako zvyčajne,
keď niekam prišiel, vyzeral taký obrovský, až ste nadobudli pocit, že by
sem mal mať vstup zakázaný. Posadil sa k Harrymu, pozrel sa naňho a z očí
mu vyhŕkli slzy.
„Je – to – všetko – moja – chyba!“ vzlykal a dlaňami si zakrýval tvár.
„Ja som tomu oplanovi povedal, ako sa dostane cez Chlpáčika! Ja som mu
to vykrákal! To bolo to jediné, čo nevedel a ja som mu to povedal! Mohol
ťa zahubiť! Všetko kvôli dračiemu vajcu! Už nikdy nebudem piť! Mali by
ma vyraziť a nechať do smrti žiť s muklami!“
„Hagrid!“ okríkol ho Harry, ktorý sa už nemohol dlhšie pozerať, ako
Hagrida zmárajú výčitky svedomia a žiaľ a do brady mu stekajú potoky sĺz.
„Aj tak by sa to nejako dozvedel. Keby si mu to nepovedal, určite by si to
zistil.“
„Mohlo byť po tebe!“ ručal Hagrid. „A nehovor jeho meno!“
„VOLDEMORT!“ skríkol Harry z plných pľúc a Hagrida to tak
šokovalo, že razom prestal nariekať. „Stretol som sa s ním zoči-voči a
budem mu vravieť Voldemort. No tak, Hagrid, nebuď smutný, kameň sme
pred ním uchránili, už neexistuje, nemôže ho zneužiť. Daj si čokoládovú
žabku, mám ich tu celú kopu...“
Hagrid si utrel chrbtom ruky nos a povedal: „Šmária, skoro som
zabudol. Mám pre teba darček.“
„Dúfam, že nie chlebíček s lasičím mäsom?“ opýtal sa Harry
vystrašene a Hagrid sa konečne zasmial.
„Čoby. Dumbledore mi dal včera voľno, aby som to zariadil. A to ma
mohol, namojdušu, aj vyraziť – skrátka, toto som ti doniesol...“
Vyzeralo to ako nejaká vzácna kniha v koženom obale. Harry ju
zvedavo otvoril. Boli v nej čarodejnícke fotografie. Z každej strany sa
naňho usmievala jeho mama a otec.
„Poslal som sovy všetkým, čo chodili s vašimi do školy a poprosil ich
o fotky... vedel som, že nemáš žiadnu... páčia sa ti?“
Harry od dojatia nevládal vôbec hovoriť a Hagrid to pochopil.
Harry v ten večer zišiel dolu na slávnostnú hostinu sám, nik mu
nemusel pomáhať. Trochu ho zdržala madam Pomfreyová, ktorá okolo neho
obiehala ako družica a naliehala, že ho musí ešte raz prezrieť, takže keď
vošiel do Veľkej siene, bola už plná. Bola vyzdobená zeleno-striebornými
farbami Slizolinu, pretože Slizolin po siedmy raz za sebou vyhral školský
pohár. Na veľkej stene za Profesorským stolom visel obrovský transparent
so slizolinským hadom.
Keď vošiel Harry, nastalo hrobové ticho, vzápätí však prepukla búrlivá
vrava. Harry vkĺzol na stoličku medzi Rona a Hermionu pri
chrabromilskom stole a pokúšal sa nevšímať si skutočnosť, že všetci stáli a
upierali zrak naňho.
Ešte šťastie, že o malú chvíľku vošiel Dumbledore. Vrava okamžite
utíchla.
„Ďalší rok za nami,“ povedal Dumbledore radostne. „A skôr ako sa
pustíme do všetkých tých lahôdok, dovoľte, aby som vás unúval svojimi
stareckými rečami. To bol ale rok, to vám poviem! Dúfam, že vaše hlavičky
sú aspoň o trochu plnšie, ako boli... máte celé leto na to, aby ste si ich do
začiatku nového školského roka zase peknekrásne vyprázdnili...
A teraz je už načase, aby sme pristúpili k odovzdávaniu školského
pohára. Bodové hodnotenie je nasledovné: na štvrtom mieste Chrabromil s
tristodvanástimi bodmi; na treťom Bifľomor s tristopäťdesiatimi dvoma;
Bystrohlav
má
štyristodvadsaťšesť
bodov
a
Slizolin
štyristosedemdesiatdva.“
Od slizolinského stola sa ozval nadšený potlesk a burácanie. Harry
zazrel Draca Malfoya, ako búcha čašou do stola. Bolo mu z toho pohľadu
nanič.
„Áno, áno, výborne, Slizolin,“ povedal Dumbledore. „Do úvahy však
musíme vziať aj udalosti posledných dní.“
Všetci v miestnosti stíchli. Študentom Slizolinu zamrzol trochu úsmev
na tvári.
„Hmm,“ odkašlal si Dumbledore. „Dodatočne musím rozdeliť ešte
niekoľko bodov. Takže. Áno...
Ako prvému – pánu Ronovi Weasleymu...“
Ron očervenel. Vyzeral ako reďkovka, ktorá dostala silný úpal.
„... za najlepšie odobratý šachový turnaj na Rokforte za posledných
niekoľko rokov udeľujem Chrabromilu päťdesiat bodov.“
Nadšenie Chrabromilu vystúpilo takmer po začarovaný strop, zdalo sa,
že hviezdy nad ich hlavami sa zachveli. Bolo počuť, ako Percy vraví
ostatným prefektom: „To je môj brat, viete. Môj najmladší brat. Dokázal si
poradiť s figúrkami na obrovskej šachovnici profesorky McGonagallovej.“
Opäť zavládlo ticho.
„Po druhé – slečne Hermione Grangerovej... za to, že zoči-voči
plameňom zachovala chladnú hlavu, dávam Chrabromilu päťdesiat bodov.“
Hermiona si schovala tvár do dlaní. Harry ju vážne upodozrieval, že
plače. Žiaci pri chrabromilskom stole boli celí bez seba – ani sa nenazdali a
mali o sto bodov viac.
„Po tretie – pánu Harrymu Potterovi...“ Dumbledore sa na chvíľu
odmlčal. V miestnosti panovalo hrobové ticho. „... za pevné nervy a
neuveriteľnú odvahu, čo preukázal, udeľujem Charbromilu šesťdesiat
bodov.“
V sále prepukol ohlušujúci hurhaj. Tí, čo dokázali z plných pľúc revať
a zároveň i počítať, vedeli, že Chrabromil má teraz štyristosedmdesiatdva
bodov – navlas rovnako ako Slizolin. O školský pohár sa teda delili. Prečo
len nedal Dumbledore Chrabromilu aspoň o jeden bod viac?
Dumbledore zdvihol ruku. Vrava opäť utíchla.
„Sú rôzne druhy odvahy,“ povedal Dumbledore a usmial sa. „Vzoprieť
sa nepriateľovi, to si vyžaduje veľkú dávku statočnosti, no rovnako statočný
musí byť ten, kto sa postaví svojim priateľom. Preto udeľujem desať bodov
Nevillovi Longbottomovi.“
Keby niekto v tej chvíli stál pre dverami Veľkej siene, asi by si myslel,
že tam práve vybuchla bomba, taký hrozný kravál sa ozýval od
chrabromilského stola. Harry, Ron a Hermiona sa postavili a tlieskali, zatiaľ
čo Neville, celý biely a v šoku, zmizol pod kopou spolužiakov, ktorí ho
ostošesť objímali. Doteraz sa mu nepodarilo získať pre Chrabromil ani
jediný bod... Harry výskal od radosti a pritom štuchol Rona do rebier a
ukázal na Malfoya, ktorý tam stál meravo ako socha a tváril sa zhrozene,
akoby ho niekto uriekol pomocou zaklínadla Absolútne znecitlivenie.
„Čo znamená,“ Dumbledore musel prekrikovať búrlivý potlesk, lebo aj
študenti Bystrohlavu a Bifľomoru sa radovali z pádu Slizolinu, „že musíme
trochu zmeniť výzdobu.“
Tleskol. V okamihu sa zelené závesy zmenili na šarlátovočervené a zo
striebra bolo razom zlato; obrovský slizolinský had zmizol a jeho miesto
zaujal mohutný chrabromilský lev. Snape podával ruku profesorke
McGonagallovej a na tvári mal silený úsmev. Kútikom oka zachytil
Harryho pohľad a ten hneď pochopil, že Snapove pocity voči nemu sa ani o
chlp nezmenili. Harryho to však netrápilo. Mal pocit, že na budúci rok sa
všetko vráti do normálnych koľají, teda aspoň natoľko, nakoľko je to na
Rokforte možné.
Harry práve zažíval svoj najkrajší deň v živote, bol to úžasný pocit,
lepší ako vyhrať metlobal, dostať vianočné darčeky, skoliť horského trola...
tento večer si určite navždy zapamätá.
Harry takmer zabudol, že sa majú vyhlasovať tiež výsledky skúšok, no
Dumbledore ich aj napriek tomu vyhlásil. Aké bolo ich prekvapenie, keď sa
dozvedeli, že dostali celkom dobré známky. Hermiona, ako inak, mala
najlepšie hodnotenie zo všetkých prvákov. Neville prešiel s odretými ušami,
ale predsa, dobrá známka z herbológie sa vyrovnala s veľmi slabou z
elixírov. Dúfali, že Goyla, ktorý bol rovnako tupý ako zákerný, vyhodia, no,
žiaľ, nestalo sa tak. Bola to hanba, ale ako povedal Ron, človek nemôže
mať v živote všetko.
A odrazu boli ich skrine prázdne a kufre plné, Nevillova ropucha sa
našla v kúte na záchodoch; študenti dostali lístočky s upozornením, že
počas prázdnin nesmú čarovať („vždy tajne dúfam, že nám to zabudnú
dať,“ povedal Fred Weasley smutne); prišiel Hagrid, aby ich odviedol k
flotile člnov, ktorá ich dopravila na druhú stranu jazera; nastúpili na
rokfortský expres; rozprávali sa a smiali a krajina vôkol nich bola čoraz
zelenšia a upravenejšia; keď uháňali popri muklovských mestečkách, kŕmili
sa fazuľkami každej chuti; vyzliekli si čarodejnícke habity, obliekli si bundy
a kabáty; a dorazili na stanicu King's Cross na nástupište deväť a tri štvrte.
Chvíľu im trvalo, kým všetci vystúpili. Pri turnikete stál starý
zošúverený sprievodca, ktorý ich púšťal cez bránku po dvoch alebo po
troch, pretože keby sa z murovanej steny vyvalili všetci naraz, bolo by to
muklom určite čudné.
„Musíte k nám na pár dní prísť,“ povedal Ron, „obaja – pošlem vám
sovu.“
„Veľká vďaka,“ povedal Harry, „ešte že sa mám na čo tešiť.“
Študenti, smerujúci k bráne, ktorá viedla späť do sveta muklov, do nich
strkali. Niektorí na nich volali:
„Ahoj, Harry!“
„Maj sa, Potter!“
„Stále slávny,“ uškrnul sa naňho Ron.
Harry, Ron a Hermiona prešli spoločne do staničnej haly.
„Aha, mami, pozri, tam je!“
Bola to Ginny Weasleyová, Ronova mladšia sestra, no neukazovala na
Rona.
„Harry Potter!“ zapišťala. „Pozri sa, mami! Vidím ho...“
„Buď tichšie, Ginny, a neukazuj prstom, nepatrí sa to.“
Pani Weasleyová sa na nich usmiala.
„Tak čo, mali ste ťažký rok?“ spýtala sa.
„Dosť,“ odvetil Harry. „Ďakujem za fondán i za pulóver, pani
Weasleyová.“
„Ach, nemáš za čo, zlatko.“
„Tak čo, ideme?“
To bol strýko Vernon, ružolíci a fúzatý ako vždy, škaredo zazeral na
Harryho, ktorý niesol v klietke sovu na železničnej stanici plnej
obyčajných, normálnych ľudí. Za ním stála teta Petunia a Dudley, ktorý sa
roztriasol, len čo Harryho zazrel.
„Vy ste určite Harryho príbuzní!“ zvolala pani Weasleyová.
„Dá sa to aj tak povedať,“ poznamenal stroho strýko Vernon. „Pohni
sa, nemienim tu tvrdnúť celý deň.“ A odkráčal.
Harry si ešte vymenil pár slov s Ronom a Hermionou.
„Uvidíme sa na jeseň.“
„Dúfam, že budeš mať... pekné prázdniny,“ povedala Hermiona a
rozpačito pozerala za strýkom Vernonom, úplne zhrozená, ako môže byť
niekto taký nepríjemný.
„Aj ja dúfam,“ povedal Harry a všetkých prekvapilo, že sa pritom
usmieva. „Oni nevedia, že doma nesmieme čarovať. Toto leto zažijem s
Dudleym kopec zábavy...“
Спасибо, что скачали книгу в бесплатной электронной библиотеке
Royallib.com
Оставить отзыв о книге
Все книги автора