UNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH FILOZOFICKÁ FAKULTA Katedra filozofie Dejiny filozofie I. Od Mileťanov po Eleatov Mgr. Marko Marciano Predmet: Dejiny filozofie 1 Vyučujúci: Mgr. Martin Škára, PhD. Forma štúdia: denná Akademický rok: 2022/2023 Ročník: prvý Študijná skupina: 1Fib Obsah Úvod.................................................................................................................... 2. 1. Milétska škola a prví ničitelia mýtov............................................................3. 1.1 Thalés ( 624 – 547 )...........................................................................3. 1.2 Anaximandros ( 610 - 546 )..............................................................3. 1.3 Anaximenés ( 585 – 525 )..................................................................4. 2. Pythagorovci a sila čísel..................................................................................4. 3. Herakleitos – skoteinos (540-475)...................................................................4. 4. „Stáť! Nehýbať sa!“ - Eleatský postulát.......................................................5. 4.1 Xenofanés (565 – 473)........................................................................5. 4.2 Parmenides – filozof rapsód (540 – 470)..........................................6. 4.3 Zenonové apórie.................................................................................6. Záver.....................................................................................................................8. Použitá literatúra.................................................................................................9. 1 Úvod Túto semestrálnu prácu som spracoval vo forme chronologického súhrnu mojich poznatkov, ktoré som počas semestra nadobudol o filozofických školách Mileťanov a Eleatov a filozofii Pythagorovcov a Herakleita. Práca mi poslúžila ako rekapitulácia informácií, pochopenie tém, ktorým som doposiaľ úplne nerozumel a ako príprava na skúšku z Dejín Filozofie. Pracoval som prevažne so zlomkami predsokratovských filozofov, ktoré sa zachovali, keďže ich považujem za najlepší možný dostupný zdroj, prostredníctvom ktorého možno najlepšie nahliadnuť do čias antického grécka. V práci sa sústredím prevažne na arche konkrétnych filozofov a na to, čo títo hylozoisti považovali za „dôležité“. 2 1. Milétska škola a prví ničitelia mýtov Približne v 6. storočí pred našim letopočtom sa objavujú v dejinách filozofie 3 mená, ktoré rozmanitým spôsobom filozofického myslenia nazerajú na svet doposiaľ netradičným pohľadom. Traja filozofi: Thalés, Anaximandros a Anaximenés boli hlavnými predstaviteľmi prvej iónskej školy – Milétskej školy. Filozofi Milétskej školy boli hylozoisticky prírodne orientovaní (hyle – látka, zoe – život). Doposiaľ sa na svet hľadelo prevažne prostredníctvom mýtu a nábožensko-mytologických predstáv. S príchodom hylozoistického pohľadu a prostredníctvom racionálneho hľadania prvopočiatku sveta ľudia už začali vnímať svoje okolie trochu inak. Dôležitým aspektom, ktorý považujem za rovnako dôležitý aj dnes, bola schopnosť pýtať sa tie správne otázky. „Mileťania“ začali formulovať problémy dokonalými skladbami viet. Otázky typu: „Prečo sa deje to, čo sa deje? Ako a odkiaľ pochádza to, čo je? Ako vzniklo a z čoho vzniklo to, čo vzniklo“ viedli k pragmatickému, kritickému spôsobu myslenia, ktoré postupne začalo premodelovávať celý svet. 1.1 Thalés ( 624 – 547 ) Thalés za prvopočiatok (arché) považoval vodu. Chemici ju dnes považujú za najdokonalejšiu molekulu sveta a aj Thalés už pred vyše 2500 rokmi si dobre uvedomoval jej dôležitosť. Uvedomoval si to až do takej miery, že ju označil ako princíp, prostredníctvom ktorého môžeme pochopiť celý kozmos. Pre Thalésa bola voda látkou bez ktorej nič na tomto svete by nemohlo vzniknúť. Všetko sa točilo okolo tejto zázračnej tekutiny. Človek, svet, príroda a život samotný by nemohol existovať a tak voda sa stala prvopočiatkom v jeho filozofii. Za zmienku určite stoja aj zlomky, ktoré sa o ňom zachovali. Hoci ich nie je veľa, každý z nich vystihuje jeho veľký prínos k rozvoju Gréckej civilizácie. „Thalés prý dokázal, že se dělí kruh prúměrem ve dvě stejné části“.1 Zlomky sú si všetky v jednom podobné. Všetky vystihujú jeho záujem o vedu, prevažne matematiku a jeho odhodlanie priviesť poznatky z Egypta do Grécka a zdokonaliť ich a jeho zmysel pre pozorovanie a snáď aj jeden z prvých záznamov o analytickom spôsobe výskumu. 1.2 Anaximandros ( 610 - 546 ) Anaximandros podobne ako Thalés vychádzal z predpokladu, že z ničoho nič nevzniká. Rovnako veril, že prvopočiatok je nutné hľadať v kozme, no nie už v akejsi konkrétnej ohraničenej podobe. Za arché považuje apeiron – niečo nekonečné, neurčiteľné. Za prvopočiatok považuje samotné nekonečno. „A z čeho věcí vznikají, do toho též zanikají podle nutnosti, neboť si za své bezpráví navzájem platí pokutu a trest podle určení času“.2 Aj keď pred Sokratom boli filozofi viac prírodne orientovaní a mohli by sme ich pokojne označiť za prvých prírodovedcov, tak predsa len si môžeme u Anaximandra všimnúť snáď prvý aspekt v celých dejinách filozofie, ktorý sa zaoberal aj otázkou človeka a etiky. Celý koncept vznikania a zanikania je prepojený s etickou myšlienkou bezprávia a trestu a času, ktorý sa prelína s týmto vznikom a zánikom. 1 2 [Zl. A 20 z uv. spis.] [Zl. A 9 a B 1 ze Simplikia] 3 1.3 Anaximenés ( 585 – 525 ) Anaximenés uchopil problém, ktorý nastolil Thalés a Anaximandros a „vyriešil“ ho akousi strednou cestou. Thálesovo arché bolo príliš konkrétne a naopak Anaximandrovo niečo príliš abstraktné. Anaximenés sa snažil poukázať na taký princíp, ktorý by spĺňal oba tieto faktory a niesol by stránku konkrétnosti aj abstraktnosti zároveň. Pre Anaxiména bolo arché vzduch. Vzduch by sme mohli považovať za niečo nevyčerpateľné a zmyslovo „hmatateľné“ zároveň. V konečnom dôsledku pôsobí ako akýsi spojovník medzi pôvodnými dvoma arché vody a apeironu. „Anaximenés prohlásil vzduch za počátek jsoucna, neboť z něho vše vzniká a do něho se zase rozkladá. „Jako naše duše“, praví, „jsouc vzduchem nám vládne, tak dech a vzduch objímá celý svět“.3 2. Pythagorovci a sila čísel Pythagoras a jeho škola mali revolučný prínos pre dejiny ľudstva. Pythagorova filozofia čísla ako prvá položila otázku, ktorá sa zaoberala číselnou štruktúrou kozmu. Podobne ako Eleati tak aj Pythagorovci riešili problém týkajúci sa prvopočiatku jestvujúcna. Pre Pythagorovcov bolo arche práve číslo, počuť to aj z Pythagorovho slávneho filozofického postulátu – všetko je číslo - čiže číslo je základom pre existenciu všetkých vecí. Hlavným predstaviteľom bol pochopiteľne zakladateľ Pythagoras ( 571 – 497 ) a medzi ďalších dôležitých predstaviteľov patrili Filolaos, Eurytos, Hiketas, a Ekfantos. Aj keď sa nám na prvý pohľad môže zdať Pythagorova filozofia čisto kvantitatívna, tak je zaujímavé ako Pythagoras prepojil racionálnu filozofiu s mýtom. Aj na náboženstvo a na mýtus sa snažil nazerať filozoficky. Mýtus fungoval pre Pythagora ako nástroj tam, kde racionálny výklad nebol dostačujúci. Pri tomto uhle nazerania sa na svet možno odhaliť aj politický aspekt veci. Ak vezmeme do úvahy, že Pythagoras prepojil racionálnu, empirickú filozofiu s náboženstvom a mýtom, tak určite môžeme pozorovať aj väčšiu priazeň medzi obyvateľmi. V 6. – 5. storočí p.n.l. len veľmi zriedka by sme mohli nájsť väčšinu ľudí, ktorí by sa úplne zriekli náboženského pohľadu. „Pythagoras prišed do Egypta a stav se jejich žákem, zanesl po prvé jejich filosofii k Řekúma zvlášte dbal, zřejměji než ostatní, o oběti a o posvátne obřady“.4 Podobne ako Tháles, tak aj Pythagoras z Egypta priniesol mnoho poznatkov, no ako som uviedol a ako nám uvádza aj zlomok, tak dôležitá je časť, kde sa píše o nezanedbaní posvätných obradov, ktoré mu zabezpečili väčšie obecenstvo a jeho hlas bol vypočutý. 3. Herakleitos – skoteinos (540-475) Herakleitos rovnako ako milétský prírodní filozofi, aj on patril medzi hylozoistov. Aj on sa snažil objaviť arché ktoré by vysvetlilo samoregulujúci proces z prvopočiatkov z čoho všetko pôvodne vzniklo. Pôvodní hylozoisti ako Tháles alebo Anaximander vtedy ešte nepoznali koncept protikladov materiálneho a ideálneho alebo objektu a subjektu a teda sa ešte nezaoberali noetickými otázkami. Túto tému načrtli Pytaghorovci keď predstavili desať základných protikladov a vyšperkoval to Herakleitos, ktorý sa začal zaoberať vzájomným vzťahom protikladov. 3 4 [Zl. B 2 z Aetia] [Zl. A 4 z Isokrata] 4 „Tento svět, týž pro všechny, nestvořil žádný z bohú ani z lidí, ale vždy byl, jest a bude věčne živým ohněm, rozněcujícím se podle míry a hasnocím podle míry.“5 Po prvý krát v histórií ľudského myslenia sa stretávame s myšlienkou, ktorá poukazuje na svet ako na niečo, čo si nevyžaduje „stvoriteľa“. Herakleitos predstavuje koncept o už vyššie spomínanom samoregulujúcom procese a koncept večnosti a nestvoriteľnosti. Večne živý oheň pre Herakleita je viac ako živlom. Nemyslí sa tu len živel samotný ako u jeho hylozoistyckých predchodcov. Tento oheň je vesmírnym ohňom, agensom pre celý svet. Niečo dynamické čo riadi všetky procesy sveta a udáva mu chaos a harmóniu zároveň. Na prvý pohľad sa môže zdať, že arché pre Herakleita bol práve vesmírny oheň, ale nie je to tak. Bol ním logos. Logos bol princípom, ktorý vesmírnemu ohňu udával zmysel. Logos predstavuje to všeobecné, čo stojí nad všetkým a udáva všetkému tempo, dynamiku a harmóniu. Určuje boj protikladov, ktorý neustále prebieha v rozsahu kozmických procesov. Jeho ďalším slávnym výrokom je „pantha rei, pantha kine“ (všetko plynie, všetko sa pohybuje). No pre Herakleita voda nie je to isté čo pre Thálesa. Herakleitos vidí rieku a vodu ako niečo čo len plynie, len uplýva, niečo pasívne. Oheň je aktívny, stúpa nahor, pozdvihuje, aktívne vedie zápas so zmenami a dynamicky riadi procesy. Jeho oheň predstavuje akýsi živý organizmus, ktorý riadi svet. Podobnosť môžeme nájsť u Hegela a jeho svetového ducha. Hegel sa tiež odkazoval na Herakleita keď povedal, že „protiklady hýbu svetom“. 4. „Stáť! Nehýbať sa!“ - Eleatský postulát V dejinách filozofie zohrala škola Eleatov dôležitú úlohu. Medzi hlavných reprezentantov patril zakladateľ Xenofanés ( 565 – 473 ) a jeho hlavní nasledovníci Parmenides ( 540 – 470 ) a Zenon ( 490 – 430 ). Doposiaľ sme hovoril prevažne o dynamickej filozofii. Ak si spomenieme na Herakleitov večne živý oheň, ktorý aktívne hýbal svetom, tak u Eleatov sa môžeme pripraviť na presný opak. Eleatská škola kladie dôraz prevažne na stálosť, večnosť bytia a nemennosť. 4.1 Xenofanés – „Zeus pokojne mohol byť štvornohým bezokým hadom, as far as I am concern“ Aj keď som spomenul, že Eleatská škola predstavuje presný opak, tak v niečom predsa len môžeme podobnosť nájsť. Podobne ako u Herakleita, tak aj u Xenofana môžeme pozorovať určité črty panteizmu. Xenofanés postavil svoju filozofiu na myšlienke jediného bytia (boha). Za arché považoval všade živý kozmos (považujem u Xenofána slová kozmos a boh za synonymá), ktorý je všade prítomný, všetko vie a všetko vidí. Pre Xenofana je kozmos (boh) priestor večne ohraničený, nevzniknutý a nehybný. Dva pojmy môžu sa zdať na prvý pohľad mätúcimi. V prvom rade, nevzniknutý a večný kozmos. Tieto prívlastky si dobre pamätáme od Herakleita keď vravel, že tento náš večný kozmos tu vždy bol je aj bude. Ale Xenofanés sa veľmi rýchlo od Herakleitovej filozofie vzdiali s prívlastkom „nehybný“. Vzápätí sa z niečoho doposiaľ dynamického stáva bytie statické. 5 [Zl. B 30 z Klementa a Plutarcha] 5 Ďalšiu podobu na prvý pohľad môžeme hľadať napr. v kresťanstve. „Celý (boh) on vidí a celý též myslí a celý též slyší...“6 podobne ako Boh kresťanský že? No z ďalšieho zlomku, ktorý poukazuje na antropomorfný výsmech, už nám bude jasnejšie, že boh pre Xenofana by bol skôr panteistického charakteru. „Kdyby však voli a lvi a koně též dostali ruce anebo uměli kreslit i vyrábět tak jako lidé, koně by podobné koňúm a voli podobne volúm kreslili podoby bohú a právě taková těla jejich by robili, jakou i sami postavu mají“7 4.2 Parmenides – filozof rapsód Od Parmenida sa nám nezachovalo úplne celé jeho dielo, vieme, že určité pasáže chýbajú, ale nazývam ho rapsódom preto, lebo tá časť diela, ktorá sa zachovala, bola napísaná vo veršoch. Parmenides nám svoje myšlienky ponúka vo forme interpretácie bohov, no bohovia však nerozprávajú ako ľudia, ich vyjadrenia nie sú vždy jasné a na prvý pohľad zreteľné a aj preto si Parmenides možno zvolil práve tento spôsob podania svojej filozofie. Predsokratovci ponúkajú častokrát niečo po „prvý krát“ a tak aj toto dielo je prvé v histórií svojho druhu a preto môže niesť titul „prvá dejinná filozofická poéma“. Parmenides vraví, že existujú dve cesty skúmania. Jedná je cesta rozumového poznania, bytia ako Jedného a druhá je cesta mienenia (doxa). Podľa Parmenida je správnou cestou, cestou k pravde práve cesta rozumového poznania, pretože cesta mienenia je cestou len do nekonečnej spletitosti premenlivých javov. „Nuže ja ti teď povím – a slovo, jež uslyšíš, podrž, které lze jenom cesty si mysliti zkoumáním všeho: jedna cesta, že jest a že vúbec nebytí není, dáha to přesvědčení, neb ono provází pravdu: druhá pak cesta, že není a že je nebytí nutné. O této cestě ti říkám, že nelze ji nikterak poznat, neboť nejsoucí ani bys nepoznal – není to možno - , ani je nevyslovil, vždyť myslit a býti je totéž“8 4.3 Zenonové apórie Zenonové apórie predstavujú sériu neriešiteľných problémov pohybu, ktoré ešte aj dnes sú stále predmetom teoretického skúmania mnohých filozofov, fyzikov a matematikov. Zenon nastolil špecifický obraz priestoru, času a pohybu. Problémy, ktoré svetu predstavil boli prvé svojho druhu a dôležité pre dejiny ľudského myslenia. Pohyb bol doposiaľ stále chápaný ako niečo nespochybniteľné, no Zenon túto istotu vzal a v ľuďoch navždy zlomil keď predstavil apórie 1. dichotómia, 2. Achilleus a korytnačka, 3. šíp, 4. štadión. V prvej apórii poukazuje na udalosť, že pohybujúci sa predmet musí najprv doraziť do polovice svojej cesty a potom do polovice zvyšujúcej polovice atď. atď. Predmet nikdy nemôže doraziť do cieľa svojej cesty keďže musí za relatívne konečný čas prejsť nekonečný počet polovíc. Bez ohľadu na rýchlosť, predmet nemôže dosiahnuť konečný bod. V druhej apórií, Achilleus a korytnačka, hovorí, že bežiaci Achilleus korytnačku nikdy nedobehne, lebo za predpokladu, že sa pohybujú v rovnakom smere a korytnačka vyrazila prvá, na to aby Achilleus mohol korytnačku dobehnúť musí najprv dôjsť do bodu v ktorom sa už nachádzala. Achilleus zakaždým než dorazí do jej bodu, korytnačka už bude o čosi napred. Nastáva problém potencionálneho nekonečna. 6 [Zl. B 23, 24, 25 a 26 z Klementa, Sexta a Simplikia] [Zl. B 15 z uv. spis.] 8 [Zl. B 2 a 3 z Prokla, Klementa aj.] 7 6 V jeho apórii šíp sa stretávame s problémom aktuálneho nekonečna. Zenon vraví, že vystrelený šíp zaujme v každom momente svojho letu určité miesto v priestore, z čoho vyplýva, že šíp je počas celého pohybu statický. V danom momente, v čase X. môže byť len na jednom a tom istom mieste Y a nikde inde. Vynález 19 storočia - fotoaparát - vizuálne vystihol to, o čom Zenon hovoril. Ak by sme bežca sfotili za behu, videli by sme ho navždy zaseknutého v určitom bode priestoru, pohybu i času. 7 Záver Verím, že sa mi podarilo z každej filozofickej školy, s ktorou som sa v práci zaoberal vystihnúť ich základné myšlienky a princípy. Táto semestrálna práca nemá slúžiť ako filozofický výklad zlomkov predoskratovských fillozofov, ale skôr ako chronologický súhrn poznatkov, ktoré študentovi môžu poslúžiť, aby sa mohol dôkladnejšie pripraviť na skúšku z predmetu Dejiny Filozofie I. 8 Použitá literatúra KIRK, RAVEN, SCHOFIELD: Předsókratovští filosové, Dějiny Filosofie Svazek I, Praha 2004 LEŠKO, V.: Dejiny filozofie I, Od Tálesa po Galileiho. vlastný náklad, Prešov 2007 Zlomky předsokratovských myslitelú. Vydalo Nakladatelství Československé akademie věd Praha 1962 9