UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH FILOZOFICKÁ FAKULTA Katedra filozofie Po stopách Aristotelovho Boha (Semestrálna práca) Mgr. Marko Marciano Predmet: Aristoteles: Metafyzika Vyučujúci: Mgr. Martin Škára, PhD. Forma štúdia: denná Akademický rok: 2022/2023 Ročník: prvý Študijná skupina: 1Fib Obsah Úvod................................................................................................................... 3. 1. Literatúra.......................................................................................................4. 1.2 Aristotelova interpretácia.......................................................................... 4. 2. δῠ́νᾰμῐς, ἐντελέχειᾰ a iné bolehlavy..............................................................5. 3. Aristotelov Boh...............................................................................................6. 4. Kritika.............................................................................................................7. Záver................................................................................................................... 8. Použitá literatúra............................................................................................... 9. 2 Úvod V mojej semestrálnej práci sa budem snažiť vyložiť myšlienku Aristotelovho Boha. Aby som čitateľovi mohol ukázať, prečo Aristotelovho Boha považujem za Aristotelovo najväčšie zlyhanie, tak sa posnažím najprv o interpretáciu niektorých z Aristotelových pojmov. Termíny, ktoré vo svojej Metafyzike používa sú miestami skutočným orieškom a myslím si, že bez ich bližšieho vysvetlenia nie je možné nazrieť hlbšieho do jeho Metafyziky. Na začiatku práce poukážem aj na dôležitosť správne zvolených prameňov a prečo si myslím, že kvalitné zdroje hrajú kľúčovú pozíciu v interpretácií. 3 1. Literatúra Predtým, než začnem s interpretáciou niektorých Aristotelovských pojmov, chcem poukázať na dôraz správneho výberu literatúry. Predstavte si, že chcete analyzovať a interpretovať pojem, ktorý ale niekto pred vami preložil nesprávne. Čo potom s tým? Človek zlyháva ešte skôr, než vôbec začne. Rozhodol som sa pracovať prevažne s dielom Aristotle’s Metaphysics by W. D. Ross, Oxford a Aristotelés a Metafyzika od Antonína Kříža. V oboch dielach považujem za veľkú výhodu, že autori používajú pôvodné Aristotelove pojmy v starogréčtine, takže aj keby sa objavil čitateľ, ktorému niektorý z pojmov v slovenskom jazyku nie je jasný, stále sa môže oprieť o pôvodné slovo. Na okraj musím zmieniť aj to, že som pracoval aj s Antológiou z diel filozofov: Od Aristotela po Plotina od Jaroslava Martinku. Knihu som použil len ako pomôcku pri porovnaní komplexnejších anglických a českých verzií prekladov Aristotelovho textu. Aby som obhájil svoj dôraz na správne použitú literatúru a zároveň to aj prepojil s Aristotelovov metafyzikou, tak použijem názor známeho predstaviteľa postmodernej filozofie, francúzskeho filozofa Jacques Derrida, ktorý hovorí, že Aristotelova metafyzika vychádza z gréčtiny, resp. z gréckej gramatiky1. Poukazuje na to, že je derivátom gréckej gramatiky. Jacques Derrida sa na to pozerá, ako na lingvistický determinizmus a lingvistický relativizmus. Myslí si, že jazyk determinuje a stavia akési metaforické mantinely v našom chápaní a porozumení metafyziky a každý jazyk má svoju ontológiu resp. svoju vlastnú metafyziku. Rozsah mojej práce mi nedovolí rozoberať aj tento zaujímavý postoj lingvistického determinizmu, ale rozhodne chcem poukázať na dôležitosť jazyka resp. v tomto prípade, dôležitosť správneho prekladu. Štruktúra jazyka do značnej formy určite odráža štruktúru sveta. Evolúcia jazyka prebiehala v interakcii s naším, ľudským svetom. Pod slovným spojením „ľudský svet“ mám na mysli svet na Zemi, v ktorom my ľudia pôsobíme. Náš jazyk sa rozhodne nevyvíjal v interakcii so svetom čiernej hmoty, svetom astronomických intergalaxií a čiernych dier, ale ani sa nevyvíjal s mikrosvetom. Svetom kvarkov, elektrónov a atómov. Jazyk sa vyvíjal v ľudskom svete, čiže v tom, v ktorom denne pôsobíme v našom veľkostnom merítku. Vo svete stromov, kameňov, ľudí, zvierat a pod. Aj keď úplne nemôžem súhlasiť s názorom, ktorý zastáva Jacques Derrida a myslím si, že je trošku prehnané hovoriť o úplnom lingvistickom determinizme, tak na druhej strane súhlasím s tým, že jazyk evolučne určite niečo odráža zo sveta a z jeho pravidiel, ale len čiastočne. Odráža len ten náš vyššie spomenutý „ľudský svet“. 1.2 Aristotelova interpretácia Aristotelovu metafyziku by sme mohli označiť ako za určité princípy bytia. Keď ale do nej nazrieme, tak po chvíli čítania si uvedomíme, že Aristoteles používa veľmi špecifický žargón a zistíme, že obyčajný výkladový slovník rozhodne nebude stačiť. Mnoho ľudí, prevažne študentov zastáva názor, že Aristotelova Metafyzika sa číta omnoho ťažšie, než napríklad dialógy jeho učiteľa – Platóna. Ja osobne s týmto názorom súhlasím, ale prečo je to vlastne tak? Aj keď sa hovorí, že Aristoteles skutočne písal na svojich začiatkoch v dialógoch podobne ako jeho mentor, tak to netrvalo príliš dlho a čoskoro si vyvinul svoj vlastný, špecifický spôsob ako filozofiu vykresľoval. Ponúka nám rôzne filozofické termíny, ktoré si môžeme všimnúť, že sú oveľa sofistikovanejšie a oveľa technickejšie ako tie Platónove. 1 I. E. HARVEY.: Derrida and the Concept of Metaphysics, Research in Phenomenology, Vol. 13 (1983), s. 19. 4 V Knihe Δ („Kniha Δ vznikla podľa Jaegera ako samostatný spis. Nemá totižto v Metafyzike žiadne vnútorné prepojenie na ostatné knihy. Cudzorodou zložkou zbierky ale nie je.“)2 nám síce Aristoteles ponúka svoj výkladový, filozofický slovník, no miestami jeho definície vyvolávajú viac otázok než odpovedí. Pokúsim sa teraz vyložiť niekoľko z nich. 2. δῠ́νᾰμῐς, ἐντελέχειᾰ a iné bolehlavy Začnem s dvoma pojmami, ktorých porozumenie považujem za kľúčové pri čítaní Aristotelovej Metafyziky. Skutočnosť (entelecheia - ἐντελέχειᾰ)3 a potencionalita (dunamis δῠ́νᾰμῐς). Pre Aristotela sú ἐντελέχειᾰ a δῠ́νᾰμῐς princípmi, ktoré sa zmiešavajú a definujú tento svet. Všetko vo svete je zmiešaním týchto dvoch princípov. Ja ako človek za počítačom, počítač, stolička na ktorej sedím, človek, ktorý túto prácu práve číta a všetko ostatné v tomto svete, reprezentuje zmesi týchto dvoch princípov v rôznych pomeroch. „Předne promluvíme o možnosti ve vlastním smyslu, i když nepřichází v úvahu pro to, co nyní zamýšlíme. Neboť možnost a skutečnosť přesahují to, o čem se mluví jenom z hlediska pohybu (kinésis).4 A. Kříž v preklade používa slovo možnost. Toto slovo je ekvivalentom slova potencionalita, ktoré som vyššie v práci spomenul. Aristoteles vraví, že ἐντελέχειᾰ a δῠ́νᾰμῐς môžu presahovať fyzický pohyb. Pohybom sa zaoberá vo Fyzike, kde sa tieto pojmy tiež nachádzajú, ale musíme sa pokúsiť na nich nazerať teraz z metafyzického pohľadu. Metafyzika nenazerá na veci ako na pohybujúce sa, ale ako na súce. Takže jej údel je skúmať potencionalitu a skutočnosť v duchovných veciach. „Je rozum v možnosti a rozum ve skutečnosti. Ale je žádoucí zkoumat možnost a skutečnost nejprve ve smyslové oblasti, poněvadž naše poznání vychází od smyslú. Ale smyslová oblast spadá vjedno s oblastí pohybovanou“.5 Pojem ἐντελέχειᾰ ale nestačí len preložiť ako skutočnosť. Dokonca by som povedal, že ἐντελέχειᾰ je len jeden z aspektov skutočnosti. U Aristotela ἐντελέχειᾰ je výsledok, to je už uskutočnenie samotné. Aby táto definícia aj dávala čitateľovi nejaký zmysel, pozrime sa na to pomocou príkladu. Aby mohlo niečo byť uskutočnené, tak mu musí niečo predchádzať. Preto to musíme prepojiť s ďalšími pojmami, ktoré Aristoteles pri opise metafyziky používa a tými sú látka (hylé) a forma (morfé) alebo dokonalosť / dokonalá forma. Pod formou chápme druh veci v našom čase, v našom priestore (okno, strom, človek, pero) Aristoteles nepopiera Platónove slová, keď Platón vraví, že svet Ideí existuje, ale Aristoteles hovorí, že svet ideí je súčasťou nášho sveta a nie ako si myslí Platón, že sa nachádza mimo sveta. Podľa Aristotela sú idei formami a sú vo svete. Sú to formy, ktoré sú spojené s látkou. Forma, ako konkrétna morfé vytvorí toto tu (to de ti). Látka, ktorá už má nejakú formu, je už zbavená niektorých potencionalít. Už ich nemá všetky tak, ako ich mala na začiatku. Napríklad z malty už vodu znova nedostaneme, no môžeme z nej vytvoriť resp. ju použiť na niečo iné, na niečo nové ( napr. ako omietkovú hmotu). Čiže už je sformovaná, už nie je materia prima / hylé prima, ktorá má na svojom začiatku nekonečno potencionalít. Na jednej strane stojí potencia, možnosť a na tej druhej actus, čin, uskutočnenie (energea, entelecheia). Uskutočnenie znamená, ak my realizujeme niektoré potencie tej látky (hylé), tým, že do nej vložíme morfé resp. ten tvar, tú formu. Slovo energea označuje energizujúcu činnosť, to uskutočnenie možností. Entelecheia, ako už bolo spomenuté, je výsledok, je to uskutočnenie ŠKÁRA, M.: Aristoteles, štruktúra textu Metafyziky, prezentácia, s. 9 https://plato.stanford.edu/entries/aristotle-metaphysics/#ActuPote, kap. 12. 4 ARISTOTELES: Metafyzika, 1046a. 5 KŘÍŽ, A.: Aristoteles: Metafyzika, Rezek, Praha 2021, s. 432 2 3 5 samotné. Na základe tohto výkladu môžeme aj spomenúť, že formy neexistujú pred vecami (ante rés) ale vo veciach samotných (in rés). A to, čo tento druh veci (formy) individualizuje, je práve ten kus hmoty, ktorý je časopriestorovo lokalizovaný. Na druhej strane, pojem δῠ́νᾰμῐς, opäť by sme mohli označiť, ako akýsi súbor aspektov, resp. termínov, ktoré tento pojem vystihujú, že sa jedná o akýsi kontrast aspektov pojmu ἐντελέχειᾰ. Čiže s pojmom skutočnosti sme spájali pojem entelecheia a s pojmom potencionality budeme spájať termín dunamis. Namiesto dokonalosti tu budeme hovoriť o nedokonalosti. Namiesto uskutočnenia kontrastom v tomto prípade bude neúplne uskutočnenie (akási neúplnosť). Na začiatku sme poznamenali, že Aristoteles pozerá na celý svet ako na akúsi zmes skutočností a potencionalít a, že túto zmes môžeme nájsť v každej jednej veci vo svete. Môžeme ju nájsť všade, až na jednu veľmi dôležitú výnimku, ktorú označuje – Boh. 3. Aristotelov Boh Keď sme si už spoločne prešli určitým utrpením, ktoré sprevádza Aristotelov žargón, tak teraz môžeme popísať, aký vlastne je Aristotelov Boh. Na úvod tejto kapitoly upozorním na dôležitosť, ktorú spomína aj Will Durant, že Aristotelovho Boha si nemáme predstavovať ako Boha kresťanského, alebo akéhokoľvek iného antropomorfizovaného Boha.6 Jedná sa skôr o božskú myšlienku, ktorú označujeme ako Aristotelov Boh. U Aristotela je jeho Boh čistá skutočnosť, žiadna potencionalita. Na druhom konci spektra, ak by sme povedali, že ak by existovala čistá potencionalita, potom nemôže existovať žiadna skutočnosť, teda neexistuje nič. Takže na jednej strane máme Boha, na druhej strane nemáme nič. Niečo, čo je potenciálne čímkoľvek, ale v skutočnosti nie je ničím, nie je predsa ničím. Preto si myslím, že Aristoteles v momente keď vytvoril túto božskú myšlienku tak zlyháva a to v zmysle výmyslu jednoduchej odpovede na komplexný problém. Aj keď Aristoteles nám vraví, že „prázdno“ (Demokritove) neexistuje7, tak myslím si, že svojím zobrazením Boha nám hovorí presný opak. Predtým, než predstavím dôvod vzniku Aristotelovho Boha, za zmienku stoja aj Parmenidove slová (Aristoteles ich dobre poznal), ktoré poukazujú na to, že nebytie resp. nič nemôže existovať. „jedna cesta, že jest a že vúbec nebytí není, dráha to přesvědčení, neb ono provází pravdu: druhá pak cesta, že není a že je nebytí nutné. O této cestě ti říkám, že nelze ji nikterak poznat, neboť nejsoucí ani bys nepoznal – není to možno - , ani je nevyslovil, vždyť myslit a býti je totéž.“8 Samozrejme, všetci by sme Parmenidove slová vedeli jednoducho vyvrátiť myšlienkou nadprirodzenej entity. Ja to nepovažujem za funkčný typ argumentu, predovšetkým preto, lebo to presviedča len tú skupinu ľudí, ktorá sa stotožňuje s vierou a s presvedčením, na ktorom je argument postavený. Nerozumiem, prečo génius ako Aristoteles v časoch keď bol vlastnou mysľou zahnaný do kúta si na pomoc zavolal absurdnú ideu božskej myšlienky a ani to asi nikdy úplne nepochopím. Niekto by mohol namietať, že je to preto, že mýtus ešte stále existoval aj v časoch antického grécka, no už u predsokratovcov môžeme pozorovať rôzne náznaky argumentov, ktoré vyvracali božskú existenciu. Navyše Aristotelovi nemožno odoprieť, že skutočne formoval celé západné dejiny po jeho smrti z hľadiska filozofického, aj toho vedeckého. Tak prečo práve Boh? Pozrime sa spolu na problém pohybu, ktorý ho k tomu viedol. 6 DURANT, W.: The Story of Philosophy, POCKET BOOKS, in New York, september 2006, s. 91 Tamže, s. 83 8 [Zl. B 2 a 3 z Prokla, Klementa aj.] 7 6 Aristoteles rieši otázku prvotného pohybu. Nepripúšťa možnosť, že by bol pohyb na počiatku rovnako ako hmota.9 Hmota môže by večná, jedná sa o nekonečné možností budúcich foriem, ale láme si hlavu s tým, že kde a ako začal resp. čo spustilo celý ten rozsiahli proces pohybu a tvarovania, ktorý nakoniec celý vesmír zaplnil nekonečnosťou tvarov?10 Aristoteles si je istý, že zdroj pohybu existuje a tu prichádza so svojou „geniálnou“ myšlienkou, pomocou ktorej prestrihne nekonečnú reťaz. (Aristoteles sa pravdepodobne snažil nájsť prvotný pohyb spôsobom podobným Decartovi. Rovnako ako Descartes hľadal prvotnú, nespochybniteľnú myšlienku, tak Aristoteles sa snažil pôvodne nájsť prvý, nespochybniteľný pohyb popr. impulz). Podľa Aristotela musíme počítať s prvým hýbateľom (primum mobile motum), ktorý musí byť nehmotný, nedeliteľný, bez priestoru, bez pohlavia, neovplyvniteľný, nemenný, dokonalý a večný. Boh svet netvorí, ale ním hýbe. Nie však ako mechanická sila, ale ako všadeprítomný motív všetkých pochodov, ktoré na svete prebiehajú. Boh je finálnou príčinou v prírode, hnacou silou, zmyslom vecí a formou sveta a zároveň princípom jeho funkcie.11 4. Kritika Nemyslím si, že vyššie spomenutý postup, ktorým Aristoteles riešil otázku prvotného pohybu si vyžaduje ešte nejaký protiargument. Je to jeden z hlavných dôvod, prečo sa o Metafyziku nezaujímam. Nepovažujem za stratu času čítať metafyziku. Nepochybne mala obrovský vplyv na celé tvarovanie dejín (pozn. Aristoteles bol obľúbencom Tomáša Akvinského, ktorý zohral kľúčovú rolu vo svete kresťanstva (Ježiš, honorable mention). No myslím si, že je stratou času viesť akúkoľvek argumentačnú debatu spojenú s metafyzikou. Spomeniem len, že je určite dôležitá interpretácia metafyziky v zmysle odkazu pre svet a, že všetci, ktorí sa na interpretácií podieľajú, nesú istú váhu zodpovednosti. 9 DURANT, W.: The Story of Philosophy, POCKET BOOKS, in New York, september 2006, s. 91 Tamže 11 Tamže 10 7 Záver Verím, že sa mi podarilo naplniť všetky podmienky, ktoré som na začiatku práce stanovil a, že som čitateľovi aspoň z časti priblížil Aristotelov žargón a predstavil myšlienku Aristotelovho Boha. Na záver chcem uviesť na pravú mieru to, že Aristotela stále považujem za kľúčovú postavu, ktorá formovala aj prostredníctvom Sokrata a Platóna svet v ktorom žijeme dnes. Dúfam, že z mojej práce je jasné, že kritizujem len jeho metafyzický postoj k fyzikálnemu problému a nijako neznevažujem jeho prácu, ktorou prispel dejinám ľudstva. Aristoteles je skutočne génius, vďaka ktorému má dnešná veda a hlavne svet fyziky a techniky taký úspech aký jej právom náleží. Je mnoho príkladov, ktoré môžem uviesť v prospech tohto tvrdenia, no zvolím ten, ktorý považujem za najsympatickejší. „Už v roku 340 p.n.l grécky filozof Aristoteles vo svojej knihe Na nebi uviedol dva dobré argumenty v prospech toho, aby sme uverili, že Zem je skôr okrúhla guľa než plochá doska. Po prvé, uvedomil si, že zatmenie Mesiaca zapríčiňuje Zem, ktorá sa dostáva medzi Slnko a Mesiac. Tieň Zeme na Mesiaci je vždy okrúhly, čo môže byť pravdou len vtedy, ak je Zem guľatá. Ak by bola Zem plochým diskom, tieň by bol predlžený a eliptický, pokiaľ by zatmenie vznikalo nielen vtedy, keď sa Slnko nachádza priamo pod stredom disku. Po druhé, Gréci zistili počas svojich ciest, že pri pozorovaní z Juhu sa Polárka zjavuje nižšie na oblohe, než keď ju pozorujú zo severnejších oblastí. Z rozdielu v zdanlivej polohe Polárky v Egypte a Grécku Aristoteles dokonca odhadol, že obvod zemegule je 400 000 štádií.“12 Ak si uvedomíme, že ešte dnes v 21. storočí existuje skupina ľudí v počte takmer 1 000 000 členov, ktorí veria, že Zem je plochá doska, tak to považujem za vtipnú situáciu. Zastávam dokonca názor, že Aristoteles v spolupráci s Alexandrom Veľkým vytvorili prvý „grant“ aký kedy v našich dejinách existoval, ktorý slúžil na rozšírenie vedy a vedeckých poznatkov. Podľa niektorých zdrojov bolo nápadom Aristotela, aby Alexander vyslal nákladnú výpravu k preskúmaniu prameňov Nílu a príčin jeho pravidelných rozvodňovaní. Práce typu zozbieranie 158 politických zákonov, ktoré boli pre Aristotela spracované si vyžadovali podľa všetkého celú armádu pomocníkov a sekretárov. V súčasnej dobe sa to dá vyčísliť na hodnotu 4,000,000$.13 12 13 HAWKING, S.: Ilustrovaná Stručná História času, SLOVART, Bratislava 2010, s. 9 DURANT, W.: The Story of Philosophy, POCKET BOOKS, in New York, september 2006, s. 69 8 Použitá literatúra ARISTOTELES, Metafyzika, REZEK, Praha 2021 ARISTOTELES, Metaphysics, OXFORD, 1975 DURANT, W.: The Story of Philosophy, POCKET BOOKS, New York, september 2006 HARVEY, I.E.: Derrida and the Concept of Metaphysics, BRILL, vol. 13, 1983 HAWKING, S.: Ilustrovaná Stručná História Času, SLOVART, Bratislava, 2010 MARTINKA, J.: Od Aristotela po Plotina, Antológia z diel filozofov, IRIS, Bratislava, 2006 ŠKÁRA, M.: Aristoteles, štruktúra textu Metafyziky, Košice Zlomky Předsokratovských myslitelú, filosofická knihovna, 1962 https://plato.stanford.edu/entries/aristotle-metaphysics/#ActuPote 9